V svetle rámp stojím sám
Narodil sa v Bratislave v rodine železničiara Filipa Dibarboru. Jeho predkovia pochádzali z talianskej rodiny podnikateľa Giacomo DiBarbara. Bol typickým mestským chlapcom ako rodený Prešporák. František mal osem súrodencov.
František Dibarbora *19.11.1916 – †4.9.1987
Voľný čas venoval futbalu a hokeju, konkrétne vo farbách Slovanu Bratislava. Otec ho prehovoril na umeleckú dráhu a tak v roku 1938 už absolvoval hudobnú a dramatickú akadémiu u Janka Borodáča. Na škole sa stal aj členom SND 1938, a až do dôchodku bol členom činohry (dva razy vyskúšal aj opernú scénu).
Dibarbora sa v mladosti zaľúbil do Anny Bottovej. Išlo o zámožnú rodinu, otec bol senátorom za prvej republiky a tiež básnikom, ktorý písal pod pseudonymom Ivan Krasko. Svoj vzťah spečatili sobášom.
Po čase pokojného manželstva prišiel do Bratislavy študovať František Zvarík. Dibarbora mu ponúkol strechu nad hlavou vo vlastnom byte. Ani vo sne by mu nenapadlo, akú chybu urobil. Manželka Anna sa do Zvaríka zamilovala a on jej lásku opätoval. Došlo k najhoršiemu a prišiel rozvod. Ferko Dibarbora vo svojej veľkorysosti a láske prenechal manželke s milencom aj svoj byt.
Onedlho sa Anna Dibarborová vydala opäť a to za Zvaríka s ktorým mali syna Janka. Starý záletník však doma neobsedel a tak ďalšie nevery na seba nedali dlho čakať. Ubehli len dva roky vzťahu. Dozvedela sa o tom mladá pani Zvaríková rodená Bottová, situáciu dlhodobo nezvládala a vyriešila ju samovraždou. Ako 30 ročná si kvôli nevernému manželovi siahla na život. Stalo sa tak 10.3. 1954. Len kvôli úplnosti dodáme, že Zvarík sa v roku 1961 oženil s Evou Krížikovou, s ktorou vydržal (alebo ona s ním),až do smrti.
František Dibarbora *19.11.1916 – †4.9.1987
Voľný čas venoval futbalu a hokeju, konkrétne vo farbách Slovanu Bratislava. Otec ho prehovoril na umeleckú dráhu a tak v roku 1938 už absolvoval hudobnú a dramatickú akadémiu u Janka Borodáča. Na škole sa stal aj členom SND 1938, a až do dôchodku bol členom činohry (dva razy vyskúšal aj opernú scénu).
Dibarbora sa v mladosti zaľúbil do Anny Bottovej. Išlo o zámožnú rodinu, otec bol senátorom za prvej republiky a tiež básnikom, ktorý písal pod pseudonymom Ivan Krasko. Svoj vzťah spečatili sobášom.
Po čase pokojného manželstva prišiel do Bratislavy študovať František Zvarík. Dibarbora mu ponúkol strechu nad hlavou vo vlastnom byte. Ani vo sne by mu nenapadlo, akú chybu urobil. Manželka Anna sa do Zvaríka zamilovala a on jej lásku opätoval. Došlo k najhoršiemu a prišiel rozvod. Ferko Dibarbora vo svojej veľkorysosti a láske prenechal manželke s milencom aj svoj byt.
Onedlho sa Anna Dibarborová vydala opäť a to za Zvaríka s ktorým mali syna Janka. Starý záletník však doma neobsedel a tak ďalšie nevery na seba nedali dlho čakať. Ubehli len dva roky vzťahu. Dozvedela sa o tom mladá pani Zvaríková rodená Bottová, situáciu dlhodobo nezvládala a vyriešila ju samovraždou. Ako 30 ročná si kvôli nevernému manželovi siahla na život. Stalo sa tak 10.3. 1954. Len kvôli úplnosti dodáme, že Zvarík sa v roku 1961 oženil s Evou Krížikovou, s ktorou vydržal (alebo ona s ním),až do smrti.
František Dibarbora sa po druhý raz oženil s hudobnou dramaturgičkou činohry Kvetou Ilavskou a mali spolu jedného syna Michala, ktorý sa pre Ferka stal všetkým. Venoval mu prakticky každú voľnú chvíľku, v dome na Urbánkovej ulici v susedstve Královičovej, Machatu a Kňažka s Miškom majstrovali v garáži. Stavali vláčikovú trať, neskôr sa venovali autám, ktoré donekonečna rozoberali, vylepšovali a opäť skladali. Jeho „ručičky bozkávam“ boli susedom ako pohladenie po duši.
Doma bol tiež v slovenskom rozhlase, kde stvárnil výrazné postavy slovenských autorov i v dramatizáciách románov svetových spisovateľov. Pravidelne bol konferencierom rozhlasových silvestrovských programov. Naplno využil aj obdobie kedy sa presadzoval film a televízia.
Z filmovej tvorby pripomeňme Uloupená hranice, Varúj!, Priehrada, V piatok 13, Jožko Púčik a jeho kariéra, Dovolená s Andělem, Skalní v ofsajde, Šťastie príde v nedeľu, Vlčie diery (rola Hermana Thieleho mu vyniesla Národnú filmovú cenu 1949), Čertova stena, Zemianska česť, Jánošík, a Štvorylka. V televízii mu boli blízke televízne filmy napr. Sám vojak v poli, Portrét Doriana Graya, Bačova žena, Louis Pateur a seriál Safari. Z inscenácií sú nezabudnuteľné Veselé panie z Winsdoru.
Z filmovej tvorby pripomeňme Uloupená hranice, Varúj!, Priehrada, V piatok 13, Jožko Púčik a jeho kariéra, Dovolená s Andělem, Skalní v ofsajde, Šťastie príde v nedeľu, Vlčie diery (rola Hermana Thieleho mu vyniesla Národnú filmovú cenu 1949), Čertova stena, Zemianska česť, Jánošík, a Štvorylka. V televízii mu boli blízke televízne filmy napr. Sám vojak v poli, Portrét Doriana Graya, Bačova žena, Louis Pateur a seriál Safari. Z inscenácií sú nezabudnuteľné Veselé panie z Winsdoru.
V roku 1982 odišiel zo Slovenského národného divadla do dôchodku.
Pri príležitosti osláv jeho sedemdesiatin sa hrala hra Jordana Radičkova Pokus o lietanie, ktorá bola aj poslednou úspešnou reprízovanou hrou v ktorej osobne účinkoval už roky pred odchodom do dôchodku.
V roku 1986 mu bol udelený titul „zaslúžilý umelec“.
Jeho láska k motorizmu ho napokon stála život. Na privádzači k novootvorenému (dnešnému) Prístavnému mostu (počas výstavby sa mu hovorilo DŽM - diaľnično-železničný most, neskôr most Hrdinov Dukly a napokon Prístavný most) vybudovali v súčasnosti už zrušený kruhový objazd. Tam sa vtedy sedemdesiatročný František Dibarbora zle zorientoval, nedal prednosť v jazde a s pomliaždeným hrudníkom ho záchranári previezli do nemocnice. Po pár dňoch zomrel, dlhodobo sa liečil na srdce, ktoré napokon nevydržalo, hovorili lekári, ak by bolo zdravé...
Písal sa 4. september 1987. Miesto svojho posledného odpočinku našiel na cintoríne Urnový háj pri bratislavskom Krematóriu v sektore I. pre VIP osobnosti.
Dibarborov obľúbený song, ktorý rád spieval.
„Vravia mi starý klaun a preto ma neberte vážne. Hrám divadlo tak ako vy. Ja na scéne, vy v živote. Život, to sú vlastne len stretnutia a rozlúčky. Stretávame sa ľahko. Lúčime sa ťažšie a najťažšie s tým, čo máme radi.
V svetle rámp stojím sám, posledný večer dnes pre vás hrám. V svetle rámp stojím sám, z obrazov všetkých hier prázdny rám. Závoj sĺz skrýva úsmev, najťažšia hra sa hrá, nikto z vás nezbadá, že aj smútok smiešny klaun má. Posledný potlesk znie, stratenou ozvenou dávnych liet. V svetle rámp zostal sám, veľký klaun, smutný klaun, starý klaun.“
1 LEIKERT, Jozef. František Dibarbora. In: Osobnosti Slovenska I diel. 2 vydanie. Bratislava: Príroda, 2010, s. 76-78. ISBN 978-80-07-01849-5. 2 Dibarbora František. In: Československý biografický slovník. Praha: Academia ČAV, 1992, s. 108. ISBN 80-200-0443-2 3. Dibarbora František spieva: Starý klaun Online Youtube: https://www.youtube.com/watch?v=ZmBEalRHq3k
Späť na tému Výročia
