Vraždy amerických prezidentov
Pred 140. rokmi bol spáchaný atentát na amerického prezidenta Jamesa Abrama Garfielda. Ten však nebol jediným mužom v čele USA, ktorý prišiel počas výkonu funkcie o život. V priebehu existencie tejto krajiny podľahli streľbe atentátnikov, alebo jej následkom až štyria štátnici.
Abraham Lincoln
Prvým prezidentom, ktorý doplatil na svoje názory vlastným životom, bol Abraham Lincoln (v úrade v r. 1861 - 1865). Toho dvakrát strelil zo zadu do hlavy herec John Wilkes Booth počas predstavenia vo washingtonskom Fordovom divadle 14. apríla 1865.
V ten istý deň sa uskutočnil aj pokus o atentát na štátneho sekretára Williama Sewarda v jeho rezidencii blízko Bieleho domu. Agresorom bol Boothov priateľ a bývalý konfederačný vojak Lewis Powell. Sekretár vďaka pomoci jeho syna a osobného strážcu útok prežil, no utrpel vážne poranenia tváre a krku.
Ďalším na zozname plánovaných obetí mal byť Lincolnov zástupca, viceprezident Andrew Johnson, ktorého mal zabiť remeselník George Atzerodt. K tomu ale napokon nedošlo, pretože Atzerodt sa namiesto spáchania atentátu opil. Vraždy mali byť predovšetkým odplatou za prehru Konfederácie v občianskej vojne a Lincolnov odmietavý postoj k otrokárstvu.
Okrem toho mohlo stáť v pozadí atentátu na prezidenta jeho neprijatie návrhu na obnovenie činnosti centrálnej národnej banky, ktorej vypršala licencia ešte v roku 1836. Lincolnovi sa totiž nepozdávalo, že banku vlastnia z veľkej väčšiny cudzinci a jej chod ovplyvňujú i Rothschildovci, známi svojimi finančnými machináciami.
Vyšetrovanie neskôr preukázalo, že do sprisahania voči Lincolnovi a jeho spolupracovníkom sa zapojilo spolu desať ľudí, pričom štyria z nich, vrátane neúspešného atentátnika Atzerodta, boli odsúdení na smrť. Lincolnovho vraha vypátrali takmer dva týždne po atentáte. Počas prestrelky s vojakmi bol ťažko zranený a o niekoľko hodín nato zomrel.
James Abram Garfield
Ani nie o dve desaťročia neskôr, v roku 1881, sa zopakoval podobný scenár vo vzťahu k vyššie spomenutému prezidentovi Jamesovi A. Garfieldovi (vo funkcii od marca do septembra 1881), ktorý podobne ako jeho predchodca Lincoln rozvíjal pozitívny vzťah k černochom a kritizoval centrálnu banku. Garfield podľahol následkom streľby právnika a spisovateľa Charlesa Guiteaua, ktorý pritom stál počas prezidentskej kampane na strane svojej neskoršej obete a v roku 1880 dokonca napísal oslavnú reč na Garfielda, ktorej kópie boli doručené členom Republikánskeho národného výboru. Za podporu vo voľbách Guiteau od Garfielda očakával miesto veľvyslanca vo Viedni alebo v Paríži, avšak administratíva nového prezidenta jeho žiadosti odmietla. Hnaný pocitom krivdy sa teda rozhodol zaútočiť.
Zaujímavosťou je, že Garfield bojoval o svoj život ešte viac ako dva a pol mesiaca po atentáte – príčinou smrti bola až infekcia, zavedená do jeho tela po vybratí nábojov znečistenými nástrojmi. Guietau bol za atentát odsúdený k trestu smrti obesením. Rozsudok vykonali necelý rok po spáchaní zločinu, dňa 30. júna 1882.
Abraham Lincoln
Prvým prezidentom, ktorý doplatil na svoje názory vlastným životom, bol Abraham Lincoln (v úrade v r. 1861 - 1865). Toho dvakrát strelil zo zadu do hlavy herec John Wilkes Booth počas predstavenia vo washingtonskom Fordovom divadle 14. apríla 1865.
V ten istý deň sa uskutočnil aj pokus o atentát na štátneho sekretára Williama Sewarda v jeho rezidencii blízko Bieleho domu. Agresorom bol Boothov priateľ a bývalý konfederačný vojak Lewis Powell. Sekretár vďaka pomoci jeho syna a osobného strážcu útok prežil, no utrpel vážne poranenia tváre a krku.
Ďalším na zozname plánovaných obetí mal byť Lincolnov zástupca, viceprezident Andrew Johnson, ktorého mal zabiť remeselník George Atzerodt. K tomu ale napokon nedošlo, pretože Atzerodt sa namiesto spáchania atentátu opil. Vraždy mali byť predovšetkým odplatou za prehru Konfederácie v občianskej vojne a Lincolnov odmietavý postoj k otrokárstvu.
Okrem toho mohlo stáť v pozadí atentátu na prezidenta jeho neprijatie návrhu na obnovenie činnosti centrálnej národnej banky, ktorej vypršala licencia ešte v roku 1836. Lincolnovi sa totiž nepozdávalo, že banku vlastnia z veľkej väčšiny cudzinci a jej chod ovplyvňujú i Rothschildovci, známi svojimi finančnými machináciami.
Vyšetrovanie neskôr preukázalo, že do sprisahania voči Lincolnovi a jeho spolupracovníkom sa zapojilo spolu desať ľudí, pričom štyria z nich, vrátane neúspešného atentátnika Atzerodta, boli odsúdení na smrť. Lincolnovho vraha vypátrali takmer dva týždne po atentáte. Počas prestrelky s vojakmi bol ťažko zranený a o niekoľko hodín nato zomrel.
James Abram Garfield
Ani nie o dve desaťročia neskôr, v roku 1881, sa zopakoval podobný scenár vo vzťahu k vyššie spomenutému prezidentovi Jamesovi A. Garfieldovi (vo funkcii od marca do septembra 1881), ktorý podobne ako jeho predchodca Lincoln rozvíjal pozitívny vzťah k černochom a kritizoval centrálnu banku. Garfield podľahol následkom streľby právnika a spisovateľa Charlesa Guiteaua, ktorý pritom stál počas prezidentskej kampane na strane svojej neskoršej obete a v roku 1880 dokonca napísal oslavnú reč na Garfielda, ktorej kópie boli doručené členom Republikánskeho národného výboru. Za podporu vo voľbách Guiteau od Garfielda očakával miesto veľvyslanca vo Viedni alebo v Paríži, avšak administratíva nového prezidenta jeho žiadosti odmietla. Hnaný pocitom krivdy sa teda rozhodol zaútočiť.
Zaujímavosťou je, že Garfield bojoval o svoj život ešte viac ako dva a pol mesiaca po atentáte – príčinou smrti bola až infekcia, zavedená do jeho tela po vybratí nábojov znečistenými nástrojmi. Guietau bol za atentát odsúdený k trestu smrti obesením. Rozsudok vykonali necelý rok po spáchaní zločinu, dňa 30. júna 1882.
William McKinley
Obeťou vražedného útoku bol aj prezident William McKinley (na čele USA v r. 1897 - 1901), ktorého napadol mladý železiarsky robotník Leon Frank Czolgosz. Útočník strieľal na McKinleyho počas Panamerickej výstavy v Buffale, 6. septembra 1901. Prezidenta zasiahol dva krát do hrude a ten po ôsmych dňoch trápenia zomrel. McKinley presadzoval expanzívnu politiku USA, ktorá vyvrcholila v Americko - Španielskej vojne (r. 1898). Výsledkom konfliktu bolo nadobudnutie rozsiahlych území v oblasti západného Pacifiku a Latinskej Ameriky. Rozpínavosť USA sa ale nepozdávala Czolgoszovi, ktorý bol prívržencom anarchistických myšlienok Emmy Goldmanovej. Tá hlásala, že každý má právo na vlastné sebaurčenie, pričom propagovala násilie ako prostriedok politického boja proti oligarchom, tyranom a vykorisťovateľom.
Czolgosz svoj skutok nikdy neoľutoval, práve naopak; posledné slová, ktoré vyslovil pred popravou na elektrickom kresle zneli: „Áno, zabil som prezidenta, pretože to bol nepriateľ dobrých ľudí – dobrých, pracujúcich ľudí. Môj zločin ma preto nemrzí.“
John Fitzgerald Kennedy
V roku 1963 otriasla svetovou verejnosťou vražda populárneho Johna F. Kennedyho (prezident USA v rokoch 1961 – 1963). Údajným vrahom mal byť bývalý príslušník Námornej pechoty Spojených štátov, Lee Harvey Oswald.
Ten sa však k činu nikdy nepriznal a dokonca sa nedočkal ani súdu, nakoľko ho dva dni po spáchaní atentátu postrelil istý Jack Ruby, majiteľ nočného klubu v Dallase, a Oswald krátko nato vydýchol naposledy. Náhla smrť hlavného podozrivého vyvolala množstvo otázok a pričinila sa o vznik rôznych teórií v súvislosti s motívmi zločinu.
Podľa jednej z nich bol obeťou Studenej vojny a mal byť zavraždený sovietskymi agentmi. Ďalšou možnosťou je, že atentát inicioval kubánsky vodca Fidel Castro.
Kennedy totiž plánoval jeho zvrhnutie a podporoval Inváziu v Zálive svíň (apríl 1961), keď sa na pobreží Kuby vylodilo viac ako 1400 ozbrojených kubánskych emigrantov, ktorí boli vycvičení v USA.
Jestvuje tiež teória o tom, že v pozadí atentátu stáli rôzne finančné skupiny, ktorým vadilo, že sa prezident snažil obmedziť moc americkej centrálnej banky nad menovou politikou. Povráva sa aj o možnosti, že bol odstránený na príkaz svojho zástupcu a názorového oponenta Lyndona Johnsona, s ktorým sa nezhodoval najmä v otázke Vietnamskej vojny.
Tú Kennedy rázne odmietal, zatiaľ čo Johnson bol jej zástancom. Pre svoju humanistickú politiku si taktiež vytvoril nepriateľov medzi rasistami a xenofóbmi a jeho boj proti chudobe poburoval veľkopodnikateľov, spoliehajúcich na lacnú pracovnú silu. Jestvuje teda viacero ľudí a skupín, ktoré mohli mať záujem na jeho vražde.
O päť rokov neskôr zasiahla rod Kennedyovcov ďalšia tragédia v podobe atentátu, spáchaného na Johnovho brata Roberta. Stalo sa to po jeho prejave v losangelskom hoteli Ambassador.
Robert F. Kennedy, povzbudený víťazstvom nad svojím straníckym protikandidátom na post prezidenta v Kalifornii a Južnej Dakote, práve dohovoril o potrebe ukončenia vojny vo Vietname a sústredení pozornosti na domáce problémy, keď naňho opakovane vystrelil mladý jordánsky prisťahovalec a antisemita Sirhán Bišár Sirhán.
Pohnútkou k vykonaniu činu vraj bola podpora Izraelu zo strany nádejného prezidentského kandidáta, avšak existuje mnoho ďalších teórií ohľadom Sirhánovej motivácie, vrátane názoru, že v skutočnosti strieľali až dvaja útočníci. Sirhán bol pôvodne odsúdený na trest smrti, no napokon mu rozsudok zmiernili na doživotie.
Prezidenti, ktorí prežili pokus o atentát
Neúprosný boj proti americkej centrálnej banke, ktorí prezentovali aj prezidenti Lincoln, Garfield a Kennedy, zrejme stál v pozadí prvého pokusu o atentát na hlavu štátu v amerických dejinách. Siedmy prezident USA, Andrew Jackson (v úrade v r. 1829 - 1837), odmietol banke predĺžiť zmluvu, hoci návrh zákona na novú dohodu senátom prešiel. Navyše svojmu tajomníkovi nariadil, aby vybral vládne vklady z pobočiek centrálnej banky a uložil ich do amerických štátnych bánk. Neskôr sa svojmu zástupcovi a nasledovníkovi, Martinovi Van Burenovi, zdôveril s tým, že sa ho banka „snaží zabiť“.
Potom, čo sa Jacksonovi podarilo zaplatiť poslednú splátku národného dlhu, pokúsil sa naňho vystreliť muž menom Richard Lawrence, ktorému však zlyhali obe pištole. Útočník nakoniec strávil zvyšok života v blázinci.
V roku 1912 postrelil bývalého prezidenta z rokov 1901 – 1909, Theodora Roosevelta, duševne chorý John Flammang Schrank, ktorý tvrdil, že ho k zločinu naviedol duch Rooseveltovho predchodcu, Williama McKinleyho. Pre nepríčenosť Schranka nepopravili, ani neuväznili, ale internovali ho v nemocnici pre duševne chorých kriminálnikov. Príčinou pokusu o atentát na prezidenta Harryho S. Trumana (vo funkcii v r. 1945 – 1953) zasa bola expanzívna politika USA. Dvaja portorickí nacionalisti Oscar Collazo a Griselio Torresola sa vtedy rozhodli odstrániť amerického prezidenta v reakcii na potlačenie povstania za nezávislosť Portorika.
Počas útoku zahynul jeden z prezidentových ochrancov, ktorý zneškodnil Torresolu. Collaza poslali do väzenia, odkiaľ ho prepustili po necelých 29. rokoch. Prezident Truman vyviazol bez zranenia.
Dva pokusy o atentát prežil i Gerald Ford (prezident v r. 1974 – 1977) v roku 1975, ktorého sa snažila zabiť Lynette Alice Frommeová, prívrženkyňa sekty masového vraha Charlesa Mansona, a o pár dní na to sa jej skutok pokúsila dokonať Sara Jane Moorová. Obidve si museli za svoje činy odpykať dlhoročné tresty odňatia slobody. Naposledy sa atentátnikovi takmer podarilo pripraviť o život prezidenta Ronalda Reagana (v úrade v r. 1981 – 1989) v roku 1981.
Psychopat menom John Hinckley naňho vystrelil šesť krát, no Reagana zasiahla až posledná strela. Stačilo, aby sa guľka zavŕtala o necelé tri centimetre bližšie k srdcu a život prezidenta by vyhasol. Podľa oficiálnej verzie vyšetrovania chcel strelec prostredníctvom atentátu zapôsobiť na herečku Jodie Fosterovú, ktorú fanaticky miloval.
Hinckleyho prepustili z psychiatrickej nemocnice vo Washingtone v roku 2016.
Obeťou vražedného útoku bol aj prezident William McKinley (na čele USA v r. 1897 - 1901), ktorého napadol mladý železiarsky robotník Leon Frank Czolgosz. Útočník strieľal na McKinleyho počas Panamerickej výstavy v Buffale, 6. septembra 1901. Prezidenta zasiahol dva krát do hrude a ten po ôsmych dňoch trápenia zomrel. McKinley presadzoval expanzívnu politiku USA, ktorá vyvrcholila v Americko - Španielskej vojne (r. 1898). Výsledkom konfliktu bolo nadobudnutie rozsiahlych území v oblasti západného Pacifiku a Latinskej Ameriky. Rozpínavosť USA sa ale nepozdávala Czolgoszovi, ktorý bol prívržencom anarchistických myšlienok Emmy Goldmanovej. Tá hlásala, že každý má právo na vlastné sebaurčenie, pričom propagovala násilie ako prostriedok politického boja proti oligarchom, tyranom a vykorisťovateľom.
Czolgosz svoj skutok nikdy neoľutoval, práve naopak; posledné slová, ktoré vyslovil pred popravou na elektrickom kresle zneli: „Áno, zabil som prezidenta, pretože to bol nepriateľ dobrých ľudí – dobrých, pracujúcich ľudí. Môj zločin ma preto nemrzí.“
John Fitzgerald Kennedy
V roku 1963 otriasla svetovou verejnosťou vražda populárneho Johna F. Kennedyho (prezident USA v rokoch 1961 – 1963). Údajným vrahom mal byť bývalý príslušník Námornej pechoty Spojených štátov, Lee Harvey Oswald.
Ten sa však k činu nikdy nepriznal a dokonca sa nedočkal ani súdu, nakoľko ho dva dni po spáchaní atentátu postrelil istý Jack Ruby, majiteľ nočného klubu v Dallase, a Oswald krátko nato vydýchol naposledy. Náhla smrť hlavného podozrivého vyvolala množstvo otázok a pričinila sa o vznik rôznych teórií v súvislosti s motívmi zločinu.
Podľa jednej z nich bol obeťou Studenej vojny a mal byť zavraždený sovietskymi agentmi. Ďalšou možnosťou je, že atentát inicioval kubánsky vodca Fidel Castro.
Kennedy totiž plánoval jeho zvrhnutie a podporoval Inváziu v Zálive svíň (apríl 1961), keď sa na pobreží Kuby vylodilo viac ako 1400 ozbrojených kubánskych emigrantov, ktorí boli vycvičení v USA.
Jestvuje tiež teória o tom, že v pozadí atentátu stáli rôzne finančné skupiny, ktorým vadilo, že sa prezident snažil obmedziť moc americkej centrálnej banky nad menovou politikou. Povráva sa aj o možnosti, že bol odstránený na príkaz svojho zástupcu a názorového oponenta Lyndona Johnsona, s ktorým sa nezhodoval najmä v otázke Vietnamskej vojny.
Tú Kennedy rázne odmietal, zatiaľ čo Johnson bol jej zástancom. Pre svoju humanistickú politiku si taktiež vytvoril nepriateľov medzi rasistami a xenofóbmi a jeho boj proti chudobe poburoval veľkopodnikateľov, spoliehajúcich na lacnú pracovnú silu. Jestvuje teda viacero ľudí a skupín, ktoré mohli mať záujem na jeho vražde.
O päť rokov neskôr zasiahla rod Kennedyovcov ďalšia tragédia v podobe atentátu, spáchaného na Johnovho brata Roberta. Stalo sa to po jeho prejave v losangelskom hoteli Ambassador.
Robert F. Kennedy, povzbudený víťazstvom nad svojím straníckym protikandidátom na post prezidenta v Kalifornii a Južnej Dakote, práve dohovoril o potrebe ukončenia vojny vo Vietname a sústredení pozornosti na domáce problémy, keď naňho opakovane vystrelil mladý jordánsky prisťahovalec a antisemita Sirhán Bišár Sirhán.
Pohnútkou k vykonaniu činu vraj bola podpora Izraelu zo strany nádejného prezidentského kandidáta, avšak existuje mnoho ďalších teórií ohľadom Sirhánovej motivácie, vrátane názoru, že v skutočnosti strieľali až dvaja útočníci. Sirhán bol pôvodne odsúdený na trest smrti, no napokon mu rozsudok zmiernili na doživotie.
Prezidenti, ktorí prežili pokus o atentát
Neúprosný boj proti americkej centrálnej banke, ktorí prezentovali aj prezidenti Lincoln, Garfield a Kennedy, zrejme stál v pozadí prvého pokusu o atentát na hlavu štátu v amerických dejinách. Siedmy prezident USA, Andrew Jackson (v úrade v r. 1829 - 1837), odmietol banke predĺžiť zmluvu, hoci návrh zákona na novú dohodu senátom prešiel. Navyše svojmu tajomníkovi nariadil, aby vybral vládne vklady z pobočiek centrálnej banky a uložil ich do amerických štátnych bánk. Neskôr sa svojmu zástupcovi a nasledovníkovi, Martinovi Van Burenovi, zdôveril s tým, že sa ho banka „snaží zabiť“.
Potom, čo sa Jacksonovi podarilo zaplatiť poslednú splátku národného dlhu, pokúsil sa naňho vystreliť muž menom Richard Lawrence, ktorému však zlyhali obe pištole. Útočník nakoniec strávil zvyšok života v blázinci.
V roku 1912 postrelil bývalého prezidenta z rokov 1901 – 1909, Theodora Roosevelta, duševne chorý John Flammang Schrank, ktorý tvrdil, že ho k zločinu naviedol duch Rooseveltovho predchodcu, Williama McKinleyho. Pre nepríčenosť Schranka nepopravili, ani neuväznili, ale internovali ho v nemocnici pre duševne chorých kriminálnikov. Príčinou pokusu o atentát na prezidenta Harryho S. Trumana (vo funkcii v r. 1945 – 1953) zasa bola expanzívna politika USA. Dvaja portorickí nacionalisti Oscar Collazo a Griselio Torresola sa vtedy rozhodli odstrániť amerického prezidenta v reakcii na potlačenie povstania za nezávislosť Portorika.
Počas útoku zahynul jeden z prezidentových ochrancov, ktorý zneškodnil Torresolu. Collaza poslali do väzenia, odkiaľ ho prepustili po necelých 29. rokoch. Prezident Truman vyviazol bez zranenia.
Dva pokusy o atentát prežil i Gerald Ford (prezident v r. 1974 – 1977) v roku 1975, ktorého sa snažila zabiť Lynette Alice Frommeová, prívrženkyňa sekty masového vraha Charlesa Mansona, a o pár dní na to sa jej skutok pokúsila dokonať Sara Jane Moorová. Obidve si museli za svoje činy odpykať dlhoročné tresty odňatia slobody. Naposledy sa atentátnikovi takmer podarilo pripraviť o život prezidenta Ronalda Reagana (v úrade v r. 1981 – 1989) v roku 1981.
Psychopat menom John Hinckley naňho vystrelil šesť krát, no Reagana zasiahla až posledná strela. Stačilo, aby sa guľka zavŕtala o necelé tri centimetre bližšie k srdcu a život prezidenta by vyhasol. Podľa oficiálnej verzie vyšetrovania chcel strelec prostredníctvom atentátu zapôsobiť na herečku Jodie Fosterovú, ktorú fanaticky miloval.
Hinckleyho prepustili z psychiatrickej nemocnice vo Washingtone v roku 2016.
Pozrite si fotogalériu pod článkom
Popisky k fotografiám dole pod foto
Späť na tému Z histórie
