Žofia Bosniaková
Stáročia staré záhady vždy priťahovali pozornosť ľudí. Do Tepličky nad Váhom sa na "múmiu" Žofie Bosniakovej chodili pozerať nielen turisti, ale k jej telesným pozostatkom sa často chodievali modliť predovšetkým miestni. Na jej počesť sa v tomto malom mestečku každoročne konali slávnosti. Hudobný program bol obohatený o divadelné výstupy, ktoré vypovedali o živote tejto miestnej patrónky chudobných a chorých.
Predkovia Žofie Bosniakovej pochádzali z ďalekej balkánskej Bosny. Odtiaľ je pôvod jej priezviska. Bola dcérou Tomáša Bosniaka a Márie Kenderessyovej, ktorí vychovali sedem detí. Žofia sa narodila ako tretia 2. júna 1609 v Šuranoch. Už ako mladé dievča oplývala veľkou srdečnosťou a múdrosťou. A ako by sa povedalo v rozprávke, chýr o jej kráse sa niesol celým krajom. Svedčia o tom aj jej portréty z týchto čias. Vydala sa už v sedemnástich rokoch za baróna Michala Serényiho, ktorého rod pochádzal zo Sedmohradska. Keďže vlastnili majetky aj na Morave, hneď po svadbe sa mladá Žofia odsťahovala so svojim mužom na hrad Světlo v Bojkovciach. Manželstvo však netrvalo dlho. Náhla choroba baróna Serényiho sa mu stala osudnou.
Žofia, ako mladá vdova, zasvätila svoje najbližšie roky pomoci chudobným. Tak si to prial aj jej muž. V testamente nariadil okrem každodenného obeda pre chudobných, rozdať mesačne 25 zlatiek tým, čo to najviac potrebujú. Finančný príspevok putoval aj do kláštora v Uherskom Hradišti a Skalici.
Kaď mala Žofia dvadsaťjeden rokov vydala sa po druhý raz. Jej novým manželom bol František Vešeléni, šľachtic pochádzajúci z Novohradu. Domovom sa im stala roku 1630 Teplička nad Váhom. Z tohto manželstva pochádzajú aj jej dvaja synovia Adam a Ladislav.
Poslaním Žofie Bosniakovej, ako sama tvrdila, bolo konať dobré skutky. Verila, že po človeku ostane na tomto svete len to dobré a všetko ostatné odveje čas. S Františkom Vešelénim založili xenodochium – útulok pre chudobných, opustených a chorých. Viedli tiež nadáciu, ktorá mala poskytovať pôžičky, z ktorých úroky plynuli v prospech útulku. Vešeléni bol angažovaný v protitureckých ťaženiach ako veliteľ. V roku1644 sa stal nástupcom Tomáša Bosniaka – svojho svokra vo funkcii kapitána Fiľakovského hradu. Neskôr mu pripadla funkcia župana Gemerskej a onedlho i Peštianskej župy. František Vešeléni so svojou manželkou netrávil veľa času. Jeho politická a vojenská angažovanosť ho plne zamestnávali. Zatiaľ, čo Vešeléni bol predovšetkým akýmsi sponzorom všetkých charitatívnych organizácií, Žofia bola ich iniciátorkou. Ona bola v bezprostrednom styku s ľuďmi, ktorí potrebovali pomoc.
Zomrela však veľmi skoro, v mladom veku, 28. apríla 1644. Pochovaná bola v tom čase v kaplnke na hrade Strečno. Pre vtedajšie povstalecké nepokoje bol práve tento hrad pre rodinu bezpečnejší. No ani hrad, ani láska, ani obetavosť a všetky dobré skutky, neuchránili jej telo pre smrťou. Mala v tom čase iba 35 rokov. Príčina jej smrti nie je nikde uvedená.
Roku 1974 nariadila Viedeň, v rámci odvety, zbúrať niektoré hrady na Považí. Tomuto rozhodnutiu padol za obeť aj hrad Strečno. Povrávalo sa, že v jeho neobývateľných útrobách sa skrýva poklad. Preto v roku 1689 dal jeho nový majiteľ Ján Jakub Löwenburg, preskúmať ruiny. Žiadny poklad sa síce nenašiel, no prekvapením bolo, keď v krypte medzi ostatnými rozpadnutými rakvami, našli neporušené telo Žofie Bosniakovej. Takýto zázrak nikto nečakal. Löwenburg vedel čo táto žena pre Považanov znamenala, preto chcel jej osobu pripomenúť svojmu ľudu. Jej pozostatky boli vystavené verejne najprv v kaplnke na Strečne, neskôr v kostole v Tepličke nad Váhom. Bol to v tom čase veľmi odvážny a úctyhodný krok, pretože jej osoba bola pripomienkou všetkých dobrých skutkov, ktoré za svojho života vykonala. V ľuďoch tým zároveň upevňovala vieru v Boha.
Žofiine telo bolo spočiatku vystavené v otvorenej rakve, oblečené v čiernych zamatových šatách. V rakve boli uložené aj relikvie – obrázok snímania Ježiša z kríža vyrytý do striebornej platničky, ruženec a modlitebná knižka. Nad rakvou bol zavesený obraz s jej podobizňou. Mnohí považovali za dôkaz svätosti, že telo Žofie Bosniakovej zostalo po celých 365 rokov v nepoškodenom stave. Bolo tomu až do chvíle, keď ho psychicky narušený muž podpálil. Stalo sa tak 1. apríla 2009. Svoj čin neľutoval, smial sa tomu. Tvrdil že Žofia ho mátala v snoch, a preto si nemohol pomôcť a musel jej pozostatky zničiť. Obyvateľov Tepličky tento čin veľmi zasiahol a vnímajú to ako veľkú stratu.
Postava Žofie sa stala inšpiráciou aj pre literárne diela slovenských spisovateľov. Hviezdoslav napísal celý epos podľa predlohy historickej povesti. Jožo Nižanský vydal pod názvom Lásky Žofie Bosniakovej fiktívnu, no o to pútavejšiu verziu historickej minulosti.
V súčasnosti sú pozostatky zhoreného, vyše 365 rokov starého tela Žofie uložené v urne v kostole v Tepličke nad Váhom. Pred časom vznikla myšlienka vyrezať jej podobizeň z dreva a uložiť na miesto, kde kedysi ležala jej rakva. Uvidíme, či sa tak udeje v najbližšej budúcnosti. Obyvatelia Tepličky, ale aj turisti si budú môcť Žofiu Bosniakovú uctiť prostredníctvom rezbárskeho umeleckého diela. Bol by to pekný čin. Táto obetavá žena si určite takýto symbolický pomník zaslúži.
Predkovia Žofie Bosniakovej pochádzali z ďalekej balkánskej Bosny. Odtiaľ je pôvod jej priezviska. Bola dcérou Tomáša Bosniaka a Márie Kenderessyovej, ktorí vychovali sedem detí. Žofia sa narodila ako tretia 2. júna 1609 v Šuranoch. Už ako mladé dievča oplývala veľkou srdečnosťou a múdrosťou. A ako by sa povedalo v rozprávke, chýr o jej kráse sa niesol celým krajom. Svedčia o tom aj jej portréty z týchto čias. Vydala sa už v sedemnástich rokoch za baróna Michala Serényiho, ktorého rod pochádzal zo Sedmohradska. Keďže vlastnili majetky aj na Morave, hneď po svadbe sa mladá Žofia odsťahovala so svojim mužom na hrad Světlo v Bojkovciach. Manželstvo však netrvalo dlho. Náhla choroba baróna Serényiho sa mu stala osudnou.
Žofia, ako mladá vdova, zasvätila svoje najbližšie roky pomoci chudobným. Tak si to prial aj jej muž. V testamente nariadil okrem každodenného obeda pre chudobných, rozdať mesačne 25 zlatiek tým, čo to najviac potrebujú. Finančný príspevok putoval aj do kláštora v Uherskom Hradišti a Skalici.
Kaď mala Žofia dvadsaťjeden rokov vydala sa po druhý raz. Jej novým manželom bol František Vešeléni, šľachtic pochádzajúci z Novohradu. Domovom sa im stala roku 1630 Teplička nad Váhom. Z tohto manželstva pochádzajú aj jej dvaja synovia Adam a Ladislav.
Poslaním Žofie Bosniakovej, ako sama tvrdila, bolo konať dobré skutky. Verila, že po človeku ostane na tomto svete len to dobré a všetko ostatné odveje čas. S Františkom Vešelénim založili xenodochium – útulok pre chudobných, opustených a chorých. Viedli tiež nadáciu, ktorá mala poskytovať pôžičky, z ktorých úroky plynuli v prospech útulku. Vešeléni bol angažovaný v protitureckých ťaženiach ako veliteľ. V roku1644 sa stal nástupcom Tomáša Bosniaka – svojho svokra vo funkcii kapitána Fiľakovského hradu. Neskôr mu pripadla funkcia župana Gemerskej a onedlho i Peštianskej župy. František Vešeléni so svojou manželkou netrávil veľa času. Jeho politická a vojenská angažovanosť ho plne zamestnávali. Zatiaľ, čo Vešeléni bol predovšetkým akýmsi sponzorom všetkých charitatívnych organizácií, Žofia bola ich iniciátorkou. Ona bola v bezprostrednom styku s ľuďmi, ktorí potrebovali pomoc.
Zomrela však veľmi skoro, v mladom veku, 28. apríla 1644. Pochovaná bola v tom čase v kaplnke na hrade Strečno. Pre vtedajšie povstalecké nepokoje bol práve tento hrad pre rodinu bezpečnejší. No ani hrad, ani láska, ani obetavosť a všetky dobré skutky, neuchránili jej telo pre smrťou. Mala v tom čase iba 35 rokov. Príčina jej smrti nie je nikde uvedená.
Roku 1974 nariadila Viedeň, v rámci odvety, zbúrať niektoré hrady na Považí. Tomuto rozhodnutiu padol za obeť aj hrad Strečno. Povrávalo sa, že v jeho neobývateľných útrobách sa skrýva poklad. Preto v roku 1689 dal jeho nový majiteľ Ján Jakub Löwenburg, preskúmať ruiny. Žiadny poklad sa síce nenašiel, no prekvapením bolo, keď v krypte medzi ostatnými rozpadnutými rakvami, našli neporušené telo Žofie Bosniakovej. Takýto zázrak nikto nečakal. Löwenburg vedel čo táto žena pre Považanov znamenala, preto chcel jej osobu pripomenúť svojmu ľudu. Jej pozostatky boli vystavené verejne najprv v kaplnke na Strečne, neskôr v kostole v Tepličke nad Váhom. Bol to v tom čase veľmi odvážny a úctyhodný krok, pretože jej osoba bola pripomienkou všetkých dobrých skutkov, ktoré za svojho života vykonala. V ľuďoch tým zároveň upevňovala vieru v Boha.
 |
|
Foto Archív PMZA, Mgr. A. Brziaková
|
Postava Žofie sa stala inšpiráciou aj pre literárne diela slovenských spisovateľov. Hviezdoslav napísal celý epos podľa predlohy historickej povesti. Jožo Nižanský vydal pod názvom Lásky Žofie Bosniakovej fiktívnu, no o to pútavejšiu verziu historickej minulosti.
V súčasnosti sú pozostatky zhoreného, vyše 365 rokov starého tela Žofie uložené v urne v kostole v Tepličke nad Váhom. Pred časom vznikla myšlienka vyrezať jej podobizeň z dreva a uložiť na miesto, kde kedysi ležala jej rakva. Uvidíme, či sa tak udeje v najbližšej budúcnosti. Obyvatelia Tepličky, ale aj turisti si budú môcť Žofiu Bosniakovú uctiť prostredníctvom rezbárskeho umeleckého diela. Bol by to pekný čin. Táto obetavá žena si určite takýto symbolický pomník zaslúži.
Pripravila Kristýna Krásniková v spolupráci s Mgr. A. Brziakovou z Považského múzea v Žiline © Slovenské pohrebníctvo
Späť na tému Z histórie
