V rétorike rozlúčkových obradov sú rezervy
Pohrebná kázeň je na Slovensku súčasťou väčšiny rozlúčok so zosnulými. Tak, ako môže rečník pozostalým v ťažkej chvíli pomôcť, tak ich nemusí zaujať vôbec, ba dokonca sa ich môže hlboko dotknúť. U vedúceho katedry teológie a katechetiky Pedagogickej fakulty UMB v Banskej Bystrici doc. ThDr. Albína Masarika, PhD. sme zisťovali, aká je kvalita pohrebných kázní na Slovensku.
Pohreby sprevádzali ľudstvo od nepamäti. Do akej miery sa v súčasnosti venuje pozornosť rétorike v smútočných prejavoch?
- Reč na smútočnom obrade je špecifická forma komunikácie. Počas štúdia teológie majú poslucháči verejný prejav v predmete homiletika, čo väčšinou stačí na to, aby zvládli teóriu tvorby kázní v rámci bohoslužieb. Nedostatočne sa však venuje pozornosť tomu, aby zvládli rétoriku na smútočných obradoch, pretože tam z diania vyplývajú špecifické ciele. Jednu z mojich monografií som venoval cieľom pohrebnej kázne z cirkevného hľadiska, kde je potrebné si všímať jednak biblickú zvesť, ale aj pastorálny kontext smútiacich a ich potreby vyrovnávania sa so stratou, a aj emocionálne nezaangažovaných účastníkov pohrebu.
Cirkevné a občianske obrady pristupujú k pohrebu z rôznych perspektív. Aké sú hlavné rozdiely medzi rétorikou cirkevného a občianskeho pohrebu podľa Vás?
- Na túto otázku sú dva pohľady. Ak rétoriku chápem ako teóriu komunikácie, tak v podstate nie sú žiadne rozdiely, pretože napríklad artikulácia a gestikulácia je spoločná pre obidva druhy obradov, lebo rovnakým spôsobom potrebuje artikulovať jeden aj druhý rečník. Ak chápeme rétoriku ako disciplínu, ktorá si všíma obsah, tak tam sú rozdiely. Občiansky pohreb si chce uctiť zosnulého, cirkevný obrad má východisko v ohlasovaní Božieho slova.
Na Slovensku je ročne približne 51 000 – 54 000 pohrebov. Kvôli lepšiemu preniknutiu do pohrebných kázní ste v roku 2008 robili terénne analytické pozorovania v jednom zo slovenských krematórií na vzorke 100 obradov. Aké aspekty ste si všímali pri pozorovaní?
- Keď sedíte ako pozorovateľ na pohrebných obradoch, tak sa dozviete to, čo sa nemôžete dočítať v žiadnej literatúre. Aby som nebol len kritik, tak najskôr poviem, čo si vážim. Na občianskych obradoch som pozoroval veľkú snahu rečníkov, aby mali obrady kultúrnu hodnotu a boli pekné. Túto istú snahu pozorujem aj v cirkevnom prostredí. Pokiaľ ide o kritiku, v občianskom obrade vidím najväčší priestor pre zlepšenie vo vytýčení cieľov z interdisciplinárnej perspektívy. Obradníci mi mnohokrát nevedeli odpovedať, ako by riešili danú vec, pretože o prípadoch nerozmýšľajú zo širších teoretických východísk. Zdá sa mi, že by mohli viac rozmýšľať o tom, s akými úlohami sa budú vyrovnávať najbližší príbuzní. Občiansky obrad potrebuje rozvinúť filozofickú stránku a spojiť to s tým, čo je dobré už dnes. V terénnom výskume som pozoroval, že ak je obrad kvalitne odvedený, hodnotné myšlienky sa k pozostalému dostanú aj s odstupom času, cez spomienky ľudí, ktorí na pohrebe boli. Ak je však urobený rutinne, tak ľudia nemajú čo pozostalým pripomenúť a podporiť ich vyrovnávanie sa so stratou. Ale aj katolícky pohreb potrebuje hľadať, ako spojiť dôrazy biblického textu s prípadom zosnulého bez toho, aby sa z homílie stala eulogia.
Môžete uviesť nejaké konkrétne príklady z praxe?
- Môžem uviesť aj pozitívne a aj negatívne príklady. Pozitívnym príkladom môže byť pozorovanie, keď neveriaci ľudia prišli za kňazom a povedali mu, že si ani nevedeli predstaviť, že cirkevný pohreb im môže tak pomôcť vo vyrovnávaní sa so stratou.
- Negatívne pozorovania sa týkali aj cirkevných a aj občianskych pohrebov. Na jednom z cirkevných pohrebov som sedel vedľa kolegu z našej univerzity, ktorý pochovával synovca. Kňazovu prácu s biblickými textami by som ako teológ hodnotil na jednotku, ale keď som sa pozostalých pýtal, čo pre nich tento cirkevný pohreb znamenal, odpovedali mi: „My by sme chceli, aby viac hovoril o Miškovi, ale on tam musel povedať to svoje.“ Keby pán farár spojil biblistiku s prípadom a keby pozostalým ukázal, ako im môžu náboženské východiská pomôcť, ich reakcia by bola pozitívnejšia.
- Na inom pohrebe sa evanjelický farár snažil, aby sa sekularizovaná spoločnosť opäť vrátila ku kresťanskej viere. Jeho zámer, bol teologicky legitímny, ale použil na to nástroje, ktoré nie sú legitímne a miesto toho, aby ľudí v záťažovej situácii viedol ku Kristovi, urazil katolíkov v ich náboženskom cítení. Prítomní sa pri jeho nevhodných slovách začali mrviť a ja som hneď videl, kto je katolík.
- Na občianskom pohrebe rečník hovoril, že zosnulý sa dlhodobo vyrovnával s ťažkou chorobou. Prišla prvá operácia, ale on bol húževnatý a znovu bol na nohách. Prišla druhá operácia, nevzdal sa a znovu bol na nohách. Ale prišla tretia operácia a choroba bola silnejšia, ako on, preto sa s ním teraz lúčime.
- Z pohľadu zosnulého to povedal pekne, lebo chcel vyjadriť jeho húževnatosť. Keď však rozmýšľame nad tým, že v sále bolo 120 smútiacich a že možno tam sedel niekto s tou istou chorobou pred treťou operáciou, tie slová mu mohli zobrať nádej, keďže sa identifikoval so zosnulým. Takýchto pozorovaní sme mali viacero.
Zdá sa, že v občianskom ako aj kresťanskom pohrebe sa robia chyby...
- Ak si občiansky pohreb postaví za ciel uctiť zosnulého, tak pomerne slabo sa venuje pozostalým. Ale z podstaty diania sú obidva ciele vedľa seba. Niektoré cirkvi neprimerane chápu cirkevný pohreb ako výlučne misijnú príležitosť. Ak by miesto toho dobre rozvinuli pastorálnu dimenziu a ich duchovní by rozmýšľali nad tým, čo strata znamená pre zarmútenú rodinu a ponúkli im pomoc vo viere, zvýšil by sa význam diania pre smútiacich. Pri takomto prístupe by sa nepriamo rozvíjal aj misijný cieľ bez toho, aby ho priamo adresovali. Ľudia, ktorí stratili vzťah k cirkvi, by dostali podnet, aby sa zamýšľali nad významom viery a prehodnocovali vzťah k Bohu. Okrem toho každý rečník musí pamätať na to, že keď oslovuje najbližších pozostalých, sú v šoku, preto nevnímajú všetky informácie detailne. Ak hovoria dobre, susedia a známi časť z jeho reči pozostalým pripomenú aj po niekoľkých dňoch. Preto ich má zmysel oslovovať.
Dá sa povedať, že pohrebné kázne sú po verbálnej komunikácii bezchybné, alebo sú v nich rezervy?
- O bezchybnosti nemôžeme hovoriť, ale stav, ktorý som pozoroval je lepší, ako som predpokladal. Moja otázka však ide ďalej. Potrebujeme sa pýtať, či sa v pohrebnom obrade dosiahne ten potenciál, ktorý sa z neho dá získať pre podporu pozostalých a pre humanizovanie súčasnej spoločnosti.
- Okrem toho považujem za chybu a stratu, že občianski rečníci a kňazi sa nevnímajú ako kolegovia a priatelia. Majú spoločnú úlohu, len ju riešia z rôznych východísk. Pri mojich pozorovaniach som sa snažil spriateliť s občianskymi rečníkmi. V ich práci som videl veľa zaujímavého a dobrého. Z hľadiska formálnej komunikácie prejavujú snahu o dôstojný priebeh. Nerozumel som, prečo sa v poézii občianskeho pohrebu nachádza tak veľa transcendentných prvkov a potrebujem zistiť ich funkciu v rámci obradu. Celý proces sa môže zlepšovať, ale v rámci pozorovaní som nepovažoval verbálny prejav za najhorší.
Mnohí rečníci sa radšej vyhýbajú slovám ako sú smrť a rakva. Je to správne, alebo nie?
- Pozostalí majú týchto slov dosť, veď sú s nimi konfrontovaní niekoľko dní od úmrtia. Lenže, ak je pohreb verejným smútením, tak si človek má uvedomiť, že došlo k zmene. Obchádzanie takýchto slov je síce na jednej strane empatické, ale na druhej strane sa vynára otázka, či tým, že uľahčíme dnešný pohreb, nepoškodíme zajtrajšie akceptovanie reality. Pohreb má byť efektívnym vstupom do procesu smútenia.
- Duchovní si musia dať pozor, aby únik pred realitou „nepožehnali“ náboženskou dikciou. Ak povedia: „Neplačte, mamička je už u Pána,“ môžu tým blokovať smútenie. Ak totiž pozostalý uniká pred skutočnosťou, že mu zomrela žena, bude sa na základe náboženských postojov brániť smúteniu, nevstúpi do procesu smútenia a nikdy sa so stratou nevyrovná.
Minulý rok ste vydali publikáciu Aby smútili s nádejou. Vybrané aspekty pohrebných kázní, ktorá vyšla knižne na Husitskej teologickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe. Prečo ste sa rozhodli napísať takúto publikáciu?
- Počas štúdií som preskúmal učebnice homiletiky, ktoré sú k dispozícii, a zistil som, že problematike pohrebných rečí sa venuje minimálna pozornosť. Pokúsil som sa teda charakterizovať nejaké základné teoretické východiská smútočných rečí. Dovolím si tvrdiť, že aby mohol rečník urobiť dobrý pohreb, musí si uvedomiť širokú škálu rôznych faktorov, ktoré pri pohrebe hrajú dôležitú úlohu.
Je publikácia určená skôr pre študentov teológie, alebo aj pre širokú verejnosť?
- Niektoré časti sú určené pre všetkých a niektoré skôr pre kňazov. Napríklad kapitola 2 Homiletická situácia pohrebu je podľa mňa využiteľná pre cirkevných aj občianskych rečníkov, lebo si tam uvedomujete súvislosti. Myslím si, že pre občianskych rečníkov je vhodná aj moja druhá publikácia s názvom: Analýza nekérygmatických komponentov pohrebných kázní prof. Igora Kišša, kde som sa skoro výlučne venoval nenáboženskej časti pohrebnej reči. Práve tu môže rečník nájsť zaujímavý štruktúro-variabilný model, ktorý si môže adaptovať pre svoje potreby. Samozrejme, bezprostredne je využiteľná pre farárov. Koniec prvej časti. (pokračovanie)
Pohreby sprevádzali ľudstvo od nepamäti. Do akej miery sa v súčasnosti venuje pozornosť rétorike v smútočných prejavoch?
- Reč na smútočnom obrade je špecifická forma komunikácie. Počas štúdia teológie majú poslucháči verejný prejav v predmete homiletika, čo väčšinou stačí na to, aby zvládli teóriu tvorby kázní v rámci bohoslužieb. Nedostatočne sa však venuje pozornosť tomu, aby zvládli rétoriku na smútočných obradoch, pretože tam z diania vyplývajú špecifické ciele. Jednu z mojich monografií som venoval cieľom pohrebnej kázne z cirkevného hľadiska, kde je potrebné si všímať jednak biblickú zvesť, ale aj pastorálny kontext smútiacich a ich potreby vyrovnávania sa so stratou, a aj emocionálne nezaangažovaných účastníkov pohrebu.
Cirkevné a občianske obrady pristupujú k pohrebu z rôznych perspektív. Aké sú hlavné rozdiely medzi rétorikou cirkevného a občianskeho pohrebu podľa Vás?
- Na túto otázku sú dva pohľady. Ak rétoriku chápem ako teóriu komunikácie, tak v podstate nie sú žiadne rozdiely, pretože napríklad artikulácia a gestikulácia je spoločná pre obidva druhy obradov, lebo rovnakým spôsobom potrebuje artikulovať jeden aj druhý rečník. Ak chápeme rétoriku ako disciplínu, ktorá si všíma obsah, tak tam sú rozdiely. Občiansky pohreb si chce uctiť zosnulého, cirkevný obrad má východisko v ohlasovaní Božieho slova.
 |
|
doc. ThDr. Albín Masarik, PhD.
|
- Keď sedíte ako pozorovateľ na pohrebných obradoch, tak sa dozviete to, čo sa nemôžete dočítať v žiadnej literatúre. Aby som nebol len kritik, tak najskôr poviem, čo si vážim. Na občianskych obradoch som pozoroval veľkú snahu rečníkov, aby mali obrady kultúrnu hodnotu a boli pekné. Túto istú snahu pozorujem aj v cirkevnom prostredí. Pokiaľ ide o kritiku, v občianskom obrade vidím najväčší priestor pre zlepšenie vo vytýčení cieľov z interdisciplinárnej perspektívy. Obradníci mi mnohokrát nevedeli odpovedať, ako by riešili danú vec, pretože o prípadoch nerozmýšľajú zo širších teoretických východísk. Zdá sa mi, že by mohli viac rozmýšľať o tom, s akými úlohami sa budú vyrovnávať najbližší príbuzní. Občiansky obrad potrebuje rozvinúť filozofickú stránku a spojiť to s tým, čo je dobré už dnes. V terénnom výskume som pozoroval, že ak je obrad kvalitne odvedený, hodnotné myšlienky sa k pozostalému dostanú aj s odstupom času, cez spomienky ľudí, ktorí na pohrebe boli. Ak je však urobený rutinne, tak ľudia nemajú čo pozostalým pripomenúť a podporiť ich vyrovnávanie sa so stratou. Ale aj katolícky pohreb potrebuje hľadať, ako spojiť dôrazy biblického textu s prípadom zosnulého bez toho, aby sa z homílie stala eulogia.
Môžete uviesť nejaké konkrétne príklady z praxe?
- Môžem uviesť aj pozitívne a aj negatívne príklady. Pozitívnym príkladom môže byť pozorovanie, keď neveriaci ľudia prišli za kňazom a povedali mu, že si ani nevedeli predstaviť, že cirkevný pohreb im môže tak pomôcť vo vyrovnávaní sa so stratou.
- Negatívne pozorovania sa týkali aj cirkevných a aj občianskych pohrebov. Na jednom z cirkevných pohrebov som sedel vedľa kolegu z našej univerzity, ktorý pochovával synovca. Kňazovu prácu s biblickými textami by som ako teológ hodnotil na jednotku, ale keď som sa pozostalých pýtal, čo pre nich tento cirkevný pohreb znamenal, odpovedali mi: „My by sme chceli, aby viac hovoril o Miškovi, ale on tam musel povedať to svoje.“ Keby pán farár spojil biblistiku s prípadom a keby pozostalým ukázal, ako im môžu náboženské východiská pomôcť, ich reakcia by bola pozitívnejšia.
- Na inom pohrebe sa evanjelický farár snažil, aby sa sekularizovaná spoločnosť opäť vrátila ku kresťanskej viere. Jeho zámer, bol teologicky legitímny, ale použil na to nástroje, ktoré nie sú legitímne a miesto toho, aby ľudí v záťažovej situácii viedol ku Kristovi, urazil katolíkov v ich náboženskom cítení. Prítomní sa pri jeho nevhodných slovách začali mrviť a ja som hneď videl, kto je katolík.
- Na občianskom pohrebe rečník hovoril, že zosnulý sa dlhodobo vyrovnával s ťažkou chorobou. Prišla prvá operácia, ale on bol húževnatý a znovu bol na nohách. Prišla druhá operácia, nevzdal sa a znovu bol na nohách. Ale prišla tretia operácia a choroba bola silnejšia, ako on, preto sa s ním teraz lúčime.
- Z pohľadu zosnulého to povedal pekne, lebo chcel vyjadriť jeho húževnatosť. Keď však rozmýšľame nad tým, že v sále bolo 120 smútiacich a že možno tam sedel niekto s tou istou chorobou pred treťou operáciou, tie slová mu mohli zobrať nádej, keďže sa identifikoval so zosnulým. Takýchto pozorovaní sme mali viacero.
 |
|
Judita Strížová
|
- Ak si občiansky pohreb postaví za ciel uctiť zosnulého, tak pomerne slabo sa venuje pozostalým. Ale z podstaty diania sú obidva ciele vedľa seba. Niektoré cirkvi neprimerane chápu cirkevný pohreb ako výlučne misijnú príležitosť. Ak by miesto toho dobre rozvinuli pastorálnu dimenziu a ich duchovní by rozmýšľali nad tým, čo strata znamená pre zarmútenú rodinu a ponúkli im pomoc vo viere, zvýšil by sa význam diania pre smútiacich. Pri takomto prístupe by sa nepriamo rozvíjal aj misijný cieľ bez toho, aby ho priamo adresovali. Ľudia, ktorí stratili vzťah k cirkvi, by dostali podnet, aby sa zamýšľali nad významom viery a prehodnocovali vzťah k Bohu. Okrem toho každý rečník musí pamätať na to, že keď oslovuje najbližších pozostalých, sú v šoku, preto nevnímajú všetky informácie detailne. Ak hovoria dobre, susedia a známi časť z jeho reči pozostalým pripomenú aj po niekoľkých dňoch. Preto ich má zmysel oslovovať.
Dá sa povedať, že pohrebné kázne sú po verbálnej komunikácii bezchybné, alebo sú v nich rezervy?
- O bezchybnosti nemôžeme hovoriť, ale stav, ktorý som pozoroval je lepší, ako som predpokladal. Moja otázka však ide ďalej. Potrebujeme sa pýtať, či sa v pohrebnom obrade dosiahne ten potenciál, ktorý sa z neho dá získať pre podporu pozostalých a pre humanizovanie súčasnej spoločnosti.
- Okrem toho považujem za chybu a stratu, že občianski rečníci a kňazi sa nevnímajú ako kolegovia a priatelia. Majú spoločnú úlohu, len ju riešia z rôznych východísk. Pri mojich pozorovaniach som sa snažil spriateliť s občianskymi rečníkmi. V ich práci som videl veľa zaujímavého a dobrého. Z hľadiska formálnej komunikácie prejavujú snahu o dôstojný priebeh. Nerozumel som, prečo sa v poézii občianskeho pohrebu nachádza tak veľa transcendentných prvkov a potrebujem zistiť ich funkciu v rámci obradu. Celý proces sa môže zlepšovať, ale v rámci pozorovaní som nepovažoval verbálny prejav za najhorší.
Mnohí rečníci sa radšej vyhýbajú slovám ako sú smrť a rakva. Je to správne, alebo nie?
- Pozostalí majú týchto slov dosť, veď sú s nimi konfrontovaní niekoľko dní od úmrtia. Lenže, ak je pohreb verejným smútením, tak si človek má uvedomiť, že došlo k zmene. Obchádzanie takýchto slov je síce na jednej strane empatické, ale na druhej strane sa vynára otázka, či tým, že uľahčíme dnešný pohreb, nepoškodíme zajtrajšie akceptovanie reality. Pohreb má byť efektívnym vstupom do procesu smútenia.
- Duchovní si musia dať pozor, aby únik pred realitou „nepožehnali“ náboženskou dikciou. Ak povedia: „Neplačte, mamička je už u Pána,“ môžu tým blokovať smútenie. Ak totiž pozostalý uniká pred skutočnosťou, že mu zomrela žena, bude sa na základe náboženských postojov brániť smúteniu, nevstúpi do procesu smútenia a nikdy sa so stratou nevyrovná.
Minulý rok ste vydali publikáciu Aby smútili s nádejou. Vybrané aspekty pohrebných kázní, ktorá vyšla knižne na Husitskej teologickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe. Prečo ste sa rozhodli napísať takúto publikáciu?
- Počas štúdií som preskúmal učebnice homiletiky, ktoré sú k dispozícii, a zistil som, že problematike pohrebných rečí sa venuje minimálna pozornosť. Pokúsil som sa teda charakterizovať nejaké základné teoretické východiská smútočných rečí. Dovolím si tvrdiť, že aby mohol rečník urobiť dobrý pohreb, musí si uvedomiť širokú škálu rôznych faktorov, ktoré pri pohrebe hrajú dôležitú úlohu.
Je publikácia určená skôr pre študentov teológie, alebo aj pre širokú verejnosť?
- Niektoré časti sú určené pre všetkých a niektoré skôr pre kňazov. Napríklad kapitola 2 Homiletická situácia pohrebu je podľa mňa využiteľná pre cirkevných aj občianskych rečníkov, lebo si tam uvedomujete súvislosti. Myslím si, že pre občianskych rečníkov je vhodná aj moja druhá publikácia s názvom: Analýza nekérygmatických komponentov pohrebných kázní prof. Igora Kišša, kde som sa skoro výlučne venoval nenáboženskej časti pohrebnej reči. Práve tu môže rečník nájsť zaujímavý štruktúro-variabilný model, ktorý si môže adaptovať pre svoje potreby. Samozrejme, bezprostredne je využiteľná pre farárov. Koniec prvej časti. (pokračovanie)
Späť na tému Profesionáli
