Vystrojenie a výbava mŕtveho
Ukladanie mŕtvych do truhly a jej následné vkladanie do hrobovej jamy je vo vidieckom prostredí na Slovensku záležitosťou pravdepodobne konca stredoveku, ale ešte aj z prelomu 19. a 20. storočia máme záznamy z rôznych častí Slovenska o pochovávaní zosnulých na doske bez truhly, zavinutých len v plachte. Jozef II. na sklonku 18. storočia dokonca v rámci svojich reforiem nariadil používanie truhly s vyklápacím dnom, ktorú nevkladali do jamy a mala slúžiť aj pre ďalších zosnulých. Aj keď sa už neskôr truhla používala, často mŕtveho do nej vkladali až pred samotným pohrebom. Býval až do tretieho dňa vystretý na doske doma v izbe. Dôležitou súčasťou pohrebných obyčají bola celková príprava a výbava zosnulého do záhrobia. Príspevok prináša poznatky na túto tému, pričom vychádza z etnografických materiálov z územia Slovenska od konca 19. storočia podnes.
Ešte zhruba do polovice 20. storočia sa truhly na vidieku vyrábali podomácky na mieru z neohobľovaných dosák. Stolár prišiel každého mŕtveho odmerať palicou, ktorú potom vkladali k mŕtvemu (do truhly alebo do jamy). Až v neskoršom období ich začali farbiť, dekorovať, pričom existovali určité rozdiely na základe veku – čierna farba bola určená pre starších; biela alebo svetlé odtiene pre mladých a deti.
Truhla bola určená nielen pre uloženie tela zosnulého, ale ešte pred niekoľkými desaťročiami, miestami ojedinele podnes, vkladali do nej rôzne predmety určené pre mŕtveho. Súviselo to jednak s prevenciou proti návratu duše (aby si mŕtvy nič nechodil ešte po pohrebe pýtať, aby pozostalých nemátal), ale aj s predstavami o zachovávaní si niektorých potrieb po smrti, preto určité veci mŕtvemu nesmeli chýbať ani na druhom svete. Obdarovávanie zosnulých má predkresťanský pôvod a cirkev sa po dlhé stáročia snažila tieto prejavy eliminovať, čo sa nepodarilo prakticky podnes.
Základom vybavenia do truhly bol samotný odev zosnulého, ktorý si naši predkovia pripravovali už počas života, najmä ak išlo o staršieho, či dlhšie chorého jedinca. Jeho vystrojenie a úprava podliehali mnohým príkazom, ktoré nebolo možné obísť z dôvodu strachu pred návratom jeho duše. Príprava vecí bola v kompetencii žien, ktoré ich chystali aj pre svojich mužov. Podnes si niektoré ženy najstaršej generácie chystajú v určitom veku odev do truhly, niekedy aj šatky, obliečku na vankúš, či iné doplnky. V dávnejšej minulosti, ešte pred používaním truhly, mŕtvych zabaľovali do plachiet aj v čase núdzových pochovávaní v prípade moru, rôznych chorôb, vojen. Balenie tela do plachty sa miestami praktizovalo ešte aj v prvých desaťročiach 20. storočia, hoci mŕtvy bol riadne oblečený v patričnom odeve a vložený do truhly. Smútočná farba bola kedysi biela, čo má pravdepodobne súvis s prirodzeným farebným odtieňom plátna, pričom v niektorých lokalitách sa udržiavala v prípade odevu pre zomretých ešte začiatkom druhej polovice 20. storočia. Neskôr mŕtvych začali obliekať do slávnostného, často svadobného odevu, ktorému sa pripisoval posvätný charakter vyplývajúci zo samotnej príležitosti, pri ktorej bol použitý (svadobný obrad).
Od západu, z mestského prostredia približne od polovice 19. storočia, prenikala ako smútočná farba čierna, ktorá sa uplatňovala najmä v prípade odevu zosnulých starších žien. Udržala si svoje dominantné postavenie takmer počas celého 20. storočia, ku koncu ktorého začala ustupovať. Niektorí vkladali mŕtvemu do truhly aj náhradný odev, aby mu nebola v hrobe zima. Pokrývka hlavy bola rovnaká, akú nosieval počas života – mužom klobúky, čiapky (položili ich spravidla vedľa tela zosnulého), vydatým ženám čepce, šatky. Všeobecne oblečenie malo odrážať status a celkové majetkové pomery zosnulého. Baníkov, vojakov, poľovníkov, hasičov či inak profesne a záujmovo vyhranené skupiny pochovávali v uniforme. Vydatým ženám vkladali do truhly aj tzv. polku – obradnú plachtu (dekorovaný kus plátna, neskôr to bol ručník, šatka...), súčasť obradového odevu nevesty, ale aj ženského odevu samotného, ktorú kedysi nosievali preloženú okolo pása, cez ruky pri sobáši, alebo šikmo cez plece, zavíjali do nej aj dieťa, keď ho niesli na sviatosť krstu.
V minulosti bolo bežné mŕtvych neobúvať, prípadne sa používala, zhruba do polovice 20. storočia, z plátna alebo súkna ušitá provizórna obuv. Niekde zas dávali na nohy ponožky, ktoré sa bežne nenosievali, neskôr čižmy, topánky, pričom z nich poodtŕhali pliešky, lebo verili, že by mohli počuť klopkanie, keď mŕtvy príde po smrti k pozostalým na návštevu. Odstraňovanie železných predmetov (týka sa to napr. aj pracky na opasku) súviselo aj so strachom pred nezotletím tela, nakoľko kov bol symbolom trvácnosti, sily, zdravia a veľmi pomaly sa rozkladá. V protestantskom prostredí sa neobúvanie ešte dodnes miestami praktizuje, mŕtvemu dajú len ponožky, prípadne topánky položia do truhly vedľa nôh. Príčiny neobúvania možno vidieť aj v zlej finančnej situácii vidieckych vrstiev, nakoľko obuv bola kedysi pre mnohých bežne nedostupná a nákladná záležitosť. Z tohto istého dôvodu niekde vyvliekali mužom z nohavíc kožený opasok, namiesto neho vložili motúz. Častým úkonom bolo zväzovanie palcov na nohách a rukách, aby dotyčný stuhol v žiadanej polohe. Všetky šnúrky sa však museli pred pochovaním rozviazať, nakoľko zanedbanie tohto úkonu mohlo spôsobiť návrat mŕtveho a strašenie pozostalých po pohrebe.
Jednotlivé dary mali predovšetkým separačnú funkciu – vydeľovali dotyčného zo spoločenstva živých tým, že dostal to, čo bolo jeho vlastníctvom. Slúžili však aj na uspokojenie duše a mali aj obetný charakter. Patrili sem jednak veci každodennej potreby (vreckovka, okuliare, fajka, tabak, cigarety, krívajúcim palica, fľaša alkoholu, muzikantovi a remeselníkovi nástroje, ktoré používali, kartárovi hracie karty, deťom obľúbená hračka, plienky...). Z dostupného etnografického materiálu vyplýva kladenie väčšieho dôrazu na výbavu mužov. Máme však aj zmienky o výbave žien, napr. vyšívačka dostala ihly, náprstok, tehotná žena plienky, výbavu pre dieťa, vôbec ženy dostávali plátno určené pre deti, ale aj náboženské predmety, alebo už spomínanú polku.
Ďalšou skupinou sú potravinové dary – chlieb, obilniny, obľúbené jedlá zosnulého a iné. Súviselo to jednak s predstavou, že všetko, s čím dotyčný pracoval počas života, mal by mať aj na druhom svete, ale aj preto, aby nebol hladný. V niektorých oblastiach Slovenska vkladali zosnulému do truhly za hrsť z každej plodiny. Na druhej strane máme lokality, kde bol zakázaný akýkoľvek kontakt mŕtveho s plodinami, nakoľko by to mohlo spôsobiť neúrodu, ich nedostatok v gazdovstve. Niektoré z potravinových darov mali aj významnú ochrannú funkciu a zamedzovali návrat mŕtveho medzi živých a jeho prípadné škodenie (petržlenové semeno, mak, soľ, čierne korenie, cesnak, posvätené bylinky...). Veľmi významné postavenie v obyčajach spojených so smrťou zastával aj chlieb. Do truhly vkladali buď celý peceň alebo len kúsok, či štyri kusy do každého rohu. Niekde do chleba zapiekli aj obľúbené jedlo mŕtveho a vložili všetko do truhly. Máme však aj zmienky o ukladaní chleba na truhlu, prípadne ním obdarovávali po pohrebe duchovného, alebo hrobárov.
Veľmi závažným predmetom pri výbave zosnulého bol peniaz. Jeho dávanie mŕtvemu možno interpretovať viacerými spôsobmi. V prvom rade to bola výplata z majetku, čo možno doložiť úkonom, kedy mincu rozťali napoly, pričom jednu polovicu ponechali doma (zatĺkali do prahu vchodových dverí), druhú dali do truhly, aby zosnulý neodniesol celé gazdovstvo na druhý svet. Peniaze pravdepodobne nahradilo skôr používané platidlo – plátno, dôkazom čoho môžu byť slová, ktoré sa hovorili pri vkladaní plátna do truhly – „tu máš gazda plácu za tvoju prácu“. Plátno niekde dávali mŕtvemu do truhly ešte zhruba do polovice 20. storočia. Obdarovávanie peniazmi je pokladané za relatívne novšiu vývinovú fázu, v určitú dobu začali nahrádzať naturálne dary, dlho s nimi koexistovali, ich dávanie funguje miestami dodnes (najmä v rómskom prostredí). Iným vysvetlením je potreba peňazí na zabezpečenie si cesty do záhrobia, na zaplatenie prievozníkovi prepravujúceho duše zosnulých na druhý svet. V etnografickom materiáli sa však objavujú aj novšie interpretácie – peniaze mŕtvy potrebuje na zaplatenie sv. Petrovi, strážcovi nebeskej brány, aby dušu vpustil do neba. Ďalšia skupina vysvetlení sa odvíja od potreby peňazí za účelom ich použitia na druhom svete (na oferu, na sviečky, aby si mohol čokoľvek kúpiť...). Cirkev sa snažila všetky spomínané predmety nahrádzať náboženskými, resp. ich darovanie interpretovať v duchu jej učenia. Platí to aj v prípade posvätených bahniatok alebo byliniek dávaných do ruky, ktoré mali ochraňovať, pomáhať pri prechode na druhý svet. K spomínaným náboženským predmetom patrí modlitebná knižka, u evanjelikov Tranoscius, u katolíkov, hlavne členov ružencového spolku ruženec, škapuliare, fľaštička svätenej vody, obrázky svätých, niekde aj sviečky.
Ďalšou skupinou darov boli veci, ktoré prišli s mŕtvym do kontaktu. Verilo sa totiž, že sú pre živých nebezpečné. Mali sa buď zničiť (spáliť, odhodiť do kríkov, tŕnia), alebo dať zosnulému do truhly (hrebeň, s ktorým česali mŕtveho pri obriaďovaní, britvu, s ktorou ho holili a pod.). Veci, v ktorých zomrel, taktiež aj slamu z postele, spálili. Misku, v ktorej bola voda na umytie zosnulého, rozbili a zahodili. Vodu vyliali na také miesto, kadiaľ nikto nechodil (do kúta dvora, ku plotu...), platil napr. prísny zákaz jej vylievania na hnoj, nakoľko prenesením takéhoto hnoja na pole by to mohlo ohroziť úrodu.
Osobitým okruhom sú predmety vkladané do truhly za účelom zabránenia návratu mŕtveho, obzvlášť, ak sa predpokladalo, že sa môže stať nebezpečným revenantom (tým, ktorý sa vracia a škodí živým). Veľkou hrozbou boli v tomto smere tzv. vampíri (upíri). Aby sa z mŕtveho nestal upír, mali mu vložiť do truhly rôzne ochranné predmety ako tŕňové prúty, cesnak, bodľačie, ochranné bylinky, podkovu, petržlenové semeno, mak, proso, hlohové prúty, klince...).
Pred vložením tela do truhly sa najskôr vykonali ochranné praktiky ako okiadzanie bylinkami, kropenie svätenou vodou, niekde chodieval vysvätiť truhlu farár. Na dne ponechal výrobca drevené stružliny, na ne položili plachtu, niekde podnes dávajú pod hlavu a nohy zosnulého aj farebné šatky. Druhou plachtou prikryli telo, neraz však až v deň pohrebu. Niekde sa praktizovalo zakrývanie do pol pása, inde celá postava, pričom na mieste hlavy vystrihli otvor, kadiaľ mala podľa starších predstáv vyjsť duša. Vankúš naplnili stružlinami, alebo posvätenými bylinkami, či dokonca senom. Nesmelo v ňom byť prítomné perie, nakoľko pomaly hnije a mohlo spôsobiť nezotletie tela, ale taktiež verili, že by mohla podochnúť hydina. Do truhly sa nesmela dostať ani slama a kožušina. Vloženie slamy, symbol vegetácie, do truhly mohlo spôsobiť neúrodu. V prípade prítomnosti kožušiny v truhle by vyhynuli ovce.
Zosnulý bol v truhle rôzne upravený, ruky mával buď preložené ľavú pod pravou, aby sa pravou mohol prežehnať, u katolíkov zopnuté a omotané ružencom, u protestantov prekrížené na hrudi, či položené vedľa tela. Najmä od druhej polovice 20. storočia truhlu lemovala kvetinová výzdoba, niekde vkladali a podnes dávajú do truhly celé kytice kvetov.
V polovici 20. storočia domácka výroba rakiev zanikla, nahradila ich priemyselná produkcia. Hoci sú už niekoľko desaťročí truhly vyrábané aj s vnútornou výbavou (vankúš, vnútorné textílie), dodnes si poniektorí pripravujú plachty, niekde aj vankúšiky, šatky pod nohy a hlavu doma, rešpektujúc dávne tradície. A hoci je kontakt pozostalých s mŕtvym v súčasnosti minimálny, pracovníci pohrebných služieb sa podnes stretávajú so žiadosťami pozostalých vložiť mŕtvym do truhly rôzne predmety, ako sú ruženec, modlitebná knižka, vreckovka, okuliare, ale i zubné protézy, peniaze, či celé peňaženky, ženám kabelky, obľúbené veci zosnulého ako cigarety, niekde aj fľaša alkoholu, deťom cumlík, hračky a i.
Ešte zhruba do polovice 20. storočia sa truhly na vidieku vyrábali podomácky na mieru z neohobľovaných dosák. Stolár prišiel každého mŕtveho odmerať palicou, ktorú potom vkladali k mŕtvemu (do truhly alebo do jamy). Až v neskoršom období ich začali farbiť, dekorovať, pričom existovali určité rozdiely na základe veku – čierna farba bola určená pre starších; biela alebo svetlé odtiene pre mladých a deti.
Truhla bola určená nielen pre uloženie tela zosnulého, ale ešte pred niekoľkými desaťročiami, miestami ojedinele podnes, vkladali do nej rôzne predmety určené pre mŕtveho. Súviselo to jednak s prevenciou proti návratu duše (aby si mŕtvy nič nechodil ešte po pohrebe pýtať, aby pozostalých nemátal), ale aj s predstavami o zachovávaní si niektorých potrieb po smrti, preto určité veci mŕtvemu nesmeli chýbať ani na druhom svete. Obdarovávanie zosnulých má predkresťanský pôvod a cirkev sa po dlhé stáročia snažila tieto prejavy eliminovať, čo sa nepodarilo prakticky podnes.
 |
|
Prívesok s Ignácom z Loyoly sa našiel pri premiestňovaní ostatkov z cintorína do kostnice v Brne
|
Od západu, z mestského prostredia približne od polovice 19. storočia, prenikala ako smútočná farba čierna, ktorá sa uplatňovala najmä v prípade odevu zosnulých starších žien. Udržala si svoje dominantné postavenie takmer počas celého 20. storočia, ku koncu ktorého začala ustupovať. Niektorí vkladali mŕtvemu do truhly aj náhradný odev, aby mu nebola v hrobe zima. Pokrývka hlavy bola rovnaká, akú nosieval počas života – mužom klobúky, čiapky (položili ich spravidla vedľa tela zosnulého), vydatým ženám čepce, šatky. Všeobecne oblečenie malo odrážať status a celkové majetkové pomery zosnulého. Baníkov, vojakov, poľovníkov, hasičov či inak profesne a záujmovo vyhranené skupiny pochovávali v uniforme. Vydatým ženám vkladali do truhly aj tzv. polku – obradnú plachtu (dekorovaný kus plátna, neskôr to bol ručník, šatka...), súčasť obradového odevu nevesty, ale aj ženského odevu samotného, ktorú kedysi nosievali preloženú okolo pása, cez ruky pri sobáši, alebo šikmo cez plece, zavíjali do nej aj dieťa, keď ho niesli na sviatosť krstu.
 |
|
Škapuliar s Máriou, líc.
|
Jednotlivé dary mali predovšetkým separačnú funkciu – vydeľovali dotyčného zo spoločenstva živých tým, že dostal to, čo bolo jeho vlastníctvom. Slúžili však aj na uspokojenie duše a mali aj obetný charakter. Patrili sem jednak veci každodennej potreby (vreckovka, okuliare, fajka, tabak, cigarety, krívajúcim palica, fľaša alkoholu, muzikantovi a remeselníkovi nástroje, ktoré používali, kartárovi hracie karty, deťom obľúbená hračka, plienky...). Z dostupného etnografického materiálu vyplýva kladenie väčšieho dôrazu na výbavu mužov. Máme však aj zmienky o výbave žien, napr. vyšívačka dostala ihly, náprstok, tehotná žena plienky, výbavu pre dieťa, vôbec ženy dostávali plátno určené pre deti, ale aj náboženské predmety, alebo už spomínanú polku.
 |
|
Škapuliar s Máriou, rub.
|
Veľmi závažným predmetom pri výbave zosnulého bol peniaz. Jeho dávanie mŕtvemu možno interpretovať viacerými spôsobmi. V prvom rade to bola výplata z majetku, čo možno doložiť úkonom, kedy mincu rozťali napoly, pričom jednu polovicu ponechali doma (zatĺkali do prahu vchodových dverí), druhú dali do truhly, aby zosnulý neodniesol celé gazdovstvo na druhý svet. Peniaze pravdepodobne nahradilo skôr používané platidlo – plátno, dôkazom čoho môžu byť slová, ktoré sa hovorili pri vkladaní plátna do truhly – „tu máš gazda plácu za tvoju prácu“. Plátno niekde dávali mŕtvemu do truhly ešte zhruba do polovice 20. storočia. Obdarovávanie peniazmi je pokladané za relatívne novšiu vývinovú fázu, v určitú dobu začali nahrádzať naturálne dary, dlho s nimi koexistovali, ich dávanie funguje miestami dodnes (najmä v rómskom prostredí). Iným vysvetlením je potreba peňazí na zabezpečenie si cesty do záhrobia, na zaplatenie prievozníkovi prepravujúceho duše zosnulých na druhý svet. V etnografickom materiáli sa však objavujú aj novšie interpretácie – peniaze mŕtvy potrebuje na zaplatenie sv. Petrovi, strážcovi nebeskej brány, aby dušu vpustil do neba. Ďalšia skupina vysvetlení sa odvíja od potreby peňazí za účelom ich použitia na druhom svete (na oferu, na sviečky, aby si mohol čokoľvek kúpiť...). Cirkev sa snažila všetky spomínané predmety nahrádzať náboženskými, resp. ich darovanie interpretovať v duchu jej učenia. Platí to aj v prípade posvätených bahniatok alebo byliniek dávaných do ruky, ktoré mali ochraňovať, pomáhať pri prechode na druhý svet. K spomínaným náboženským predmetom patrí modlitebná knižka, u evanjelikov Tranoscius, u katolíkov, hlavne členov ružencového spolku ruženec, škapuliare, fľaštička svätenej vody, obrázky svätých, niekde aj sviečky.
Ďalšou skupinou darov boli veci, ktoré prišli s mŕtvym do kontaktu. Verilo sa totiž, že sú pre živých nebezpečné. Mali sa buď zničiť (spáliť, odhodiť do kríkov, tŕnia), alebo dať zosnulému do truhly (hrebeň, s ktorým česali mŕtveho pri obriaďovaní, britvu, s ktorou ho holili a pod.). Veci, v ktorých zomrel, taktiež aj slamu z postele, spálili. Misku, v ktorej bola voda na umytie zosnulého, rozbili a zahodili. Vodu vyliali na také miesto, kadiaľ nikto nechodil (do kúta dvora, ku plotu...), platil napr. prísny zákaz jej vylievania na hnoj, nakoľko prenesením takéhoto hnoja na pole by to mohlo ohroziť úrodu.
Osobitým okruhom sú predmety vkladané do truhly za účelom zabránenia návratu mŕtveho, obzvlášť, ak sa predpokladalo, že sa môže stať nebezpečným revenantom (tým, ktorý sa vracia a škodí živým). Veľkou hrozbou boli v tomto smere tzv. vampíri (upíri). Aby sa z mŕtveho nestal upír, mali mu vložiť do truhly rôzne ochranné predmety ako tŕňové prúty, cesnak, bodľačie, ochranné bylinky, podkovu, petržlenové semeno, mak, proso, hlohové prúty, klince...).
Pred vložením tela do truhly sa najskôr vykonali ochranné praktiky ako okiadzanie bylinkami, kropenie svätenou vodou, niekde chodieval vysvätiť truhlu farár. Na dne ponechal výrobca drevené stružliny, na ne položili plachtu, niekde podnes dávajú pod hlavu a nohy zosnulého aj farebné šatky. Druhou plachtou prikryli telo, neraz však až v deň pohrebu. Niekde sa praktizovalo zakrývanie do pol pása, inde celá postava, pričom na mieste hlavy vystrihli otvor, kadiaľ mala podľa starších predstáv vyjsť duša. Vankúš naplnili stružlinami, alebo posvätenými bylinkami, či dokonca senom. Nesmelo v ňom byť prítomné perie, nakoľko pomaly hnije a mohlo spôsobiť nezotletie tela, ale taktiež verili, že by mohla podochnúť hydina. Do truhly sa nesmela dostať ani slama a kožušina. Vloženie slamy, symbol vegetácie, do truhly mohlo spôsobiť neúrodu. V prípade prítomnosti kožušiny v truhle by vyhynuli ovce.
Zosnulý bol v truhle rôzne upravený, ruky mával buď preložené ľavú pod pravou, aby sa pravou mohol prežehnať, u katolíkov zopnuté a omotané ružencom, u protestantov prekrížené na hrudi, či položené vedľa tela. Najmä od druhej polovice 20. storočia truhlu lemovala kvetinová výzdoba, niekde vkladali a podnes dávajú do truhly celé kytice kvetov.
V polovici 20. storočia domácka výroba rakiev zanikla, nahradila ich priemyselná produkcia. Hoci sú už niekoľko desaťročí truhly vyrábané aj s vnútornou výbavou (vankúš, vnútorné textílie), dodnes si poniektorí pripravujú plachty, niekde aj vankúšiky, šatky pod nohy a hlavu doma, rešpektujúc dávne tradície. A hoci je kontakt pozostalých s mŕtvym v súčasnosti minimálny, pracovníci pohrebných služieb sa podnes stretávajú so žiadosťami pozostalých vložiť mŕtvym do truhly rôzne predmety, ako sú ruženec, modlitebná knižka, vreckovka, okuliare, ale i zubné protézy, peniaze, či celé peňaženky, ženám kabelky, obľúbené veci zosnulého ako cigarety, niekde aj fľaša alkoholu, deťom cumlík, hračky a i.
Pripravila doc. PhDr. Margita Jágerová, PhD., foto archív © Slovenské pohrebníctvo
publikované vo vydaní SP september 2014
publikované vo vydaní SP september 2014
Späť na tému Z histórie
