Životné osudy Václava Havla

Pri príležitosti nedávneho výročia Nežnej revolúcie prinášame článok o lídrovi protikomunistického odboja, bývalom prezidentovi ČSSR, ČSFR a neskôr samostatnej ČR, Václavovi Havlovi (1936 – 2011).

Biografia
Posledný československý prezident Václav Havel uzrel svetlo sveta dňa 5. októbra 1936 v Prahe. Pochádzal z vplyvnej rodiny podnikateľov a intelektuálov, čo mu v atmosfére totalitného režimu bolo skôr na obtiaž. Vzhľadom na svoj pôvod si nemohol vybrať ani strednú školu, a tak bol okolnosťami prinútený vzdelávať sa ako chemický laborant, avšak večerne navštevoval gymnázium. Po úspešnom zložení maturitnej skúšky v roku 1954 mu nebolo dovolené nastúpiť na vysokú školu humanitného zamerania, ku ktorému mal ako začínajúci spisovateľ blízko. Preto študoval na ekonomickej fakulte Českého vysokého učení technického v Prahe. Od roku 1955 publikoval v rôznych periodikách (Květen, Divadelní noviny, Divadlo, Tvář a i.) a už v apríli 1956 kritizoval režim a cenzúru v oblasti tvorby na II. zjazde Zväzu československých spisovateľov v Dobříši. Pracoval ako javiskový technik v pražských divadlách a tiež ako asistent réžie. Popritom externe študoval dramaturgiu na Divadelnej fakulte pražskej Akademie múzických umění. Počas tohto štúdia, ktoré absolvoval v roku 1966, sa oženil s Olgou Šplíchalovou (v r. 1964). Ich manželstvo však ostalo bezdetné.

Jeho prvú divadelnú hru, absurdnú drámu Zahradní slavnost, uviedlo pražské Divadlo Na zábradlí v decembri 1963 a prvá kniha s názvom Protokoly mu vyšla vo vydavateľstve Mladá fronta v roku 1966. Na svoje kritické postoje voči totalitnému zriadeniu doplatil v roku 1969, keď mu zakázali publikovať na území Československa, ale samizdatovo vydával svoje texty i naďalej. A hoci sa ho doma snažili umlčať, Havlove diela našli pozitívny ohlas v zahraničí, kde za ne získal niekoľko literárnych cien (Rakúska štátna cena za európsku literatúru v r. 1968, ocenenie za hru Vyrozumění v New Yorku v r. 1969 atď.).

Potom, čo v roku 1969 ako jeden zo signatárov petície Deset bodů odmietol okupáciu ČSSR vojskami Varšavskej zmluvy, bol obvinený z podvracania republiky, avšak vo svojom boji proti totalite neustal a v roku 1972 podpísal ďalšiu petíciu, tentoraz za oslobodenie politických väzňov. V roku 1975 vydal vlastným nákladom otvorený list vtedajšiemu prezidentovi Gustávovi Husákovi, v ktorom ostro kritizoval socialistickú normalizáciu. V roku 1977 sa stal jedným z hovorcov občianskej iniciatívy Charta 77, bojujúcej za práva uväznených umelcov, kvôli čomu strávil 5 mesiacov vo vyšetrovacej väzbe (od januára do mája 1977) a ďalšie tri mesiace si odsedel vo vyšetrovacej väzbe aj v nasledujúcom roku (január – marec 1978). Po prepustení sa stal hovorcom Výboru na obranu nespravedlivě stíhaných, ktorý sa usiloval o oslobodenie politických väzňov.

V roku 1979 bol opäť uväznený, najprv na 5 mesiacov, a neskôr odsúdený na štyri a pol roka nepodmienečne. Múry väznice opustil až vo februári 1983, keď bol kvôli podlomenému zdraviu premiestnený do domáceho väzenia. Päť rokov väzenia a desiatky krutých výsluchov Havlovi natrvalo poškodili zdravie, avšak ani tieto okolnosti nezlomili jeho odbojného ducha. Za účasť na demonštráciách počas tzv. Palachovho týždňa bol v januári 1989 opäť uväznený na 5 mesiacov a naposledy ho zatkli v októbri 1989, keď strávil vo väzení len pár dní.

V čase Nežnej revolúcie sa stal spoluzakladateľom protitotalitného hnutia Občianske fórum a 29. 12. 1989 bol zvolený za nového, nekomunistického prezidenta Československej socialistickej republiky, neskôr premenovanej na Českú a Slovenskú federatívnu republiku (ČSFR). Po rozpade ČSFR v decembri 1992 sa stal prezidentom novovzniknutej Českej republiky a túto funkciu zastával až do roku 2003, keď ho nahradil Václav Klaus. V období, keď pôsobil ako hlava štátu, prišiel o manželku (r. 1996) a v roku 1997 sa po druhý raz oženil s herečkou Dagmar Veškrnovou.

 

Václav Havel zomrel pred desiatimi rokmi, 18. decembra 2011, vo veku 75 rokov. Jeho pamiatku pripomínajú viaceré pamätné tabule, ako i tzv. Havlove lavičky, ktoré boli osadené vo viacerých mestách v Čechách i zahraničí (Praha, Dublin, Barcelona, Košice...). Jeho meno nesú aj inštitúcie (Základná škola v Poděbradech, Knižnica Václava Havla v Prahe, atď.), pomenovali po ňom ulice, námestia či pražské letisko v štvrti Ruzyně a Havlov životný príbeh približuje niekoľko biografických filmov. Názory na jeho osobu sa však rôznia a prechádzajú od obdivu k nenávisti, čo zrejme súvisí s nenaplnenými ideálmi Nežnej revolúcie, od ktorej mnohí očakávali viac, než v skutočnosti priniesla. Ale ako upozorňoval už starogrécky filozof Platón, ideálnu spoločnosť možno nájsť len tam, kde vládne spolupatričnosť a dobro. Kým teda ľudia, a hlavne politici, nezmenia svoje zmýšľanie a kým sa nevzdajú svojich sebeckých a ziskuchtivých sklonov, žiaden raj na Zemi ani nemôže nastať. Na nasledujúcich riadkoch si môžete prečítať spomienku na Václava Havla. Autorom memoáru je jeden z jeho bývalých poradcov, Mgr. Tibor Ičo, pracovník kancelárie prezidenta ČSFR v rokoch 1991 – 1992.

Spomienka spolupracovníka Tibora Iča
Keď mi môj (dnes už nebohý) priateľ a hlavný protagonista Nežnej revolúcie v Košiciach, Marcel Strýko, pred tridsiatimi rokmi stručne povedal: „Pôjdeš robiť k Havlovi,“ bral som to nielen ako smelú výzvu, ale aj ako svoju karmu. Bolo by fajn byť viac a lepšie sám sebou! Desaťročia spolužitia s totalitným režimom v človeku môjho typu burcujú túžbu po zmene vlastnej osobnosti a povahy, čo je nemožné. Nepatril som nikdy medzi ľudí príliš váhavých a najrozvážnejších, preto som po novembri roku 1989 v Košiciach doslova vhupol do víru udalostí, ktorých chaotická povaha ma napodiv vôbec neznepokojovala. Naopak, z nie celkom jasných príčin som sa cítil v tých turbulentných časoch ako ryba vo vode. Viac ako na seba, na manželku, či na svojich troch dorastajúcich synov, som myslel na budúci bezpochyby nezvratný a nadovšetko skvelý dopad spoločenských zmien, ktoré nastali. Samozrejme, boli aj pochybnosti, vyplývajúce z bežných ľudských slabostí, (ako je napríklad celkom prostý strach z budúcnosti), nebol však čas ich rozoberať. A tak som šiel „robiť k Havlovi,“ lebo tak rozhodol osud, Marcel Strýko a napokon aj Miloš Žiak, môj vtedajší kolega vo vysunutej Bratislavskej kancelárii prezidenta.

Spomínam si na košické námestie pred Vedeckou knižnicou, necelý týždeň po 17. novembri, keď som (s vtedajšími svojimi novými revolučnými priateľmi, ktorí sa vynorili akoby spod zeme), skandoval s masami: „Nech žije Havel!“ Václav Havel v tom čase rečnil v Prahe z balkóna hotelu Melantrich a do Bratislavy poslal účastníkom demonštrácie na námestí SNP pozdrav, ktorého odkaz k spolužitiu Čechov a Slovákov dorazil aj do „ďalekých“ Košíc: „Pred dvadsiatimi rokmi sme dosiahli federatívne usporiadanie. Bol by som veľmi rád a pevne verím a dúfam, že federalizovaná totalita sa zmení na demokratickú federáciu, že budeme žiť ako dva svojprávne bratské národy, ktoré budú spolunažívať v duchu svojich tradícií, a ktorých priateľstvo bude skutočne autentické.“ Ešte aj dnes cítim mrazenie z týchto slov a trpkú príchuť konca roku 1992, keď všetko dopadlo inakšie. Kladiem si otázku, či aj ja, v tom čase drobný košický úradníček prezidentskej kancelárie na Pražskom hrade, mám nejakú vinu na tom, že to spolužitie v rámci spoločného štátu skrachovalo?

Fedor Gál v rozhovoroch s Janou Klusákovou, ktoré vyšli v knihe „Nadoraz“ tvrdí, že Václav Havel dostával v tých pohnutých týždňoch pred pádom republiky od svojho najbližšieho tímu poradcov nekvalitné a nepresné „filtrované informácie.“ Nemyslím si, že to bolo tak. Jeho nezvolenie za československého prezidenta (z vôle slovenskej časti vtedajšieho parlamentu) síce v roku 1992 nastúpilo proces rozdelenia štátu, ale bol to nevyhnutný dôsledok veľmi hlbokej polarizácie názorov na ďalšie spolužitie Čechov a Slovákov v jednom štáte. S odstupom času už som si nie celkom istý, či by referendum na túto tému niečo zachránilo. V politických aj občianskych kruhoch nebolo až tak veľa vôle zachraňovať republiku, ktorú sa „Mečiar s Klausom“ spoločne s mlčiacim davom, chystali rozdeliť. Myslím si, že prezident Havel to všetko veľmi dobre vedel, že vôbec nedoplácal na nepresnú informovanosť o stave spoločnosti. „Mám pocit, že Václav Havel žil v prostredí, kde bolo vedomie bezperspektívnosti spolužitia Čechov a Slovákov veľmi silné,“ povedal Fedor Gál v spomínaných rozhovoroch. Ono vedomie „bezperspektívnosti“ však vôbec nemuselo byť produktom údajne „nekvalitných“ informácií, ktoré prezidentov tím predkladal svojmu šéfovi. V krajine bola jednoducho všeobecne „blbá nálada“, ktorá nahrávala skeptikom a nacionalistom. Cítiť ju bolo aj na jednej z posledných porád prezidentskej kancelárie, ktorých som sa na Hrade zúčastnil. Michael Žantovský nám tichým a veľmi vážnym hlasom vysvetľoval, že veci zachádzajú príliš ďaleko a nie je isté, ako to všetko dopadne... Stále vidím ten jeho neprítomný pohľad, ktorým svoje slová sprevádzal. A pocítil som čosi ako smútok, ktorý sa ešte len predieral zo škrupinky poznania. Naozaj, vtedy nič nebolo isté a všetko celkom možné. Ktovie, možno stačil jasne vyhranený, nekompromisný, dôrazný, „prísnejší“ prejav prezidenta a veci mohli kráčať iným smerom. V deštruktívnej atmosfére zdevastovaného spoločného parlamentu, to však dosť dobre nebolo možné. Krajinu ovládla apatia. Ktosi nám rozdeľoval štát a nikomu sa nechcelo hovoriť o vlastizrade. Načo referendum, keď už je všetko nezadržateľne rozbehnuté a rozhodnuté a spískané a dohodnuté, doparoma! Tá „blbá nálada“ mala v Košiciach silnejšie dozvuky ako v Bratislave.

Keď som napokon v októbri roku 1992 dostal z Kancelárie prezidenta ČSFR výpoveď z dôvodov zániku republiky, bolo mi jasné, že ma čakajú chmúrne roky. Čakal som viac úcty k dlhoročnému spoločnému dielu dvoch národov žijúcich v celku fungujúcom štáte, budovanom Tomášom G. Masarykom. Veril som, spoločne s ním, že humanitná a národnostná otázka je vecou svedomia každého jednotlivca, ktorý ak získa možnosť žiť slobodne v demokracii, bude sa správne rozhodovať. Preto som sa na Václava Havla nijako nemohol hnevať, že neurobil všetko pre udržanie spoločného štátu. Ak je otázka cti národa, otázkou každého jednotlivca, nemôže zlyhať a niesť vinu jediný, hoci aj výnimočný človek!

Môj ďalší život po roku a pol v „osviežujúcej a inšpirujúcej“ blízkosti Václava Havla, poznačilo časté rozmýšľanie nad jeho úvahami. Pomáham si Maxom Weberom a jeho Politikou ako povolanie, Erichom Frommom a jeho Strachom zo Slobody, ale aj Johnom Stuartom Millom, ktorý v knihe Úvahy o ústavnej vláde píše aj toto: „Človek, ktorý sa stará o iných ľudí, o svoju vlasť alebo o ľudstvo je spravidla šťastnejší ako ten, ktorý sa oň nestará, avšak čo prospeje hlásať toto tvrdenie človeku, ktorý sa nestará o nič iné než o svoje pohodlie, alebo o svoju kapsu? Nemohol by sa starať o iných ľudí, aj keby chcel.“ Dospel som k poznaniu, že každý má možnosť počúvať, učiť sa a zlepšovať, kto ju však odmieta je to jeho výsostné právo a slobodné rozhodnutie. Ak sa Václav Havel rozhodol pre osobnú zodpovednosť k sebe i celému ľudstvu, zvolil si cestu, ktorá je príkladom a nie príkazom. Ak je pre mňa vzorom Václav Havel a nie Vladimír Mečiar, to vôbec neznamená, že pre niekoho nemôže byť Vladimír Mečiar žiarivým príkladom. Bolo mojim osobným rozhodnutím žiť po roku 1992 na Slovensku, kde som doma. Nič na tom nemení fakt, že som sa cítil rovnako doma aj v Prahe.

Ak sa mám na záver zamyslieť nad tým, čím je pre mňa politik, umelec, mysliteľ, človek a občan Václav Havel najinšpiratívnejší, musím konštatovať, že statočnou poctivosťou. Cez ňu sa možno dopracovať k zodpovednosti, odvahe, aj múdrosti. Rinčanie zbraní nemusí byť najlepším bojiskom, ak je v hre ľudská dôstojnosť. A keďže národnosť je vec citu práve tak ako rozumu, štátna príslušnosť nemôže rozhodovať o kvalitách človeka. Václavovi Havlovi vďačím najmä za to, že cez jeho úvahy som sa naučil vnímať svoj život ako poslanie a svoj domov ako Slovensko, Európu a svet, na ktorom je i moje síce skromné, no zvrchované miesto, bez toho, aby som oň musel niekoho prosiť. Tak sa mi stal ten rok a pol v prezidentskej kancelárii dlhým ako celý môj doterajší život. Trvá a čas v ňom nehrá žiadnu rolu.“

Pozrite si priloženú fotogalériu

 

Späť na tému Česká republika