Známym i neznámym obetiam Vysokých Tatier
Ide o pietne spomienkové miesto, nachádzajúce sa vo Vysokých Tatrách. Symbolický cintorín. Čo si pod týmto pojmom predstaviť? Nejde o klasický cintorín, kde sa pochovávajú zosnulí. Vo vysokohorskom teréne by to ani nešlo. Obete našich veľhôr tu predstavujú len spomienkové tabuľky s ich menami, dátumom a príčinou smrti.
Už od polovice 18. storočia sa datujú záznamy o úmrtiach vo Vysokých Tatrách. Nebezpečenstvo, ktoré hrozí v každých veľhorách, je značné. Precenenie svojich schopností, či podcenenie poveternostných podmienok, nezodpovedný prístup k turistike, či prosto zlá zhoda okolností, vedú často až k smrti. Tragicky zahynulých obetí je každoročne niekoľko. Najčastejšími obeťami Tatier sú horolezci a turisti. Určité percento patrí taktiež horským vodcom z povolania, záchranárom, či výkonnostným lyžiarom. Asi 85% tvoria muži. Najviac ich zahynulo na Gerlachovskom štíte.
Pred viac ako sedemdesiatimi rokmi sa pražský akademický maliar Otakar Štáfl rozhodol upozorniť na tragický fakt veľkého počtu obetí, ktoré zahynuli v našich horách, zriadením symbolického cintorína. Spočiatku mal byť umiestnený v blízkosti Štrbského plesa, potom na úbočí Patrie v Mengusovskej doline. Tu však bola ochranná zóna kamzíkov, preto Štátna lesná správa súhlas neudelila. A tak v roku 1923 vznikla Tatranská komisia Klubu československých turistov, ktorá sa zaslúžila o realizáciu tejto myšlienky, o symbolické miesto spomienky na obete slovenských veľhôr.
V podstate náhodou sa iniciátori dostali k miestu v limbovom háji pod západnou stenou Ostrvy. Po dlhom byrokratickom martýriu, ktoré trvalo niekoľko rokov sa myšlienka konečne začala realizovať. Hlavnými iniciátormi boli Ferko Lipták, spomínaný Otakar Štáfl a Alojz Lutonský. V roku 1934 dali do výroby detvianskym rezbárom drevené kríže. Tie boli vyhotovené s pôvodným zámerom pripomínať každú obeť, každý mŕtvy mal mať svoj kríž. Toto pamätné miesto sa však veľmi rýchlo zapĺňalo, preto dnes už kríže nepribúdajú. V súčasnosti je ich na symbolickom cintoríne 77 z toho 47 pôvodných a 30 novších. Dva veľké kríže zdobia vstup do cintorína.
V roku 1936 Ing. Robert Vosyka vypracoval návrh a projekt kaplnky. Oltár z limbového dreva do nej daroval Karol Danko, bývalý nájomca štátnych hotelov na Štrbskom plese. Štáflov obraz Znášanie zraneného horolezca, ktorý pôvodne tiež zdobil kaplnku, bol pred 2.sv.vojnou uschovaný. Nikdy sa však už nenašiel, preto družstvo v Javorine vyhotovilo jeho vernú kópiu, ktorá sa v kaplnke nachádza dodnes. V neposlednom rade je to zvon, do ktorého nechala slová "Mŕtvym na pamiatku - živým pre výstrahu" odliať Eugénia Vyskočilová. Ten sa rozoznel 11.augusta 1940, kedy bolo toto pamätné miesto oficiálne slávnostne otvorené. Cintorín bol riadne vysvätený za účasti spišského biskupa a prítomnosti prezidenta Slovenskej republiky. Pôvodnou myšliekou bolo sústrediť deprimujúco pôsobiace spomienkové tabuľky obetí, ktoré sa nachádzali v rôznych častiach Tatier, na jedno prístupné a dôstojné miesto. Tie boli dovtedy umiestnené priamo na miestach, kde sa nehoda stala. Na štítoch, v dolinách, na hrebeňoch, na turistických chodníkoch. Na turistov pôsobili skôr odpudzujúco, než nejaká výstraha či pamiatka. Zakladatelia cintorína ich preto všetky poznášali a umiestnili na jedno pietne miesto. Nechýbajú na nich ani mená našich horolezcov, ktorí prišli o život počas horolezeckých výprav po celom svete.
V časoch normalizácie boli snahy odstraňovať z tohoto miesta najmä drevené kríže, ba dokonca zlikvidovať cintorín ako celok. Našťastie sa ho podarilo uchrániť vďaka tým, ktorým na tom naozaj záležalo. Symbolický cintorín je v dnešnej dobe v správe Štátnych lesov TANAPu. Je kultúrnou pamiatkou v štátnom zozname. O tomto mieste vyšla pomerne nedávno i knižná publikáciu, ktorá hovorí o jeho histórii i súčasnej podobe. Autormi sú Mikuláš Argalács a Dominik Michalík. Kniha vyšla v roku 2007.
Dnes je symbolický cintorín pamätným miestom, turistami hojne navštevovaným. Nachádza sa vo výške 1525m v blízkosti Popradského plesa pod západnými stranami Ostrvy. V súčasnosti je tu umiestnených 313 pamätných tabúľ so 450 menami. Najstaršia je z roku 1911 a je spomienkou na Jenö Wachtera, ktorý tragicky zahynul pri zlaňovaní Žabieho koňa. Bol jednou z prvých obetí Tatier z čias začiatkov športového horolezectva.
Rovnako ako na klasickom cintoríne, i tu si môžu smútoční pozostalí, či turistickí návštevníci uctiť pamiatku zosnulých kvetinou, či sviečkou. Je však potrebné vziať do úvahy, že z otvoreného ohňa môže v lese vzniknúť požiar. Preto je dôležité dbať na poriadok a byť opatrný.
Kurátorom Symbolického cintorína v duchu zásad cintorínskeho poriadku sú Štátne lesy TANAPu. Prostredníctvom ochranného obvodu Štrbské pleso a Strediska terénnych služieb Štátnych lesov TANAPu tu vykonávajú údržbu ciest, chodníkov, schodísk, zábradlí, oplotení, prístupových mostíkov, kaplnky, krížov, obnovu turistického značenia a orientácie, schvaľovanie i samotnú montáž nových a údržbu už inštalovaných pietnych tabuliek, ako aj neustále čistenie jeho priestoru po návštevníkoch.
Z estetických i priestorových dôvodov platia pre ďalšie rozširovanie prísne kritériá. Počet tabuliek zatiaľ nie je obmedzený a každý si takú upomienku môže dať vyhotoviť sám. Musí však spĺňať parametre uverejnené na www.lesytanap.sk/sluzby/symbolickycintorin Potom sa stačí obrátiť na kurátora Symbolického cintorína.
Obdobné miesta spomienky sa u nás nachádzajú na Zverovke v Západných Tatrách, či vo Vrátnej v Malej Fatre, v Kláštorisku v Slovenskom raji, vo Veľkej Fatre neďaleko horskej chaty Kráľova studňa, v Nízkych Tatrách v Demänovskej doline.
Za spoluprácu na tomto článku patrí poďakovanie Lenke Burdovej; Štátne lesy TANAP
Kristýna Krásniková © Slovenské pohrebníctvo
Už od polovice 18. storočia sa datujú záznamy o úmrtiach vo Vysokých Tatrách. Nebezpečenstvo, ktoré hrozí v každých veľhorách, je značné. Precenenie svojich schopností, či podcenenie poveternostných podmienok, nezodpovedný prístup k turistike, či prosto zlá zhoda okolností, vedú často až k smrti. Tragicky zahynulých obetí je každoročne niekoľko. Najčastejšími obeťami Tatier sú horolezci a turisti. Určité percento patrí taktiež horským vodcom z povolania, záchranárom, či výkonnostným lyžiarom. Asi 85% tvoria muži. Najviac ich zahynulo na Gerlachovskom štíte.Pred viac ako sedemdesiatimi rokmi sa pražský akademický maliar Otakar Štáfl rozhodol upozorniť na tragický fakt veľkého počtu obetí, ktoré zahynuli v našich horách, zriadením symbolického cintorína. Spočiatku mal byť umiestnený v blízkosti Štrbského plesa, potom na úbočí Patrie v Mengusovskej doline. Tu však bola ochranná zóna kamzíkov, preto Štátna lesná správa súhlas neudelila. A tak v roku 1923 vznikla Tatranská komisia Klubu československých turistov, ktorá sa zaslúžila o realizáciu tejto myšlienky, o symbolické miesto spomienky na obete slovenských veľhôr.
V podstate náhodou sa iniciátori dostali k miestu v limbovom háji pod západnou stenou Ostrvy. Po dlhom byrokratickom martýriu, ktoré trvalo niekoľko rokov sa myšlienka konečne začala realizovať. Hlavnými iniciátormi boli Ferko Lipták, spomínaný Otakar Štáfl a Alojz Lutonský. V roku 1934 dali do výroby detvianskym rezbárom drevené kríže. Tie boli vyhotovené s pôvodným zámerom pripomínať každú obeť, každý mŕtvy mal mať svoj kríž. Toto pamätné miesto sa však veľmi rýchlo zapĺňalo, preto dnes už kríže nepribúdajú. V súčasnosti je ich na symbolickom cintoríne 77 z toho 47 pôvodných a 30 novších. Dva veľké kríže zdobia vstup do cintorína.
V roku 1936 Ing. Robert Vosyka vypracoval návrh a projekt kaplnky. Oltár z limbového dreva do nej daroval Karol Danko, bývalý nájomca štátnych hotelov na Štrbskom plese. Štáflov obraz Znášanie zraneného horolezca, ktorý pôvodne tiež zdobil kaplnku, bol pred 2.sv.vojnou uschovaný. Nikdy sa však už nenašiel, preto družstvo v Javorine vyhotovilo jeho vernú kópiu, ktorá sa v kaplnke nachádza dodnes. V neposlednom rade je to zvon, do ktorého nechala slová "Mŕtvym na pamiatku - živým pre výstrahu" odliať Eugénia Vyskočilová. Ten sa rozoznel 11.augusta 1940, kedy bolo toto pamätné miesto oficiálne slávnostne otvorené. Cintorín bol riadne vysvätený za účasti spišského biskupa a prítomnosti prezidenta Slovenskej republiky. Pôvodnou myšliekou bolo sústrediť deprimujúco pôsobiace spomienkové tabuľky obetí, ktoré sa nachádzali v rôznych častiach Tatier, na jedno prístupné a dôstojné miesto. Tie boli dovtedy umiestnené priamo na miestach, kde sa nehoda stala. Na štítoch, v dolinách, na hrebeňoch, na turistických chodníkoch. Na turistov pôsobili skôr odpudzujúco, než nejaká výstraha či pamiatka. Zakladatelia cintorína ich preto všetky poznášali a umiestnili na jedno pietne miesto. Nechýbajú na nich ani mená našich horolezcov, ktorí prišli o život počas horolezeckých výprav po celom svete.V časoch normalizácie boli snahy odstraňovať z tohoto miesta najmä drevené kríže, ba dokonca zlikvidovať cintorín ako celok. Našťastie sa ho podarilo uchrániť vďaka tým, ktorým na tom naozaj záležalo. Symbolický cintorín je v dnešnej dobe v správe Štátnych lesov TANAPu. Je kultúrnou pamiatkou v štátnom zozname. O tomto mieste vyšla pomerne nedávno i knižná publikáciu, ktorá hovorí o jeho histórii i súčasnej podobe. Autormi sú Mikuláš Argalács a Dominik Michalík. Kniha vyšla v roku 2007.
Dnes je symbolický cintorín pamätným miestom, turistami hojne navštevovaným. Nachádza sa vo výške 1525m v blízkosti Popradského plesa pod západnými stranami Ostrvy. V súčasnosti je tu umiestnených 313 pamätných tabúľ so 450 menami. Najstaršia je z roku 1911 a je spomienkou na Jenö Wachtera, ktorý tragicky zahynul pri zlaňovaní Žabieho koňa. Bol jednou z prvých obetí Tatier z čias začiatkov športového horolezectva.
Rovnako ako na klasickom cintoríne, i tu si môžu smútoční pozostalí, či turistickí návštevníci uctiť pamiatku zosnulých kvetinou, či sviečkou. Je však potrebné vziať do úvahy, že z otvoreného ohňa môže v lese vzniknúť požiar. Preto je dôležité dbať na poriadok a byť opatrný.
Kurátorom Symbolického cintorína v duchu zásad cintorínskeho poriadku sú Štátne lesy TANAPu. Prostredníctvom ochranného obvodu Štrbské pleso a Strediska terénnych služieb Štátnych lesov TANAPu tu vykonávajú údržbu ciest, chodníkov, schodísk, zábradlí, oplotení, prístupových mostíkov, kaplnky, krížov, obnovu turistického značenia a orientácie, schvaľovanie i samotnú montáž nových a údržbu už inštalovaných pietnych tabuliek, ako aj neustále čistenie jeho priestoru po návštevníkoch.
Z estetických i priestorových dôvodov platia pre ďalšie rozširovanie prísne kritériá. Počet tabuliek zatiaľ nie je obmedzený a každý si takú upomienku môže dať vyhotoviť sám. Musí však spĺňať parametre uverejnené na www.lesytanap.sk/sluzby/symbolickycintorin Potom sa stačí obrátiť na kurátora Symbolického cintorína.
Obdobné miesta spomienky sa u nás nachádzajú na Zverovke v Západných Tatrách, či vo Vrátnej v Malej Fatre, v Kláštorisku v Slovenskom raji, vo Veľkej Fatre neďaleko horskej chaty Kráľova studňa, v Nízkych Tatrách v Demänovskej doline.
Za spoluprácu na tomto článku patrí poďakovanie Lenke Burdovej; Štátne lesy TANAP
Kristýna Krásniková © Slovenské pohrebníctvo
Späť na tému O cintorínoch
