Z politických dôvodov popravili vyše 200 ľudí
V súčasnosti si môžeme užívať výhody demokracie, ale nebolo tomu tak vždy. Mnohí si ešte pamätajú na obdobie rokov 1939 – 1989 (Zákon o Ústave pamäti národa ho označuje ako obdobie neslobody), kedy fašistický a komunistický režim prenasledoval státisíce svojich občanov, pričom výnimkou neboli ani popravy z politických dôvodov a zastrelení na hraniciach. O popravách počas obdobia neslobody sme sa rozprávali s historikom a šéfredaktorom časopisu Pamäť národa, ktorý vydáva Ústav pamäti národa Mgr. Branislavom Kinčokom.
Pocit neslobody v období komunistického režimu donútil mnohých Slovákov k opusteniu krajiny. Mnohí na ceste za slobodou však stratili svoj život. Existujú presné čísla, koľko ľudí pri úteku prišlo na hraniciach o život?
Po roku 1945 nebolo právo cestovať do zahraničia obnovené v predvojnovom rozsahu, a to hlavne z politických a ekonomických dôvodov. K ešte väčšiemu sprísneniu tohto práva došlo po roku 1948. Zatiaľ, čo do októbra 1948 sa prechod štátnej hranice bez pasu považoval len za priestupok, tak po tomto dátume to už bol trestný čin s najvyššou sadzbou päť rokov odňatia slobody. Z dôvodu, aby občania nemohli uniknúť do demokratických štátov, sa postupne uzavreli juhozápadné hranice s Nemeckou spolkovou republikou a Rakúskom, ktoré strážila Pohraničná stráž. A tu postupne začalo dochádzať k prípadom usmrtenia osôb, ktoré sa túto hranicu snažili prekročiť. Výskum v tejto problematike sa mohol samozrejme začať až po roku 1989. Pokračuje ešte aj dnes, a preto nie sú jeho výsledky konečné a môžu sa teda v budúcnosti korigovať. Podľa súčasného stavu poznania, v období rokov 1948 – 1989 bolo na hraniciach medzi Československom a Nemeckou spolkovou republikou a Rakúskom usmrtených najmenej 280 osôb. Najčastejšou príčinou smrti týchto obetí bolo zastrelenie, usmrtenie elektrinou a utopenie, no nechýbali medzi nimi ani samovražda zo strachu pred zatknutím, výbuch nástražnej míny alebo roztrhanie psom. Na slovensko-rakúskom úseku stráženom 11. brigádou Pohraničnej stráže bolo na ceste za slobodou usmrtených najmenej 41 osôb. Zomierali však aj príslušníci Pohraničnej stráže – vojaci základnej vojenskej služby a aj dôstojníci. Medzi obete železnej opony treba zaradiť aj tisícky občanov, ktorých príslušníci Pohraničnej stráže zadržali pri pokuse o prechod štátnej hranice a skončili v komunistických žalároch.
Pocit neslobody v období komunistického režimu donútil mnohých Slovákov k opusteniu krajiny. Mnohí na ceste za slobodou však stratili svoj život. Existujú presné čísla, koľko ľudí pri úteku prišlo na hraniciach o život?
Po roku 1945 nebolo právo cestovať do zahraničia obnovené v predvojnovom rozsahu, a to hlavne z politických a ekonomických dôvodov. K ešte väčšiemu sprísneniu tohto práva došlo po roku 1948. Zatiaľ, čo do októbra 1948 sa prechod štátnej hranice bez pasu považoval len za priestupok, tak po tomto dátume to už bol trestný čin s najvyššou sadzbou päť rokov odňatia slobody. Z dôvodu, aby občania nemohli uniknúť do demokratických štátov, sa postupne uzavreli juhozápadné hranice s Nemeckou spolkovou republikou a Rakúskom, ktoré strážila Pohraničná stráž. A tu postupne začalo dochádzať k prípadom usmrtenia osôb, ktoré sa túto hranicu snažili prekročiť. Výskum v tejto problematike sa mohol samozrejme začať až po roku 1989. Pokračuje ešte aj dnes, a preto nie sú jeho výsledky konečné a môžu sa teda v budúcnosti korigovať. Podľa súčasného stavu poznania, v období rokov 1948 – 1989 bolo na hraniciach medzi Československom a Nemeckou spolkovou republikou a Rakúskom usmrtených najmenej 280 osôb. Najčastejšou príčinou smrti týchto obetí bolo zastrelenie, usmrtenie elektrinou a utopenie, no nechýbali medzi nimi ani samovražda zo strachu pred zatknutím, výbuch nástražnej míny alebo roztrhanie psom. Na slovensko-rakúskom úseku stráženom 11. brigádou Pohraničnej stráže bolo na ceste za slobodou usmrtených najmenej 41 osôb. Zomierali však aj príslušníci Pohraničnej stráže – vojaci základnej vojenskej služby a aj dôstojníci. Medzi obete železnej opony treba zaradiť aj tisícky občanov, ktorých príslušníci Pohraničnej stráže zadržali pri pokuse o prechod štátnej hranice a skončili v komunistických žalároch.
Majú historici ÚPN vedomosť o tom, že počas komunistického režimu boli odsúdení na trest smrti aj z politických dôvodov, alebo sa tak nedialo?
Samozrejme ÚPN má vedomosť o tom, že v rokoch 1948 – 1989 boli na Slovensku vykonané politicky motivované popravy. Medzi naše úlohy patrí aj skúmanie rôznych foriem, resp. spôsobov perzekúcie, medzi ktoré patria aj popravy. Takže aj tie sú predmetom nášho výskumu. Totalitné režimy používajú na dobitie a udržanie moci veľmi široký repertoár perzekučných metód. Popravy politických odporcov sú jednou z najhorších foriem teroru totalitných režimov. Výnimkou nebol ani komunistický režim na Slovensku, resp. v Československu.
Vzhľadom nato, že ÚPN podľa § 8 (ods. 1) zákona č. 553/2002 Z. z. o pamäti národa má „vykonávať úplné a nestranné hodnotenie doby neslobody“, ako vníma UPN skutočnosť, že počas komunistického režimu mali byť odsúdení na trest smrti z politických dôvodov?
V komunistickom Československu sa k popravám z politických dôvodov pristúpilo nedlho po prevrate vo februári 1948, a to s cieľom upevniť pozície komunistickej strany. Popravy boli nástrojom k priamej likvidácii odporcov režimu – či už skutočných alebo domnelých. Najvyšší počet politicky motivovaných rozsudkov smrti v Československu bol vynesený za prezidentskej éry Klementa Gottwalda. Potom už ich počet výrazne klesal. Počet popravených z politických dôvodov v Československu v rokoch 1948 – 1989 dodnes nie je ustálený. Odhady sa pohybujú od 227 do 262 popravených. Za posledného popraveného z politických dôvodov sa považuje Vladivoj Tomek, ktorého popravili vo väznici na Pankráci 17. novembra 1960.
Jednou z úloh ÚPN je „systematicky zhromažďovať a odborne dokumentačne spracovávať všetky druhy informácií, dokladov a dokumentov vzťahujúcich sa na dobu neslobody. Spolupracovať s obdobnými inštitúciami v Slovenskej republike aj mimo nej, hlavne s archívmi.“ Zaujímali sa historici ÚPN o spisy odsúdených, aj tých, čo boli popravení počas komunistického režimu v archíve GRZVJS? Ak áno, k akým zisteniam doposiaľ dospeli?
Samozrejme, pre historika, ktorý sa zaoberá politickými procesmi po roku 1948 je návšteva Archívu Zboru väzenskej a justičnej stráže v Leopoldove nevyhnutná. Historici ÚPN tento archív navštevujú a hlavným prameňom sú pre nich osobné väzenské spisy, ktoré mapujú život obetí vo vyšetrovacej väzbe a aj vo výkone trestu. Využívam ho pri svojom výskume aj ja. Žiaľ, sú v ňom uložené iba osobné väzenské spisy osôb, ktoré sa narodili na území Slovenska. Ostatné sú uložené v Národním archivu v Prahe.
ÚPN sa už vo svojich publikáciách venoval aj problematike popravených z politických dôvodov v rokoch 1948 – 1989. V ÚPN vyšla kniha profesora Róberta Letza Odkaz živým. Prípad Alberta Púčik a spol., v ktorej popisuje tragický osud Alberta Púčika, Antona Tunegu a Eduarda Tesára, ktorých popravili z politických dôvodov 20. februára 1951. Ďalšou publikáciou sú Dokumenty k procesu s Viliamom Žingorom a spol. V tomto procese odsúdili na trest smrti Viliama Žingora, Samuela Bibzu a Ladislava Nosáka. Ďalšou publikáciou je monografia Vladimíra Palka ml. Bernard Jaško a spol. Odpor proti komunizmu v Zbore národnej bezpečnosti. V tomto procese boli na trest smrti odsúdení Bernard Jaško a Pavol Kalinaj. Tieto publikácie sú k dispozícii priamo v ÚPN, alebo v kníhkupectvách a niektoré sú už dokonca aj voľne prístupné v elektronickej knižnici na našej webovej stránke. Niektoré prípady popráv z politických dôvodov záujemcovia nájdu aj na stránkach časopisu Pamäť národa. Dlhodobo v ÚPN pracujeme aj na projekte „Politické procesy na Slovensku po roku 1948 a následné rehabilitácie“, ktorý osobne zastrešujem. V dlhodobejšom horizonte sa pripravuje niekoľko knižných výstupov z tohto projektu.
Samozrejme ÚPN má vedomosť o tom, že v rokoch 1948 – 1989 boli na Slovensku vykonané politicky motivované popravy. Medzi naše úlohy patrí aj skúmanie rôznych foriem, resp. spôsobov perzekúcie, medzi ktoré patria aj popravy. Takže aj tie sú predmetom nášho výskumu. Totalitné režimy používajú na dobitie a udržanie moci veľmi široký repertoár perzekučných metód. Popravy politických odporcov sú jednou z najhorších foriem teroru totalitných režimov. Výnimkou nebol ani komunistický režim na Slovensku, resp. v Československu.
Vzhľadom nato, že ÚPN podľa § 8 (ods. 1) zákona č. 553/2002 Z. z. o pamäti národa má „vykonávať úplné a nestranné hodnotenie doby neslobody“, ako vníma UPN skutočnosť, že počas komunistického režimu mali byť odsúdení na trest smrti z politických dôvodov?
V komunistickom Československu sa k popravám z politických dôvodov pristúpilo nedlho po prevrate vo februári 1948, a to s cieľom upevniť pozície komunistickej strany. Popravy boli nástrojom k priamej likvidácii odporcov režimu – či už skutočných alebo domnelých. Najvyšší počet politicky motivovaných rozsudkov smrti v Československu bol vynesený za prezidentskej éry Klementa Gottwalda. Potom už ich počet výrazne klesal. Počet popravených z politických dôvodov v Československu v rokoch 1948 – 1989 dodnes nie je ustálený. Odhady sa pohybujú od 227 do 262 popravených. Za posledného popraveného z politických dôvodov sa považuje Vladivoj Tomek, ktorého popravili vo väznici na Pankráci 17. novembra 1960.
Jednou z úloh ÚPN je „systematicky zhromažďovať a odborne dokumentačne spracovávať všetky druhy informácií, dokladov a dokumentov vzťahujúcich sa na dobu neslobody. Spolupracovať s obdobnými inštitúciami v Slovenskej republike aj mimo nej, hlavne s archívmi.“ Zaujímali sa historici ÚPN o spisy odsúdených, aj tých, čo boli popravení počas komunistického režimu v archíve GRZVJS? Ak áno, k akým zisteniam doposiaľ dospeli?
Samozrejme, pre historika, ktorý sa zaoberá politickými procesmi po roku 1948 je návšteva Archívu Zboru väzenskej a justičnej stráže v Leopoldove nevyhnutná. Historici ÚPN tento archív navštevujú a hlavným prameňom sú pre nich osobné väzenské spisy, ktoré mapujú život obetí vo vyšetrovacej väzbe a aj vo výkone trestu. Využívam ho pri svojom výskume aj ja. Žiaľ, sú v ňom uložené iba osobné väzenské spisy osôb, ktoré sa narodili na území Slovenska. Ostatné sú uložené v Národním archivu v Prahe.
ÚPN sa už vo svojich publikáciách venoval aj problematike popravených z politických dôvodov v rokoch 1948 – 1989. V ÚPN vyšla kniha profesora Róberta Letza Odkaz živým. Prípad Alberta Púčik a spol., v ktorej popisuje tragický osud Alberta Púčika, Antona Tunegu a Eduarda Tesára, ktorých popravili z politických dôvodov 20. februára 1951. Ďalšou publikáciou sú Dokumenty k procesu s Viliamom Žingorom a spol. V tomto procese odsúdili na trest smrti Viliama Žingora, Samuela Bibzu a Ladislava Nosáka. Ďalšou publikáciou je monografia Vladimíra Palka ml. Bernard Jaško a spol. Odpor proti komunizmu v Zbore národnej bezpečnosti. V tomto procese boli na trest smrti odsúdení Bernard Jaško a Pavol Kalinaj. Tieto publikácie sú k dispozícii priamo v ÚPN, alebo v kníhkupectvách a niektoré sú už dokonca aj voľne prístupné v elektronickej knižnici na našej webovej stránke. Niektoré prípady popráv z politických dôvodov záujemcovia nájdu aj na stránkach časopisu Pamäť národa. Dlhodobo v ÚPN pracujeme aj na projekte „Politické procesy na Slovensku po roku 1948 a následné rehabilitácie“, ktorý osobne zastrešujem. V dlhodobejšom horizonte sa pripravuje niekoľko knižných výstupov z tohto projektu.
Aké najčastejšie príčiny smrti sa uvádzali pri politicky motivovaných popravách?
V Československu, resp. na Slovensku sa od roku 1918 vykonával trest smrti obesením. Išlo o šibenicu typu „doska“ – povraz bol zavesený na kladke, ktorá bola pripevnená o dosku. Bol to obzvlášť krutý a neľudský spôsob obesenia. Pri tomto spôsobe si odsúdenec nezlomil väz, ale príčinou smrti bolo udusenie. Predsmrtná agónia trvala 8 – 14 minút. Samozrejme, veľa záviselo aj od zručnosti kata, aj tu sa dal zlomiť väz. Po roku 1945 existovali aj výnimky vo forme výkonu trestu smrti – v rámci retribučného súdnictva 7. marca 1947 odsúdili na trest smrti bývalého generála slovenského žandárstva Timotheusa Ištóka. Nepopravili ho však obesením, ale zastrelením. Dôvodom bola jeho vojenská hodnosť, pretože vojaci považovali popravu formou obesenia za ponižujúcu, a preto preferovali zastrelenie. V roku 1947 T. Ištókovi tzv. ľudovodemokratický režim vyšiel ešte v ústrety. Dovolím si tvrdiť, že po roku 1948 by predstavitelia komunistického režimu už takí ústretoví voči nemu (ale aj iným vojenským osobám) neboli. Dosvedčuje to aj prípad československého generála Heliodora Píku, ktorého komunisti v júni 1949 obesili.
Máte vedomosť o tom, že v čase neslobody boli aj popravy, ktoré sa vydávali za prirodzené úmrtia alebo nehody?
Nemám vedomosť, že by sa prirodzené úmrtia, alebo nehody vydávali za popravy. Stali sa však úmrtia pri brutálnom vyšetrovaní orgánmi ŠtB. Takéto prípady sa označili za „náhle úmrtia“. Tieto, samozrejme, neboli vtedajšími orgánmi vyšetrené, a preto dodnes zostávajú zahalené rúškom tajomstva. Pritom ide o desiatky a možno aj stovky osôb, ktoré ŠtB takýmto spôsobom doslova umučila. Hádam najznámejším prípadom je smrť kňaza Josefa Toufara, ktorého vo februári 1950 pri vyšetrovaní na smrť dobili príslušníci ŠtB. Z dnešného hľadiska môžeme tento akt jednoznačne označiť za vraždu.
Obdobie neslobody je charakteristické nielen vraždením na hraniciach a politicky motivovanými popravami, ale aj zotročovaním, lúpením, ponižovaním a justičnými zločinmi a terorom proti nositeľom odlišných názorov. Dá sa povedať, koľko bolo celkovo obetí zločinov komunistického režimu v Československu?
Podobne ako pri politicky motivovaných popravách aj v tejto problematike výskum od roku 1989 značne pokročil, no napriek tomu konečné číslo počtu obetí komunistického režimu zatiaľ nepoznáme. Dnes evidujeme okolo 70 000 obetí komunistického režimu na Slovensku, no obetí bude určite viac. Obdobie rokov 1939 – 1989 však nebolo len o obetiach a protagonistoch fašistického a komunistického režimu na Slovensku. Bolo aj o obyčajných ľuďoch, ktorých nepostihla priama, resp. trestno-právna perzekúcia, ale museli sa v bežnom živote vyrovnať s nástrahami, ktoré im pripravili vládnuce garnitúry. Ako to už býva, život šiel ďalej a ľudia sa prispôsobili novým podmienkam. Najmä komunistický režim si lojalitu väčšiny „kupoval“ rôznymi sociálnymi opatreniami. Treba skonštatovať, že na veľké množstvo ľudí to aj zaberalo. Aj také bolo obdobie neslobody. Aj preto sa v zákone o Ústave pamäti národa hovorí o „úplnom a nestrannom“ hodnotení tohto obdobia. História totiž nie je čierna a ani biela. Historici preto musia pri jej hodnotení zobrať do úvahy všetky aspekty daného obdobia, nielen vytrhávať jeho parciálne časti a na základe nich hodnotiť. Podľa môjho názoru nám však pri úplnom a nestrannom hodnotení všetkých aspektov komunistického režimu (na rozdiel od režimu v období Slovenskej republiky 1939 – 1945) stále chýba ešte jedna dôležitá vec – dostatočný časový odstup. Historici, ktorí žili a pôsobili v období rokov 1948 – 1989 často pri jeho hodnotení podliehajú rôznym emóciám a zaužívaným ideologicko-politickým vplyvom. Preto si myslím, že až nastupujúca generácia historikov bude schopná úplne a nestranne zhodnotiť obdobie komunistického režimu na Slovensku.
V Československu, resp. na Slovensku sa od roku 1918 vykonával trest smrti obesením. Išlo o šibenicu typu „doska“ – povraz bol zavesený na kladke, ktorá bola pripevnená o dosku. Bol to obzvlášť krutý a neľudský spôsob obesenia. Pri tomto spôsobe si odsúdenec nezlomil väz, ale príčinou smrti bolo udusenie. Predsmrtná agónia trvala 8 – 14 minút. Samozrejme, veľa záviselo aj od zručnosti kata, aj tu sa dal zlomiť väz. Po roku 1945 existovali aj výnimky vo forme výkonu trestu smrti – v rámci retribučného súdnictva 7. marca 1947 odsúdili na trest smrti bývalého generála slovenského žandárstva Timotheusa Ištóka. Nepopravili ho však obesením, ale zastrelením. Dôvodom bola jeho vojenská hodnosť, pretože vojaci považovali popravu formou obesenia za ponižujúcu, a preto preferovali zastrelenie. V roku 1947 T. Ištókovi tzv. ľudovodemokratický režim vyšiel ešte v ústrety. Dovolím si tvrdiť, že po roku 1948 by predstavitelia komunistického režimu už takí ústretoví voči nemu (ale aj iným vojenským osobám) neboli. Dosvedčuje to aj prípad československého generála Heliodora Píku, ktorého komunisti v júni 1949 obesili.
Máte vedomosť o tom, že v čase neslobody boli aj popravy, ktoré sa vydávali za prirodzené úmrtia alebo nehody?
Nemám vedomosť, že by sa prirodzené úmrtia, alebo nehody vydávali za popravy. Stali sa však úmrtia pri brutálnom vyšetrovaní orgánmi ŠtB. Takéto prípady sa označili za „náhle úmrtia“. Tieto, samozrejme, neboli vtedajšími orgánmi vyšetrené, a preto dodnes zostávajú zahalené rúškom tajomstva. Pritom ide o desiatky a možno aj stovky osôb, ktoré ŠtB takýmto spôsobom doslova umučila. Hádam najznámejším prípadom je smrť kňaza Josefa Toufara, ktorého vo februári 1950 pri vyšetrovaní na smrť dobili príslušníci ŠtB. Z dnešného hľadiska môžeme tento akt jednoznačne označiť za vraždu.
Obdobie neslobody je charakteristické nielen vraždením na hraniciach a politicky motivovanými popravami, ale aj zotročovaním, lúpením, ponižovaním a justičnými zločinmi a terorom proti nositeľom odlišných názorov. Dá sa povedať, koľko bolo celkovo obetí zločinov komunistického režimu v Československu?
Podobne ako pri politicky motivovaných popravách aj v tejto problematike výskum od roku 1989 značne pokročil, no napriek tomu konečné číslo počtu obetí komunistického režimu zatiaľ nepoznáme. Dnes evidujeme okolo 70 000 obetí komunistického režimu na Slovensku, no obetí bude určite viac. Obdobie rokov 1939 – 1989 však nebolo len o obetiach a protagonistoch fašistického a komunistického režimu na Slovensku. Bolo aj o obyčajných ľuďoch, ktorých nepostihla priama, resp. trestno-právna perzekúcia, ale museli sa v bežnom živote vyrovnať s nástrahami, ktoré im pripravili vládnuce garnitúry. Ako to už býva, život šiel ďalej a ľudia sa prispôsobili novým podmienkam. Najmä komunistický režim si lojalitu väčšiny „kupoval“ rôznymi sociálnymi opatreniami. Treba skonštatovať, že na veľké množstvo ľudí to aj zaberalo. Aj také bolo obdobie neslobody. Aj preto sa v zákone o Ústave pamäti národa hovorí o „úplnom a nestrannom“ hodnotení tohto obdobia. História totiž nie je čierna a ani biela. Historici preto musia pri jej hodnotení zobrať do úvahy všetky aspekty daného obdobia, nielen vytrhávať jeho parciálne časti a na základe nich hodnotiť. Podľa môjho názoru nám však pri úplnom a nestrannom hodnotení všetkých aspektov komunistického režimu (na rozdiel od režimu v období Slovenskej republiky 1939 – 1945) stále chýba ešte jedna dôležitá vec – dostatočný časový odstup. Historici, ktorí žili a pôsobili v období rokov 1948 – 1989 často pri jeho hodnotení podliehajú rôznym emóciám a zaužívaným ideologicko-politickým vplyvom. Preto si myslím, že až nastupujúca generácia historikov bude schopná úplne a nestranne zhodnotiť obdobie komunistického režimu na Slovensku.
Pripravil Marcel Lincényi, foto Jaroslav Šejvl © Slovenské pohrebníctvo
publikované vo vydaní SP III. 2015
Späť na tému Z histórie
