V Mexiku je smrť ako doma
Výkriky šamana doznievajú vo vetre. Jeho čelenka z pestrých vtáčích pier vzbudzuje rešpekt, ako aj práve vyrieknuté proroctvo. Mocní Aztékovia sa nepriateľov z početných miest Mezoameriky nebáli. Strach ich nezlomil ani pri stretnutí s krvilačným jaguárom. Jedinú obavu mali z budúcnosti. A práve neistá budúcnosť sa vyrieknutým proroctvom zmenila na nádej.
Ústa šamana prehovorili posolstvom bohov. Aztékovia mali putovať smerom na juh na miesto, kde uvidia na kaktuse sediaceho orla, ktorý bude držať v zobáku hada. Tam sa majú usadiť a vybudovať najväčšie mesto sveta.
A skutočne, proroctvo sa naplnilo. V močarinách na mieste dnešného Mexiko city vzrástlo mesto, ktorému vládla ohromujúca vojenská sila a nevídaný um. Celé generácie zveľaďovali a rozširovali svoju moc a vplyv. Nič však netrvá večne. Starý kontinent lačnel po zlate a získavaní nových území. Neprešlo ani tridsať zím odkedy Kolumbus objavil Nový svet, keď sa španielsky dobyvateľ Hernando Cortés rozhodol ukoristiť čo najviac z nepoznanej zeme.
Stalo sa to roku Pána 1519, keď do mohutného paláca vbehol posol s naliehavou správou pre Aztéckeho panovníka Montezuma II. Jeho zvesť znela priam neuveriteľne. Drevené nebeské vtáky zosadli priamo zo slnka na hladinu mora a priplávali až k brehu. Vystúpili z nich bohovia, ktorým sa lesklo celé telo. Priniesli zo sebou mocné zbrane, ktoré rozsekli aj toho najstatočnejšieho bojovníka. Dokonca aj palice v ich rukách zabíjali bojovníkov na diaľku neviditeľnou mocou. Na koho ukázali palicou, ten, za ich hlasného hnevu, padol na zem mŕtvy. Ústa posla vypovedali všetko dôležité, potom zmĺkli. Únavou zmorené oči zvestovateľa správ sa v tichosti mierne pozdvihli k najvyššiemu z Aztékov. Tvár Montezuma sa pretiahla. Jeho zrak sprísnel, no nepovedal ani slovo, len mávol rukou. Stráže presne vedeli, na čo ich panovník myslí. Schytili posla a odvliekli ho... Stiesnený dav na ulici smrti sa ticho rozdelil na dve polovice. Úzkou štrbinou vlečené telo za sebou zanechávalo krvavú stopu. Takmer nik sa nesmel pozrieť na Montezuma a posol už rozhodne nie! Za takú opovážlivosť nasledoval trest. Vysilený, so zvesenou hlavou vedel, čo bude nasledovať. Plakal. Plakal bolesťou i strachom. Nariekal do tichom zaplnenej ulice.
Slnečný kameň považovaný za Aztécky kalendár slúžil v chráme ako oltár smrti. Hieroglyfom napísaných dvadsať mien dní duchovného kalendára a piatich kozmických vekov, s priemerom tri a pol metra, vzbudzoval rešpekt. Netrvalo dlho a nasledovala rituálna vražda posla. Uprostred kamenného kruhu stekala teplá krv k ústam s vyplazeným jazykom. Uctievanie smrti je skrátka v Mexiku doma.
Je až neuveriteľné, že sa do dnešných dní zachovali mohutné pyramídy na okraji jedného z najväčších miest sveta – Mexiko city. A nie len tam. Pyramídy sú roztrúsené po celom Mexiku a v menšej koncentrácii aj ešte južnejšie. Medzi najznámejšie patrí pyramída slnka a mesiaca. Tvoria akési námestie posiate množstvom menších stavieb pyramídového tvaru. Svojou veľkoleposťou demonštrovali silu, moc, ba až nadprirodzenosť. Veľkou zvláštnosťou architektonického skvostu je výborná akustika v celom priestore. Tieto stavby neslúžili na pochovávanie, ako tomu bolo v Egypte. Tvorili miesto na zhromažďovanie, kde sa často riešili politické otázky a vynášali súdy. Prehrešky sa trestali obzvlášť kruto. Previnilcom prerazili hlavou drevenou žrďou v spánkovej časti. Visiace telá boli vystavené na výstrahu ostatným. Množstvo prederavených lebiek je vystavených v rôznych expozíciách múzeí. Azda najucelenejšie informácie o rituálnych popravách, či pochovávaní sa dajú získať v antropologickom múzeu v hlavnom meste Mexika. Nachádza sa tam dokonca hrobka páru s množstvom ozdôb a predmetov uľahčujúcich pobyt na druhom svete.
Za div sveta je považovaná pyramída na Yucatánskom polostrove Chichen Itzá. Jej názov znamená Pri ústach prameňa Itza. Je odvodený od prírodného úkazu – prepadliska v zemi s nádherne čistou vodou. Niekedy táto naturálna krása vyvolávala hrôzu. Práve na tomto mieste sa rituálne vykonávala smrť utopením. Aj dnes veľa Mexičanov nevie plávať a má pred vodou rešpekt. Voda a tieň však veľkomestu chýba. Mexičania veľmi radi využívajú každú príležitosť oddýchnuť si na tráve v tieni stromov.
Ideálne je mať pri tom v ruke CocaColu. Tento nápoj sa predáva všade. Bežne pri vchode do kostolov a samozrejme, že aj na cintoríne.
Aj keď je Mexiko katolíckou krajinou, cintoríny poukazujú na stálu prítomnosť pohanských zvykov. Veľmi častým javom sú hračky, či iné predmety, ktoré mal nebohý rád, porozkladané po hroboch. Nie je ničím nezvyčajným vidieť polievanie hrobu, ako inak, CocaColou. Veď ju nebožtík mal tak rád, nuž aby mu nechýbala.
Zvláštne a zábavné sú aj náhrobné kamene solventnejších. Ich dizajn je často v tvare zakrivenia smerom k samotnému hrobu. Dôvod je jednoduchý. Takýto náhrobný kameň vrhá na hrob tieň a rozhodne sa v ňom leží príjemnejšie. Náhrobný kameň zároveň slúži ako spomienková tabuľa. Priatelia a známi naň píšu odkazy, či spomienky na nezabudnuteľné chvíle. Neraz sú aj veľmi komické, či vyzrádzajúce tajomstvá nenaplnenej lásky.
Chudoba je všadeprítomná a neobišla ani miesto posledného odpočinku. Veľmi suchá pôda zabraňuje rozkladu a skôr dochádza k balzamovaniu tela, než k rozpadu. V kombinácií s 30 miliónovou populáciou mesta vzniká nedostatok hrobových miest. Preto je pomerne časté ukladať telá nad seba, a to aj troch-štyroch! Nemusí ísť o rodinných príslušníkov. Kto si za miesto dostatočne nepriplatí, tak sa veľmi skoro do hrobu „prisťahuje“ niekto ďalší.
Mexiko je iné v každom smere. Tam neplatí ani výrok z Biblie – prach si a na prach sa obrátiš. Ak si rodina nemôže dovoliť platiť dostatočne dlho za hrob, tak sa ostatky jednoducho vykopú a miesto sa uvoľní ďalším.
Dnes sa v hlavnom meste dostáva do popredia kremácia, ktorá je na vysokej úrovni. Urna s popolom býva doručená pozostalej rodine v expresne krátkom čase po rozlúčkovom obrade. Niekedy to pracovníci krematória stihnú už za 4 hodiny!
Veľkým zážitkom je návšteva Mexika počas pamiatky zosnulých. Vtedy ožívajú ulice a symbol smrti je všadeprítomný. Na predaj sú dokonalé sošky „pani smrti“ z rôznych materiálov, niekedy výrobky z odpadu. Pouliční umelci napríklad zbierajú použitý alobal z reštaurácií a vyrábajú z neho neuveriteľné diela.
Pozostalá rodina sa stretáva na cintoríne, kde sa všetci veľmi aktívne fotia. Veria, že s trochou šťastia sa na niektorej fotografii objaví aj zosnulý príbuzný.
Smrť zarmucuje a býva smutná, no v Mexiku aj na ňu majú odlišný pohľad.
Ústa šamana prehovorili posolstvom bohov. Aztékovia mali putovať smerom na juh na miesto, kde uvidia na kaktuse sediaceho orla, ktorý bude držať v zobáku hada. Tam sa majú usadiť a vybudovať najväčšie mesto sveta.
A skutočne, proroctvo sa naplnilo. V močarinách na mieste dnešného Mexiko city vzrástlo mesto, ktorému vládla ohromujúca vojenská sila a nevídaný um. Celé generácie zveľaďovali a rozširovali svoju moc a vplyv. Nič však netrvá večne. Starý kontinent lačnel po zlate a získavaní nových území. Neprešlo ani tridsať zím odkedy Kolumbus objavil Nový svet, keď sa španielsky dobyvateľ Hernando Cortés rozhodol ukoristiť čo najviac z nepoznanej zeme.
Stalo sa to roku Pána 1519, keď do mohutného paláca vbehol posol s naliehavou správou pre Aztéckeho panovníka Montezuma II. Jeho zvesť znela priam neuveriteľne. Drevené nebeské vtáky zosadli priamo zo slnka na hladinu mora a priplávali až k brehu. Vystúpili z nich bohovia, ktorým sa lesklo celé telo. Priniesli zo sebou mocné zbrane, ktoré rozsekli aj toho najstatočnejšieho bojovníka. Dokonca aj palice v ich rukách zabíjali bojovníkov na diaľku neviditeľnou mocou. Na koho ukázali palicou, ten, za ich hlasného hnevu, padol na zem mŕtvy. Ústa posla vypovedali všetko dôležité, potom zmĺkli. Únavou zmorené oči zvestovateľa správ sa v tichosti mierne pozdvihli k najvyššiemu z Aztékov. Tvár Montezuma sa pretiahla. Jeho zrak sprísnel, no nepovedal ani slovo, len mávol rukou. Stráže presne vedeli, na čo ich panovník myslí. Schytili posla a odvliekli ho... Stiesnený dav na ulici smrti sa ticho rozdelil na dve polovice. Úzkou štrbinou vlečené telo za sebou zanechávalo krvavú stopu. Takmer nik sa nesmel pozrieť na Montezuma a posol už rozhodne nie! Za takú opovážlivosť nasledoval trest. Vysilený, so zvesenou hlavou vedel, čo bude nasledovať. Plakal. Plakal bolesťou i strachom. Nariekal do tichom zaplnenej ulice.
Slnečný kameň považovaný za Aztécky kalendár slúžil v chráme ako oltár smrti. Hieroglyfom napísaných dvadsať mien dní duchovného kalendára a piatich kozmických vekov, s priemerom tri a pol metra, vzbudzoval rešpekt. Netrvalo dlho a nasledovala rituálna vražda posla. Uprostred kamenného kruhu stekala teplá krv k ústam s vyplazeným jazykom. Uctievanie smrti je skrátka v Mexiku doma.
 |
|
Pyramída Slnka, viac foto v galérii
pod článkom |
Za div sveta je považovaná pyramída na Yucatánskom polostrove Chichen Itzá. Jej názov znamená Pri ústach prameňa Itza. Je odvodený od prírodného úkazu – prepadliska v zemi s nádherne čistou vodou. Niekedy táto naturálna krása vyvolávala hrôzu. Práve na tomto mieste sa rituálne vykonávala smrť utopením. Aj dnes veľa Mexičanov nevie plávať a má pred vodou rešpekt. Voda a tieň však veľkomestu chýba. Mexičania veľmi radi využívajú každú príležitosť oddýchnuť si na tráve v tieni stromov.
Ideálne je mať pri tom v ruke CocaColu. Tento nápoj sa predáva všade. Bežne pri vchode do kostolov a samozrejme, že aj na cintoríne.
Aj keď je Mexiko katolíckou krajinou, cintoríny poukazujú na stálu prítomnosť pohanských zvykov. Veľmi častým javom sú hračky, či iné predmety, ktoré mal nebohý rád, porozkladané po hroboch. Nie je ničím nezvyčajným vidieť polievanie hrobu, ako inak, CocaColou. Veď ju nebožtík mal tak rád, nuž aby mu nechýbala.
Zvláštne a zábavné sú aj náhrobné kamene solventnejších. Ich dizajn je často v tvare zakrivenia smerom k samotnému hrobu. Dôvod je jednoduchý. Takýto náhrobný kameň vrhá na hrob tieň a rozhodne sa v ňom leží príjemnejšie. Náhrobný kameň zároveň slúži ako spomienková tabuľa. Priatelia a známi naň píšu odkazy, či spomienky na nezabudnuteľné chvíle. Neraz sú aj veľmi komické, či vyzrádzajúce tajomstvá nenaplnenej lásky.
Chudoba je všadeprítomná a neobišla ani miesto posledného odpočinku. Veľmi suchá pôda zabraňuje rozkladu a skôr dochádza k balzamovaniu tela, než k rozpadu. V kombinácií s 30 miliónovou populáciou mesta vzniká nedostatok hrobových miest. Preto je pomerne časté ukladať telá nad seba, a to aj troch-štyroch! Nemusí ísť o rodinných príslušníkov. Kto si za miesto dostatočne nepriplatí, tak sa veľmi skoro do hrobu „prisťahuje“ niekto ďalší.
Mexiko je iné v každom smere. Tam neplatí ani výrok z Biblie – prach si a na prach sa obrátiš. Ak si rodina nemôže dovoliť platiť dostatočne dlho za hrob, tak sa ostatky jednoducho vykopú a miesto sa uvoľní ďalším.
Dnes sa v hlavnom meste dostáva do popredia kremácia, ktorá je na vysokej úrovni. Urna s popolom býva doručená pozostalej rodine v expresne krátkom čase po rozlúčkovom obrade. Niekedy to pracovníci krematória stihnú už za 4 hodiny!
Veľkým zážitkom je návšteva Mexika počas pamiatky zosnulých. Vtedy ožívajú ulice a symbol smrti je všadeprítomný. Na predaj sú dokonalé sošky „pani smrti“ z rôznych materiálov, niekedy výrobky z odpadu. Pouliční umelci napríklad zbierajú použitý alobal z reštaurácií a vyrábajú z neho neuveriteľné diela.
Pozostalá rodina sa stretáva na cintoríne, kde sa všetci veľmi aktívne fotia. Veria, že s trochou šťastia sa na niektorej fotografii objaví aj zosnulý príbuzný.
Smrť zarmucuje a býva smutná, no v Mexiku aj na ňu majú odlišný pohľad.
Späť na tému O cintorínoch
Kliknutím na obrázok otvoríte fotoprílohu
Prezrite si pohodlne ďalších 14 fotografií
