Úmrtie v nemocnici
V roku 2011 zomrelo podľa štatistík Úradu verejného zdravotníctva na Slovensku 51 903 ľudí, z toho 25 106 žien a 26 797 mužov. Priemerný vek zomrelého muža bol 67,92 rokov, ženy 76,64 rokov. Možno predpokladať, že približne k 60 percentám všetkých úmrtí dochádza na lôžkach v nemocniciach. Ako musí nemocnica postupovať v takýchto prípadoch a na aké informácie máte ako pozostalí nárok? Spýtali sme sa priamo v dvoch z nich.
Zápis v zdravotnej dokumentácii
V praxi sa pri prijatí pacienta do zdravotníckeho zariadenia nahlasuje personálu osoba, ktorej sa v prípade potreby poskytujú bližšie informácie, ak by došlo k zhoršeniu zdravotného stavu alebo k nečakanému úmrtiu pacienta. Meno, priezvisko a kontakt tejto osoby sa zapisuje do zdravotnej dokumentácie. Ak dotyčný nemá blízku osobu, ktorej sa majú oznamovať dôležité informácie, oznamuje ich nemocnica obci v mieste trvalého pobytu zosnulého, prípadne v obci, v ktorej došlo k úmrtiu.
Ako hovorí Ružena Maťašeje z referátu internej a externej komunikácie Fakultnej nemocnice s poliklinikou F. D. Roosevelta v Banskej Bystrici „prevažná väčšina pacientov, ktorí v našom zdravotníckom zariadení skonajú, sú pacienti starší, dlhodobo chorí, zaťažení viacerými vnútornými ochoreniami.“ Potvrdzuje to aj Katarína Kapustová, PR manažérka Univerzitnej nemocnice v Martine. „Vo všeobecnosti možno povedať, že ide najmä o chronicky chorých pacientov vo vyššom veku života, o onkologických pacientov a o ľudí v po traumatologických stavoch.“
Čo sa deje dve hodiny od úmrtia
Pri úmrtí pacienta v nemocnici kontaktujú osobu uvedenú v jeho zdravotnej dokumentácii. Čo sa však s telom zosnulého deje ďalej? Najskôr zdravotnícki pracovníci musia mŕtve telo po dobu dvoch hodín od úmrtia ponechať na lôžku a nemanipulovať s ním, ani ho neprevážať. Tento postup musia dodržiavať všetky nemocničné zariadenia na Slovensku. „Telo je do dvoch hodín po úmrtí ponechané na nemocničnom oddelení, kde pacient skonal. Potom je prevezené na pracovisko starostlivosti o telá zomrelých, kde je uložené do chladiaceho zariadenia. Z Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou je prizvaný obhliadajúci lekár, ktorý vykoná obhliadku a rozhodne, či je potrebné vykonať pitvu,“ spresňuje Ružena Maťašeje.
Komu zavolá nemocnica prvému?
Zdravotnícke zariadenie musí viesť záznam o oznámení úmrtia blízkej osobe alebo obci, po bezodkladnom oznámení smrti. „Za blízkych príbuzných, ktorých môžeme informovať o úmrtí považujeme v zmysle interných predpisov a platnej legislatívy (zákona o pohrebníctve) manžela, manželku, dcéru, syna,“ dodáva Ružena Maťašeje.
Podobne je tomu napríklad aj v Martinskej nemocnici. Pokiaľ napríklad žijete spolu v jednom zväzku ako druh a družka, o úmrtí vás nemocnica nemusí v zmysle zákona informovať. „Informácie však môžeme poskytnúť aj inej osobe, ak ju pacient uvedie ako kontaktnú osobu v zdravotnej dokumentácii. Ak zosnulý nemá príbuzných, naše sociálne sestry komunikujú s príslušným mestským úradom a jeho pracovníci zabezpečia náležitosti súvisiace s pohrebom,“ konštatuje Katarína Kapustová. Nemocnica nevydáva pozostalým žiadne doklady o úmrtí, vydáva len osobné veci zosnulého. Toto má v kompetencii Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou.
Pohrebné služby „bez kšeftovania“
Zákon o pohrebníctve od januára 2011 zakázal ponúkať a propagovať pohrebnícke služby v zdravotníckych zariadeniach nielen ich prevádzkovateľom, ale aj zdravotníkom. Každá nemocnica, ale i zariadenie sociálnych služieb, si museli vyčleniť priestor na dočasné uloženie mŕtvych, aby ste ako pozostalí mali dostatočný čas vybrať si pohrebníctvo podľa vlastného uváženia. Môžete si tiež premyslieť, či sa rozhodnete pre kremáciu zosnulého, alebo pre klasický pohreb. Telo zomrelého je zdravotníckym zariadením vydané príbuzným, alebo pohrebnej službe na základe ich splnomocnenia.
Posledné doklady pre pozostalých
Termín prebratia zosnulého tela určuje prehliadajúci lekár poverený Úradom pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, ktorý vystavuje aj dokumentáciu s tým spojenú. Pozostalí musia disponovať listom o prehliadke mŕtveho, štatistickým hlásením o úmrtí alebo pasom zosnulého. Oprávnený na vydávanie pasu pre mŕtveho je príslušný lekár samosprávneho kraja. Ak ide o medzinárodný prevoz, prevoz exhumovaných ostatkov, o prevoz zosnulého na infekčnú chorobu alebo za mimoriadnej epidemiologickej situácie a o prevoz mŕtvych, kde kauzálnou príčinou úmrtia bola vysoká dávka ionizujúceho žiarenia, vydáva pas pre mŕtveho príslušný Regionálny úrad verejného zdravotníctva. Pokiaľ sa vykonala pitva na pracovisku Úradu pre dohľad, pas pre mŕtveho vydáva príslušný zodpovedný lekár pracoviska Úradu.
Zápis v zdravotnej dokumentácii
V praxi sa pri prijatí pacienta do zdravotníckeho zariadenia nahlasuje personálu osoba, ktorej sa v prípade potreby poskytujú bližšie informácie, ak by došlo k zhoršeniu zdravotného stavu alebo k nečakanému úmrtiu pacienta. Meno, priezvisko a kontakt tejto osoby sa zapisuje do zdravotnej dokumentácie. Ak dotyčný nemá blízku osobu, ktorej sa majú oznamovať dôležité informácie, oznamuje ich nemocnica obci v mieste trvalého pobytu zosnulého, prípadne v obci, v ktorej došlo k úmrtiu.
Ako hovorí Ružena Maťašeje z referátu internej a externej komunikácie Fakultnej nemocnice s poliklinikou F. D. Roosevelta v Banskej Bystrici „prevažná väčšina pacientov, ktorí v našom zdravotníckom zariadení skonajú, sú pacienti starší, dlhodobo chorí, zaťažení viacerými vnútornými ochoreniami.“ Potvrdzuje to aj Katarína Kapustová, PR manažérka Univerzitnej nemocnice v Martine. „Vo všeobecnosti možno povedať, že ide najmä o chronicky chorých pacientov vo vyššom veku života, o onkologických pacientov a o ľudí v po traumatologických stavoch.“
Čo sa deje dve hodiny od úmrtia
Pri úmrtí pacienta v nemocnici kontaktujú osobu uvedenú v jeho zdravotnej dokumentácii. Čo sa však s telom zosnulého deje ďalej? Najskôr zdravotnícki pracovníci musia mŕtve telo po dobu dvoch hodín od úmrtia ponechať na lôžku a nemanipulovať s ním, ani ho neprevážať. Tento postup musia dodržiavať všetky nemocničné zariadenia na Slovensku. „Telo je do dvoch hodín po úmrtí ponechané na nemocničnom oddelení, kde pacient skonal. Potom je prevezené na pracovisko starostlivosti o telá zomrelých, kde je uložené do chladiaceho zariadenia. Z Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou je prizvaný obhliadajúci lekár, ktorý vykoná obhliadku a rozhodne, či je potrebné vykonať pitvu,“ spresňuje Ružena Maťašeje.
Komu zavolá nemocnica prvému?
Zdravotnícke zariadenie musí viesť záznam o oznámení úmrtia blízkej osobe alebo obci, po bezodkladnom oznámení smrti. „Za blízkych príbuzných, ktorých môžeme informovať o úmrtí považujeme v zmysle interných predpisov a platnej legislatívy (zákona o pohrebníctve) manžela, manželku, dcéru, syna,“ dodáva Ružena Maťašeje.
Podobne je tomu napríklad aj v Martinskej nemocnici. Pokiaľ napríklad žijete spolu v jednom zväzku ako druh a družka, o úmrtí vás nemocnica nemusí v zmysle zákona informovať. „Informácie však môžeme poskytnúť aj inej osobe, ak ju pacient uvedie ako kontaktnú osobu v zdravotnej dokumentácii. Ak zosnulý nemá príbuzných, naše sociálne sestry komunikujú s príslušným mestským úradom a jeho pracovníci zabezpečia náležitosti súvisiace s pohrebom,“ konštatuje Katarína Kapustová. Nemocnica nevydáva pozostalým žiadne doklady o úmrtí, vydáva len osobné veci zosnulého. Toto má v kompetencii Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou.
Pohrebné služby „bez kšeftovania“
Zákon o pohrebníctve od januára 2011 zakázal ponúkať a propagovať pohrebnícke služby v zdravotníckych zariadeniach nielen ich prevádzkovateľom, ale aj zdravotníkom. Každá nemocnica, ale i zariadenie sociálnych služieb, si museli vyčleniť priestor na dočasné uloženie mŕtvych, aby ste ako pozostalí mali dostatočný čas vybrať si pohrebníctvo podľa vlastného uváženia. Môžete si tiež premyslieť, či sa rozhodnete pre kremáciu zosnulého, alebo pre klasický pohreb. Telo zomrelého je zdravotníckym zariadením vydané príbuzným, alebo pohrebnej službe na základe ich splnomocnenia.
Posledné doklady pre pozostalých
Termín prebratia zosnulého tela určuje prehliadajúci lekár poverený Úradom pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, ktorý vystavuje aj dokumentáciu s tým spojenú. Pozostalí musia disponovať listom o prehliadke mŕtveho, štatistickým hlásením o úmrtí alebo pasom zosnulého. Oprávnený na vydávanie pasu pre mŕtveho je príslušný lekár samosprávneho kraja. Ak ide o medzinárodný prevoz, prevoz exhumovaných ostatkov, o prevoz zosnulého na infekčnú chorobu alebo za mimoriadnej epidemiologickej situácie a o prevoz mŕtvych, kde kauzálnou príčinou úmrtia bola vysoká dávka ionizujúceho žiarenia, vydáva pas pre mŕtveho príslušný Regionálny úrad verejného zdravotníctva. Pokiaľ sa vykonala pitva na pracovisku Úradu pre dohľad, pas pre mŕtveho vydáva príslušný zodpovedný lekár pracoviska Úradu.
Späť na tému Úmrtie v rodine - čo robiť?