Životná filozofia Františka Švantnera
V týchto dňoch si pripomíname 71. výročie úmrtia slovenského spisovateľa, pedagóga a mysliteľa Františka Švantnera (1912 – 1950).
Život
František Švantner prišiel na svet v rodine železiarskeho robotníka Leopolda Švantnera a jeho manželky Jozefíny, rod. Stolárovej, dňa 29. januára 1912. Mal štyroch bratov, z ktorých dvaja predčasne zomreli.
Detstvo strávil v rodnej obci Bystrá (okres Brezno), kde aj navštevoval školu. Neskôr sa vzdelával v Podbrezovej pri Brezne a v rokoch 1929 – 1933 študoval na učiteľskom ústave v Banskej Bystrici.
Následne pôsobil ako učiteľ v Mýte pod Ďumbierom (okres Brezno), v Podbrezovej a v Novej Bani (okres Žarnovica).
V roku 1942 sa oženil s Máriou Kobányiovou a mal dvoch synov.
Pracoval aj vo funkcii osvetového inšpektora v Žarnovickom okrese, v miestnych organizáciách Matice slovenskej a v rôznych iných kultúrnych organizáciách. V období Slovenského národného povstania bol tajomníkom revolučného národného výboru v Bystrej. Ovplyvnený komunistickými ideálmi vstúpil do komunistickej strany, z ktorej po necelých piatich rokoch (r. 1949) na protest voči totalitnej moci vystúpil, kvôli čomu jeho prózy cenzurovali.
Na sklonku života, od 1. septembra 1950, krátko pôsobil ako riaditeľ základnej školy v Brusne neďaleko Banskej Bystrice. Už 3. septembra ho však hospitalizovali v Martine, kde mu diagnostikovali mozgový nádor, ktorý spôsoboval, že strácal zrak a hlas. František Švantner zomrel 13. októbra 1950 vo veku 38 rokov po operácii mozgového nádoru v Prahe.
Počas svojho života publikoval najmä časopisecky a vydal iba dve knižné diela – zbierku noviel Malka (1942) a román Nevesta hôľ (1946), za ktorý získal v roku 1947 vianočnú cenu Matice slovenskej. Posmrtne vyšli jeho ďalšie prózy, medzi časom už vo viacerých vydaniach a v rôznych vydavateľstvách.
Niektoré z jeho diel boli sfilmované, najznámejšia je päťdielna televízna adaptácia románu Život bez konca z rokov 1982 – 1983.
Život
František Švantner prišiel na svet v rodine železiarskeho robotníka Leopolda Švantnera a jeho manželky Jozefíny, rod. Stolárovej, dňa 29. januára 1912. Mal štyroch bratov, z ktorých dvaja predčasne zomreli.
Detstvo strávil v rodnej obci Bystrá (okres Brezno), kde aj navštevoval školu. Neskôr sa vzdelával v Podbrezovej pri Brezne a v rokoch 1929 – 1933 študoval na učiteľskom ústave v Banskej Bystrici.
Následne pôsobil ako učiteľ v Mýte pod Ďumbierom (okres Brezno), v Podbrezovej a v Novej Bani (okres Žarnovica).
V roku 1942 sa oženil s Máriou Kobányiovou a mal dvoch synov.
Pracoval aj vo funkcii osvetového inšpektora v Žarnovickom okrese, v miestnych organizáciách Matice slovenskej a v rôznych iných kultúrnych organizáciách. V období Slovenského národného povstania bol tajomníkom revolučného národného výboru v Bystrej. Ovplyvnený komunistickými ideálmi vstúpil do komunistickej strany, z ktorej po necelých piatich rokoch (r. 1949) na protest voči totalitnej moci vystúpil, kvôli čomu jeho prózy cenzurovali.
Na sklonku života, od 1. septembra 1950, krátko pôsobil ako riaditeľ základnej školy v Brusne neďaleko Banskej Bystrice. Už 3. septembra ho však hospitalizovali v Martine, kde mu diagnostikovali mozgový nádor, ktorý spôsoboval, že strácal zrak a hlas. František Švantner zomrel 13. októbra 1950 vo veku 38 rokov po operácii mozgového nádoru v Prahe.
Počas svojho života publikoval najmä časopisecky a vydal iba dve knižné diela – zbierku noviel Malka (1942) a román Nevesta hôľ (1946), za ktorý získal v roku 1947 vianočnú cenu Matice slovenskej. Posmrtne vyšli jeho ďalšie prózy, medzi časom už vo viacerých vydaniach a v rôznych vydavateľstvách.
Niektoré z jeho diel boli sfilmované, najznámejšia je päťdielna televízna adaptácia románu Život bez konca z rokov 1982 – 1983.
Švantner ako filozof a mysliteľ
O tom, že Švantner nebol iba spisovateľ, ale aj filozof, vypovedá napríklad jeho autobiografia, poznámky obsiahnuté v knihe Integrálny denník (Pezinok: Formát, 2001), ako i zachovaná korešpondencia publikovaná v zbierke Nevesta hôľ a iné prózy (Bratislava: Kalligram, 2007). Zo spisovateľov autobiografie sa môžeme dozvedieť trebárs, že nachádzal najväčšiu inšpiráciu „pri pohľade do tichých diaľok“, vo voľnej prírode, čo bolo vzhľadom na jeho tichú a samotársku povahu pochopiteľné.
Príroda pre tohto autora predstavovala múzu, ktorá ho napĺňala životodarnou energiou a tvorila protipól voči uponáhľanosti civilizácie. Zároveň, ako sa to odzrkadľuje v naturalistických, ba priam surových výjavoch z jeho próz, vnímal i jej neúprosnosť. V prírode sa podľa neho odzrkadľuje samotný Boh, keďže svet je stvorený na Jeho obraz, pričom človek je len jednou čiastočkou tohto obrazu.
Umenie považoval za prostriedok k úniku „...zo spoločnosti preluhanej, preťaženej a obmedzenej, do spoločnosti voľnej“ (Integrálny denník, s. 81) a pripodobňoval ho k morfiu.
Umelec má podľa neho skrášľovať tento život, avšak samotný Švantner si rád vyberal temné a nepríjemné motívy a takmer v každom jeho diele aspoň jedna postava umrie. Dokonca ani láska hájnika Libora z románu Nevesta hôľ k tajomnej Zune sa napokon nedočká naplnenia... O akom „skrášľovaný“ teda autor hovoril sa môžeme len domnievať. Mohlo by ísť o skrytú krásu smútku? Hľadanie estetiky v smrti a umieraní?
Jasnejšie sa však o úlohe autora literatúry a zmysle jeho diela vyjadril v inej poznámke: „Spisovateľ (…) musí si vždy uvedomovať, že najväčší dar, ktorý mu bol daný, je básnické videnie a básnické zvestovanie“ (Integrálny denník, s. 17). Inak podľa neho dielo trpí žurnalizmom.
Švantner považoval literárne dielo za odraz autorovej osobnosti a tvorbu nazýval prejavom ducha. Usiloval sa o pravdivé zobrazenie skutočnosti, čo sa prejavilo predovšetkým v jeho neskorších prózach, kde akoby opustil svet mýtov, bájnych postáv a desivých vízií príznačných pre jeho rannú tvorbu.
Integrálny denník približuje aj koncepcie jeho diel. Napríklad pri práci na novele Kňaz využil len zlomok zo svojich poznámok a román Život bez konca, ktorý pôvodne koncipoval ako trilógiu s tromi hlavnými mužskými postavami, napokon napísal ako dielo sústredené na osudy jedinej postavy – Paulínky. Ale tieto zdanlivé paradoxy v konečnom dôsledku korešpondujú s jeho názorom: „Spisovateľ má viac uvažovať ako písať“ (Integrálny denník, s. 52).
Švantner ako milovník slobody vystupoval proti usmerňovaniu v tvorbe, aké zavádzala metóda socialistického realizmu. Aj keď bol spočiatku presvedčeným komunistom, neskôr svoje názory zmenil a voči komunizmu sa vyjadroval veľmi kriticky. „Neverím, že by sa sovietsky robotník postavil proti takej vláde, ktorá by zavádzala fašizmus a ktorá by zároveň podporovala jeho. Skôr opak, tento robotník by to s radosťou dovolil, uskutočňoval, ak sa tak už nestalo; a tak komunizmus je vlastne len druh fašizmu,“ poznačil si v jednom z denníkov.
A autoritu štátnej moci podrýval i svojou chválou kresťanstva: „Kresťanstvo, život kresťanský, modlenie, vykonávanie sviatostí – vedie človeka predovšetkým k tomu zámerne, cieľavedome, aby sám seba pozoroval a zdokonaľoval, je to veľká a dobrá cesta k dosiahnutiu mravnosti, nemôže sa ani odsudzovať, vysmievať a podceňovať, ak nemienime v ňom odsúdiť zároveň veľké mravné vymoženosti antickej vzdelanosti, lebo v kresťanskej náuke nachádza sa vlastne celá antika. Odklon od kresťanstva, zavrhnutie Ríma, ako sa dnes často žiada, je vlastne odklon a zavrhnutie európskej vzdelanosti“ (Integrálny denník, s. 104).
Okrem toho, na rozdiel od komunistov, umenie nepovažoval za slúžku spoločnosti a zdôrazňoval, že umenie sa nedá použiť ako motyka.
V zápisníkoch si tiež zaznamenával i zaujímavé zážitky alebo opisy neobyčajných ľudí, ktoré neskôr zúžitkoval vo svojich prózach. Z hľadiska pohrebníctva je zaujímavý napríklad jeho opis obhliadačky mŕtvol z Novej Bane: „Nosí vždy čierne šaty, čižmy, myslím, že patrí do inventára obchodu s truhlami a s pohrebnými náležitosťami. Vraj ona obstará všetku prácu spojenú s mŕtvolou. Umýva, oblieka, ukladá do truhly, prenáša máry, na všetko dostačí. Ničoho sa neštíti. Myslím, že si z človeka veľa nerobí a život neberie tak tragicky, pracuje so smrťou, smrť jej dáva živobytie“ (Integrálny denník, s. 74).
Švantnerovo vnímanie budúcnosti bolo pesimistické, čo odrážajú aj tragické motívy prítomné v jeho dielach. Predsa však videl i nádej a cestu k zlepšeniu, o čom svedčí poznámka, ktorú nájdeme v Integrálnom denníku pod názvom Platón mal pravdu: „Proletariát sotva uskutoční socialistickú spoločnosť. Bude len triedou, ktorá načas prevezme vládu, triedou, ktorá naplní jednu dejinnú epochu, a potom odstúpi. Ale čo bude potom. Zdá sa, že Platón mal pravdu. Iba vláda ľudí nerovných, nanajvýš spravodlivých, mohla by uskutočniť na zemi šťastie ľudí.“ A hoci on sám zažíval pocity úzkosti, i v tých najťažších časoch komunistickej totality prízvukoval, že k životu sa treba postaviť s rozhodnosťou, pretože: „Človek, ktorý stratil vôľu žiť, rezignuje a prijíma smrť ako vyslobodenie“ (Integrálny denník, s. 145).
O tom, že Švantner nebol iba spisovateľ, ale aj filozof, vypovedá napríklad jeho autobiografia, poznámky obsiahnuté v knihe Integrálny denník (Pezinok: Formát, 2001), ako i zachovaná korešpondencia publikovaná v zbierke Nevesta hôľ a iné prózy (Bratislava: Kalligram, 2007). Zo spisovateľov autobiografie sa môžeme dozvedieť trebárs, že nachádzal najväčšiu inšpiráciu „pri pohľade do tichých diaľok“, vo voľnej prírode, čo bolo vzhľadom na jeho tichú a samotársku povahu pochopiteľné.
Príroda pre tohto autora predstavovala múzu, ktorá ho napĺňala životodarnou energiou a tvorila protipól voči uponáhľanosti civilizácie. Zároveň, ako sa to odzrkadľuje v naturalistických, ba priam surových výjavoch z jeho próz, vnímal i jej neúprosnosť. V prírode sa podľa neho odzrkadľuje samotný Boh, keďže svet je stvorený na Jeho obraz, pričom človek je len jednou čiastočkou tohto obrazu.
Umenie považoval za prostriedok k úniku „...zo spoločnosti preluhanej, preťaženej a obmedzenej, do spoločnosti voľnej“ (Integrálny denník, s. 81) a pripodobňoval ho k morfiu.
Umelec má podľa neho skrášľovať tento život, avšak samotný Švantner si rád vyberal temné a nepríjemné motívy a takmer v každom jeho diele aspoň jedna postava umrie. Dokonca ani láska hájnika Libora z románu Nevesta hôľ k tajomnej Zune sa napokon nedočká naplnenia... O akom „skrášľovaný“ teda autor hovoril sa môžeme len domnievať. Mohlo by ísť o skrytú krásu smútku? Hľadanie estetiky v smrti a umieraní?
Jasnejšie sa však o úlohe autora literatúry a zmysle jeho diela vyjadril v inej poznámke: „Spisovateľ (…) musí si vždy uvedomovať, že najväčší dar, ktorý mu bol daný, je básnické videnie a básnické zvestovanie“ (Integrálny denník, s. 17). Inak podľa neho dielo trpí žurnalizmom.
Švantner považoval literárne dielo za odraz autorovej osobnosti a tvorbu nazýval prejavom ducha. Usiloval sa o pravdivé zobrazenie skutočnosti, čo sa prejavilo predovšetkým v jeho neskorších prózach, kde akoby opustil svet mýtov, bájnych postáv a desivých vízií príznačných pre jeho rannú tvorbu.
Integrálny denník približuje aj koncepcie jeho diel. Napríklad pri práci na novele Kňaz využil len zlomok zo svojich poznámok a román Život bez konca, ktorý pôvodne koncipoval ako trilógiu s tromi hlavnými mužskými postavami, napokon napísal ako dielo sústredené na osudy jedinej postavy – Paulínky. Ale tieto zdanlivé paradoxy v konečnom dôsledku korešpondujú s jeho názorom: „Spisovateľ má viac uvažovať ako písať“ (Integrálny denník, s. 52).
Švantner ako milovník slobody vystupoval proti usmerňovaniu v tvorbe, aké zavádzala metóda socialistického realizmu. Aj keď bol spočiatku presvedčeným komunistom, neskôr svoje názory zmenil a voči komunizmu sa vyjadroval veľmi kriticky. „Neverím, že by sa sovietsky robotník postavil proti takej vláde, ktorá by zavádzala fašizmus a ktorá by zároveň podporovala jeho. Skôr opak, tento robotník by to s radosťou dovolil, uskutočňoval, ak sa tak už nestalo; a tak komunizmus je vlastne len druh fašizmu,“ poznačil si v jednom z denníkov.
A autoritu štátnej moci podrýval i svojou chválou kresťanstva: „Kresťanstvo, život kresťanský, modlenie, vykonávanie sviatostí – vedie človeka predovšetkým k tomu zámerne, cieľavedome, aby sám seba pozoroval a zdokonaľoval, je to veľká a dobrá cesta k dosiahnutiu mravnosti, nemôže sa ani odsudzovať, vysmievať a podceňovať, ak nemienime v ňom odsúdiť zároveň veľké mravné vymoženosti antickej vzdelanosti, lebo v kresťanskej náuke nachádza sa vlastne celá antika. Odklon od kresťanstva, zavrhnutie Ríma, ako sa dnes často žiada, je vlastne odklon a zavrhnutie európskej vzdelanosti“ (Integrálny denník, s. 104).
Okrem toho, na rozdiel od komunistov, umenie nepovažoval za slúžku spoločnosti a zdôrazňoval, že umenie sa nedá použiť ako motyka.
V zápisníkoch si tiež zaznamenával i zaujímavé zážitky alebo opisy neobyčajných ľudí, ktoré neskôr zúžitkoval vo svojich prózach. Z hľadiska pohrebníctva je zaujímavý napríklad jeho opis obhliadačky mŕtvol z Novej Bane: „Nosí vždy čierne šaty, čižmy, myslím, že patrí do inventára obchodu s truhlami a s pohrebnými náležitosťami. Vraj ona obstará všetku prácu spojenú s mŕtvolou. Umýva, oblieka, ukladá do truhly, prenáša máry, na všetko dostačí. Ničoho sa neštíti. Myslím, že si z človeka veľa nerobí a život neberie tak tragicky, pracuje so smrťou, smrť jej dáva živobytie“ (Integrálny denník, s. 74).
Švantnerovo vnímanie budúcnosti bolo pesimistické, čo odrážajú aj tragické motívy prítomné v jeho dielach. Predsa však videl i nádej a cestu k zlepšeniu, o čom svedčí poznámka, ktorú nájdeme v Integrálnom denníku pod názvom Platón mal pravdu: „Proletariát sotva uskutoční socialistickú spoločnosť. Bude len triedou, ktorá načas prevezme vládu, triedou, ktorá naplní jednu dejinnú epochu, a potom odstúpi. Ale čo bude potom. Zdá sa, že Platón mal pravdu. Iba vláda ľudí nerovných, nanajvýš spravodlivých, mohla by uskutočniť na zemi šťastie ľudí.“ A hoci on sám zažíval pocity úzkosti, i v tých najťažších časoch komunistickej totality prízvukoval, že k životu sa treba postaviť s rozhodnosťou, pretože: „Človek, ktorý stratil vôľu žiť, rezignuje a prijíma smrť ako vyslobodenie“ (Integrálny denník, s. 145).
Pozrite si fotogalériu pod článkom od autora článku
Popisky k fotografiám dole pod foto
Späť na tému Z histórie
