Záhadná smrť grófa de Saint-Germaina a Gašpara Hausera
Gróf de Saint-Germain a Gašpar Hauser upútali pozornosť širokej verejnosti presvedčivým vystupovaním. Okolnosti ich smrti dodnes nie sú vyjasnené.
Gróf de Saint-Germain
O pôvode tohto muža nevieme s určitosťou povedať vôbec nič. On sám sa vyhlasoval za syna sedmohradského kniežaťa Františka II. Rákocziho, rodáka z obce Borša na dnešnom východnom Slovensku (viac o Františkovi II. Rákocim sa dočítate tu: https://www.pohrebnictvo.sk/posledny-rebel/). Gróf de Saint-Germain (t. j. gróf zo Saint-Germain) síce nebol významným mysliteľom, ani objaviteľom, zapôsobil však na viacerých vplyvných ľudí a zanechal po sebe prekrásne sonáty, árie a piesne.
Jedna z prvých správ v súvislosti s jeho osobou sa týka opery L'incostanza delusa, ktorej premiéra sa uskutočnila 9. februára 1745 v Londýne. Počas pobytu v Anglicku sa zblížil s tunajšou aristokraciou, ktorú udivoval svojimi znalosťami z oblasti filozofie, vedy a rôznych jazykov (údajne ovládal francúzštinu, taliančinu, poľštinu, angličtinu, španielčinu, portugalčinu, starú gréčtinu, sanskrt a i.).
Okolo roku 1748 sa objavil na dvore francúzskeho kráľa Ľudovíta XV., ktorý ho neskôr poveril tajnými diplomatickými misiami. Francúzski šľachtici, filozofi a spisovatelia žasli nad jeho znalosťami a príbehmi. Tvrdil, že pozná recept na dlhovekosť, že dokáže vyrobiť zlato a život Kleopatry, Poncia Piláta či anglického kráľa Henricha VIII. opisoval tak podrobne, až sa ctenému obecenstvu zdalo, že ich osobne poznal.
V Paríži sa stretol aj so svetoznámym lámačom ženským sŕdc Giacomom Casanovom, ktorý o ňom vo svojich Pamätiach napísal: „Tento výnimočný muž, od prírody určený za kráľa podvodníkov a šarlatánov, by poľahky povedal, že má tristo rokov, že pozná tajomstvá medicíny, že ovládol prírodu, že dokáže rozpúšťať diamanty a prehlasoval, že dokáže spojiť desať alebo dvanásť malých diamantov do jedného veľkého celku bez akejkoľvek straty hmotnosti. To všetko, ako hovoril, bola preňho maličkosť. No napriek jeho vychvaľovaniu, očividným klamstvám a početným výstrednostiam nemôžem povedať, že by ma to urážalo.“
Na kráľovskom dvore sa stretol aj s filozofom Voltairom. Ten ho v korešpondencii s pruským kráľom Fridrichom II. označil za úžasného človeka a povedal o ňom, že „nikdy nezomrie a vie všetko“. Okrem spomenutých osobností si tajomný gróf dokázal podmaniť i milenku francúzskeho kráľa, Madame de Pompadour, ktorá svojho mecenáša presvedčila, aby preňho vyčlenil niekoľko miestností v zámku Chambord a stotisíc frankov na stavbu laboratória, kde sa Ľudovít XV. zabával výrobou farbív. V roku 1760 odcestoval do Holandska a o dva roky neskôr mal dopomôcť Kataríne II. získať ruský trón. Pôsobil tiež v Rakúsku, Taliansku a medzi rokmi 1747 až 1756 vraj dva razy navštívil Indiu.
Na sklonku života sa usadil v meste Eckernförd v dnešnom severnom Nemecku, kde si získal priazeň hesénsko-kasélskeho princa Karla. Saint-Germain získal od princa továreň, v ktorej sa venoval farbeniu látok a pracoval tiež na alchymistických experimentoch. Títo dvaja sa stali dobrými priateľmi a záhadný prisťahovalec mu prezradil, že mal 88 rokov, keď v roku 1799 pricestoval do Eckernfördu, pričom za svojho otca označil Františka II. Rákociho. Tomu ale ťažko uveriť – znamenalo by to, že sa narodil, keď mal Rákoci iba 15 rokov...
Záznam o smrti grófa de Saint-Germain pochádza z 27. februára 1784. Pochovaný bol pri kostole svätého Mikuláša v Eckernförde, no jeho hrobka bola zničená v roku 1872 počas silnej búrky. Grófovi prívrženci však tvrdia, že vlastne nikdy nezomrel a považujú ho za mudrca a pomocníka ľudstva, podobného Kristovi. Vraj práve preto používal rôzne mená, na svoj vek vyzeral veľmi mlado a oplýval vedomosťami. Britská feministka Annie Besantová (1847 – 1933) tvrdila, že sa s ním osobne stretla v roku 1896. Americký mystik Guy Warren Ballard (1878 – 1939) si bol istý, že sa s ním stretol v auguste 1930 v Kalifornii. V roku 1972 vystúpil vo vysielaní francúzskej televízie muž menom Richard Chanfray, ktorý demonštroval premenu olova na zlato a tvrdil, že on je grófom de Saint-Germainom. Jeho kúzlu ale väčšina francúzskej verejnosti neverila a Chanfray sa skúšal pretĺkať životom ako spevák, maliar a sochár, až napokon v roku 1983 spáchal samovraždu. K údajným žijúcim svedkom stretnutia so Saint-Germainom zasa patrí americký duchovný učiteľ David Christopher Lewis, ktorého mal navštíviť v júni 2004 v jeho dome v Montane.
Tajuplnému grófovi pripisujú milovníci záhad a sprisahaní účasť v slobodomurárskom hnutí a svojimi stúpencami býva označovaný za inkarnáciu takých osobností, akými sú legendárny čarodejník Merlin, moreplavec Krištof Kolumbus či anglický filozof Francis Bacon.
Gróf de Saint-Germain
O pôvode tohto muža nevieme s určitosťou povedať vôbec nič. On sám sa vyhlasoval za syna sedmohradského kniežaťa Františka II. Rákocziho, rodáka z obce Borša na dnešnom východnom Slovensku (viac o Františkovi II. Rákocim sa dočítate tu: https://www.pohrebnictvo.sk/posledny-rebel/). Gróf de Saint-Germain (t. j. gróf zo Saint-Germain) síce nebol významným mysliteľom, ani objaviteľom, zapôsobil však na viacerých vplyvných ľudí a zanechal po sebe prekrásne sonáty, árie a piesne.
Jedna z prvých správ v súvislosti s jeho osobou sa týka opery L'incostanza delusa, ktorej premiéra sa uskutočnila 9. februára 1745 v Londýne. Počas pobytu v Anglicku sa zblížil s tunajšou aristokraciou, ktorú udivoval svojimi znalosťami z oblasti filozofie, vedy a rôznych jazykov (údajne ovládal francúzštinu, taliančinu, poľštinu, angličtinu, španielčinu, portugalčinu, starú gréčtinu, sanskrt a i.).
Okolo roku 1748 sa objavil na dvore francúzskeho kráľa Ľudovíta XV., ktorý ho neskôr poveril tajnými diplomatickými misiami. Francúzski šľachtici, filozofi a spisovatelia žasli nad jeho znalosťami a príbehmi. Tvrdil, že pozná recept na dlhovekosť, že dokáže vyrobiť zlato a život Kleopatry, Poncia Piláta či anglického kráľa Henricha VIII. opisoval tak podrobne, až sa ctenému obecenstvu zdalo, že ich osobne poznal.
V Paríži sa stretol aj so svetoznámym lámačom ženským sŕdc Giacomom Casanovom, ktorý o ňom vo svojich Pamätiach napísal: „Tento výnimočný muž, od prírody určený za kráľa podvodníkov a šarlatánov, by poľahky povedal, že má tristo rokov, že pozná tajomstvá medicíny, že ovládol prírodu, že dokáže rozpúšťať diamanty a prehlasoval, že dokáže spojiť desať alebo dvanásť malých diamantov do jedného veľkého celku bez akejkoľvek straty hmotnosti. To všetko, ako hovoril, bola preňho maličkosť. No napriek jeho vychvaľovaniu, očividným klamstvám a početným výstrednostiam nemôžem povedať, že by ma to urážalo.“
Na kráľovskom dvore sa stretol aj s filozofom Voltairom. Ten ho v korešpondencii s pruským kráľom Fridrichom II. označil za úžasného človeka a povedal o ňom, že „nikdy nezomrie a vie všetko“. Okrem spomenutých osobností si tajomný gróf dokázal podmaniť i milenku francúzskeho kráľa, Madame de Pompadour, ktorá svojho mecenáša presvedčila, aby preňho vyčlenil niekoľko miestností v zámku Chambord a stotisíc frankov na stavbu laboratória, kde sa Ľudovít XV. zabával výrobou farbív. V roku 1760 odcestoval do Holandska a o dva roky neskôr mal dopomôcť Kataríne II. získať ruský trón. Pôsobil tiež v Rakúsku, Taliansku a medzi rokmi 1747 až 1756 vraj dva razy navštívil Indiu.
Na sklonku života sa usadil v meste Eckernförd v dnešnom severnom Nemecku, kde si získal priazeň hesénsko-kasélskeho princa Karla. Saint-Germain získal od princa továreň, v ktorej sa venoval farbeniu látok a pracoval tiež na alchymistických experimentoch. Títo dvaja sa stali dobrými priateľmi a záhadný prisťahovalec mu prezradil, že mal 88 rokov, keď v roku 1799 pricestoval do Eckernfördu, pričom za svojho otca označil Františka II. Rákociho. Tomu ale ťažko uveriť – znamenalo by to, že sa narodil, keď mal Rákoci iba 15 rokov...
Záznam o smrti grófa de Saint-Germain pochádza z 27. februára 1784. Pochovaný bol pri kostole svätého Mikuláša v Eckernförde, no jeho hrobka bola zničená v roku 1872 počas silnej búrky. Grófovi prívrženci však tvrdia, že vlastne nikdy nezomrel a považujú ho za mudrca a pomocníka ľudstva, podobného Kristovi. Vraj práve preto používal rôzne mená, na svoj vek vyzeral veľmi mlado a oplýval vedomosťami. Britská feministka Annie Besantová (1847 – 1933) tvrdila, že sa s ním osobne stretla v roku 1896. Americký mystik Guy Warren Ballard (1878 – 1939) si bol istý, že sa s ním stretol v auguste 1930 v Kalifornii. V roku 1972 vystúpil vo vysielaní francúzskej televízie muž menom Richard Chanfray, ktorý demonštroval premenu olova na zlato a tvrdil, že on je grófom de Saint-Germainom. Jeho kúzlu ale väčšina francúzskej verejnosti neverila a Chanfray sa skúšal pretĺkať životom ako spevák, maliar a sochár, až napokon v roku 1983 spáchal samovraždu. K údajným žijúcim svedkom stretnutia so Saint-Germainom zasa patrí americký duchovný učiteľ David Christopher Lewis, ktorého mal navštíviť v júni 2004 v jeho dome v Montane.
Tajuplnému grófovi pripisujú milovníci záhad a sprisahaní účasť v slobodomurárskom hnutí a svojimi stúpencami býva označovaný za inkarnáciu takých osobností, akými sú legendárny čarodejník Merlin, moreplavec Krištof Kolumbus či anglický filozof Francis Bacon.
Gašpar Hauser
Tajomstvom opradený životný príbeh Gašpara Hausera vstúpil do umeleckej a odbornej literatúry, ako i do oblasti hudby, filmu a publicistiky.
Našli ho v uliciach bavorského Norimbergu koncom dvadsiatych rokov 19. storočia. Chlapec pôsobil zanedbane a mal pri sebe dva listy – z toho jeden adresovaný kapitánovi 6. jazdeckého pluku von Wessenigovi. Z listov vyplývalo, že chlapcov nebohý otec bol vojakom 6. jazdeckého pluku, že je pokrstený, volá sa Gašpar a posledných 16 rokov ho vychovával neznámy robotník. Jeden z listov mal napísať jeho bývalý vychovávateľ a druhý jeho matka.
Gašpara následne zaniesli ku kapitánovi von Wessenigovi, no vzhľadom na jeho chabé komunikačné schopnosti skončil na policajnej stanici.
Vyšetrovatelia zistili, že nedokáže ani poriadne chodiť, nevie, čo je to oheň a okrem chleba a vody nechce prijímať žiadnu potravu.
Neskôr sa mládenec predsa len rozhovoril a vysvetlil, ako bol uväznený v akýchsi tmavých podzemných priestoroch, jedával iba ražný chlieb a pil vodu, až kým ho jedného dňa priviedli do Norimbergu. Z jeho historky sa stala senzácia a chlapca si vzalo pod ochranné krídla mesto Norimberg. Bol pridelený učiteľovi Friedrichovi Daumerovi, ktorý ho postupom času začal považovať za klamára. Gašpar sa so svojim vychovávateľom často hádal a po jednej z hádok bol dokonca zranený neznámym ostrým predmetom. Agresorom však podľa obete útoku nebol učiteľ, ale muž, ktorý Hausera priviedol do Norimbergu.
Po tomto incidente bol Gašpar predelený do starostlivosti inej rodiny. Aj v novom prostredí však došlo k jeho poraneniu po tom, čo sa pohádal s domácimi. Koncom roka 1831 ho získal do opatery britský lord Philip Henry Stanhope, ktorý veril, že by mohol byť potomkom uhorských šľachticov. Ale ani po dvoch výjazdoch do Uhorska sa nepodarilo preukázať, že je to naozaj tak a v januári 1832 lord Stanhope chlapca opustil.
Kašpara napokon dostal do výchovy riaditeľ školy v bavorskom meste Ansbach. S ním ale vychádzal veľmi zle, nakoľko mladého muža považoval za podvodníka.
Ďalší údajný útok sa zopakoval dňa 14. decembra 1833, keď prišiel domov s hlbokou bodnou ranou, ktorú mu mal spôsobiť cudzinec, zodpovedný aj za predchádzajúce zranenie v Daumerovom dome. Následkom krvácania o tri dni nato podľahol. Povrávalo sa, že si úraz spôsobil sám, lebo chcel takto prinútiť lorda Stanhopa, aby si ho opäť vzal do starostlivosti. Pravdepodobnosť tejto teórie potvrdzuje i fakt, že po preskúmaní oboch listov, ktoré mal pri sebe v čase jeho príchodu do Norimbergu, sa ukázala zjavná podobnosť rukopisu.
Zrejme teda išlo o obyčajného podvodníka.
Dodnes sa však objavujú aj názory, že bol nechceným potomkom šľachticov, divochom z lesa, alebo ako naznačuje francúzsky spisovateľ Jacques Bergier v knihe Mimozemšťania v dejinách – návštevníkom z inej planéty. Hauserov životný príbeh zaujal mnohých umelcov a stal sa námetom pre viacero filmov a literárnych diel.
Na jeho náhrobok na mestskom cintoríne v Ansbachu vyryli nápis v latinčine, ktorý v preklade do slovenského jazyka znamená: „Tu leží Gašpar Hauser, hádanka svojej doby. Dátum jeho narodenia nebol známy, jeho smrť je záhadná. 1833.“
Tajomstvom opradený životný príbeh Gašpara Hausera vstúpil do umeleckej a odbornej literatúry, ako i do oblasti hudby, filmu a publicistiky.
Našli ho v uliciach bavorského Norimbergu koncom dvadsiatych rokov 19. storočia. Chlapec pôsobil zanedbane a mal pri sebe dva listy – z toho jeden adresovaný kapitánovi 6. jazdeckého pluku von Wessenigovi. Z listov vyplývalo, že chlapcov nebohý otec bol vojakom 6. jazdeckého pluku, že je pokrstený, volá sa Gašpar a posledných 16 rokov ho vychovával neznámy robotník. Jeden z listov mal napísať jeho bývalý vychovávateľ a druhý jeho matka.
Gašpara následne zaniesli ku kapitánovi von Wessenigovi, no vzhľadom na jeho chabé komunikačné schopnosti skončil na policajnej stanici.
Vyšetrovatelia zistili, že nedokáže ani poriadne chodiť, nevie, čo je to oheň a okrem chleba a vody nechce prijímať žiadnu potravu.
Neskôr sa mládenec predsa len rozhovoril a vysvetlil, ako bol uväznený v akýchsi tmavých podzemných priestoroch, jedával iba ražný chlieb a pil vodu, až kým ho jedného dňa priviedli do Norimbergu. Z jeho historky sa stala senzácia a chlapca si vzalo pod ochranné krídla mesto Norimberg. Bol pridelený učiteľovi Friedrichovi Daumerovi, ktorý ho postupom času začal považovať za klamára. Gašpar sa so svojim vychovávateľom často hádal a po jednej z hádok bol dokonca zranený neznámym ostrým predmetom. Agresorom však podľa obete útoku nebol učiteľ, ale muž, ktorý Hausera priviedol do Norimbergu.
Po tomto incidente bol Gašpar predelený do starostlivosti inej rodiny. Aj v novom prostredí však došlo k jeho poraneniu po tom, čo sa pohádal s domácimi. Koncom roka 1831 ho získal do opatery britský lord Philip Henry Stanhope, ktorý veril, že by mohol byť potomkom uhorských šľachticov. Ale ani po dvoch výjazdoch do Uhorska sa nepodarilo preukázať, že je to naozaj tak a v januári 1832 lord Stanhope chlapca opustil.
Kašpara napokon dostal do výchovy riaditeľ školy v bavorskom meste Ansbach. S ním ale vychádzal veľmi zle, nakoľko mladého muža považoval za podvodníka.
Ďalší údajný útok sa zopakoval dňa 14. decembra 1833, keď prišiel domov s hlbokou bodnou ranou, ktorú mu mal spôsobiť cudzinec, zodpovedný aj za predchádzajúce zranenie v Daumerovom dome. Následkom krvácania o tri dni nato podľahol. Povrávalo sa, že si úraz spôsobil sám, lebo chcel takto prinútiť lorda Stanhopa, aby si ho opäť vzal do starostlivosti. Pravdepodobnosť tejto teórie potvrdzuje i fakt, že po preskúmaní oboch listov, ktoré mal pri sebe v čase jeho príchodu do Norimbergu, sa ukázala zjavná podobnosť rukopisu.
Zrejme teda išlo o obyčajného podvodníka.
Dodnes sa však objavujú aj názory, že bol nechceným potomkom šľachticov, divochom z lesa, alebo ako naznačuje francúzsky spisovateľ Jacques Bergier v knihe Mimozemšťania v dejinách – návštevníkom z inej planéty. Hauserov životný príbeh zaujal mnohých umelcov a stal sa námetom pre viacero filmov a literárnych diel.
Na jeho náhrobok na mestskom cintoríne v Ansbachu vyryli nápis v latinčine, ktorý v preklade do slovenského jazyka znamená: „Tu leží Gašpar Hauser, hádanka svojej doby. Dátum jeho narodenia nebol známy, jeho smrť je záhadná. 1833.“
Pozrite si fotogalériu pod článkom od autora článku
Popisky k fotografiám dole pod foto
Späť na tému Z histórie
