Život a učenie Budhu Gautamu
Dnes si niektorí prívrženci budhistického učenia pripomínajú úmrtie princa Siddhárthu Gautamu z kráľovstva Šákja, známeho ako Budha. Väčšina budhistov však oslavuje jeho úmrtie až 15. februára.
Siddhártha Gautama (v literatúre uvádzaný aj ako Budha Gautama, Budha Šákjamuni, Askét Gótama...) sa podľa rôznych výpočtov narodil niekedy medzi rokmi 624 p. n. l. až 480 p. n. l. v kráľovstve Šákja Ganarājya (t. j. Republika Šákja, nazvaná podľa vládnuceho klanu Šákjov), rozliehajúcom sa v južnej časti územia dnešného Nepálu a v severnej Indii.
Krátko po jeho narodení rozpoznal prorok Asíta, že opustí svetskú vládu, pozná pravdu a vyženie z tohto sveta omyl a temnotu.
Budhovho otca, kráľa Suddhódanu, síce veštcove slová potešili, avšak na druhej strane ho premkla obava, že mu syn nedopraje pokračovanie rodu. A tak sa rozhodol, že svojho potomka zavrie v paláci, aby našiel záľubu v svetských radovánkach, a zároveň sa pripravil na prevzatie vlády nad krajinou. Mladý Siddhártha teda spočiatku poznal iba prepych a bohatstvo kráľovského sídla a priľahlých záhrad.
Vo veku 29 rokov však zatúžil opustiť brány paláca a počas štyroch vychádzok postupne zahliadol starca, chorého muža, mŕtvolu, a napokon stretol svätca, ktorý v ňom vyvolal túžbu po poznaní slovami: „S túžbou oslobodiť sa od sveta, ktorého osudom je zánik, hľadám – potom, čo som sa zbavil chyby vášnivosti a zmyselnosti – spásonosné miesto, kde nie je smrť, totiž poznanie, rovnako významné pre môj život i životy ostatných.“ (Ašvaghóša: Príbeh Budhovho života, Kniha V., 18. verš).
Znechutený a skľúčený z pominuteľnosti života nenachádzal radosť v zmyslových pôžitkoch a rozhodol sa ujsť. Uprostred noci opustil svoju manželku Jasódharu, ako aj novorodeného syna Ráhulu a potajomky odišiel do lesa, kde narazil na skupinu askétov.
V priebehu nasledujúcich šiestich rokov sa učil u viacerých duchovných majstrov a praktizoval prísnu askézu. Táto prax však neviedla k dosiahnutiu poznania, preto sa rozhodol pre inú cestu.
Od dievčiny, ktorú staroindický básnik Ašvaghóša stotožňuje s dcérou „Pána pastierov“, prijal mliečny pokrm a takto posilnený meditoval pod figovníkom, kde po šiestich dňoch, v poslednej tretine noci dosiahol osvietenie (nirvánu) a stal sa Budhom. Potom po celých 45 rokov neúnavne vyučoval, pričom sa jeho oddanou žiačkou stala aj jeho manželka a syn.
Gautama zomrel vo veku 80 rokov neďaleko mesta Kušinára v severoindickom kráľovstve Malla. Budhovi nasledovníci oslavujú deň, keď jeho telo opustilo tento svet, ako paranirvánu alebo mahaparanirvánu (t. j. veľkú paranirvánu) – teda nirvánu (oslobodenie sa od kolobehu znovuzrodzovania a utrpenia) zavŕšenú fyzickou smrťou. Väčšina budhistov slávi Gautamovu paranirvánu každoročne 15. februára, niektorí však už 8. februára.
Budhovo telo spálili a popol, ako i ďalšie pozostatky (vlasy, kúsky kostí, misku na almužny...) rozdelili medzi jeho nasledovníkov v severnej Indii. No tomuto deleniu predchádzal vojenský konflikt indických šľachticov, ktorí zaútočili na panovníka kráľovstva Malla, pretože si chcel nechať všetky relikvie iba pre seba. Neskôr, v 3. storočí p. n. l., sa pozostatkov zmocnil kráľ Maurjovskej ríše Ašóka a nechal ich uložiť do tzv. stúp (monumentálne budhistické stavby, prípadne umelo navŕšené násypy) po celom indickom subkontinente. Dnes sa relikvie nachádzajú v rôznych častiach sveta – nájdeme ich najmä v ázijských krajinách, ale i v USA.
Čo sa týka príčiny Budhovej smrti, o tej sa podobne ako o jeho životopisných dátach vedú rôzne diskusie. Niektorí sa prikláňajú k názoru, že bol otrávený jedlom (pravdepodobne jedovatými hubami), ďalší sa nazdávajú, že jeho skon mohla zapríčiniť vyčerpanosť, resp. choroba. Avšak Budha Gautama údajne nebol prvou osvietenou bytosťou, ktorá žila na tomto svete. Podľa knihy Buddhavaṃsa (čiže Línia Budhov, resp. Kronika Budhov alebo História Budhov), ktorá pochádza z 2. až 1. storočia p. n. l., mal viacerých predchodcov (Budhovia Kakusandha, Konāgamana, Kassapa a i.). Tí však žili veľmi dávno a ich učenie si nezískalo takú popularitu ako v prípade Siddhárthu Gautamu.
Existenciu predchádzajúcich Budhov potvrdzujú aj slová prednesené Gautamom na smrteľnom lôžku: „I tí, ktorí v minulosti boli svätými a prebudenými, i títo vznešení ukázali svojim žiakom rovnaký cieľ. A ktorí budú v budúcnosti svätými a prebudenými, aj títo vznešení ukážu svojim žiakom rovnaký cieľ, aký som ja ukázal svojim žiakom.“
Siddhártha Gautama (v literatúre uvádzaný aj ako Budha Gautama, Budha Šákjamuni, Askét Gótama...) sa podľa rôznych výpočtov narodil niekedy medzi rokmi 624 p. n. l. až 480 p. n. l. v kráľovstve Šákja Ganarājya (t. j. Republika Šákja, nazvaná podľa vládnuceho klanu Šákjov), rozliehajúcom sa v južnej časti územia dnešného Nepálu a v severnej Indii.
Krátko po jeho narodení rozpoznal prorok Asíta, že opustí svetskú vládu, pozná pravdu a vyženie z tohto sveta omyl a temnotu.
Budhovho otca, kráľa Suddhódanu, síce veštcove slová potešili, avšak na druhej strane ho premkla obava, že mu syn nedopraje pokračovanie rodu. A tak sa rozhodol, že svojho potomka zavrie v paláci, aby našiel záľubu v svetských radovánkach, a zároveň sa pripravil na prevzatie vlády nad krajinou. Mladý Siddhártha teda spočiatku poznal iba prepych a bohatstvo kráľovského sídla a priľahlých záhrad.
Vo veku 29 rokov však zatúžil opustiť brány paláca a počas štyroch vychádzok postupne zahliadol starca, chorého muža, mŕtvolu, a napokon stretol svätca, ktorý v ňom vyvolal túžbu po poznaní slovami: „S túžbou oslobodiť sa od sveta, ktorého osudom je zánik, hľadám – potom, čo som sa zbavil chyby vášnivosti a zmyselnosti – spásonosné miesto, kde nie je smrť, totiž poznanie, rovnako významné pre môj život i životy ostatných.“ (Ašvaghóša: Príbeh Budhovho života, Kniha V., 18. verš).
Znechutený a skľúčený z pominuteľnosti života nenachádzal radosť v zmyslových pôžitkoch a rozhodol sa ujsť. Uprostred noci opustil svoju manželku Jasódharu, ako aj novorodeného syna Ráhulu a potajomky odišiel do lesa, kde narazil na skupinu askétov.
V priebehu nasledujúcich šiestich rokov sa učil u viacerých duchovných majstrov a praktizoval prísnu askézu. Táto prax však neviedla k dosiahnutiu poznania, preto sa rozhodol pre inú cestu.
Od dievčiny, ktorú staroindický básnik Ašvaghóša stotožňuje s dcérou „Pána pastierov“, prijal mliečny pokrm a takto posilnený meditoval pod figovníkom, kde po šiestich dňoch, v poslednej tretine noci dosiahol osvietenie (nirvánu) a stal sa Budhom. Potom po celých 45 rokov neúnavne vyučoval, pričom sa jeho oddanou žiačkou stala aj jeho manželka a syn.
Gautama zomrel vo veku 80 rokov neďaleko mesta Kušinára v severoindickom kráľovstve Malla. Budhovi nasledovníci oslavujú deň, keď jeho telo opustilo tento svet, ako paranirvánu alebo mahaparanirvánu (t. j. veľkú paranirvánu) – teda nirvánu (oslobodenie sa od kolobehu znovuzrodzovania a utrpenia) zavŕšenú fyzickou smrťou. Väčšina budhistov slávi Gautamovu paranirvánu každoročne 15. februára, niektorí však už 8. februára.
Budhovo telo spálili a popol, ako i ďalšie pozostatky (vlasy, kúsky kostí, misku na almužny...) rozdelili medzi jeho nasledovníkov v severnej Indii. No tomuto deleniu predchádzal vojenský konflikt indických šľachticov, ktorí zaútočili na panovníka kráľovstva Malla, pretože si chcel nechať všetky relikvie iba pre seba. Neskôr, v 3. storočí p. n. l., sa pozostatkov zmocnil kráľ Maurjovskej ríše Ašóka a nechal ich uložiť do tzv. stúp (monumentálne budhistické stavby, prípadne umelo navŕšené násypy) po celom indickom subkontinente. Dnes sa relikvie nachádzajú v rôznych častiach sveta – nájdeme ich najmä v ázijských krajinách, ale i v USA.
Čo sa týka príčiny Budhovej smrti, o tej sa podobne ako o jeho životopisných dátach vedú rôzne diskusie. Niektorí sa prikláňajú k názoru, že bol otrávený jedlom (pravdepodobne jedovatými hubami), ďalší sa nazdávajú, že jeho skon mohla zapríčiniť vyčerpanosť, resp. choroba. Avšak Budha Gautama údajne nebol prvou osvietenou bytosťou, ktorá žila na tomto svete. Podľa knihy Buddhavaṃsa (čiže Línia Budhov, resp. Kronika Budhov alebo História Budhov), ktorá pochádza z 2. až 1. storočia p. n. l., mal viacerých predchodcov (Budhovia Kakusandha, Konāgamana, Kassapa a i.). Tí však žili veľmi dávno a ich učenie si nezískalo takú popularitu ako v prípade Siddhárthu Gautamu.
Existenciu predchádzajúcich Budhov potvrdzujú aj slová prednesené Gautamom na smrteľnom lôžku: „I tí, ktorí v minulosti boli svätými a prebudenými, i títo vznešení ukázali svojim žiakom rovnaký cieľ. A ktorí budú v budúcnosti svätými a prebudenými, aj títo vznešení ukážu svojim žiakom rovnaký cieľ, aký som ja ukázal svojim žiakom.“
(zdroj: en.wikipedia.org, foto poskytol autor Pavol Ičo)
Budhova náuka
Pre prívržencov budhizmu predstavuje učenie Siddhárthu Gautamu v podstate návod na spasenie.
Ale k tomuto spaseniu človek prichádza sám, pomocou vlastného úsilia, nie skrz druhú bytosť, ako je to v prípade Ježiša Krista v kresťanstve. Spasenie sa tu pritom nevníma ako oslobodenie od hriechov, ale skôr je synonymom ukončenia utrpenia, ktoré prináša ozajstnú slobodu. Na túto skutočnosť poukazujú aj štyri základné pravidlá budhizmu, teda takzvané Štyri vznešené pravdy. Prvou je pravda o utrpení – svetské bytie je neuspokojivé a plné utrpenia.
Druhou je pravda o vzniku utrpenia, ktoré je podmienené žiadostivosťou a spojené s rozkošou a záľubou v zmyslových pôžitkoch. Treťou je pravda o zániku utrpenia – s odstránením žiadostivosti mizne aj utrpenie.
Pre prívržencov budhizmu predstavuje učenie Siddhárthu Gautamu v podstate návod na spasenie.
Ale k tomuto spaseniu človek prichádza sám, pomocou vlastného úsilia, nie skrz druhú bytosť, ako je to v prípade Ježiša Krista v kresťanstve. Spasenie sa tu pritom nevníma ako oslobodenie od hriechov, ale skôr je synonymom ukončenia utrpenia, ktoré prináša ozajstnú slobodu. Na túto skutočnosť poukazujú aj štyri základné pravidlá budhizmu, teda takzvané Štyri vznešené pravdy. Prvou je pravda o utrpení – svetské bytie je neuspokojivé a plné utrpenia.
Druhou je pravda o vzniku utrpenia, ktoré je podmienené žiadostivosťou a spojené s rozkošou a záľubou v zmyslových pôžitkoch. Treťou je pravda o zániku utrpenia – s odstránením žiadostivosti mizne aj utrpenie.
Poslednou je pravda o ceste, resp. metóde vedúcej k zániku utrpenia, ktorá pozostáva z ôsmich častí (tzv. Ušľachtilá osemdielna cesta):
1. Pravé pochopenie (t. j. prijatie Štyroch vznešených právd).
2. Pravé myslenie (t. j. rozhodnutie pre odriekanie, rozvíjanie lásky ku všetkým živým tvorom, nenásilie, povznesenie sa nad nízke túžby a pod.).
3. Pravá reč (t. j. pravdovravnosť, odmietanie ohovárania a rečí, ktoré by mohli spôsobiť nesvornosť a konflikt).
4. Pravé jednanie (t. j. odmietanie zabíjania, brania toho, čo nebolo darované a vyhýbanie sa nevhodnému sexuálnemu správaniu a pod.).
5. Pravé živobytie (t. j. poctivý spôsob živobytia, vylučujúci použitie násilia voči iným živým tvorom).
6. Pravé snaženie (t. j. rozhodnutie zavrhnúť zlé skutky a myšlienky a konať v čo najväčšej možnej miere dobro).
7. Pravá bdelosť (t. j. uvedomovanie si telesnosti, pocitov, stavov mysle, sebakontrola).
8. Pravé sústredenie (t. j. rozvíjanie mysle a s ním spojené dosiahnutie stavu budhovstva, resp. stavu bódhi – teda prebudenia, poznania, osvietenia či nirvány).
1. Pravé pochopenie (t. j. prijatie Štyroch vznešených právd).
2. Pravé myslenie (t. j. rozhodnutie pre odriekanie, rozvíjanie lásky ku všetkým živým tvorom, nenásilie, povznesenie sa nad nízke túžby a pod.).
3. Pravá reč (t. j. pravdovravnosť, odmietanie ohovárania a rečí, ktoré by mohli spôsobiť nesvornosť a konflikt).
4. Pravé jednanie (t. j. odmietanie zabíjania, brania toho, čo nebolo darované a vyhýbanie sa nevhodnému sexuálnemu správaniu a pod.).
5. Pravé živobytie (t. j. poctivý spôsob živobytia, vylučujúci použitie násilia voči iným živým tvorom).
6. Pravé snaženie (t. j. rozhodnutie zavrhnúť zlé skutky a myšlienky a konať v čo najväčšej možnej miere dobro).
7. Pravá bdelosť (t. j. uvedomovanie si telesnosti, pocitov, stavov mysle, sebakontrola).
8. Pravé sústredenie (t. j. rozvíjanie mysle a s ním spojené dosiahnutie stavu budhovstva, resp. stavu bódhi – teda prebudenia, poznania, osvietenia či nirvány).
Budha Gautama taktiež hlásal, že v každom je potenciál pre dosiahnutie stavu budhovstva a odmietal delenie ľudí na základe pôvodu či príslušnosti k určitej spoločenskej triede (kaste).
Budhizmus často používa pri vysvetľovaní podstaty tohto potenciálu prirovnanie o lotose, ktorý vyrastá z bahna, no napokon sa z neho stane prekrásny kvet. Podobne môže i človek pochádzať z toho najbiednejšieho prostredia, alebo môže mať myseľ zakalenú rôznymi jedmi – napríklad hnevom, pýchou, ziskuchtivosťou - ale vďaka postupnému očisťovaniu mysle a konaním cnostných skutkov sa môže stať nádhernou bytosťou oslobodenou od zla a postranných pohnútok.
Medzi ďalšie piliere budhistickej náuky možno zaradiť cyklus znovuzrodzovania (sansáru), ktorý pozná šesť stavov existencie – tri vyššie (bohovia, polobohovia, ľudia) a tri nižšie (zvieratá, hladní duchovia, pekelné bytosti), pričom vymanenie z tohto cyklu sa nazýva nirvána. Množstvo užitočných rád zanechal staroindický mudrc ľudstvu v záznamoch jeho rečí, tzv. rozpravách.
V jednej z nich, rozprave Rady Sigálovi, ktorá obsahuje Budhovu reč k mladému občanovi Sigálovi z mesta Rádžagahy, vystríha pred pokrytectvom a skutočného priateľa charakterizuje takto: „Priateľ, ktorý pomôže, a priateľ, ktorý je priateľom v šťastí i v strádaní, priateľ, ktorý k dobrému radí, a priateľ, ktorý má súcit, týchto štyroch priateľov, keď takto múdry poznal, má si ich s láskou opatrovať ako matka vlastné dieťa.“ V spomenutom texte poukazuje aj na spôsob, akým možno dosiahnuť dobrú povesť a súdržnosť medzi ľuďmi, slovami: „Kto je múdry a cností dosiahol, jemný, mierny a inteligentný, skromný, zdvorilý a nie je tvrdohlavý, taký dosahuje dobrého mena. Kto je energický a nie je lenivý, v čase ťažkostí nezlyháva, skvelého chovania, múdry, taký dosahuje dobrého mena. Láskavý, priateľský, veľkodušný, nezávistlivý, vodca, učiteľ, tvorca mieru – taký získa dobré meno. Štedrosť, vľúdna reč a snaha byť prospešný, ktorú má, nestrannosť vo všetkom, tak všade, ako zasluhuje. Toto sú opory pre súdržnosť vo svete ako osa pre idúci voz. Ak by týchto opôr nebolo, ani matke, ani otcovi by ich deti úctu či poctu nevenovali.“
Budha okrem iného upozorňoval aj na šesť brán k zničeniu bohatstva, ktorými sú oddávanie sa alkoholu a ďalším opojným prostriedkom, potulovanie sa ulicami v neskorú dobu, časté návštevy predstavení, hazardné hry, zlí priatelia a lenivosť.
Pozrite si fotogalériu pod článkom od autora článku
Popisky k fotografiám dole pod foto
Späť na tému Z histórie
