Vieme, kde sú pochovaní českí umelci a osobnosti národov. Boli sme sa pozrieť na cintorín Vyšehrad v Prahe, kde našli miesto posledného odpočinku viaceré známe osobnosti vtedajšieho českého ale i československého národa. Absolvujte s nami prehliadku vo VIP cintoríne s odborným výkladom Mgr. Václava Potočeka zo spolku Svatobor, ktorý sa stará dnes už len o "český" Slavín.
Národný cintorín Vyšehrad vznikol po roku 1860, kedy sa v Českom kráľovstve začal rozvíjať národný život. O jeho zriadenie sa postaral pokrokový kňaz z vyšehradskej kapituly Václav Štulc, ktorý chcel, aby sa Vyšehrad vrátil do čias dávnej slávy, keď tu boli korunovaní králi a kniežatá.
Samotné pohrebisko však vzniklo až po tom, čo historik František Palacký na začiatku roku 1862 založil podporný spolok pre spisovateľov a literátov – spolok Svatobor. „Jednou z hlavných úloh tohto spolku bolo pripomínať pamiatku zaslúžilých osobností. F. Palacký si predstavoval, že vznikne nejaká spoločná hrobka ako v iných krajinách, kde majú rôzne panteóny. To sa však uskutočnilo až po jeho smrti.
V roku 1890 na cintoríne, ktorý bol obostavaný arkádami s hrobkami, vznikla veľká hrobka, ktorá sa nazýva Slavín. Podľa nej sa všeobecne celému pohrebisku hovorí Slavín“, vysvetľuje Mgr. Václav Potoček s tým, že architektúra pamätníka je ukážkou toho, ako si predstavovali vtedajší architekti pochovávanie najslávnejších ľudí v 20. storočí. V spoločnej hrobke sa dnes nachádza 55 osobností. Sú to výhradne autority z oblasti kultúry a vedy, žiadny verejný činiteľ či predstaviteľ cirkevného života. Spoločná hrobka
Slavín so spoločnou hrobkou stavali v období od roku 1889 až do roku 1893. Prvý pohreb však bol až v roku 1901, kedy tu bol pochovaný básnik Július Zeyer. V spoločnej hrobke sa dnes nachádza 55 osobností. Sú to výhradne autority z oblasti kultúry a vedy, žiadny verejný činiteľ či predstaviteľ cirkevného života.
Posledné miesto odpočinku tu napríklad našiel sochár Jozef Václav Myslbek, od ktorého je socha svätého Václava na Václavskom námestí, ale aj maliar Vojtech Hynais, autor veľkej opony v Národnom divadle v Prahe.
Nájdete tu speváčku Emu Destinnovú, architekta Jaroslava Fragnera, ale aj známych literátov, spisovateľov, básnikov a predstaviteľov výtvarného umenia či hudby. V spoločnej hrobke je 44 menších hrobiek. Každá z nich je zapečatená žulovou doskou s údajom o osobe. Výnimkou sú dve hrobky, na ktorých je viac mien, nakoľko sa v nich začali ukladať urny.
Ako posledný bol v Slavíne pochovaný v roku 1996 dirigent Rafael Kubelík, pretože tu ležal jeho otec huslista Ján Kubelík a rodina si priala, aby boli obaja spolu. Odvtedy tu v roku 2006 dodatočne pribudli v truhličke telesné ostatky Oskara Nedbala. Tento výnimočný dirigent a dlhoročný riaditeľ Slovenského národného divadla si v roku 1930 vzal život v Záhrebe a v roku 2006 bol prevezený do vlasti.
Jedno voľné miesto
Napriek tomu, že dnes sa už do spoločnej hrobky nepochováva, stále je tu jedno voľné miesto. Mnohí špekulujú o tom, kto by v ňom mohol nájsť posledné miesto odpočinku. „Musí prísť nejaká zvláštna udalosť, aby sa toto miesto ešte zaplnilo. Spoločná hrobka je historicky uzatvorená kapitola 20. storočia, pretože dnes si významní ľudia želajú byť pochovávaní so svojou rodinou v spoločnej hrobke. Tu sú sami bez manželky a detí“, uviedol Mgr. Václav Potoček o Slavíne, ktorý dal meno celému cintorínu. Mgr. Václav Potoček zo spolku Svatobor, ktorý sa stará o cintorín Vyšehrad vysvetľuje ... Cintorín slávnych
Pohrebisko slávnych na Vyšehrade vznikalo od roku 1860 až do roku 1899, kedy získalo svoju podobu po tom, čo sa okolo kostola povedľa vtedajšieho malého cintorína uvoľňovali jednotlivé pozemky. Svojím rozsahom je aj teraz cintorín neveľký, pretože meria len 0,8 hektára. Napriek tomu je významný tým, že na ňom našlo miesto posledného odpočinku veľa slávnych ľudí, alebo ľudí významných pre spoločnosť.
V Prahe sú aj iné cintoríny, kde sú pochovaní slavní ľudia (napríklad Olšanské cintoríny či Vinohradský cintorín, ale to sú rozľahlé miesta, zatiaľ čo pohrebisko na Vyšehrade prejdete za pol hodinky. Nehovoriac o tom, že stojí na mieste, ktoré má dávnu povesť, a preto je tak vyhľadávaný.
Cintorín nie je len pohrebiskom významných ľudí, ale je zároveň aj oddychovým miestom a galériou výtvarných umení. „Môžete si tu všimnúť diela význačných sochárov, ako napríklad sochu Anjela smrti od Bohumila Kafku, ktorý tiež postavil najväčšiu jazdeckú sochu v Európe, sochu Jána Žižku na Vítkove. Sú tu diela sochára Stanislava Suchardu, ktorý vytvoril veľký pomník Františka Palackého na nábreží Vltavy v Prahe“, hovorí Mgr. Václav Potoček s tým, že na cintoríne boli pôvodne pochovaní aj mnísi redemptoristi, ale keďže rád nemá ďalších príslušníkov, tak hrob si pre seba zobrali ďalej mníšky.
Spolok SVATOBOR bol založený v roku 1862 „na podporu českých spisovateľov a na oslavu ich pamiatky.“ Bolo to v čase politického uvoľnenia po páde absolutistickej vlády rakúskeho ministra vnútra Alexandra Bacha (1859), za ktorého boli po porážke revolúcie 1848 potlačované všetky prejavy českého národného obrodenia.
Vtedy sa v celej krajine rodila z vlasteneckého nadšenia spolková činnosť. Napríklad, v Prahe vznikla Beseda mešťanská, telocvičná jednota Sokol, spevácky spolok Hlahol a ďalšie. V čele zakladateľov Svatoboru bol František Palacký, historiograf Kráľovstva českého. Ideou Svatoboru bolo pomáhať českému písomníctvu, ktoré bolo najpodstatnejším prvkom vzniku a rozvoja národného obrodenia, a to i v čase Bachovho absolutizmu.
