Život a učenie Marka Tullia Cicera
Od narodenia rímskeho filozofa a politika Marka Tullia Cicera (* 3. 1. 106 p. n. l. – † 7. 12. 43 p. n. l.) prešlo už 2130 rokov. Na aktuálnosti jeho myšlienok to však nič nemení.
Podľa gréckeho spisovateľa Plutarcha (cca. 45 n. l. - 125 n. l.) ho porodila matka „celkom bez bolesti a námahy“ dňa 3. januára v mestečku Arpiniu (dnes Arpino), vzdialenom zhruba 100 km juhovýchodne od Ríma. V prepočte na súčasný letopočet sa narodil v roku 106 p. n. l. v zámožnej rodine.
Cognomen, čiže tretiu časť svojho rímskeho mena „Cicero“ (t. j. v preklade z latinčiny cícer), vraj prevzal po svojom predkovi, ktorý mal na špičke nosa rázštep, pripomínajúci ryhu na tejto strukovine. Inou možnosťou je, že jeho predkovia zbohatli na pestovaní a následnom predaji cíceru, a práve preto si zvolili tento cognomen.
Plutarchos zaznamenal okrem rôznych faktografických údajov aj pozoruhodnú legendu, viažucu sa k Cicerovi: „Hovorí sa tiež, že sa jeho dojke zjavil fantóm, ktorý jej predpovedal, že dieťa, ktoré vychováva, bude raz veľkou spásou pre všetkých Rimanov.“
Bez ohľadu na to, či je legenda pravdivá, Cicero skutočne pozdvihol úroveň Ríma a zaslúžil sa o rozvoj miestnej kultúry. Už od detstva udivoval svojím intelektom rovesníkov i učiteľov. Appolonius, grécky učenec, u ktorého si osvojoval umenie rétoriky, o ňom povedal: „Cicero, chválim a obdivujem ťa, ľutujem však osud Grécka, vidiac, že jediné ozdoby, ktoré nám ešte zostávali, totiž vzdelanie a výrečnosť, dostanú sa tvojou zásluhou čoskoro k Rimanom.“ Zaoberal sa filozofiou, právom a literatúrou. Bol dvakrát ženatý a mal dve deti. V rámci svojej politickej kariéry začínal ako kvestor (t. j. úradník), pričom spravoval finančné záležitosti rímskej provincie Sicília.
Najvyšší post dosiahol ako konzul v roku 63 p. n. l. Počas pôsobenia v politike sa prejavoval ako zástanca republiky v opozícii k diktatúre, ktorú presadzoval napríklad Gaius Julius Caesar. Zavraždili ho na príkaz jeho rivala Marka Antonia v roku 43 p. n. l. Antoniova nenávisť voči tomuto filozofovi, ktorý ho opakovane kritizoval pre jeho autoritatívne sklony, bola taká silná, že mu dal odťať hlavu a ruky a verejne ich vystavil na námestí Forum Romanum v Ríme.
Podľa gréckeho spisovateľa Plutarcha (cca. 45 n. l. - 125 n. l.) ho porodila matka „celkom bez bolesti a námahy“ dňa 3. januára v mestečku Arpiniu (dnes Arpino), vzdialenom zhruba 100 km juhovýchodne od Ríma. V prepočte na súčasný letopočet sa narodil v roku 106 p. n. l. v zámožnej rodine.
Cognomen, čiže tretiu časť svojho rímskeho mena „Cicero“ (t. j. v preklade z latinčiny cícer), vraj prevzal po svojom predkovi, ktorý mal na špičke nosa rázštep, pripomínajúci ryhu na tejto strukovine. Inou možnosťou je, že jeho predkovia zbohatli na pestovaní a následnom predaji cíceru, a práve preto si zvolili tento cognomen.
Plutarchos zaznamenal okrem rôznych faktografických údajov aj pozoruhodnú legendu, viažucu sa k Cicerovi: „Hovorí sa tiež, že sa jeho dojke zjavil fantóm, ktorý jej predpovedal, že dieťa, ktoré vychováva, bude raz veľkou spásou pre všetkých Rimanov.“
Bez ohľadu na to, či je legenda pravdivá, Cicero skutočne pozdvihol úroveň Ríma a zaslúžil sa o rozvoj miestnej kultúry. Už od detstva udivoval svojím intelektom rovesníkov i učiteľov. Appolonius, grécky učenec, u ktorého si osvojoval umenie rétoriky, o ňom povedal: „Cicero, chválim a obdivujem ťa, ľutujem však osud Grécka, vidiac, že jediné ozdoby, ktoré nám ešte zostávali, totiž vzdelanie a výrečnosť, dostanú sa tvojou zásluhou čoskoro k Rimanom.“ Zaoberal sa filozofiou, právom a literatúrou. Bol dvakrát ženatý a mal dve deti. V rámci svojej politickej kariéry začínal ako kvestor (t. j. úradník), pričom spravoval finančné záležitosti rímskej provincie Sicília.
Najvyšší post dosiahol ako konzul v roku 63 p. n. l. Počas pôsobenia v politike sa prejavoval ako zástanca republiky v opozícii k diktatúre, ktorú presadzoval napríklad Gaius Julius Caesar. Zavraždili ho na príkaz jeho rivala Marka Antonia v roku 43 p. n. l. Antoniova nenávisť voči tomuto filozofovi, ktorý ho opakovane kritizoval pre jeho autoritatívne sklony, bola taká silná, že mu dal odťať hlavu a ruky a verejne ich vystavil na námestí Forum Romanum v Ríme.
Najdôležitejšie je žiť poctivo a cnostne
Za vrchol jeho tvorby zvyčajne považujú vo filozofických kruhoch dielo O povinnostiach. V prvej časti tejto knihy Cicero približuje vlastnosti človeka obdareného „rozumnou prirodzenosťou“, ktorý hľadá a skúma pravdu, pričom podotýka, že: „S touto túžbou po poznaní pravdy je spojená akási túžba po samostatnosti; duch dobre utváraný prírodou nechce totiž nikoho počúvať, iba takého človeka, ktorý ho svojimi radami riadi a poučuje, alebo mu podľa práva a zákonov rozkazuje v záujme všeobecného prospechu. Odtiaľ zasa vyrastá veľkosť ducha a pohŕdanie pozemskými vecami. A nemalá sila rozumnej ľudskej prirodzenosti spočíva konečne v tom, že medzi živými tvormi jediný človek chápe, čo je poriadok, čo sa sluší v konaní a v reči a ako v čom zachovávať mieru. Zatiaľčo žiadny iný živočích nevníma krásu, ľúbeznosť a harmóniu ani u viditeľných vecí, človek obdarený rozumnou prirodzenosťou prenáša tieto vlastnosti z vecí vnímaných zrakom taktiež na prejavy ducha a ešte omnoho viac usiluje o zachovanie krásy, stálosti a poriadku v myšlienkach a činoch, chráni sa, aby sa nedopustil ničoho neslušného a zbabelého, aby sa ani vo svojich myšlienkach nezaoberal ničím nečistým.“
Tak teda postupuje rozumný a čestne konajúci človek žijúci v zhode s prírodou, a tým i v súlade so zásadami rozumu, v ktorých spočíva pravá prirodzenosť ľudského ducha.
Aj v živote spravodlivého človeka sa však môžu vyskytnúť okolnosti, keď je lepšie správať sa zdanlivo nečestne, respektíve porušiť určité záväzky. Cicero to objasňuje slovami: „Nie je teda potrebné dodržiavať sľub, pokiaľ by bolo jeho splnenie k neprospechu tým, ktorým si sľub dal, ani neodporuje povinnosti, ak dáš prednosť väčšej povinnosti pred povinnosťou menšou, ak by ti totiž vzišla zo splnenia sľubu škoda väčšia, než by bol prospech toho, komu si sľub dal. (…) A kto by neuznal, že nie je potrebné dodržiavať také sľuby, ktoré človek dáva pod nátlakom, zo strachu alebo keď bol oklamaný?“
Byť spravodlivým a cnostným taktiež nutne neznamená vyhnúť sa násiliu: „I keď je možné viesť zápas dvoma spôsobmi, buď vyjednávaním, alebo silou, a prvý spôsob je primeraný človeku a druhý zvieratám, predsa býva nutné uchýliť sa k spôsobu druhému, ak nemôžeme použiť ten prvý. A tak musíme niekedy viesť vojnu preto, aby sme mohli žiť v spravodlivom mieri, ale keď dosiahneme víťazstvo, je potrebné nepriateľov ušetriť, ak si vo vojne nepočínali kruto a neľudsky.“
Ľudská cnosť sa tiež často spája s pojmami dobročinnosť a štedrosť. Cicero však poukazuje aj na odvrátenú stránku dávania: „Po prvé musíme prihliadať k tomu, aby dobročinnosť nebola na škodu ani práve tým, ktorým chceme dobrodenie preukázať, ani iným ľuďom, po druhé k tomu, aby dobročinnosť neprevyšovala naše prostriedky, a konečne, aby sa každému dostávalo dobrodenia podľa toho, ako je dobrodenia hoden. (…) Preto sa nesmie považovať za štedrosť spôsob, akým Lucius Cornelius Sulla alebo Gaius Julius Caesar odnímali majetok oprávneným majiteľom a odovzdávali ho do cudzích rúk. Nie je možné hovoriť o štedrosti tam, kde nie je spravodlivosť.“
Zároveň pri poskytovaní pomoci platí, že prospech jednotlivca má byť na úžitok celku, pretože „...keby každý chcel uchvátiť prospech iba pre seba, ľudská spoločnosť by sa celkom rozpadla. A ďalej, ak naša prirodzenosť žiada, aby človek pomáhal človeku, nech už je to kdekoľvek, iba práve preto, že to je človek, musí byť podľa rovnakej prirodzenosti i prospech všetkých ľudí vecou spoločnou.“
Väčšinou sa ale nenájde taká osoba, ktorá by pri rozhodovaní, komu pomôcť, resp. ponúknuť nejakú službu, nedala prednosť priazni človeku bohatému, pred potrebami chudobného, keďže „...človeku, od ktorého je možné očakávať pohotovejšiu a rýchlejšiu odplatu, sme spravidla ochotnejší vyhovieť.“
Filozof však odporúča pomáhať predovšetkým núdznym a čestným ľuďom: „Chudobný, ak je poctivý, i keď nemôže svoju vďačnosť preukázať skutkom, predsa isto môže vďačnosť pociťovať. (…) Je tiež potrebné uvážiť tú okolnosť, že ak sa zastaneš človeka mocného a bohatého, trvá vďačnosť iba u neho alebo nanajvýš u jeho detí. Ak sa však zastaneš chudobného, poctivého a skromného človeka, všetci poctiví chudobní ľudia, ktorých je v národe veľké množstvo, vidia v tebe svojho ochrancu. Preto si myslím, že je lepšie ukladať dobrodenie u ľudí poctivých, než u bohatých.“
Ako právnik, ktorý sa vždy snažil docieliť spravodlivosť, formuloval aj princípy skutočnej nestrannosti: „Všeobecné blaho je najvyšším zákonom.“; „Najvyššie právo je často najvyšším bezprávím.“ (t. j. bezhlavé dodržiavanie práva, zvlášť ak je plné škár, môže mať za následok nespravodlivosť); „Žiadna moc nesmie platiť viac ako zákony“.
Jeho rešpekt k spravodlivým zákonom taktiež dokumentuje citát: „Zákon nie je nič iné ako správny a z nebies vzatý rozum, ktorý prikazuje veci počestné a zakazuje opačné.“
Múdrosť, ktorú rozvíjal štúdiom starovekých filozofov vrátane Sokrata, Platóna, Aristotela, ako i ďalších a vycibril svojim dôvtipom a štylistickým talentom, sa prejavila aj v oblasti jeho rád pri rečových prejavoch: „I v sporoch, ktoré máme so svojimi úhlavnými nepriateľmi, je správne zachovávať dôstojný pokoj a potlačovať hnev, aj keby sme si museli vypočuť reči, ktoré nás urážajú. Pretože to, čo sa deje pri výbuchu nejakej vášne, nemôže sa diať z pevného presvedčenia a nemôže si získať súhlas prítomných. Nevkusné je tiež vychvaľovať sa, obzvlášť nepravdivými vecami“.
Komentoval i názory na smrť. Umierania sa podľa neho nemusí báť ten, kto žil cnostne, lebo duša je nesmrteľná a keď opustí telo poctivého človeka, nič zlé ju nečaká. V tomto – ako tvrdí Plutarchos - dal príklad on sám, keď svojim vrahom statočne nastavil hrdlo.
Za vrchol jeho tvorby zvyčajne považujú vo filozofických kruhoch dielo O povinnostiach. V prvej časti tejto knihy Cicero približuje vlastnosti človeka obdareného „rozumnou prirodzenosťou“, ktorý hľadá a skúma pravdu, pričom podotýka, že: „S touto túžbou po poznaní pravdy je spojená akási túžba po samostatnosti; duch dobre utváraný prírodou nechce totiž nikoho počúvať, iba takého človeka, ktorý ho svojimi radami riadi a poučuje, alebo mu podľa práva a zákonov rozkazuje v záujme všeobecného prospechu. Odtiaľ zasa vyrastá veľkosť ducha a pohŕdanie pozemskými vecami. A nemalá sila rozumnej ľudskej prirodzenosti spočíva konečne v tom, že medzi živými tvormi jediný človek chápe, čo je poriadok, čo sa sluší v konaní a v reči a ako v čom zachovávať mieru. Zatiaľčo žiadny iný živočích nevníma krásu, ľúbeznosť a harmóniu ani u viditeľných vecí, človek obdarený rozumnou prirodzenosťou prenáša tieto vlastnosti z vecí vnímaných zrakom taktiež na prejavy ducha a ešte omnoho viac usiluje o zachovanie krásy, stálosti a poriadku v myšlienkach a činoch, chráni sa, aby sa nedopustil ničoho neslušného a zbabelého, aby sa ani vo svojich myšlienkach nezaoberal ničím nečistým.“
Tak teda postupuje rozumný a čestne konajúci človek žijúci v zhode s prírodou, a tým i v súlade so zásadami rozumu, v ktorých spočíva pravá prirodzenosť ľudského ducha.
Aj v živote spravodlivého človeka sa však môžu vyskytnúť okolnosti, keď je lepšie správať sa zdanlivo nečestne, respektíve porušiť určité záväzky. Cicero to objasňuje slovami: „Nie je teda potrebné dodržiavať sľub, pokiaľ by bolo jeho splnenie k neprospechu tým, ktorým si sľub dal, ani neodporuje povinnosti, ak dáš prednosť väčšej povinnosti pred povinnosťou menšou, ak by ti totiž vzišla zo splnenia sľubu škoda väčšia, než by bol prospech toho, komu si sľub dal. (…) A kto by neuznal, že nie je potrebné dodržiavať také sľuby, ktoré človek dáva pod nátlakom, zo strachu alebo keď bol oklamaný?“
Byť spravodlivým a cnostným taktiež nutne neznamená vyhnúť sa násiliu: „I keď je možné viesť zápas dvoma spôsobmi, buď vyjednávaním, alebo silou, a prvý spôsob je primeraný človeku a druhý zvieratám, predsa býva nutné uchýliť sa k spôsobu druhému, ak nemôžeme použiť ten prvý. A tak musíme niekedy viesť vojnu preto, aby sme mohli žiť v spravodlivom mieri, ale keď dosiahneme víťazstvo, je potrebné nepriateľov ušetriť, ak si vo vojne nepočínali kruto a neľudsky.“
Ľudská cnosť sa tiež často spája s pojmami dobročinnosť a štedrosť. Cicero však poukazuje aj na odvrátenú stránku dávania: „Po prvé musíme prihliadať k tomu, aby dobročinnosť nebola na škodu ani práve tým, ktorým chceme dobrodenie preukázať, ani iným ľuďom, po druhé k tomu, aby dobročinnosť neprevyšovala naše prostriedky, a konečne, aby sa každému dostávalo dobrodenia podľa toho, ako je dobrodenia hoden. (…) Preto sa nesmie považovať za štedrosť spôsob, akým Lucius Cornelius Sulla alebo Gaius Julius Caesar odnímali majetok oprávneným majiteľom a odovzdávali ho do cudzích rúk. Nie je možné hovoriť o štedrosti tam, kde nie je spravodlivosť.“
Zároveň pri poskytovaní pomoci platí, že prospech jednotlivca má byť na úžitok celku, pretože „...keby každý chcel uchvátiť prospech iba pre seba, ľudská spoločnosť by sa celkom rozpadla. A ďalej, ak naša prirodzenosť žiada, aby človek pomáhal človeku, nech už je to kdekoľvek, iba práve preto, že to je človek, musí byť podľa rovnakej prirodzenosti i prospech všetkých ľudí vecou spoločnou.“
Väčšinou sa ale nenájde taká osoba, ktorá by pri rozhodovaní, komu pomôcť, resp. ponúknuť nejakú službu, nedala prednosť priazni človeku bohatému, pred potrebami chudobného, keďže „...človeku, od ktorého je možné očakávať pohotovejšiu a rýchlejšiu odplatu, sme spravidla ochotnejší vyhovieť.“
Filozof však odporúča pomáhať predovšetkým núdznym a čestným ľuďom: „Chudobný, ak je poctivý, i keď nemôže svoju vďačnosť preukázať skutkom, predsa isto môže vďačnosť pociťovať. (…) Je tiež potrebné uvážiť tú okolnosť, že ak sa zastaneš človeka mocného a bohatého, trvá vďačnosť iba u neho alebo nanajvýš u jeho detí. Ak sa však zastaneš chudobného, poctivého a skromného človeka, všetci poctiví chudobní ľudia, ktorých je v národe veľké množstvo, vidia v tebe svojho ochrancu. Preto si myslím, že je lepšie ukladať dobrodenie u ľudí poctivých, než u bohatých.“
Ako právnik, ktorý sa vždy snažil docieliť spravodlivosť, formuloval aj princípy skutočnej nestrannosti: „Všeobecné blaho je najvyšším zákonom.“; „Najvyššie právo je často najvyšším bezprávím.“ (t. j. bezhlavé dodržiavanie práva, zvlášť ak je plné škár, môže mať za následok nespravodlivosť); „Žiadna moc nesmie platiť viac ako zákony“.
Jeho rešpekt k spravodlivým zákonom taktiež dokumentuje citát: „Zákon nie je nič iné ako správny a z nebies vzatý rozum, ktorý prikazuje veci počestné a zakazuje opačné.“
Múdrosť, ktorú rozvíjal štúdiom starovekých filozofov vrátane Sokrata, Platóna, Aristotela, ako i ďalších a vycibril svojim dôvtipom a štylistickým talentom, sa prejavila aj v oblasti jeho rád pri rečových prejavoch: „I v sporoch, ktoré máme so svojimi úhlavnými nepriateľmi, je správne zachovávať dôstojný pokoj a potlačovať hnev, aj keby sme si museli vypočuť reči, ktoré nás urážajú. Pretože to, čo sa deje pri výbuchu nejakej vášne, nemôže sa diať z pevného presvedčenia a nemôže si získať súhlas prítomných. Nevkusné je tiež vychvaľovať sa, obzvlášť nepravdivými vecami“.
Komentoval i názory na smrť. Umierania sa podľa neho nemusí báť ten, kto žil cnostne, lebo duša je nesmrteľná a keď opustí telo poctivého človeka, nič zlé ju nečaká. V tomto – ako tvrdí Plutarchos - dal príklad on sám, keď svojim vrahom statočne nastavil hrdlo.
Pozrite si fotogalériu pod článkom od autora článku
Popisky k fotografiám dole pod foto
Späť na tému Výročia
