Na rozhraní košických mestských častí Juh a Staré mesto sa rozprestiera Námestie osloboditeľov. Nachádza sa na ňom Pamätník vojakov sovietskej armády so symbolickými hrobmi červenoarmejcov a súčasťou námestia, ako aj jeho okolia, sú i ďalšie sochárske diela.
Mesto Košice sa počas 2. svetovej vojny ocitlo vo veľmi biednom rozpoložení. Už po Viedenskej arbitráži v novembri 1938 sa vtedajšie Česko-Slovensko muselo vzdať rozsiahleho územia na juhu Slovenska a Podkarpatskej Rusi v prospech Maďarského kráľovstva. V Košiciach, kde podľa sčítania obyvateľstva z roku 1930 žilo viac ako 42 000 Slovákov a len 11 504 Maďarov, nastala obzvlášť ťažká situácia, spätá s národnostným útlakom.
Hoci „správca Maďarskej ríše“, admirál Mikuláš Horthy, pri návšteve Košíc sľuboval občanom mesta, že: „Slováci a Rusíni budú žiť na pripojenom území slobodne, v duchu koncepcie svätého Štefana“, realita bola celkom iná. Maďarizačná politika si v rokoch 1941 - 1942 vynútila zatvorenie dvoch pobočiek ľudových škôl, dvoch tried slovenských priemyselných škôl, dvoch slovenských gymnaziálnych tried a navyše boli zo slovenských škôl odvolaní slovenskí učitelia. Mnohí Košičania, ktorí ani nevedeli po maďarsky, museli narukovať do maďarskej armády a hájiť záujmy krajiny, ktorá ich de facto okupovala.
Keďže v meste rástli protimaďarské nálady, v júni 1941 podnikli maďarskí a nemeckí letci útok na Košice, pričom z neho obvinili ZSSR. Vtedajší predstavitelia mesta verili, že si takýmto spôsobom získajú obyvateľov na svoju stranu. To sa im ale nepodarilo a maďarský teror preto rástol. Koncom roka 1943 bola v meste zriadená približne stočlenná jednotka tzv. nyilášiovcov, teda prívržencov radikálnej nacistickej strany Šípových krížov. Ich úlohou bolo chytať a likvidovať odporcov režimu.
Od roku 1944 začal vzhľadom na vývoj na fronte uvažovať o kapitulácii Spojencom dokonca i regent Horthy, a tak prevzali vládu nyilášiovci (dňa 16. 10. 1944), ktorých krutosť Nemcom mimoriadne imponovala. Prívrženci strany Šípových krížov následne v Košiciach rozpútali hrôzovládu nebývalých rozmerov. Len v období od konca novembra 1944 do polovice januára 1945 popravili viac ako 500 osôb. Najviditeľnejšie sa prejavili 5. januára 1945, keď obesili pozdĺž Hlavnej ulici na stromoch a stĺpoch pouličných lámp 12 mešťanov. Toto frekventované verejné miesto si vybrali schválne, aby každý prípadný odporca režimu vedel, čo ho čaká...
Svoju brutalitu dokazovali nyilášiovci až do poslednej chvíle – ešte 17. januára 1945, dva dni pred príchodom sovietskych vojsk, zastrelili pri ťahanovskom tuneli 17 ľudí. Vzhľadom na uvedené neprekvapuje, že Košičania vítali príslušníkov 4. ukrajinského frontu ako skutočných osloboditeľov.
Zápas o metropolu Východu bol veľmi namáhavý, čo dokazuje aj skutočnosť, že vojakom trvalo celých 34 dní, kým vzhľadom na húževnatý odpor nemeckých a maďarských jednotiek prešli úsek medzi mestom a obcou Skároš, dlhý iba 26 km. Osloboditelia, príslušníci 237. a 318. streleckej divízie 18. armády 4. ukrajinského frontu pod vrchným velením generála Ivana Jefimoviča Petrova, vstúpili do mesta v ranných hodinách, dňa 19. januára 1945. Košičanov považovali za svojich spojencov, nakoľko boli pod nedobrovoľnou maďarskou nadvládou, viacerí mešťania sa zapojili do SNP a niektorí pôsobili aj v partizánskych skupinách „Petőfi“ a „Čapajev“ na vtedajšom Slovensko - Maďarskom pohraničí. Pamätník vojakov sovietskej armády na Námestí osloboditeľov v Košiciach. (foto: Pavol Ičo)
Celkovo si boje v Košiciach a okolí vyžiadali približne 3000 životov príslušníkov Červenej armády. Tridsiatich sovietskych vojakov, ktorí padli priamo v meste, pochovali na mieste, ktoré od roku 1949 nesie názov „Námestie osloboditeľov“ (predtým, v r. 1945 – 1949 Legionárske námestie, ešte skôr v r. 1944 – 1945 Erzsébet-tér – t. j. Alžbetino námestie, podľa manželky Františka Jozefa I. - Alžbety „Sissi“ Bavorskej). Nad hromadným hrobom týchto bojovníkov postavili ešte v roku 1945 pamätník, ktorý pozostáva z dvadsiatich štyroch hrobov, dvoch vysokých stĺpov so znakmi ZSSR a pamätnými tabuľami a dvoch podstavcov pre tzv. „večný oheň“. Súčasťou tejto pamätihodnosti je okrem toho osem podstavcov s lampášmi. Na ôsmych pamätných tabuliach, umiestnených na stĺpoch, sú tieto nápisy v slovenskom a ruskom jazyku: „Svojim osloboditeľom, presláveným vojakom Červenej armády, občania mesta Košíc roku 1945.“, „Večná sláva hrdinom padlým v boji za slobodu a nezávislosť Sovietskeho sväzu.“, „Sláva Červenej armáde, osloboditeľke Československa zpod jarma Nemecko-fašistických okupantov.“ a „Sláva hrdinom Veľkej vlasteneckej vojny! Sláva ruským zbraniam!“
Telá tu pochovaných padlých vojakov boli neskôr exhumované a prenesené k ďalším, zhruba trom tisícom členov Červenej armády, ktorí spočívajú na tunajšom Verejnom cintoríne. Z pôvodných hrobov červenoarmejcov sa tak stali iba symbolické hrobky. Do bojov o Košice sa zapojili aj tzv. československí vojaci. Približne sto z nich našlo miesto svojho posledného odpočinku taktiež na Verejnom cintoríne.
Napriek nesmiernej obetavosti a hrdinstvu červenoarmejcov, bojujúcich počas 2. svetovej vojne za slobodu Košičanov, v roku 2017 miestny aktivista Ľuboš Lorenz pamätník poškodil, keď z neho odstránil symboly kosáka a kladiva. Takmer pravidelne taktiež dochádza k vylamovaniu červených hviezd z hrobov a statiku tejto národnej kultúrnej pamiatky narúša koreňový systém okolitých drevín. Preto viacerí Košičania navrhujú, aby bol pamätník v záujme jeho ochrany prenesený na Verejný cintorín, čo je ale podľa tzv. Benátskej charty z roku 1964 o ochrane a obnove pamiatok a pamiatkových sídiel možné iba vo výnimočných prípadoch.
V blízkosti pamätníka sa nachádza aj Pamätník neznámeho protifašistického bojovníka, pri ktorom sa 11. apríla pravdepodobne na protest voči invázii vojsk Varšavskej zmluvy upálil Michal Levčík (viac na našej stránke v článku Smrť v plameňoch). Pomník, venovaný jeho pamiatke, bol na tomto mieste odhalený pri príležitosti 50. výročia Levčíkovho upálenia v roku 2019. Neďaleko Námestia osloboditeľov je tiež umiestnený pamätník „Za Jána Kuciaka a Martinu Kušnírovú“
