Židovské pohreby

 Aké sú pohrebné zvyklosti pri pochovávaní mŕtvych, prečo Židia nebožtíka obliekajú do bieleho rubáša a prečo na židovských cintorínoch zdobia okraje hrobov kamienky?

Podľa judaizmu by chorý človek nemal byť v chorobe a smrti sám - je povinnosťou najbližších príbuzných postarať sa o neho... Čím je špecifický židovský spôsob pomoci, ak je niekto smrteľne chorý a pomaly zomiera?
Tak ako radosť je úplná v spoločenstve blížnych, rovnako dôležitá je účasť a súcit v bolesti. Micva znamená náboženské prikázanie, ktoré je  praktikujúci Žid povinný dodržiavať a plniť. Medzi micvy  patrí aj návšteva chorého (bikur cholim). Ide o službu lásky k blížnemu, ktorú v tomto duchu musíme chápať a prijímať vo svetle Božieho želania, ale aj ako prirodzene vychádzajúcu z ľudskej podstaty. Návšteva chorého má rozptýliť a uľahčiť bolesť, utrpenie a zanechať príjemný vplyv. Tieto okolnosti vysvetľuje napríklad aj Babylonský Talmud (Židovský zákon a tradície, 6. stor. n. l.). Skupina ľudí  sa môže podieľať snahou o uzdravenie aj spoločnými  modlitbami, čítaním Žalmov.

V židovskej literatúre je popísaný zápas o život s anjelom smrti. Pri posteli čaká na dušu, ktorá sa uvoľní z objatia tela. Potom ju anjel odnesie pred Boží trón. V Talmude  sú uvedené štyri prostriedky, ktoré sú nápomocné k zvráteniu tohto osudu: dobročinnosť, modlitba, zmena mena a spôsobu života. „Náhradné" meno sa vyberá v texte Tóry spomedzi mien spravodlivých, alebo sa použije slovo Chaj, čo znamená život. V prípade uzdravenia sa meno naďalej používa. Uzdravený prichádza do synagógy, kde ho členovia obce zdravia:  „Nech je k tebe i naďalej milosrdný Ten, ktorý ti preukázal toľko dobra."

Aké sú medzi Židmi zvyklosti pri zomierajúcom? Vnímajú pomoc blížnemu v takejto ťažkej životnej situácii ako „bratstvo"?
Samozrejme, autorita lekára liečiteľa je prvoradá, akceptovaná. O zachovávanie zvláštnych obradných predpisov a dodržiavanie dôstojnej starostlivosti o umierajúceho a mŕtveho sa starajú príslušníci Pohrebného bratstva  -  Svätého spolku  Chevra Kadiša. Tieto združenia sú tak staré, ako samotné obce. Jej členovia považujú za svoju svätú povinnosť  stáť pri umierajúcom a vykonať významné slávnostné úkony, ktoré majú svoju takmer dvetisícročnú tradíciu. Členovia tohto spoločenstva  nezištne navštevujú a ošetrujú chorých, umierajúcich a konajú dobré skutky. Ich skutky vyplývajú zo židovského pohľadu na život, z lásky k blížnemu a z hlbokej úcty k životu, pretože práve na nej leží hlavný dôraz judaizmu. Členstvo v tomto spolku patrí medzi najvyššie pocty pre príslušníka židovskej komunity. Výročné schôdze členov pohrebného bratstva posilňujú vedomie spolupatričnosti.

Berú Židia smrť ako prirodzenú súčasť svojho života? Ako sa  s ňou vyrovnávajú?
Prirodzená smrť je prirodzenou súčasťou života.  Napriek tomu je smrť zväčša prijímaná  ako tajuplná, bolestná udalosť. Umierajúci človek nesmie byť sám. Jeho život je vnímaný ako slabnúce svetielko, preto sa v jeho okolí snažia vytvoriť pokojné prostredie, aby hluk, či hlasný nárek neurýchlil smrť. Príbuzní i prítomní členovia Chevra Kadiša tichým hlasom odriekajú modlitby a  žalmy predpísané k tejto príležitosti. Vo chvíli umierania je vzácna príležitosť k uzmiereniu prípadných krívd a nedorozumení. K posledným modlitbám by sa malo zísť aspoň desať dospelých mužov (minjan). Výstižné sú slová modlitby Adon olam (Pán sveta):   „Do jeho rúk odovzdávam svoju dušu, keď usínam i keď sa prebúdzam a so svojou dušou i svoje telo. Hospodin je so mnou, nebojím sa."  Na záver všetci prednesú  Šema Jisrael: „Slyš, Izrael, Hospodin náš Boh, Hospodin jediný..."
                                                  
Ako prebieha príprava na židovský pohreb - keď človek zomrie? Judaizmus určuje, že do truhly sa nesmú vkladať šperky ani kvety, nesmie byť rozdiel medzi chudobným a bohatým.  Naozaj smrť stiera všetky rozdiely?
Keď nastane smrť človeka , jeho telo uložia na dlážku s nohami smerujúcimi k dverám miestnosti a pod hlavu mu podložia tvrdý predmet. Uloženie nebožtíka na  zem je uvedené v Mišne (základ Talmudu; hebrejsky opakovanie, štúdium, výuka. Talmud, doslovne učenie, štúdium, autoritatívny celok židovského zákona a tradície).  Nebožtík má neustále strážcu. Stráž u zosnulého sa nazýva šmira a vykonávajú ju zväčša dvaja členovia Pohrebného bratstva. Pozostalý zažne sviečku, alebo olejovú lampu.

V niektorých komunitách je zvyk zakrývať zrkadlá. Mŕtvy je v pohrebnej sieni (Bejt Olam- dom večnosti) na cintoríne umytý  a rituálne očistený. Očista tela sa nazýva tahara. Vykonáva sa na špeciálnej doske, alebo kamennom stole, prispôsobenom na odtekanie vody. Členovia Chevri Kadiše používajú pri  očiste tela mŕtveho špeciálne rituálne predmety, ako napríklad džbány na omývanie, hrebene a čistítka na nechty.
                
Očistu pozostalí ukončia citátom zo Žalmov. Nebožtíka oblečú  do bieleho rubáša. Odev je ušitý z bieleho plátna. Muži môžu byť zahalený  aj talitom (modlitebný šál), z ktorého je odpáraná atara a cicit , významná súčasť náboženského života ( vlákna, uzlíky a obtočenia  upomínajúce na 613 Božích príkazov a zákazov) . Mnohí sa o svoj pohrebný rubáš postarajú aj v predstihu. Pohrebný odev tachrichim bol súčasťou výbavy. Skladá sa z pokrievky hlavy, nohavíc, košele, opasku, šálu a ponožiek. Pre ženy sa pripravuje zodpovedajúci odev. Časti odevu boli v minulosti zošívané ručne, bez uzlíkov. Na oči a na ústa je zvykom klásť hlinené čriepky. Odôvodnení je niekoľko: aby zlý duch nemohol vniknúť do tela;  aby boli oči chránené pred jasom, ktorý má sprevádzať príchod Mesiáša ...do ruky nebožtíka je vkladaná vetvička v tvare Y.  Mŕtvemu má slúžiť na podopieranie alebo ako nástroj na vyhrabávanie, aby bol pripravený k príchodu Mesiáša. Podľa textu v Talmude sa mŕtvi z diaspóry po príchode Mesiáša premiestnia do izraelskej zeme. Tá im  je  sprítomnená aj vo forme vrecúška hliny z Izraela, ktoré im je uložené pod hlavou.
                                                         
Podľa židovského zákona má byť pohreb čo najskôr, podľa možnosti do dvadsaťštyri hodín. Prečo je nutné konať takto rýchlo pri židovských obradoch?
Uloženie mŕtveho do zeme, hebrejsky kvura je jedným zo základných predpisov judaizmu. Pohreb sa má konať v deň úmrtia, alebo na druhý deň. Jediným dôvodom  k odkladu je šabat (hebr. odpočinutie; sobota, deň zasvätený odpočinku od všednej činnosti) alebo sviatok. Už z biblických  prameňov sa dozvedáme o prejavoch úcty k  nebožtíkom. Dozvedáme sa o veľkej starostlivosti Abrahama, aby zakúpil pre svoju ženu  Sáru hrobové miesto v jaskyni Machpela. Podľa starovekého zvyku sa mŕtvola pred pochovaním umiestni na máry a do hrobovej jamy sa uloží bez truhly. V diaspóre  (židovské usídlenie mimo zem Izrael), sa k pochovávaniu používajú prosté truhly. Kremácia a balzamovanie odporujú tradičnému  židovskému pochovávaniu. Halacha (židovský zákon) ich zakazuje ako urážajúce. 

Zákony Tóry (päť kníh Mojžišových,  Zákon) predpisujú obecnú povinnosť, že aj neidentifikovaný mŕtvy alebo zločinec musí byť dôstojne pochovaný v deň úmrtia. Horiaca svieca pri nebohom symbolizuje dušu, ktorá doteraz  prebýva medzi nami. Ešte celý rok  horí v dome plamienok sviečky, venovaný pamiatke na otca alebo matku, tridsať dní na pamiatku manžela, dieťaťa, sestry alebo brata. Samotné pochovávanie trvá krátko, ale je plné symbolov. Zosnulého nesmú zdobiť žiadne šperky, žiadne ozdoby ani iné cennosti, ale iba „židovská náuka  a dobré skutky".  Do hrobu sa uloží iba to, čo sa stalo jeho pevnou súčasťou ako napríklad protéza  končatiny.

Ako prebieha rozlúčka s mŕtvym - je spojená s odriekaním modlitieb, smútočnou rečou či inými zvykmi?
Účasť na pohrebe, útecha pozostalých  je chvályhodným, dobročinným skutkom. Poradie pohrebných obradov nie je vo všetkých obciach rovnaké, ale zvyčajne sa začína symbolickým natrhnutím odevu najbližšieho príbuzného, zvané kri´a. Toto gesto, vyjadrujúce bolesť a smútok pochádza z biblických príbehov. Nebolo  činom rozumu, ale inštinktívnym gestom. 
                     
Súčasťou rozlúčky so zosnulým  môže byť oficiálna smútočná reč a rozlúčka predstaviteľa obce, ktorej bol zosnulý členom. Nechýbajú slová vďaky, útechy a prianí. Zahalená truhla alebo máry sú odvezené do modlitebnej siene ohel  na cintoríne, kde rabín, alebo osoba, ktorá vedie smútočný obrad odrieka predpísané texty. Spravidla prvou je modlitba Ha- cur tamim po ´olo  ( Skala, Jeho dielo je dokonalé...), alebo Žalm 16, začínajúci slovami " K Tebe sa utiekam, môj Bože, ochraňuj ma !..." Ak syn zosnulého  vedie bohoslužbu, zastupuje zosnulého otca alebo matku. Je to veľkolepý prejav úcty voči rodičom, ktorí ho priviedli na svet a vychovali. Po spustení rakvy do hrobu, povedia prítomní  : „Nech odpočíva v pokoji!" 

Súčasťou obradu môže byť hesped (chvála). Muži potom na znak poslednej pocty hádžu do hrobu po troch lopatkách hliny. Túto časť pohrebu ukončujú spomienkové modlitby na duše (Hazkarat nešamot). Modlitba Jizkor  začína slovami " Spomeň si Bože...". Zvláštnou, emotívnou  modlitbou, prednášanou pri pohrebe, pri posvätení náhrobku, pri spomienkových obradoch a niektorých sviatkoch je  „El male rachamim " (Bože, plný súcitu ). Spomína sa v nej na duše zosnulých príbuzných, mučeníkov, obete šoa ( holokaustu ), padlých za slobodu ..., aby bol  ich  „kľud pod krídlami božskej prítomnosti dokonalý ". Trúchliaci odriekajú Kadiš , (v aramejčine „svätý" ), modlitbu požehnania a chvály. Mnohí považujú Kadiš za modlitbu smútiacich, ale v skutočnosti je chválou Božej moci a vôle a nehlása smrť blízkeho príbuzného, či vieru v posmrtný život. Na pohreboch sa konajú finančné zbierky. Do špeciálnych  schránok – pokladničiek - sa vkladajú  milodary. Z nich sú hradené pohreby chudobných  veriacich, podporujú sa chorí a nemajetní.

S akými pohrebnými rituálmi sa môžeme stretnúť v židovskej kultúre, v ďalších dňoch či mesiacoch po pohrebe?
Synovia sa denne modlia kadiš za zosnulých rodičov  po celý rok od pohrebu a vo výročný deň úmrtia počas celého života. Za ostatných členov rodiny trvá smútočná doba tridsať dní šlošim, ktoré začínajú odo dňa pohrebu. Po ukončení pohrebného obradu prítomní prejavujú pozostalým sústrasť. Pri odchode z cintorína býva miestnym  zvykom  odtrhnutie trsu trávy a prenesenie slov: „ On pamätá, že sme prach“ a rituálna očista.  Posledný pozdrav pri odchode z cintorína znie: „ Nech je požehnaná pamiatka spravodlivých. Nech sú všetci účastní večného kľudu duše.“   Keď je hrob naplnený hlinou, cituje sa z knihy Kazateľ : „ A prach sa vráti do zeme, kde bol, a duch sa vráti k Bohu, ktorý ho dal.“

Vonkajšie prejavy smútku pochádzajú z biblickej tradície. Natrhnutie odevu, sypanie popola na hlavu, sedenie na zemi...v neskorších dobách na slamníku alebo nízkej stoličke. Doba smútku šiva trvá sedem dní. Najbližší mužský príbuzný odrieka za nebohého jedenásť mesiacov aramejskú modlitbu Kadiš, ktorá vyjadruje nádej, vieru a odovzdanosť do vôle Božej. Podľa tradície táto modlitba oslobodzuje mŕtveho od trápenia na onom svete. Po jedenástich mesiacoch sa na hrobe vztyčuje náhrobný kameň (maceva). Na ňom je vyryté meno zosnulého, vhodné oslavné vety, v prípade náhrobkov kohenov a levitov tradičné emblémy (žehnajúce ruky alebo krčah). Na výročie úmrtia  spomíname na zosnulého  zapálením špeciálnej jarcajtovej sviečky, ktorá horí 24 hodín, odriekaním modlitby Kadiš, návštevou hrobu . Pri návšteve sa na hrob ukladajú kamienky.
                                                                                 
U kresťanov je zvykom držať smútok po zosnulom zhruba rok a nosiť smútočné oblečenie. Čo zvyknú dodržiavať najbližší príbuzní zosnulého a čím je poznačené ich najbližšie obdobie smútku?
Cintorín je miestom vzbudzujúcim úzkosť. Jeden z jeho hebrejských názvov je bejt hakvarot, dom hrobov. Židia, ktorí ovládajú obsah hebrejských výrazov ho nazývajú bejt hachajim, dom živých, alebo dôverne známe z jidiš getort, čo je skomolenina nemeckého „gut Ort" (dobré miesto). Po návrate do domova je pozostalým ponúknutý pokrm: se´udat havra´a, vajce a chlieb. Začína šiva, sedemdenné obdobie smútku.
Smútiaci si obuje plátennú obuv a usadne na zem, alebo nízku stoličku. Pôvod smútočného týždňa nájdeme  už v staroveku. Počas šiva smútiaci nevykonáva žiadnu prácu. Členovia obce ho však neopúšťajú. Navštevujú ho, snažia sa mu pomáhať,  povzbudiť ho. Nakoľko sa nezúčastňuje bohoslužieb v synagóge, členovia zbožných komunít mu prinášajú Tóru k spoločným modlitbám. Svätenie šabatu prerušuje obdobie smútku.
 
Židovské hroby sú zaujímavé aj reliéfmi na pomníkoch - na mnohých sú zvieratá i rastliny. Čím sú ešte zaujímavé z pohľadu cintorínskej architektúry a aké symboly znázorňujú?
Židovské cintoríny boli zakladané mimo obývané územia, ale v súčasnosti nachádzame mnohé príklady, kedy sa následkom rozrastajúcej výstavby miest ocitli v ich blízkosti, dokonca v ich strede.

Rušiť pokoj nebožtíkov je neprípustné. Zosnulý patrí zemi, do ktorej bol uložený. Navždy. Exhumácia je prípustná iba vo veľmi výnimočných prípadoch. Všetko, čo rastie na hrobe je jeho súčasťou . Aj skosená tráva z hrobu musí byť uložená na pozemku cintorína. Je neprípustné vysádzať na hrobe rastlinu, ktorá čerpá živinu z pôdy. Miesto pochovania je označené náhrobkom. Nápis na náhrobku obsahuje hebrejské meno zosnulého, hebrejské meno jeho otca, dátum úmrtia podľa židovského kalendára. Môže byť doplnené aj dátumom podľa sekulárneho kalendára. Text  môže byť doplnený eulogiou, florálnou dekoráciou, dekoráciou vyjadrujúcou meno zosnulého (napríklad vyobrazenie medveďa  pri mene Dov, vlka pri mene Ze´ev, ryby pri mene Fischer, Fischmann, jeleň pri mene Hirsch...), symbolika povolania - kniha symbolizovala učiteľa, mažiar lekárnika. Špeciálne symboly žehnajúcich rúk a levitská konvica sú zobrazované na náhrobkoch členov kňazského a levitského rodu.

Často sa hovorí o rozdieloch  medzi kresťanskou a židovskou komunitou. Našli by sa však aj v rituáloch pochovávania či návštev cintorín nejaké spoločné znaky oboch kultúr?
V náboženských obradoch Židov sa odzrkadľuje tradícia, ktorú si priniesli zo svojej pravlasti. Mnohé z nich môžeme pochopiť až pripomenutím krajiny, odkiaľ pochádzajú. V tom svetle získajú svoju logiku. Urýchlené pochovávanie v krajine, kde sú horúčavy a telo sa rýchlo rozkladá. Tradícia nosenia kamienkov k hrobom  v krajine, kde v kamenistej pôde bolo veľmi ťažké vykopávať hrobové jamy a nahrádzali ich kamenné mohyly. Úcta k živej prírode v krajine, kde bola vzácna voda. Snáď práve z týchto okolností vzniklo odmietanie obete živého na "mŕtvy" hrob. A všetky tie náboženské tradície, sprevádzané svätými textami... Kresťania a Židia žijú popri sebe i spolu dlhé historické obdobie. Nemôžeme zabudnúť, že kresťanstvo vyrástlo na židovskej tradícii. Veď len taká zásadná  udalosť v kresťanskej terminológii, ako je Posledná večera sa odohrávala v Jeruzaleme pri príležitosti najvýznamnejšieho židovského sviatku Pesach. Podstatné je, aby sme našli vôľu a schopnosti spoznávať sa, aby sme boli schopní sa vzájomne obohacovať, aby nás spájalo to, čo je ľudské, humánne.

Kresťanským sviatkom, ktorý je typickým pre spomienku na mŕtvych, je  sviatok zosnulých. Na Vianoce si v mnohých rodinách príbuzní pripomenuli zosnulých voľným jedným miestom pri prestretom stole .... Majú aj Židia nejaké sviatky, kedy si zvlášť pripomínajú zosnulých a akým spôsobom?
Zbožní Židia si pripomínajú  výročia vážených cadikov - rabínov  a  všeobecne uznávaných čestných, zbožných a múdrych ľudí. Izraelský kalendár uvádza jarcajtové dáta významných osobností, vrchných rabínov, predstaviteľov kultúry, hláv štátu a podobne. V Izraeli sa konajú občianske i náboženské obrady na pamiatku obetí holokaustu a rasového násilia, ale aj na pamiatku tých, ktorí položili svoje životy pri obrane Izraela. Zapaľujú sa spomienkové svetlá ako k jarcajtu, v celej zemi znejú jednu minútu sirény, rozhlas a televízia vysielajú spomienkové bohoslužby. Tradíciu pripomínania si obetí holokaustu prevzali aj krajiny mimo štátu Izrael. Na Slovensku si ju pripomíname 9. septembra.

Viera Kamenická, fotografka, pracovníčka SNM - Múzea židovskej kultúry
Pracuje v Múzeu židovskej kultúry od jeho založenia v roku 1993. Každý jeho predmet jej prešiel rukami pri fotodokumentácii, príbehy mnohých predmetov pozná a neustále ju dojímajú. „Často sa nás návštevníci pýtajú, ktorý predmet v našej expozícii je najvzácnejší. Tá otázka ma nemôže zaskočiť, pretože viem, že každý z tých vystavovaných predmetov je vzácny už len tým, že „prežil". Mnohé z nich pochádzajú z násilne zaniknutých synagóg, mnohé pochádzajú zo židovských domácností, ktorých členovia  neprežili,“ spresňuje Viera Kamenická.

V  tridsiatych rokoch 20. storočia  žilo na území Slovenska  asi 140 000 židov. Pri poslednom sčítaní ľudu sa k židovskej viere prihlásilo 1260 občanov Slovenska. Preto Viera Kamenická vníma múzeum ako jedinečné miesto, kde je možnosť spoznať  časť histórie našej krajiny... histórie, kultúry i náboženstva časti jej obyvateľstva. „V rámci dokumentácie židovskej, predovšetkým  synagogálnej architektúry som prešla s kolegami celé Slovensko. Tá bilancia je smutná. Rovnako aj stav cintorínov.“

Na Slovensku je vyše tisíc židovských cintorínov. Často sú miestom posledného odpočinku významných osobností, ktorých pôsobnosť presiahla aj rámec komunity, ale nájdeme aj roztrúsené menšie cintoríny, do ktorých sa zahryzol zub času alebo ľudská zloba. „Židovské organizácie sa nestíhajú fyzicky, ani finančne postarať o všetky. Generácia, ktorá chodila k hrobom svojich blízkych vymiera. A preto  jasne žiaria iniciatívy organizácií, škôl, ktoré prevzali starostlivosť o opustené židovské cintoríny. Príkladom je škola v Giraltovciach, či skupina nadšencov v obci Častá,“ spresňuje Viera Kamenická.

V Bratislave nájdete unikátny cintorín, kde je pochovaný aj rabín Chatam Sofer. Cintorín bol založený asi v roku 1670. Do roku 1846 sa v ňom nachádzalo vyše tisíc hrobov v troch vrstvách. V roku 1942 vtedajšia vláda rozhodla o likvidácii cintorína a následne o vybudovaní tunela a cestnej komunikácie cez územie cintorína. V tej dobe, keď už prvé transporty židov odchádzali do koncentračných táborov sa podujalo zopár odhodlaných veriacich  k  záchrane aspoň malej časti najstaršieho cintorína s hrobom Chatama Sofera. Dielo sa podarilo. Tie časy „prestálo" 22 hrobov a v súčasnosti sú v prostredí súčasnej   architektúry poslednou hmotnou pamiatkou na slávne obdobie pôsobenia Chatama Sofera v Bratislave.