Život a smrť troch gréckych tyranov
Pod pojmom „tyran“ si obvykle predstavujeme krutého a neľútostného človeka alebo despotického vládcu. Pôvodne sa však toto slovo sťahovalo na „samovládcu“, a ten vôbec nemusel byť zlý – tak ako v prípade aténskeho tyrana Peisistrata (cca. 600 p. n. l. – 527 p. n. l.), ktorému bola služba ľudu prednejšia, než vlastný prospech.
Ako skutoční despoti sa ale prejavili jeho synovia...
Vláda Peisistrata
Peisistratos sa na aténskej politickej scéne objavil v čase, keď narastalo napätie medzi bohatými aristokratmi a mestskou chudobou. Keďže stál na čele aténskeho vojska, ktoré porazilo armádu susedného mestského štátu Megara, získal si značnú popularitu u mnohých Aténčanov i napriek tomu, že bol aristokrat a väčšina obyvateľstva šľachticom nedôverovala. Avšak Peisistrata úprimne trápilo, aké úbohé postavenie mali v krajine nearistokrati. Tí nemohli byť ani archontmi (t. j. vládny úradníci) a ani členmi aeropágu, teda inštitúcie dohliadajúcej na dodržiavanie zákonov.
Preto sa rozhodol, že svojmu ľudu najviac pomôže, ak sa stane dobrým a milujúcim vládcom.
A tak, napriek námietkam svojho známeho Solóna, ktorý nepovažoval tyraniu za správny spôsob štátneho zriadenia, začal zápasiť o moc.
Neodradila ho pritom ani skutočnosť, že o prevzatie moci v Aténach sa už jeden muž pokúsil. Bol ním Kylón, víťaz olympijských hier v behu v roku 640 p. n. l., ktorý bol rovnako ako Peisistratos veľmi populárny.
Jeho úsilie ale skončilo katastrofou. Kylón bol zavraždený a jeho prívržencov pochytal a dal zneškodniť archont Megaklés zo starého aristokratického rodu Alkmeónovcov pomocou ľsti. Ako sa dozvedáme z Plutarchovho diela o Solónovi, Megaklés presvedčil Kylónových sprisahancov „...aby zišli dole z Akropoly a podrobili sa súdu. Kylónovci priviazali o podstavec sochy lano a držali sa ho, no keď sa dostali k svätyni Eumeníd čiže Velebných bohýň, lano sa z ničoho nič pretrhlo. V tej chvíli sa na nich vrhol Megaklés so svojimi spoluarchontmi a pochytali ich, lebo vraj bohyňa odmietla ich prosbu. Tých, čo boli mimo svätyne, ukameňovali a tých , čo hľadali útočisko pri oltároch, dorúbali. Vyviazli jedine tí, ktorí uprosili manželky archontov.“
Ako skutoční despoti sa ale prejavili jeho synovia...
Vláda Peisistrata
Peisistratos sa na aténskej politickej scéne objavil v čase, keď narastalo napätie medzi bohatými aristokratmi a mestskou chudobou. Keďže stál na čele aténskeho vojska, ktoré porazilo armádu susedného mestského štátu Megara, získal si značnú popularitu u mnohých Aténčanov i napriek tomu, že bol aristokrat a väčšina obyvateľstva šľachticom nedôverovala. Avšak Peisistrata úprimne trápilo, aké úbohé postavenie mali v krajine nearistokrati. Tí nemohli byť ani archontmi (t. j. vládny úradníci) a ani členmi aeropágu, teda inštitúcie dohliadajúcej na dodržiavanie zákonov.
Preto sa rozhodol, že svojmu ľudu najviac pomôže, ak sa stane dobrým a milujúcim vládcom.
A tak, napriek námietkam svojho známeho Solóna, ktorý nepovažoval tyraniu za správny spôsob štátneho zriadenia, začal zápasiť o moc.
Neodradila ho pritom ani skutočnosť, že o prevzatie moci v Aténach sa už jeden muž pokúsil. Bol ním Kylón, víťaz olympijských hier v behu v roku 640 p. n. l., ktorý bol rovnako ako Peisistratos veľmi populárny.
Jeho úsilie ale skončilo katastrofou. Kylón bol zavraždený a jeho prívržencov pochytal a dal zneškodniť archont Megaklés zo starého aristokratického rodu Alkmeónovcov pomocou ľsti. Ako sa dozvedáme z Plutarchovho diela o Solónovi, Megaklés presvedčil Kylónových sprisahancov „...aby zišli dole z Akropoly a podrobili sa súdu. Kylónovci priviazali o podstavec sochy lano a držali sa ho, no keď sa dostali k svätyni Eumeníd čiže Velebných bohýň, lano sa z ničoho nič pretrhlo. V tej chvíli sa na nich vrhol Megaklés so svojimi spoluarchontmi a pochytali ich, lebo vraj bohyňa odmietla ich prosbu. Tých, čo boli mimo svätyne, ukameňovali a tých , čo hľadali útočisko pri oltároch, dorúbali. Vyviazli jedine tí, ktorí uprosili manželky archontov.“
Na obrázku je fragment papyrusu, na ktorom bola zapísaná Homérova odysea
v 3. storočí p. n. l.
(zdroj: wikipedia), poskytol Pavol Ičo
Ako teda vyplýva z uvedeného, grécki aristokrati sa podobne ako dnešní politici neštítili ani tých najpodlejších praktík. A aj táto skutočnosť v konečnom dôsledku prispela k Peisistratovmu konečnému víťazstvu, pretože nenávisť ľudu voči aristokracii kvôli Megaklovmu skutku stúpala.
Peisistratos sa o štátny prevrat pokúsil dokopy trikrát. Prvý raz v roku 561 p. n. l. a druhý pokus dodnes nie je presne datovaný, no v oboch prípadoch bol neúspešný, lebo nedokázal čeliť protiútokom aristokratov a svojich politických oponentov – strane pediakov (obyvateľov roviny, teda veľkých statkárov a prívržencov aristokracie) a paraliov (obyvateľov pobrežného pásma, čiže obchodníkov a remeselníkov, ktorí túžili najmä po mieri, keďže ich častými zákazníkmi boli práve príslušníci aristokratických rodov).
Moc napokon získal až na tretí raz, v roku 547 p. n. l., po nočnej bitke s aténskym vojskom ovládaným jeho politickými rivalmi pri dedinke Pallena, vzdialenej asi 15 kilometrov od Atén, a to najmä vďaka masívnej podpore politickej strany diakriov (obyvateľov hôr), čiže drobných a stredných poľnohospodárov a prívržencov demokracie, ako i s pomocou vlastnej žoldnierskej armády.
Demokrati si tak, paradoxne, vyvolili vládu tyrana a ako ukázala história, spravili dobre.
Peisistratos po nástupe k moci skutočne začal plniť svoje sľuby smerom k zlepšeniu sociálnej situácie chudobných. Oklieštil vplyv aristokratov, konfiškoval majetky svojim odporcom a daroval ich chudobným, zaviedol vysoké dane pre bohatých, pričom získané prostriedky nepoužíval vo svoj vlastných prospech, ale na riešenie chudoby a aténsku štátnu pokladnicu dokonca sčasti dotoval z vlastných zdrojov – zo ziskov z ťažby striebra v jeho baniach.
Medzi jeho ďalšie kroky patrilo zrušenie tzv. „statkárskych súdov“, ktoré využívali najmä aristokrati na zbavenie sa nepohodlných osôb a namiesto nich zaviedol oveľa spravodlivejšie „krajinské súdy“. Okrem toho podporoval sedliakov v núdzi lacnými úvermi; remeselníkov a robotníkov oslobodil od priamych daní; vytvoril štátnu mincovňu a určil jednotnú váhu mincí; zakladal kolónie, pričom vysťahovalcom zdarma prideľoval pôdu; vybudoval cesty a vodovody, ktoré slúžili Aténčanom až do 19. storočia; zaviedol sociálny dôchodok a ekonomika krajiny sa počas jeho vlády zamerala na vývoz tovaru (najmä olív, vína a keramiky), vďaka čomu Atény neustále bohatli.
Problém chudoby sa pokúsil vyriešiť aj prostredníctvom zákona o zaobstarávaní práce, ktorým sa mu podarilo minimalizovať nezamestnanosť a preslávil sa tiež tým, že nechal po prvý raz písomne zaznamenať Homérove eposy Ilias a Odysea, dovtedy tradované iba ústnym podaním. Takýmto spôsobom si Peisistratos získal ešte väčšie sympatie u tých, ktorí stáli na jeho strane už predtým, ako sa stal tyranom, a postupne ho začali uznávať aj obchodníci a remeselníci, ktorí mu predtým neboli príliš naklonení. S Peisistratovou politikou taktiež súhlasilo niekoľko miestnych aristokratov. Len príslušníci dvoch menej majetných vrstiev obyvateľstva, ktorí mohli iba voliť a nemali právo byť volení do úradov, ostávali i v čase jeho vlády mierne nespokojní (celkovo bolo aténske obyvateľstvo rozdelené na 4 triedy podľa veľkosti majetku, avšak otroci nevlastnili žiaden majetok – pozn. red.).
A tak niet divu, že keď Peisistratos v roku 527 p. n. l. umrel, väčšina Aténčanov smútila.
Veď spôsob jeho vlády vyzdvihol aj slávny grécky historik Herodotos, keď o ňom napísal, že: „Nezrušil ani doterajšie úrady, ani nezmenil zákony, ale podľa platnej ústavy spravoval mesto, okrášľoval ho a udržiaval v dobrom poriadku.“
Peisistratovi synovia
Po Peisitratovej smrti začal vládnuť jeho syn Hipparchos. Ten spočiatku pokračoval v práci svojho otca. Zveľaďoval Atény, podporoval remeselníkov a miloval umenie. Osudným sa mu stalo až jeho vášnivé vzplanutie voči miestnemu mládencovi Harmodiovi, ktorý ho odmietol a o celej záležitosti povedal svojmu milencovi Aristogeitonovi. Ponížený a urazený panovník sa preto rozhodol pomstiť Harmodiovi aspoň takým spôsobom, že zakázal jeho sestre účasť na prípravách osláv k pocte bohyne Atény s odôvodnením, že vraj nie je panna.
Hipparchove rozhodnutie však rozzúrilo Harmodia natoľko, že spolu s Aristogeitonom tyrana zavraždili. V pozadí zločinu bol pritom zrejme aj strach z možnej násilnej pomsty Hipparcha Harmodiovi.
Hipparchov brat a nástupca Hippias nechal Harmodia a Aristogeitona popraviť, spolu s nimi sa zbavil aj ďalších nepohodlných občanov a zaviedol neúmerne vysoké dane.
Nespokojnosť Aténčanov rástla a Hippias bol napokon z mesta vyhnaný.
Harmodia a Aristogeitona však vyhlásili za národných hrdinov a ich skutok po celé stáročia pripomínalo tzv. súsošie tyranobijcov.
Po skončení tyranie Peisistratovcov si Aténčania zvolili za archonta Kleistena, ktorý priznal rovnaké práva všetkým miestnym mužom (okrem otrokov) nad 20 rokov a umožnil im rozhodovať o správe štátu na tzv. ľudových zhromaždeniach.
Peisistratos sa o štátny prevrat pokúsil dokopy trikrát. Prvý raz v roku 561 p. n. l. a druhý pokus dodnes nie je presne datovaný, no v oboch prípadoch bol neúspešný, lebo nedokázal čeliť protiútokom aristokratov a svojich politických oponentov – strane pediakov (obyvateľov roviny, teda veľkých statkárov a prívržencov aristokracie) a paraliov (obyvateľov pobrežného pásma, čiže obchodníkov a remeselníkov, ktorí túžili najmä po mieri, keďže ich častými zákazníkmi boli práve príslušníci aristokratických rodov).
Moc napokon získal až na tretí raz, v roku 547 p. n. l., po nočnej bitke s aténskym vojskom ovládaným jeho politickými rivalmi pri dedinke Pallena, vzdialenej asi 15 kilometrov od Atén, a to najmä vďaka masívnej podpore politickej strany diakriov (obyvateľov hôr), čiže drobných a stredných poľnohospodárov a prívržencov demokracie, ako i s pomocou vlastnej žoldnierskej armády.
Demokrati si tak, paradoxne, vyvolili vládu tyrana a ako ukázala história, spravili dobre.
Peisistratos po nástupe k moci skutočne začal plniť svoje sľuby smerom k zlepšeniu sociálnej situácie chudobných. Oklieštil vplyv aristokratov, konfiškoval majetky svojim odporcom a daroval ich chudobným, zaviedol vysoké dane pre bohatých, pričom získané prostriedky nepoužíval vo svoj vlastných prospech, ale na riešenie chudoby a aténsku štátnu pokladnicu dokonca sčasti dotoval z vlastných zdrojov – zo ziskov z ťažby striebra v jeho baniach.
Medzi jeho ďalšie kroky patrilo zrušenie tzv. „statkárskych súdov“, ktoré využívali najmä aristokrati na zbavenie sa nepohodlných osôb a namiesto nich zaviedol oveľa spravodlivejšie „krajinské súdy“. Okrem toho podporoval sedliakov v núdzi lacnými úvermi; remeselníkov a robotníkov oslobodil od priamych daní; vytvoril štátnu mincovňu a určil jednotnú váhu mincí; zakladal kolónie, pričom vysťahovalcom zdarma prideľoval pôdu; vybudoval cesty a vodovody, ktoré slúžili Aténčanom až do 19. storočia; zaviedol sociálny dôchodok a ekonomika krajiny sa počas jeho vlády zamerala na vývoz tovaru (najmä olív, vína a keramiky), vďaka čomu Atény neustále bohatli.
Problém chudoby sa pokúsil vyriešiť aj prostredníctvom zákona o zaobstarávaní práce, ktorým sa mu podarilo minimalizovať nezamestnanosť a preslávil sa tiež tým, že nechal po prvý raz písomne zaznamenať Homérove eposy Ilias a Odysea, dovtedy tradované iba ústnym podaním. Takýmto spôsobom si Peisistratos získal ešte väčšie sympatie u tých, ktorí stáli na jeho strane už predtým, ako sa stal tyranom, a postupne ho začali uznávať aj obchodníci a remeselníci, ktorí mu predtým neboli príliš naklonení. S Peisistratovou politikou taktiež súhlasilo niekoľko miestnych aristokratov. Len príslušníci dvoch menej majetných vrstiev obyvateľstva, ktorí mohli iba voliť a nemali právo byť volení do úradov, ostávali i v čase jeho vlády mierne nespokojní (celkovo bolo aténske obyvateľstvo rozdelené na 4 triedy podľa veľkosti majetku, avšak otroci nevlastnili žiaden majetok – pozn. red.).
A tak niet divu, že keď Peisistratos v roku 527 p. n. l. umrel, väčšina Aténčanov smútila.
Veď spôsob jeho vlády vyzdvihol aj slávny grécky historik Herodotos, keď o ňom napísal, že: „Nezrušil ani doterajšie úrady, ani nezmenil zákony, ale podľa platnej ústavy spravoval mesto, okrášľoval ho a udržiaval v dobrom poriadku.“
Peisistratovi synovia
Po Peisitratovej smrti začal vládnuť jeho syn Hipparchos. Ten spočiatku pokračoval v práci svojho otca. Zveľaďoval Atény, podporoval remeselníkov a miloval umenie. Osudným sa mu stalo až jeho vášnivé vzplanutie voči miestnemu mládencovi Harmodiovi, ktorý ho odmietol a o celej záležitosti povedal svojmu milencovi Aristogeitonovi. Ponížený a urazený panovník sa preto rozhodol pomstiť Harmodiovi aspoň takým spôsobom, že zakázal jeho sestre účasť na prípravách osláv k pocte bohyne Atény s odôvodnením, že vraj nie je panna.
Hipparchove rozhodnutie však rozzúrilo Harmodia natoľko, že spolu s Aristogeitonom tyrana zavraždili. V pozadí zločinu bol pritom zrejme aj strach z možnej násilnej pomsty Hipparcha Harmodiovi.
Hipparchov brat a nástupca Hippias nechal Harmodia a Aristogeitona popraviť, spolu s nimi sa zbavil aj ďalších nepohodlných občanov a zaviedol neúmerne vysoké dane.
Nespokojnosť Aténčanov rástla a Hippias bol napokon z mesta vyhnaný.
Harmodia a Aristogeitona však vyhlásili za národných hrdinov a ich skutok po celé stáročia pripomínalo tzv. súsošie tyranobijcov.
Po skončení tyranie Peisistratovcov si Aténčania zvolili za archonta Kleistena, ktorý priznal rovnaké práva všetkým miestnym mužom (okrem otrokov) nad 20 rokov a umožnil im rozhodovať o správe štátu na tzv. ľudových zhromaždeniach.
Pozrite si fotogalériu pod článkom od autora článku
Popisky k fotografiám dole pod foto
Späť na tému Z histórie
