Zákerne, spoza chrbta
Babku Vilímovú našli mŕtvu v byte, až keď si susedia sťažovali na zápach. Spomínali, že veru ju nevideli asi týždeň. To im ale neprichodilo zvláštne, lebo napriek siedmim krížikom na chrbte rada cestovala - najmä do krajského mesta za jedinou dcérou a dvoma vnukmi, dospievajúcimi chlapčiskami. Keď jej zomrel muž a dcéra sa rozviedla, ešte viac k nim srdcom prirástla a niekedy u dcéry strávila aj niekoľko dní, pomohla v domácnosti, pošila chlapcom, obriadila domácnosť. Už nepomôže, nepoláska vnukov, pretože privolaní policajti ju našli sedieť v kuchyni na stoličke s krvavou hlavou. Celý byt bol rozhádzaný, akoby niekto čosi hľadal. Lúpežná vražda?
Pracovníci kriminálnej služby s technikmi i so súdnym lekárom venovali obhliadke bytu veľkú pozornosť. Niektoré momenty do seba akosi nezapadali. V prvom rade bola babka zavraždená dosť netypickým spôsobom - sedela na kuchynskej stoličke, keď jej ktosi zozadu päť či šesťkrát sekol do krku čímsi ostrým. Na počudovanie, ani mŕtva z nej nespadla.
Vražednú zbraň nemuseli dlho hľadať - pod koberčekom v predsieni objavili zakrvavený sekáčik na mäso. Dalo by sa teda predpokladať, že ju musel zavraždiť niekto známy, koho sama vpustila do bytu a návštevu „prijala“ v kuchyni. Netušila zrejme nič, nebol tu ani náznak po zápase, nebránila sa, nemala žiadne modriny či iné stopy úderov. Nič, iba tie škaredé hlboké rany na zadnej časti krku. Súdny lekár bol teda presvedčený, že vrah musel stáť za ňou a viesť údery zozadu, nijako si totiž nevedel predstaviť taký charakter úderov pri postavení zoči-voči.
Major Toman z krajskej kriminálky pozorne počúval. Lekár mal bez pochýb pravdu. Všetko v byte nasvedčovalo lúpežnej vražde. Skrine pootvárané, veci povyhadzované, matrace otočené, zásuvky povysýpané. Dôkladne poutierané odtlačky. Vrah niečo hľadal. Čo chýba? Uplakaná dcéra potvrdila, že babka mala iba jednu vkladnú knižku - na nej mala odložené peniaze na pohreb. Tá zmizla. Nie, nebola na heslo.
Bežali do sporiteľne, ale bolo už neskoro - tých 50-tisíc korún ktosi hneď vybral a nedalo sa zistiť, kto, hoci výberca predložil občiansky preukaz. Po preverení sa ukázalo, že občiansky preukaz je ukradnutý. Patril osemnásťročnénmu chlapcovi, podľa pracovníčky na priehradke peniaze vybral mladík, ktorý „vyzeral celkom tak ako na fotke...“ Jasné, že teraz si už všimli rozdiely v podpise!
V byte nenašli žiadne ďalšie peniaze, iba pár drobných v „pudelári“. Aj dcéra nebohej Vilímovej potvrdila, že nezmizlo nič iné. Ani pár kúskov zlata z perleťovej skrinky na kredenci, ani celkom vzácne porcelánové sošky, hoci boli na očiach. Toman sa znova vrátil do kuchyne. Babka vo chvíli smrti sedela na stoličke v rohu pri kuchynskej linke tak, že „hosťa“ musela mať na očiach. Zrejme sedel na stoličke pri balkónových dverách. Na stole nebolo nič, žiadne pohostenie, iba prázdny a pochopiteľne suchý čistý pohár. Ak v ňom niečo predtým bolo, tak maximálne voda alebo minerálka. Kvôli istote aj ten zobrali na expertízu. Možno si vrah dal pohár vody...
Toman sa zahral na vraha. Sadol si na tú stoličku pri balkónových dverách, hľadel na stoličku po mŕtvej Vilímovej a rozmýšľal. Ako to asi mohlo byť? Rozprávali sa, hádali? A potom čo spravil páchateľ? Postavil sa za ňu, sekáčik mal voľakde skrytý a potom ju bez varovania, z ničoho nič sekol? Musel sa zakrvaviť...
Toman cítil, ako mu pracujú závity v mozgu. Ak by to bol známy, hádam by ho sama ponúkla vodou a postavila ju na stôl! Sám sa obslúži iba ten, kto je tam ako doma. Ozaj, kto?
Dcérin žiaľ a hrôza v jej očiach nasvedčovali tomu, že táto žena by vlastnú matku nedokázala zavraždiť ani kvôli peniazom. A čo synovia? Jeden má vyše šestnásť, druhý osemnásť. Priemerné školské výsledky. Matkino hodnotenie bolo stručné - dobrí chlapci, počúvni. „Ale, pán major, neviete si predstaviť, ako im chýba otec. Vôbec sa o nich nezaujíma, iba čo šeky posiela.“
Tomanovi to nedalo. Celkom mu totiž pasovali do jeho predstavy vraha, ktorého musela babka veľmi dobre poznať a v byte sa cítil ako doma. Akurát možno nevedel, kde babka tie peniaze schováva... Dal teda kriminalistom pokyn, aby oboch mládencov opatrne „preklepali“. O pár dní mal výsledky. V deň vraždy bol starší mládenec na výlete s triedou, potom žúrovali - mal dokonalé alibi. Ale mladší? Ten mal byť na praktickom výcviku, no vôbec sa neukázal, majster sa chystal písať matke... A ešte čosi - má frajerku, v poslednom čase je akosi pri peniazoch...Išli za tou „frajerkou“ a tá, nič netušiac, potvrdila, že „Janko“ jej dvorí, pozval ju na výlet do Bratislavy, tak išla. Vozili sa taxíkom, dali si dobrý obed, potom boli v bare. Áno, všetko platil bez problémov...
Neostávalo iné, iba udrieť na sotva sedemnásťročného mládenca. Kde bol v ten deň, čo robil? Splietal, klamal, vymýšľal. Napokon sa rozplakal a povedal, ako to bolo. Súrne potreboval peniaze, išiel za babkou. Nechcela mu požičať, že jej ani minule nevrátil. Ale on veľmi potreboval peniaze, chcel ísť na ten výlet s Danou! Zobral teda sekáčik, aby to nevidela a zozadu ju udrel. Nevie koľkokrát. Nechcel ju zabiť!
Toman pochyboval, pretože tento úplne bezcitný mládenec sa pripravil - vopred na diskotéke ukradol občiansky preukaz jednému chlapcovi, ktorý sa naňho podobal... Vedel, kde má vkladnú knižku a byt rozhádzal iba preto, aby si policajti mysleli, že to bol niekto cudzí. Odtlačky poutieral.
Za úkladnú, plánovanú vraždu vlastnej babky mu súd ako mladistvému nadelil maximálny možný trest - desať rokov odňatia slobody.
Pracovníci kriminálnej služby s technikmi i so súdnym lekárom venovali obhliadke bytu veľkú pozornosť. Niektoré momenty do seba akosi nezapadali. V prvom rade bola babka zavraždená dosť netypickým spôsobom - sedela na kuchynskej stoličke, keď jej ktosi zozadu päť či šesťkrát sekol do krku čímsi ostrým. Na počudovanie, ani mŕtva z nej nespadla.
Vražednú zbraň nemuseli dlho hľadať - pod koberčekom v predsieni objavili zakrvavený sekáčik na mäso. Dalo by sa teda predpokladať, že ju musel zavraždiť niekto známy, koho sama vpustila do bytu a návštevu „prijala“ v kuchyni. Netušila zrejme nič, nebol tu ani náznak po zápase, nebránila sa, nemala žiadne modriny či iné stopy úderov. Nič, iba tie škaredé hlboké rany na zadnej časti krku. Súdny lekár bol teda presvedčený, že vrah musel stáť za ňou a viesť údery zozadu, nijako si totiž nevedel predstaviť taký charakter úderov pri postavení zoči-voči.
Major Toman z krajskej kriminálky pozorne počúval. Lekár mal bez pochýb pravdu. Všetko v byte nasvedčovalo lúpežnej vražde. Skrine pootvárané, veci povyhadzované, matrace otočené, zásuvky povysýpané. Dôkladne poutierané odtlačky. Vrah niečo hľadal. Čo chýba? Uplakaná dcéra potvrdila, že babka mala iba jednu vkladnú knižku - na nej mala odložené peniaze na pohreb. Tá zmizla. Nie, nebola na heslo.
Bežali do sporiteľne, ale bolo už neskoro - tých 50-tisíc korún ktosi hneď vybral a nedalo sa zistiť, kto, hoci výberca predložil občiansky preukaz. Po preverení sa ukázalo, že občiansky preukaz je ukradnutý. Patril osemnásťročnénmu chlapcovi, podľa pracovníčky na priehradke peniaze vybral mladík, ktorý „vyzeral celkom tak ako na fotke...“ Jasné, že teraz si už všimli rozdiely v podpise!
V byte nenašli žiadne ďalšie peniaze, iba pár drobných v „pudelári“. Aj dcéra nebohej Vilímovej potvrdila, že nezmizlo nič iné. Ani pár kúskov zlata z perleťovej skrinky na kredenci, ani celkom vzácne porcelánové sošky, hoci boli na očiach. Toman sa znova vrátil do kuchyne. Babka vo chvíli smrti sedela na stoličke v rohu pri kuchynskej linke tak, že „hosťa“ musela mať na očiach. Zrejme sedel na stoličke pri balkónových dverách. Na stole nebolo nič, žiadne pohostenie, iba prázdny a pochopiteľne suchý čistý pohár. Ak v ňom niečo predtým bolo, tak maximálne voda alebo minerálka. Kvôli istote aj ten zobrali na expertízu. Možno si vrah dal pohár vody...
Toman sa zahral na vraha. Sadol si na tú stoličku pri balkónových dverách, hľadel na stoličku po mŕtvej Vilímovej a rozmýšľal. Ako to asi mohlo byť? Rozprávali sa, hádali? A potom čo spravil páchateľ? Postavil sa za ňu, sekáčik mal voľakde skrytý a potom ju bez varovania, z ničoho nič sekol? Musel sa zakrvaviť...
Toman cítil, ako mu pracujú závity v mozgu. Ak by to bol známy, hádam by ho sama ponúkla vodou a postavila ju na stôl! Sám sa obslúži iba ten, kto je tam ako doma. Ozaj, kto?
Dcérin žiaľ a hrôza v jej očiach nasvedčovali tomu, že táto žena by vlastnú matku nedokázala zavraždiť ani kvôli peniazom. A čo synovia? Jeden má vyše šestnásť, druhý osemnásť. Priemerné školské výsledky. Matkino hodnotenie bolo stručné - dobrí chlapci, počúvni. „Ale, pán major, neviete si predstaviť, ako im chýba otec. Vôbec sa o nich nezaujíma, iba čo šeky posiela.“
Tomanovi to nedalo. Celkom mu totiž pasovali do jeho predstavy vraha, ktorého musela babka veľmi dobre poznať a v byte sa cítil ako doma. Akurát možno nevedel, kde babka tie peniaze schováva... Dal teda kriminalistom pokyn, aby oboch mládencov opatrne „preklepali“. O pár dní mal výsledky. V deň vraždy bol starší mládenec na výlete s triedou, potom žúrovali - mal dokonalé alibi. Ale mladší? Ten mal byť na praktickom výcviku, no vôbec sa neukázal, majster sa chystal písať matke... A ešte čosi - má frajerku, v poslednom čase je akosi pri peniazoch...Išli za tou „frajerkou“ a tá, nič netušiac, potvrdila, že „Janko“ jej dvorí, pozval ju na výlet do Bratislavy, tak išla. Vozili sa taxíkom, dali si dobrý obed, potom boli v bare. Áno, všetko platil bez problémov...
Neostávalo iné, iba udrieť na sotva sedemnásťročného mládenca. Kde bol v ten deň, čo robil? Splietal, klamal, vymýšľal. Napokon sa rozplakal a povedal, ako to bolo. Súrne potreboval peniaze, išiel za babkou. Nechcela mu požičať, že jej ani minule nevrátil. Ale on veľmi potreboval peniaze, chcel ísť na ten výlet s Danou! Zobral teda sekáčik, aby to nevidela a zozadu ju udrel. Nevie koľkokrát. Nechcel ju zabiť!
Toman pochyboval, pretože tento úplne bezcitný mládenec sa pripravil - vopred na diskotéke ukradol občiansky preukaz jednému chlapcovi, ktorý sa naňho podobal... Vedel, kde má vkladnú knižku a byt rozhádzal iba preto, aby si policajti mysleli, že to bol niekto cudzí. Odtlačky poutieral.
Za úkladnú, plánovanú vraždu vlastnej babky mu súd ako mladistvému nadelil maximálny možný trest - desať rokov odňatia slobody.
Späť na tému Zo života
