Život v tieni bolesti a smútku
Onedlho uplynie 160 rokov od úmrtia Pavla Jozefa Šafárika. Po tomto významnom historikovi, spisovateľovi a obrancovi národných práv Slovákov sú pomenované viaceré ulice, námestia, ako i vzdelávacie inštitúcie na Slovensku a jeho tvorbe sú venované celé vyučovacie hodiny. Len málo sa však hovorí o Šafárikových ťažkých životných osudoch, trápeniach a dlhodobej, pretrvávajúcej fyzickej i duševnej bolesti, ktorá vyvrcholila pokusom o samovraždu.
V detstve polosirotom
Pavol Jozef Šafárik sa narodil 13. mája 1795 na evanjelickej fare v Kobeliarove, kde vyrastal spolu s ďalšími troma staršími súrodencami. Okrem nich mal ešte brata, ktorý uzrel svetlo sveta v roku 1791 a zomrel v dojčenskom veku, no krstné mená získal Šafárik práve po ňom. Kobeliarovská fara patrila medzi najchudobnejšie v kraji a jeho rodičia museli usilovne pracovať, aby sa dokázali postarať o svoje štyri deti. Ako dieťa teda trávil čas najmä so svojimi dvoma bratmi a so sestrou, s ktorou sa aj vzájomne fyzicky a povahovo najviac podobali.
Šafárikovo detstvo opisuje v spise Co vyprávěl P. J. Šafařík jeho najstarší syn Vojtech. Ten v tomto diele poukazuje najmä na mimoriadny literárny talent svojho otca, ktorý sa prejavil hneď v prvých rokoch jeho života. Sedemročný údajne ovládal abecedu, dva razy si prečítal Bibliu a o rok neskôr už s obľubou kázal svojim súrodencom a ďalším obyvateľom Kobeliarova. Z týchto čias taktiež jestvuje záznam o tom, že utrpel úraz hlavy, a vďaka archívnym materiálom tiež vieme, že už ako malý chlapec býval prudký, introvertný a nadväzoval styky s rómskym obyvateľstvom, pričom sa priúčal ich reči.
V detstve polosirotom
Pavol Jozef Šafárik sa narodil 13. mája 1795 na evanjelickej fare v Kobeliarove, kde vyrastal spolu s ďalšími troma staršími súrodencami. Okrem nich mal ešte brata, ktorý uzrel svetlo sveta v roku 1791 a zomrel v dojčenskom veku, no krstné mená získal Šafárik práve po ňom. Kobeliarovská fara patrila medzi najchudobnejšie v kraji a jeho rodičia museli usilovne pracovať, aby sa dokázali postarať o svoje štyri deti. Ako dieťa teda trávil čas najmä so svojimi dvoma bratmi a so sestrou, s ktorou sa aj vzájomne fyzicky a povahovo najviac podobali.
Šafárikovo detstvo opisuje v spise Co vyprávěl P. J. Šafařík jeho najstarší syn Vojtech. Ten v tomto diele poukazuje najmä na mimoriadny literárny talent svojho otca, ktorý sa prejavil hneď v prvých rokoch jeho života. Sedemročný údajne ovládal abecedu, dva razy si prečítal Bibliu a o rok neskôr už s obľubou kázal svojim súrodencom a ďalším obyvateľom Kobeliarova. Z týchto čias taktiež jestvuje záznam o tom, že utrpel úraz hlavy, a vďaka archívnym materiálom tiež vieme, že už ako malý chlapec býval prudký, introvertný a nadväzoval styky s rómskym obyvateľstvom, pričom sa priúčal ich reči.
Keď mal sedemnásť rokov, umrela mu matka. Šafárik sa s ňou rozlúčil básňou Štědrý večer 1814, publikovanou dva roky po jej smrti v časopise Prvotiny pěkných umění. Pol roka po matkinej smrti, v júni 1813, sa Šafárikov otec, proti vôli svojich detí, znovu oženil. Ozvenu týchto tragických zážitkov badať i v niektorých básňach jedinej Šafárikovej básnickej zbierky Tatranská múza s lýrou slovanskou (1814), nasiaknutých motívmi smrti a smútku.
Aspoň čiastočnú útechu mu však v týchto ťažkých časoch prinášalo čítanie Biblie, ktorej sa venoval hlavne počas teologických štúdií na gymnáziu v Kežmarku a Jenskej univerzite. Napokon ale uprednostnil pred kňazskou dráhou pedagogickú a vedeckú činnosť.
Trápenia v Srbsku a v Prahe
Ako dvadsaťštyriročný prijal ponúknutú funkciu riaditeľa novosadského gymnázia. V Srbsku sa o tri roky neskôr oženil s devätnásťročnou Júliou Ambróziou. Mladomanželom sa počas nasledujúcich piatich rokov narodilo dovedna päť detí, z ktorých však tri zakrátko zomreli (z týchto sa dožil najdlhšie syn Mladen Svatopluk, ktorý umrel ako 13-mesačný). Žiaľ za zosnulými deťmi ale nebol jediným trápením, ktorému musel v tomto čase čeliť; na sklonku leta 1823 vážne ochorel a takmer prišiel o život. Dodnes presne nevieme, o akú chorobu išlo, samotný Šafárik považoval svoje komplikácie za prejav reumatických bolestí. Po dlhej, vyše rok trvajúcej liečbe, ho v roku 1825 postretla ďalšia rana v podobe nariadenia rakúskej vlády, ktoré zakazovalo evanjelickým vzdelancom vyučovať na gymnáziách. Šafárikovi sa síce podarilo získať výnimku, no musel súhlasiť s tým, že sa vzdá svojej riadiacej funkcie.
V roku 1832 znovu onemocnel. K zápalu kĺbov sa pridali neznesiteľné bolesti hlavy a nevoľnosť. Po čiastočnom ústupe týchto problémov sa aj s rodinou presťahoval do Prahy (r. 1833), kde mu jeho manželka už krátko po príchode priviedla na svet ďalšie dve deti – dvojičky Jaroslava a Bohuslava. Radosť z novorodencov ale netrvala dlho; Bohuslav ochorel a umrel vo veku štyroch rokov, čo zanechalo v duši jeho otca hlbokú jazvu. Neskôr sa mu narodili ešte štyri deti, z ktorých však tri nedlho po príchode na svet umreli.
Šafárik počas prvých rokov svojho pražského pobytu veľa publikoval a pomáhal tiež s redakčnými prácami v Časopise Českého musea. Od svojich českých priateľov ročne dostával 380 zlatých, ale to mu sotva stačilo na pokrytie všetkých výdajov rodiny. Navyše musel spomenutú čiastku prijať pod podmienkou, že všetko, čo napíše, bude v českom jazyku, hoci on sám rád používal aj rodné, východogemerské nárečie a tvrdil, že jedine vlastnou rečou možno ľud najrýchlejšie osvecovať a prebúdzať. Svedectvo o jeho trápeniach podávajú najmä listy adresované jeho priateľovi, ruskému historikovi Michalovi Petrovičovi Pogodinovi. Viaceré z nich sú presiaknuté zúfalstvom človeka, ktorý musí neustále čeliť chudobe, chorobám, smútku, či obavám o budúcnosť svojho národa.
Jeho situácia mu často pripadala bezvýchodisková, no napriek všetkému sa v ňom napokon vždy prebudila živelná energia, vďaka ktorej vládal pracovať i v tých najvypätejších situáciách. A tak sa mu podarilo dokázať, že cyrilike predchádzala hlaholika a poukazovať na osobitosti jednotlivých slovanských národov, odrážajúce sa v rôznosti jazykov, v časoch, keď by iní na jeho mieste podľahli letargii a smútku.
Avšak aj napriek nesmiernej vnútornej sile, si svoje problémy uvedomoval, a tak počúvol rady lekárov a v rokoch 1834, 1838 a 1842 absolvoval kúpeľnú liečbu. V roku 1841 sa dostal aj na územie súčasnej Ukrajiny. Svoje zážitky z návštevy opísal v práci Cesta po Halické a Uherské Rusi, ktorá bola v rokoch 1841 – 42 publikovaná na stránkach Časopisu českého musea. Ako uviedol v spomenutom diele, naspäť do Prahy sa vracal cez Rumunsko a slovenský región Zemplín, a práve tu, pred obcou Ulič, upútala ho tabuľka s maďarským nápisom: „Nem szabad pipázny!“ (Fajčenie nie je povolené!).
Pri bližšom pohľade zistil, že je na tabuľke namaľovaný Slovák v tamojšom kroji, visiaci na šibenici. Až neskôr sa dozvedel, že cedule osadili ešte v čase takzvaného Cholerového povstania (1831) vo viacerých východoslovenských obciach, kde aj po potlačení rebélie husári obesili mnoho sedliakov pre tak banálny „zločin“, akým bolo fajčenie. Tieto správy mali na Šafárikov zdravotný stav mimoriadne neblahé účinky, rozšírili jeho obavy o budúcnosť slovenského národa a viedli k opätovnému prepuknutiu choroby.
Na sklonku života
Ďalšie výrazné zhoršenie Šafárikovho stavu nastalo v roku 1857, keď ho sužovali tak silné bolesti hlavy, že kvôli nim nemohol ani písať. K bolestiam sa navyše pridali ďalšie problémy; strácal zrak a jeho reumatizmus dosiahol takej intenzity, až sa mohol pohybovať iba s berlou. Okrem toho začal trpieť čoraz silnejšími depresiami, ku ktorým pribudli bludné myšlienky späté s víziami, v ktorých videl svojho syna otráveného, rodinu vo vyhnanstve a sám seba ako väzňa čeliaceho prenasledovaniu a hanbe. Desivé vízie ho napokon priviedli k pokusu o samovraždu. Dvadsiateho tretieho mája 1860 skočil s úmyslom ukončiť svoje trápenie do Vltavy, ale zachránili ho lodníci. Po tomto neúspešnom pokuse sa jeho psychický stav dočasne zlepšil, ba zdalo sa, že problémy celkom vymizli. O rok neskôr, začiatkom júna 1861, však znova upadal do depresií a niekedy dokonca strácal vedomie. Koncom mesiaca, dňa 26. 6. 1861, vydýchol naposledy.
Český národ sa so Šafárikom rozlúčil na veľkolepom pohrebe, usporiadanom na evanjelickom cintoríne v pražskom Karlíne, Slováci počas zádušných omší, ktoré sa konali 13. a 14. júla 1861 v Liptovskom Mikuláši. Po „zádušniciach“ nasledoval slávnostný obed v hostinci U čierneho orla, kde sa na návrh profesora Jána Drahotína Makovického uskutočnila zbierka na Maticu slovenskú, ktorej vznik inicioval práve Šafárik v liste z roku 1827, adresovanému spisovateľovi Jánovi Kollárovi. O týždeň neskôr, 21. júla 1861, ešte usporiadal smútočnú slávnosť na počesť tohto významného slavistu Jozef Miloslav Hurban na svojej evanjelickej fare v Hlbokom.
Nešťastie však akoby prenasledovalo Šafárika aj po smrti – miesto jeho posledného odpočinku zasiahla povodeň a jeho pozostatky boli prevezené na Olšanské hřbitovy, kde bol umiestnený i Šafárikov pôvodný pieskovcový sarkofág z Karlína.
Aspoň čiastočnú útechu mu však v týchto ťažkých časoch prinášalo čítanie Biblie, ktorej sa venoval hlavne počas teologických štúdií na gymnáziu v Kežmarku a Jenskej univerzite. Napokon ale uprednostnil pred kňazskou dráhou pedagogickú a vedeckú činnosť.
Trápenia v Srbsku a v Prahe
Ako dvadsaťštyriročný prijal ponúknutú funkciu riaditeľa novosadského gymnázia. V Srbsku sa o tri roky neskôr oženil s devätnásťročnou Júliou Ambróziou. Mladomanželom sa počas nasledujúcich piatich rokov narodilo dovedna päť detí, z ktorých však tri zakrátko zomreli (z týchto sa dožil najdlhšie syn Mladen Svatopluk, ktorý umrel ako 13-mesačný). Žiaľ za zosnulými deťmi ale nebol jediným trápením, ktorému musel v tomto čase čeliť; na sklonku leta 1823 vážne ochorel a takmer prišiel o život. Dodnes presne nevieme, o akú chorobu išlo, samotný Šafárik považoval svoje komplikácie za prejav reumatických bolestí. Po dlhej, vyše rok trvajúcej liečbe, ho v roku 1825 postretla ďalšia rana v podobe nariadenia rakúskej vlády, ktoré zakazovalo evanjelickým vzdelancom vyučovať na gymnáziách. Šafárikovi sa síce podarilo získať výnimku, no musel súhlasiť s tým, že sa vzdá svojej riadiacej funkcie.
V roku 1832 znovu onemocnel. K zápalu kĺbov sa pridali neznesiteľné bolesti hlavy a nevoľnosť. Po čiastočnom ústupe týchto problémov sa aj s rodinou presťahoval do Prahy (r. 1833), kde mu jeho manželka už krátko po príchode priviedla na svet ďalšie dve deti – dvojičky Jaroslava a Bohuslava. Radosť z novorodencov ale netrvala dlho; Bohuslav ochorel a umrel vo veku štyroch rokov, čo zanechalo v duši jeho otca hlbokú jazvu. Neskôr sa mu narodili ešte štyri deti, z ktorých však tri nedlho po príchode na svet umreli.
Šafárik počas prvých rokov svojho pražského pobytu veľa publikoval a pomáhal tiež s redakčnými prácami v Časopise Českého musea. Od svojich českých priateľov ročne dostával 380 zlatých, ale to mu sotva stačilo na pokrytie všetkých výdajov rodiny. Navyše musel spomenutú čiastku prijať pod podmienkou, že všetko, čo napíše, bude v českom jazyku, hoci on sám rád používal aj rodné, východogemerské nárečie a tvrdil, že jedine vlastnou rečou možno ľud najrýchlejšie osvecovať a prebúdzať. Svedectvo o jeho trápeniach podávajú najmä listy adresované jeho priateľovi, ruskému historikovi Michalovi Petrovičovi Pogodinovi. Viaceré z nich sú presiaknuté zúfalstvom človeka, ktorý musí neustále čeliť chudobe, chorobám, smútku, či obavám o budúcnosť svojho národa.
Jeho situácia mu často pripadala bezvýchodisková, no napriek všetkému sa v ňom napokon vždy prebudila živelná energia, vďaka ktorej vládal pracovať i v tých najvypätejších situáciách. A tak sa mu podarilo dokázať, že cyrilike predchádzala hlaholika a poukazovať na osobitosti jednotlivých slovanských národov, odrážajúce sa v rôznosti jazykov, v časoch, keď by iní na jeho mieste podľahli letargii a smútku.
Avšak aj napriek nesmiernej vnútornej sile, si svoje problémy uvedomoval, a tak počúvol rady lekárov a v rokoch 1834, 1838 a 1842 absolvoval kúpeľnú liečbu. V roku 1841 sa dostal aj na územie súčasnej Ukrajiny. Svoje zážitky z návštevy opísal v práci Cesta po Halické a Uherské Rusi, ktorá bola v rokoch 1841 – 42 publikovaná na stránkach Časopisu českého musea. Ako uviedol v spomenutom diele, naspäť do Prahy sa vracal cez Rumunsko a slovenský región Zemplín, a práve tu, pred obcou Ulič, upútala ho tabuľka s maďarským nápisom: „Nem szabad pipázny!“ (Fajčenie nie je povolené!).
Pri bližšom pohľade zistil, že je na tabuľke namaľovaný Slovák v tamojšom kroji, visiaci na šibenici. Až neskôr sa dozvedel, že cedule osadili ešte v čase takzvaného Cholerového povstania (1831) vo viacerých východoslovenských obciach, kde aj po potlačení rebélie husári obesili mnoho sedliakov pre tak banálny „zločin“, akým bolo fajčenie. Tieto správy mali na Šafárikov zdravotný stav mimoriadne neblahé účinky, rozšírili jeho obavy o budúcnosť slovenského národa a viedli k opätovnému prepuknutiu choroby.
Na sklonku života
Ďalšie výrazné zhoršenie Šafárikovho stavu nastalo v roku 1857, keď ho sužovali tak silné bolesti hlavy, že kvôli nim nemohol ani písať. K bolestiam sa navyše pridali ďalšie problémy; strácal zrak a jeho reumatizmus dosiahol takej intenzity, až sa mohol pohybovať iba s berlou. Okrem toho začal trpieť čoraz silnejšími depresiami, ku ktorým pribudli bludné myšlienky späté s víziami, v ktorých videl svojho syna otráveného, rodinu vo vyhnanstve a sám seba ako väzňa čeliaceho prenasledovaniu a hanbe. Desivé vízie ho napokon priviedli k pokusu o samovraždu. Dvadsiateho tretieho mája 1860 skočil s úmyslom ukončiť svoje trápenie do Vltavy, ale zachránili ho lodníci. Po tomto neúspešnom pokuse sa jeho psychický stav dočasne zlepšil, ba zdalo sa, že problémy celkom vymizli. O rok neskôr, začiatkom júna 1861, však znova upadal do depresií a niekedy dokonca strácal vedomie. Koncom mesiaca, dňa 26. 6. 1861, vydýchol naposledy.
Český národ sa so Šafárikom rozlúčil na veľkolepom pohrebe, usporiadanom na evanjelickom cintoríne v pražskom Karlíne, Slováci počas zádušných omší, ktoré sa konali 13. a 14. júla 1861 v Liptovskom Mikuláši. Po „zádušniciach“ nasledoval slávnostný obed v hostinci U čierneho orla, kde sa na návrh profesora Jána Drahotína Makovického uskutočnila zbierka na Maticu slovenskú, ktorej vznik inicioval práve Šafárik v liste z roku 1827, adresovanému spisovateľovi Jánovi Kollárovi. O týždeň neskôr, 21. júla 1861, ešte usporiadal smútočnú slávnosť na počesť tohto významného slavistu Jozef Miloslav Hurban na svojej evanjelickej fare v Hlbokom.
Nešťastie však akoby prenasledovalo Šafárika aj po smrti – miesto jeho posledného odpočinku zasiahla povodeň a jeho pozostatky boli prevezené na Olšanské hřbitovy, kde bol umiestnený i Šafárikov pôvodný pieskovcový sarkofág z Karlína.
Pozrite si fotogalériu pod článkom
Popisky k fotografiám dole pod foto
Späť na tému Z histórie
