Voľ nebyť, ako byť otrokom!
Spisovateľ a evanjelický kňaz Samuel (Samo) Chalupka (27. 2. 1812 – 19. 5. 1883), autor legendárnej hrdinskej epickej básne Mor ho!, zomrel pred 140. rokmi v Hornej Lehote.
Samo Chalupka vyrastal v rodine evanjelického kazateľa a učiteľa Adama Chalupku. Jeho starším bratom bol dramatik a profesor na evanjelickom lýceu v Kežmarku Ján Chalupka. Okrem neho mal ešte šesť starších súrodencov, štyria z nich však krátko po narodení zomreli.
Vzdelával sa na Hornej Lehote pod vedením učiteľa Ondreja Šramka, pred odchodom na nižšie latinské gymnázium v obci Gemer ho základom latinčiny a maďarčiny priúčal jeho otec. Od svojich desiatich rokov študoval na kežmarskom lýceu, kde naňho dozeral brat Ján.
Ako jedenásťročný začal čítať diela slovanských autorov a rímskych klasikov. Dvanásťročný prestúpil do Rožňavy, kde sa na miestnej škole zdokonaľoval v rétorike a napodobňovaní diel gréckych a rímskych klasikov.
V Rožňave taktiež po prvý raz čelil maďarskému šovinizmu a výsmechu zo slovenských dejín, keď mu jeho profesor Gregor Mišpál „vysvetlil“, že Svätopluk odovzdal Arpádovcom Veľkú Moravu výmenou za bielu kobylu.
Vo veku pätnásť rokov sa prihlásil na evanjelické lýceum v Bratislave, kde následne založil v spolupráci s národne uvedomelými spolužiakmi Samuelom Godrom, Danielom Lichardom, Karolom Štúrom, ako i ďalšími národovcami Společnost ke vzájemnému sa vzdělávání v reči česko-slovenské (neskôr známu pod názvom Společnost česko-slovanská). Na stretnutiach spolku prednášal svoje prvé básne, písané v češtine.
V rokoch 1830 – 31 mala spoločnosť už dvadsať členov a jej knižnica sa rozrástla na 283 kníh.
Devätnásťročný Chalupka odišiel do Poľska, aby bojoval za oslobodenie od ruskej nadvlády v rámci tzv. Novembrového povstania. Boje skončili porážkou rebelov a víťazstvom vojsk ruského cára Mikuláša I. Rusom padli za obeť tisíce dobrovoľníkov, pričom na ústupe bol zranený aj Chalupka. Po návrate z Poľska na jeseň v roku 1831 sa vrátil do Bratislavy.
Dňa 20. júna 1832 prišiel na zasadnutie Společnosti česko-slovanskej Ľudovít Štúr (vtedy iba 16-ročný) a spolu s Chalupkom prednášal svoje literárne práce.
Samo Chalupka vyrastal v rodine evanjelického kazateľa a učiteľa Adama Chalupku. Jeho starším bratom bol dramatik a profesor na evanjelickom lýceu v Kežmarku Ján Chalupka. Okrem neho mal ešte šesť starších súrodencov, štyria z nich však krátko po narodení zomreli.
Vzdelával sa na Hornej Lehote pod vedením učiteľa Ondreja Šramka, pred odchodom na nižšie latinské gymnázium v obci Gemer ho základom latinčiny a maďarčiny priúčal jeho otec. Od svojich desiatich rokov študoval na kežmarskom lýceu, kde naňho dozeral brat Ján.
Ako jedenásťročný začal čítať diela slovanských autorov a rímskych klasikov. Dvanásťročný prestúpil do Rožňavy, kde sa na miestnej škole zdokonaľoval v rétorike a napodobňovaní diel gréckych a rímskych klasikov.
V Rožňave taktiež po prvý raz čelil maďarskému šovinizmu a výsmechu zo slovenských dejín, keď mu jeho profesor Gregor Mišpál „vysvetlil“, že Svätopluk odovzdal Arpádovcom Veľkú Moravu výmenou za bielu kobylu.
Vo veku pätnásť rokov sa prihlásil na evanjelické lýceum v Bratislave, kde následne založil v spolupráci s národne uvedomelými spolužiakmi Samuelom Godrom, Danielom Lichardom, Karolom Štúrom, ako i ďalšími národovcami Společnost ke vzájemnému sa vzdělávání v reči česko-slovenské (neskôr známu pod názvom Společnost česko-slovanská). Na stretnutiach spolku prednášal svoje prvé básne, písané v češtine.
V rokoch 1830 – 31 mala spoločnosť už dvadsať členov a jej knižnica sa rozrástla na 283 kníh.
Devätnásťročný Chalupka odišiel do Poľska, aby bojoval za oslobodenie od ruskej nadvlády v rámci tzv. Novembrového povstania. Boje skončili porážkou rebelov a víťazstvom vojsk ruského cára Mikuláša I. Rusom padli za obeť tisíce dobrovoľníkov, pričom na ústupe bol zranený aj Chalupka. Po návrate z Poľska na jeseň v roku 1831 sa vrátil do Bratislavy.
Dňa 20. júna 1832 prišiel na zasadnutie Společnosti česko-slovanskej Ľudovít Štúr (vtedy iba 16-ročný) a spolu s Chalupkom prednášal svoje literárne práce.
Foto Pavel Ondera
Od leta roku 1832 pôsobil ako vychovávateľ a učiteľ na Liptove. Od 4. septembra 1833 študoval na evanjelickej teologickej fakulte vo Viedni. Tu sa stýkal s poľskými emigrantmi a slovanskými študentmi, diskutoval o revolúcii a oslobodení svojich krajanov spod maďarského jarma.
Na sklonku toho istého roku mu v Novom i starom vlasteneckom kalendári, ktorý vydával osvetový a kultúrny pracovník Gašpar Fejérpataky, vyšli prvé tri tlačené básne – Padlý v bitvě (známa tiež ako: Koníku moj vraný alebo Vojín na úmore), Nářek slovenský a Píseň vojenskú. V júli 1834 ukončil štúdium vo Viedni a prišiel na návštevu k básnikovi a filológovi Jánovi Kollárovi do Pešti (dnes: Budapešť).
Kollára, ktorý bol od neho o 19 rokov starší, jeho básne ihneď zaujali, tri práce mu uverejnil aj v zbierke Národnie spievanky a označil ho za svojho mladšieho nástupcu. Navyše mu symbolicky odovzdal svoje pero a do Chalupkovho pamätníka vpísal verše:
„Rádi my už listy starší odpadneme z lípy,
když puk a květ na našém místě vidíme nový.“
Po stretnutí s Kollárom vyšla Chalupkovi báseň Holub v českom časopise Květy. V auguste 1834 odišiel na žiadosť spisovateľa a evanjelického kňaza Sama Tomášika na faru do obce Chyžné neďaleko Revúcej, aby tu Tomášika zastupoval, kým bude študovať v Nemecku. Z Chyžného prešiel v júli nasledujúceho roku do zhruba desať kilometrov vzdialenej Jelšavskej Teplice (dnes miestna časť obce Gemerské Teplice), kde kázal až do septembra 1840. Počas pôsobenia na fare v Jelšavskej Teplici, dňa 18. januára 1836, vstúpil do manželského zväzku so zemiankou Eufrozínou Thuránskou. Nedlho nato mu v almanachu Plody vyšlo sedem básní, ktoré napísal ešte na bratislavskom lýceu. Na margo ich publikovania však neskôr poznamenal, že sa tak stalo bez jeho vedomia a že uverejnenie jeho „študentských pokusov“ v Plodoch ho mrzí.
Popri kňazskej funkcii a literárnej tvorbe sa v tomto období venoval aj osvetovej činnosti a v Ratkovej (cca. 20 km od Jelšavskej Teplice) založil knižnicu. O jeho dielo prejavili v roku 1837 záujem i Chorváti – chorvátsky preklad jeho básne Nad Tatrou sa nebo kalí vyšiel v 50. čísle tunajšieho časopisu Danica. No hoci sa mu v oblasti literatúry darilo, po zdravotnej stránke upadal a čoraz častejšie sa sťažoval na slabý zrak.
V roku 1840, po smrti otca, zaujal jeho miesto na Hornej Lehote, kde ho vďační farníci slávnostne inštalovali za kazateľa ôsmych stovák „duší“ nielen v Hornej, ale i v susednej Dolnej Lehote. V rokoch 1840 – 1842 prispel 17. piesňami a prekladmi 5. piesní do Zpěvníka evanjelického. Od roku 1844 pôsobil ako správca a zberateľ vzdelávacieho spolku Tatrín.
Popritom on sám založil niekoľko spolkov „striezlivosti“, aby prostredníctvom osvety brojil proti rozšírenému neduhu slovenského ľudu, alkoholizmu. V rámci tejto iniciatívy taktiež preložil dielo švajčiarskeho spisovateľa Heinricha Zschokkeho Der Branntweinpest, ktoré vyšlo v slovenskom preklade pod názvom Pálenka otrava v roku 1843. Už v nasledujúcom roku sa však Chalupka v liste adresovanom spisovateľovi a etnografovi Augustovi Horislavovi Škultétymu sťažoval na „bedu“, „ratu“ a „stratu“ pri vydaní tejto knihy.
V roku 1845 sa dostal do sporu s Ľudovítom Štúrom, pretože nesúhlasil s jeho návrhom spisovnej slovenčiny. Trval na väčšom uznaní jeho rodného (t. j. horehronského) nárečia a v súlade s návrhom Michala Miloslava Hodžu žiadal o prijatie „y“, „ľ“ a „ä“ do systému slovenského pravopisu.
Napísal aj rozsiahlu prácu o slovenčine a ním preferovanej podobe spisovného jazyka, tá ale ostala iba v podobe rukopisu. Avšak napriek roztržkám so Štúrom spolupracoval, prispieval i do jeho Orla tatránskeho.
V čase revolúcie z rokov 1848-49 sa mu v Prahe podarilo získať sumu sto zlatých na podporu slovenských dobrovoľníkov. Aktívne tiež verboval povstalcov na Orave a v Liptove. V roku 1855 za ním na Hornú Lehotu prišla česká autorka Božena Němcová. V liste manželovi Josefovi Němcovi opísala svoje dojmy z návštevy u Chalupkovcov takto: „Já sem se nalezla se Sámkem Chaloupkou dost po horách, na hůl se opírajíc (…) mně ti lidé věru všude hostili (…) Chaloupkovic v Lehotě, to je pár dobrých lidí“.
O dva roky neskôr zapracovala Němcová rozprávky zozbierané Samom Chalupkom do knihy Slovenské pohádky a pověsti. Posledná báseň Sama Chalupku vyšla v časopise Orol, keď mal šesťdesiattri rokov. Najznámejšia je však jeho hrdinská lyricko-epická skladba Mor ho! z roku 1864 o boji Limigantov, ktorých predstavuje ako slovanský kmeň, s vojskom rímskeho cisára Konstatia II. v druhej polovici štvrtého storočia. Verše „Hoj, mor ho, detvo môjho rodu, kto kradmou rukou siahne na tvoju slobodu! A čo i tam dušu dáš v tom boji divokom, mor ty len, a voľ nebyť, ako byť otrokom!“ boli znovu oživené najmä počas druhej svetovej vojny, keď sa stali mottom Slovenského národného povstania.
Na sklonku toho istého roku mu v Novom i starom vlasteneckom kalendári, ktorý vydával osvetový a kultúrny pracovník Gašpar Fejérpataky, vyšli prvé tri tlačené básne – Padlý v bitvě (známa tiež ako: Koníku moj vraný alebo Vojín na úmore), Nářek slovenský a Píseň vojenskú. V júli 1834 ukončil štúdium vo Viedni a prišiel na návštevu k básnikovi a filológovi Jánovi Kollárovi do Pešti (dnes: Budapešť).
Kollára, ktorý bol od neho o 19 rokov starší, jeho básne ihneď zaujali, tri práce mu uverejnil aj v zbierke Národnie spievanky a označil ho za svojho mladšieho nástupcu. Navyše mu symbolicky odovzdal svoje pero a do Chalupkovho pamätníka vpísal verše:
„Rádi my už listy starší odpadneme z lípy,
když puk a květ na našém místě vidíme nový.“
Po stretnutí s Kollárom vyšla Chalupkovi báseň Holub v českom časopise Květy. V auguste 1834 odišiel na žiadosť spisovateľa a evanjelického kňaza Sama Tomášika na faru do obce Chyžné neďaleko Revúcej, aby tu Tomášika zastupoval, kým bude študovať v Nemecku. Z Chyžného prešiel v júli nasledujúceho roku do zhruba desať kilometrov vzdialenej Jelšavskej Teplice (dnes miestna časť obce Gemerské Teplice), kde kázal až do septembra 1840. Počas pôsobenia na fare v Jelšavskej Teplici, dňa 18. januára 1836, vstúpil do manželského zväzku so zemiankou Eufrozínou Thuránskou. Nedlho nato mu v almanachu Plody vyšlo sedem básní, ktoré napísal ešte na bratislavskom lýceu. Na margo ich publikovania však neskôr poznamenal, že sa tak stalo bez jeho vedomia a že uverejnenie jeho „študentských pokusov“ v Plodoch ho mrzí.
Popri kňazskej funkcii a literárnej tvorbe sa v tomto období venoval aj osvetovej činnosti a v Ratkovej (cca. 20 km od Jelšavskej Teplice) založil knižnicu. O jeho dielo prejavili v roku 1837 záujem i Chorváti – chorvátsky preklad jeho básne Nad Tatrou sa nebo kalí vyšiel v 50. čísle tunajšieho časopisu Danica. No hoci sa mu v oblasti literatúry darilo, po zdravotnej stránke upadal a čoraz častejšie sa sťažoval na slabý zrak.
V roku 1840, po smrti otca, zaujal jeho miesto na Hornej Lehote, kde ho vďační farníci slávnostne inštalovali za kazateľa ôsmych stovák „duší“ nielen v Hornej, ale i v susednej Dolnej Lehote. V rokoch 1840 – 1842 prispel 17. piesňami a prekladmi 5. piesní do Zpěvníka evanjelického. Od roku 1844 pôsobil ako správca a zberateľ vzdelávacieho spolku Tatrín.
Popritom on sám založil niekoľko spolkov „striezlivosti“, aby prostredníctvom osvety brojil proti rozšírenému neduhu slovenského ľudu, alkoholizmu. V rámci tejto iniciatívy taktiež preložil dielo švajčiarskeho spisovateľa Heinricha Zschokkeho Der Branntweinpest, ktoré vyšlo v slovenskom preklade pod názvom Pálenka otrava v roku 1843. Už v nasledujúcom roku sa však Chalupka v liste adresovanom spisovateľovi a etnografovi Augustovi Horislavovi Škultétymu sťažoval na „bedu“, „ratu“ a „stratu“ pri vydaní tejto knihy.
V roku 1845 sa dostal do sporu s Ľudovítom Štúrom, pretože nesúhlasil s jeho návrhom spisovnej slovenčiny. Trval na väčšom uznaní jeho rodného (t. j. horehronského) nárečia a v súlade s návrhom Michala Miloslava Hodžu žiadal o prijatie „y“, „ľ“ a „ä“ do systému slovenského pravopisu.
Napísal aj rozsiahlu prácu o slovenčine a ním preferovanej podobe spisovného jazyka, tá ale ostala iba v podobe rukopisu. Avšak napriek roztržkám so Štúrom spolupracoval, prispieval i do jeho Orla tatránskeho.
V čase revolúcie z rokov 1848-49 sa mu v Prahe podarilo získať sumu sto zlatých na podporu slovenských dobrovoľníkov. Aktívne tiež verboval povstalcov na Orave a v Liptove. V roku 1855 za ním na Hornú Lehotu prišla česká autorka Božena Němcová. V liste manželovi Josefovi Němcovi opísala svoje dojmy z návštevy u Chalupkovcov takto: „Já sem se nalezla se Sámkem Chaloupkou dost po horách, na hůl se opírajíc (…) mně ti lidé věru všude hostili (…) Chaloupkovic v Lehotě, to je pár dobrých lidí“.
O dva roky neskôr zapracovala Němcová rozprávky zozbierané Samom Chalupkom do knihy Slovenské pohádky a pověsti. Posledná báseň Sama Chalupku vyšla v časopise Orol, keď mal šesťdesiattri rokov. Najznámejšia je však jeho hrdinská lyricko-epická skladba Mor ho! z roku 1864 o boji Limigantov, ktorých predstavuje ako slovanský kmeň, s vojskom rímskeho cisára Konstatia II. v druhej polovici štvrtého storočia. Verše „Hoj, mor ho, detvo môjho rodu, kto kradmou rukou siahne na tvoju slobodu! A čo i tam dušu dáš v tom boji divokom, mor ty len, a voľ nebyť, ako byť otrokom!“ boli znovu oživené najmä počas druhej svetovej vojny, keď sa stali mottom Slovenského národného povstania.
Pozrite si fotogalériu pod článkom od autora článku
Popisky k fotografiám dole pod foto
Späť na tému Výročia
