Všestranná osobnosť slovenských dejín
Jozef Miloslav Hurban (*19. 3. 1817 - †21. 2. 1888), muž, ktorý bojoval za práva Slovákov perom i mečom, ostal verný národu až do posledného dychu.
O Hurbanových koreňoch podrobne píše literárny historik Rudolf Brtáň v knihe Postavy slovenskej literatúry (Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1971): „Predkovia Hurbanovi (zvaní v jednom konári tohto rodostromu aj Hurbanis alebo Hurbanis Vekuci) pochádzali nepochybne z Nitrianskej stolice. (…) Otec Miloslavov Pavel Hurban bol synom sobotištského mešťana remeselníka Jána Hurbana a Anny neznámeho priezviska. Narodil sa 21. januára 1768 (...) Po štúdiách doma (…) prešiel na univerzitu do Wittenbergu (od 14. 4. 1794) a po návrate do vlasti ho napokon ordinovali za kaplána k spisovateľovi Ondrejovi Plachému (…) napokon sa stal po smrti Juraja Milca (pochovaný 19. 1. 1805) farárom v Beckove (...) tu sa po smrti otca Jána oženil 12. júla 1813 s vdovou (po Jurajovi Stauffovi) Annou Vörösovou, vtedy už 34-ročnou. (…) Hurbanov otec Pavel mal dvoje detí: Teréziu (nar. 17. marca 1814) a po nej presne o tri roky 19. marca (…) syna Jozefa Ľudovíta, ktorý dostal meno Josephus podľa kalendára a meno Ľudovít podľa krstného otca Ľudovíta Dubnického, ale zväčša sa podpisoval iba Josephus (Jozef) a od 24. apríla 1836, po schôdzke na Devíne, aj Miloslav.“
Do svojich deviatich rokov sa vzdelával doma, následne nastúpil na latinskú školu v Trenčíne, kde ostal štyri roky (1826 – 1830). Na časy, ktoré tu strávil, spomínal v autobiografii s bolesťou a znechutením.
„Nemôžem obísť mlčaním,“ napísal Hurban, „aká neľudská bola tá metóda, ktorou nám vtĺkali maďarčinu; ak si častejšie urobil chybu v maďarských slovách, ak sme nemohli hneď správne vysloviť Slovákom neslýchané hlásky, vždy sme za to dostali tie najkrutejšie tresty.“
Tunajší učitelia vzdelávali a vychovávali pomocou biča a trstenice. Atmosféru, ktorá vládla v tejto inštitúcii, opísal aj slovami: „Nie cvičenie ostrovtipu, nie cvičenie vlôh a vrodených spôsobností, nie osvietenie rozumu a ostatných mocnejších znamenitostí, ale zatemňovanie, hubenie, obvykle až bôľ, papúškovanie pri stálom bdení a korbáč mali miesto v našom vyučovaní. Štúdiá moje nie životu, ale len škole a skúškam, opravdu smiešnym to okázalostiam, boli prispôsobené.“
Z Trenčína v roku 1830 odišiel na evanjelické lýceum v Bratislave, kde už fungovala Spoločnosť česko-slovanská, zameraná na rozvoj vlastenectva, prehlbovanie lásky k materinskej reči a šírenie ideí tzv. slovanskej vzájomnosti. Jej členmi boli známi národovci – bratia Karol a Ľudovít Štúr, Samo Chalupka, Daniel Lichard a ďalší.
No nič ešte nenasvedčovalo tomu, že sa z Hurbana stane hrdý národne uvedomelý Slovák. Sympatizoval skôr s maďarskými a pomaďarčenými študentmi.
Po smrti rodičov (otec mu zomrel v marci 1833 na choleru, matka opustila tento svet o rok nato) si na štúdium zarábal napríklad ako pomocník v konvikte (t. j. internáte pre budúcich kňazov).
Oporou mu bol najmä nevlastný brat Imrich Stauff, ktorý žil v Čachticiach (okrem neho mal i nevlastnú sestru Katarínu, matkinu dcéru z prvého manželstva, a spomínanú vlastnú sestru Teréziu).
Vplyvom stretnutia s Ľudovítom Štúrom na jar 1835 sa v ňom prebudilo národné povedomie, vstúpil do Spoločnosti česko-slovanskej a počas výletu na hrad Devín, kde Štúr prijal slovanské meno „Velislav“, si vybral meno „Miloslav“. Keď Spolok v apríli 1837 úradným nariadením zanikol, angažoval sa v obnovenom Ústave reči a literatúry československej pri evanjelickom lýceu v Bratislave.
O Hurbanových koreňoch podrobne píše literárny historik Rudolf Brtáň v knihe Postavy slovenskej literatúry (Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1971): „Predkovia Hurbanovi (zvaní v jednom konári tohto rodostromu aj Hurbanis alebo Hurbanis Vekuci) pochádzali nepochybne z Nitrianskej stolice. (…) Otec Miloslavov Pavel Hurban bol synom sobotištského mešťana remeselníka Jána Hurbana a Anny neznámeho priezviska. Narodil sa 21. januára 1768 (...) Po štúdiách doma (…) prešiel na univerzitu do Wittenbergu (od 14. 4. 1794) a po návrate do vlasti ho napokon ordinovali za kaplána k spisovateľovi Ondrejovi Plachému (…) napokon sa stal po smrti Juraja Milca (pochovaný 19. 1. 1805) farárom v Beckove (...) tu sa po smrti otca Jána oženil 12. júla 1813 s vdovou (po Jurajovi Stauffovi) Annou Vörösovou, vtedy už 34-ročnou. (…) Hurbanov otec Pavel mal dvoje detí: Teréziu (nar. 17. marca 1814) a po nej presne o tri roky 19. marca (…) syna Jozefa Ľudovíta, ktorý dostal meno Josephus podľa kalendára a meno Ľudovít podľa krstného otca Ľudovíta Dubnického, ale zväčša sa podpisoval iba Josephus (Jozef) a od 24. apríla 1836, po schôdzke na Devíne, aj Miloslav.“
Do svojich deviatich rokov sa vzdelával doma, následne nastúpil na latinskú školu v Trenčíne, kde ostal štyri roky (1826 – 1830). Na časy, ktoré tu strávil, spomínal v autobiografii s bolesťou a znechutením.
„Nemôžem obísť mlčaním,“ napísal Hurban, „aká neľudská bola tá metóda, ktorou nám vtĺkali maďarčinu; ak si častejšie urobil chybu v maďarských slovách, ak sme nemohli hneď správne vysloviť Slovákom neslýchané hlásky, vždy sme za to dostali tie najkrutejšie tresty.“
Tunajší učitelia vzdelávali a vychovávali pomocou biča a trstenice. Atmosféru, ktorá vládla v tejto inštitúcii, opísal aj slovami: „Nie cvičenie ostrovtipu, nie cvičenie vlôh a vrodených spôsobností, nie osvietenie rozumu a ostatných mocnejších znamenitostí, ale zatemňovanie, hubenie, obvykle až bôľ, papúškovanie pri stálom bdení a korbáč mali miesto v našom vyučovaní. Štúdiá moje nie životu, ale len škole a skúškam, opravdu smiešnym to okázalostiam, boli prispôsobené.“
Z Trenčína v roku 1830 odišiel na evanjelické lýceum v Bratislave, kde už fungovala Spoločnosť česko-slovanská, zameraná na rozvoj vlastenectva, prehlbovanie lásky k materinskej reči a šírenie ideí tzv. slovanskej vzájomnosti. Jej členmi boli známi národovci – bratia Karol a Ľudovít Štúr, Samo Chalupka, Daniel Lichard a ďalší.
No nič ešte nenasvedčovalo tomu, že sa z Hurbana stane hrdý národne uvedomelý Slovák. Sympatizoval skôr s maďarskými a pomaďarčenými študentmi.
Po smrti rodičov (otec mu zomrel v marci 1833 na choleru, matka opustila tento svet o rok nato) si na štúdium zarábal napríklad ako pomocník v konvikte (t. j. internáte pre budúcich kňazov).
Oporou mu bol najmä nevlastný brat Imrich Stauff, ktorý žil v Čachticiach (okrem neho mal i nevlastnú sestru Katarínu, matkinu dcéru z prvého manželstva, a spomínanú vlastnú sestru Teréziu).
Vplyvom stretnutia s Ľudovítom Štúrom na jar 1835 sa v ňom prebudilo národné povedomie, vstúpil do Spoločnosti česko-slovanskej a počas výletu na hrad Devín, kde Štúr prijal slovanské meno „Velislav“, si vybral meno „Miloslav“. Keď Spolok v apríli 1837 úradným nariadením zanikol, angažoval sa v obnovenom Ústave reči a literatúry československej pri evanjelickom lýceu v Bratislave.
Túto etapu jeho života charakterizuje Rudolf Brtáň takto: „V Slovenskej spoločnosti a v Ústave sa rozvíjal Hurban ako spisovateľ a bojovník za práva národa. Prinášal svoje básne, prekladal, recitoval básnikov (Mickiewicza, Klácela, Kollára a iných), kritizoval práce iných, bol členom i dopisovateľom a zapisovateľom Ústavu, stal sa členom výboru, po odchode Štúrovom od jesene 1838 do leta 1840 pracoval s Benjaminom Pravoslavom Červenákom, Augustom Horislavom Škultétym (…) pomýšľal na slovenské divadlá, bol členom Spevokolu (…) precestoval jednak ako suplikant (študent, ktorý chodil vyberať príspevky na školy a fary cez prázdniny – doplnil autor článku) Slovensko (v lete 1838), jednak Moravu a Čechy (v lete 1839).“
V roku 1840 sa preňho skončili študentské časy a začal pôsobiť ako kazateľ v Brezovej (dnes Brezová pod Bradlom), popritom organizoval ochotnícke divadelné predstavenia, založil čitateľský krúžok a učil v tzv. nedeľnej škole (druh výchovno-vzdelávacieho zariadenia, zameraného na zvyšovanie gramotnosti a vzdelanostnej úrovne ľudu – pozn. red.).
Po troch rokoch v Brezovej si ho vyvolili za kňaza v Hlbokom. Na svojej fare sa v júli 1843 dohodol so Štúrom a Hodžom na kodifikácii slovenčiny na základe stredoslovenského nárečia. Túto reč uviedol do literárneho života druhým ročníkom almanachu Nitra (r. 1844), samotné pravidlá spisovnej slovenčiny však vyšli až o dva roky neskôr v rámci Štúrovej Nauky reči slovenskej.
Počas pôsobenia v Hlbokom sa oženil s Annou Jurkovičovou (svadba bola dňa 7. októbra 1845 v evanjelickom kostole v Sobotišti), s ktorou mal päť synov a štyri dcéry. Najznámejší je syn Svetozár (viac o jeho živote sa dočítate v článku: 175. výročie narodenia Svetozára Hurbana Vajanského).
V rokoch 1848 – 49 sa vzhľadom na silnejúci tlak maďarizácie Slováci domáhali svojich národných práv. Stalo sa tak potom, čo v septembri 1848 vznikla Slovenská národná rada, ktorej predsedal Hurban. Dobrovoľnícke vojsko sa počas tejto revolúcie, uskutočnenej v troch etapách, rozšírilo z pôvodného 500-členného zboru na niekoľkotisícovú armádu. Podľa jedného z účastníkov povstania, dobrovoľníckeho kapitána Samuela Dobroslava Štefanoviča, autora knihy Slovenské povstanie z roku 1848/49 (Trnava: Adolf Horovitz, 1886), počet dobrovoľníkov „dozaista, ak nie vyše, dosiahol výšku 50 000 mužov“.
Mnohí Slováci ale na výzvy národných buditeľov nereagovali v dôsledku pomaďarčovania slovenských rodov a nedostatku vedomej príslušnosti k slovenskému národu. Ba práve naopak, stáli na opačnej strane frontu. V maďarskom revolučnom tábore totiž mali početné zastúpenie slovensky hovoriaci žoldnieri z Banskej Bystrice, Poltáru, Veľkého Krtíša, Lučenca či Dolného Kubína.
Prvú, tzv. septembrovú výpravu slovenských dobrovoľníkov po necelých dvoch týždňoch porazili maďarské revolučné gardy (košútovci) a české cisárske jednotky. V druhej, tzv. zimnej výprave, ktorá prebiehala od decembra 1848 do apríla 1849, už bojovali Slováci po boku rakúskej armády proti košútovcom.
A v poslednej, tzv. letnej výprave (jún – august 1849), bojovali slovenskí dobrovoľníci proti nepriateľom spolu s rakúskou a ruskou armádou.
Slováci síce po bitke pri Világoši, kde košútovcov porazili, stáli na strane víťazov, avšak vydobyté práva, ako napríklad sloboda tlače a spolčovania či možnosť používania slovenčiny ako vyučovacieho jazyka na ľudových školách, boli len malou odmenou za vernosť cisárovi, ktorá si na strane Slovákov vyžiadala stovky ak nie tisíce životov. Po Silvestri 1851 navyše z týchto slobôd vďaka nátlaku maďarských šovinistov zostalo iba zrušenie poddanstva pre urbariálnych roľníkov a formálna občianska rovnoprávnosť.
Revolučným udalostiam meruôsmych rokov venoval Hurban ako jeden z vodcov povstalcov značný priestor vo svojich Rozpomienkach. Lenže ani neúspech povstania nezlomil jeho revolučného ducha, naďalej ostro vystupoval voči maďarizácii a v roku 1871 bol spoluzakladateľom Slovenskej národnej strany.
Život spisovateľa, kňaza, učiteľa, vydavateľa časopisov (Slovenské pohľady, Listy misionárske, Stráž na Sione, Cirkevné listy), prvého predsedu Slovenskej národnej rady a predovšetkým obrodenca, ktorý za svoju neústupnosť vo veciach národa čelil prenasledovaniu a opakovane aj väzeniu, vyhasol dňa 21. februára 1888.
V roku 1840 sa preňho skončili študentské časy a začal pôsobiť ako kazateľ v Brezovej (dnes Brezová pod Bradlom), popritom organizoval ochotnícke divadelné predstavenia, založil čitateľský krúžok a učil v tzv. nedeľnej škole (druh výchovno-vzdelávacieho zariadenia, zameraného na zvyšovanie gramotnosti a vzdelanostnej úrovne ľudu – pozn. red.).
Po troch rokoch v Brezovej si ho vyvolili za kňaza v Hlbokom. Na svojej fare sa v júli 1843 dohodol so Štúrom a Hodžom na kodifikácii slovenčiny na základe stredoslovenského nárečia. Túto reč uviedol do literárneho života druhým ročníkom almanachu Nitra (r. 1844), samotné pravidlá spisovnej slovenčiny však vyšli až o dva roky neskôr v rámci Štúrovej Nauky reči slovenskej.
Počas pôsobenia v Hlbokom sa oženil s Annou Jurkovičovou (svadba bola dňa 7. októbra 1845 v evanjelickom kostole v Sobotišti), s ktorou mal päť synov a štyri dcéry. Najznámejší je syn Svetozár (viac o jeho živote sa dočítate v článku: 175. výročie narodenia Svetozára Hurbana Vajanského).
V rokoch 1848 – 49 sa vzhľadom na silnejúci tlak maďarizácie Slováci domáhali svojich národných práv. Stalo sa tak potom, čo v septembri 1848 vznikla Slovenská národná rada, ktorej predsedal Hurban. Dobrovoľnícke vojsko sa počas tejto revolúcie, uskutočnenej v troch etapách, rozšírilo z pôvodného 500-členného zboru na niekoľkotisícovú armádu. Podľa jedného z účastníkov povstania, dobrovoľníckeho kapitána Samuela Dobroslava Štefanoviča, autora knihy Slovenské povstanie z roku 1848/49 (Trnava: Adolf Horovitz, 1886), počet dobrovoľníkov „dozaista, ak nie vyše, dosiahol výšku 50 000 mužov“.
Mnohí Slováci ale na výzvy národných buditeľov nereagovali v dôsledku pomaďarčovania slovenských rodov a nedostatku vedomej príslušnosti k slovenskému národu. Ba práve naopak, stáli na opačnej strane frontu. V maďarskom revolučnom tábore totiž mali početné zastúpenie slovensky hovoriaci žoldnieri z Banskej Bystrice, Poltáru, Veľkého Krtíša, Lučenca či Dolného Kubína.
Prvú, tzv. septembrovú výpravu slovenských dobrovoľníkov po necelých dvoch týždňoch porazili maďarské revolučné gardy (košútovci) a české cisárske jednotky. V druhej, tzv. zimnej výprave, ktorá prebiehala od decembra 1848 do apríla 1849, už bojovali Slováci po boku rakúskej armády proti košútovcom.
A v poslednej, tzv. letnej výprave (jún – august 1849), bojovali slovenskí dobrovoľníci proti nepriateľom spolu s rakúskou a ruskou armádou.
Slováci síce po bitke pri Világoši, kde košútovcov porazili, stáli na strane víťazov, avšak vydobyté práva, ako napríklad sloboda tlače a spolčovania či možnosť používania slovenčiny ako vyučovacieho jazyka na ľudových školách, boli len malou odmenou za vernosť cisárovi, ktorá si na strane Slovákov vyžiadala stovky ak nie tisíce životov. Po Silvestri 1851 navyše z týchto slobôd vďaka nátlaku maďarských šovinistov zostalo iba zrušenie poddanstva pre urbariálnych roľníkov a formálna občianska rovnoprávnosť.
Revolučným udalostiam meruôsmych rokov venoval Hurban ako jeden z vodcov povstalcov značný priestor vo svojich Rozpomienkach. Lenže ani neúspech povstania nezlomil jeho revolučného ducha, naďalej ostro vystupoval voči maďarizácii a v roku 1871 bol spoluzakladateľom Slovenskej národnej strany.
Život spisovateľa, kňaza, učiteľa, vydavateľa časopisov (Slovenské pohľady, Listy misionárske, Stráž na Sione, Cirkevné listy), prvého predsedu Slovenskej národnej rady a predovšetkým obrodenca, ktorý za svoju neústupnosť vo veciach národa čelil prenasledovaniu a opakovane aj väzeniu, vyhasol dňa 21. februára 1888.
Poznámka: Niektoré citáty boli upravené v prospech súčasnej podoby spisovnej slovenčiny.
Popisky k fotografiám dole pod foto
Späť na tému Výročia
