Tvorba cintorínov z pohľadu záhradného architekta
Oslovili sme Ing. Denisu Halajovú PhD., z Katedry záhradnej a krajinnej architektúry v Nitre, aby nám vysvetlila, ako by mal vyzerať dnešný ideálny cintorín. Zdanlivo jednoduchá otázka na ktorú by malo byť, podľa nás, ľahké dať odpoveď. Nie je to však vôbec jednoduché. Dajme slovo odborníčke.
Pri hľadaní témy pre tento článok, som sa stretla s častou požiadavkou načrtnúť ideálny moderný cintorín z pohľadu záhradného architekta. Napriek tomu, alebo práve preto, že sa tejto téme dlhšie venujem, musím konštatovať, že „ideálny“ vzorový cintorín vhodný pre celé Slovensko určite neexistuje a nie je potrebné ho ani hľadať.
Iste by bolo jednoduchšie vydať akýsi manuál pre tvorbu pohrebísk a hrobových polí, ale musíme si uvedomiť, že súčasný stav cintorínskej kultúry je spôsobený okrem iného práve aj unifikáciou tvorby pohrebísk a hrobov, ktorá zasiahla v posledných desaťročiach tak mestá ako vidiek, bez prihliadnutia k regionálnym rozdielom. Typizácia hrobov je následne kompenzovaná snahou o uplatnenie individuálneho vkusu a osobného odkazu pri úpravách hrobov a ich okolia a v konečnom dôsledku negatívne ovplyvňuje vzhľad celého pohrebiska.
Tvorba pohrebnej architektúry je považovaná za jednu z najnáročnejších úloh v architektúre vôbec, pretože je veľmi citlivo vnímaná spoločnosťou. Pre tvorbu týchto objektov preto je nie potrebné len dôkladné poznanie typológie a technických požiadaviek na tvorbu pohrebísk, ale dôležitý je najmä autorský zámer, ktorého výsledkom bude stvárnenie cintorína ako výnimočného a dôstojného pietneho miesta.
Preto za oveľa potrebnejšie než hľadanie „ideálneho“ dizajnu pre súčasný moderný cintorín, považujem hľadanie inšpirácie pre jeho navrhovanie. Tu je dôležité najmä poznanie histórie a špecifických podmienok vývoja kultúry pochovávania vo svete a u nás. Veľká rozličnosť spôsobov pochovávania, budovania hrobov a pohrebísk úzko súvisí s rôznou kultúrou, náboženskými predstavami a vnímaním smrti v jednotlivých kultúrach a historických obdobiach. Pri tvorbe pohrebísk, ktoré sú aj miestami identity národa a kultúry, nie je žiaduce vnášať prvky iných kultúr. Práve na základe poznania tradícií našich predkov a odlišností vývoja v okolitých krajinách by mali vynikať cintoríny späté s našou krajinou, históriou a tradíciami, rešpektujúce však moderné, vyššie nároky na ich tvorbu.
Z pohľadu záhradného architekta musím zdôrazniť, že cintoríny sú v súčasnosti chápané v rámci sídiel jednoznačne ako plochy zelene. Najmä plošne má zeleň pohrebísk značný podiel v systéme zelene sídiel, nezanedbateľná však je aj jej ekologická funkcia. Napriek zaradeniu cintorínov ako plôch zelene v sídle, ich súčasný stav však tomu nezodpovedá. Výrazne klesá tak množstvo plôch zelene v rámci areálov pohrebísk, ako aj jej kvalita. Hlavným dôvodom tohto stavu je rozširovanie plôch určených priamo na pochovávanie na úkor plôch zelene. Zámerná sadovnícka kompozícia je tak redukovaná na aleje stromov popri hlavných komunikáciách a zeleň hrobových polí tvoria často skôr nežiaduce neodborné výsadby drevín, prevedené pozostalými. Taktiež zeleň na plochách hrobov bola nahradená neživými materiálmi, čo bolo spôsobené zrejme nemožnosťou zabezpečiť pravidelnú starostlivosť o výsadby hrobov, napr. z dôvodu umiestnenia cintorína mimo sídla, migrácie obyvateľstva, zmenou životného štýlu, ale aj z dôvodu chýbajúcej ponuky profesionálnej údržby hrobových miest. Nízka intenzita a odbornosťou údržby zelene v kombinácii s nevhodnými podmienkami pre rast drevín sa odrážajú na celkovo nízkej kvalite zelene cintorínov. Veľkým problémom je hlavne nedostatočná ochrana a údržba vzácnych starých alejových stromov, ktoré tak postupne miznú z pohrebísk.
Už celé desaťročia stojíme pred otázkou, kam má vôbec smerovať ďalšia záhradno-architektonická tvorba pietnej zelene. Za najdôležitejší moment považujem nutnosť úzkej spolupráce všetkých profesií a organizácií, ktoré sa podieľajú na plánovaní či prevádzkovaní cintorínov a to urbanistov, architektov, záhradníkov, výtvarníkov, zriaďovateľov a správcov pohrebísk, kamenárov a pod. a to od začiatku ich plánovania až po ich prevádzku. Spoločným cieľom by mala byť tvorba a obnova cintorínov ako skutočne dôstojných miest posledného odpočinku.
Pri hľadaní témy pre tento článok, som sa stretla s častou požiadavkou načrtnúť ideálny moderný cintorín z pohľadu záhradného architekta. Napriek tomu, alebo práve preto, že sa tejto téme dlhšie venujem, musím konštatovať, že „ideálny“ vzorový cintorín vhodný pre celé Slovensko určite neexistuje a nie je potrebné ho ani hľadať.
Iste by bolo jednoduchšie vydať akýsi manuál pre tvorbu pohrebísk a hrobových polí, ale musíme si uvedomiť, že súčasný stav cintorínskej kultúry je spôsobený okrem iného práve aj unifikáciou tvorby pohrebísk a hrobov, ktorá zasiahla v posledných desaťročiach tak mestá ako vidiek, bez prihliadnutia k regionálnym rozdielom. Typizácia hrobov je následne kompenzovaná snahou o uplatnenie individuálneho vkusu a osobného odkazu pri úpravách hrobov a ich okolia a v konečnom dôsledku negatívne ovplyvňuje vzhľad celého pohrebiska.Tvorba pohrebnej architektúry je považovaná za jednu z najnáročnejších úloh v architektúre vôbec, pretože je veľmi citlivo vnímaná spoločnosťou. Pre tvorbu týchto objektov preto je nie potrebné len dôkladné poznanie typológie a technických požiadaviek na tvorbu pohrebísk, ale dôležitý je najmä autorský zámer, ktorého výsledkom bude stvárnenie cintorína ako výnimočného a dôstojného pietneho miesta.
Preto za oveľa potrebnejšie než hľadanie „ideálneho“ dizajnu pre súčasný moderný cintorín, považujem hľadanie inšpirácie pre jeho navrhovanie. Tu je dôležité najmä poznanie histórie a špecifických podmienok vývoja kultúry pochovávania vo svete a u nás. Veľká rozličnosť spôsobov pochovávania, budovania hrobov a pohrebísk úzko súvisí s rôznou kultúrou, náboženskými predstavami a vnímaním smrti v jednotlivých kultúrach a historických obdobiach. Pri tvorbe pohrebísk, ktoré sú aj miestami identity národa a kultúry, nie je žiaduce vnášať prvky iných kultúr. Práve na základe poznania tradícií našich predkov a odlišností vývoja v okolitých krajinách by mali vynikať cintoríny späté s našou krajinou, históriou a tradíciami, rešpektujúce však moderné, vyššie nároky na ich tvorbu.
Z pohľadu záhradného architekta musím zdôrazniť, že cintoríny sú v súčasnosti chápané v rámci sídiel jednoznačne ako plochy zelene. Najmä plošne má zeleň pohrebísk značný podiel v systéme zelene sídiel, nezanedbateľná však je aj jej ekologická funkcia. Napriek zaradeniu cintorínov ako plôch zelene v sídle, ich súčasný stav však tomu nezodpovedá. Výrazne klesá tak množstvo plôch zelene v rámci areálov pohrebísk, ako aj jej kvalita. Hlavným dôvodom tohto stavu je rozširovanie plôch určených priamo na pochovávanie na úkor plôch zelene. Zámerná sadovnícka kompozícia je tak redukovaná na aleje stromov popri hlavných komunikáciách a zeleň hrobových polí tvoria často skôr nežiaduce neodborné výsadby drevín, prevedené pozostalými. Taktiež zeleň na plochách hrobov bola nahradená neživými materiálmi, čo bolo spôsobené zrejme nemožnosťou zabezpečiť pravidelnú starostlivosť o výsadby hrobov, napr. z dôvodu umiestnenia cintorína mimo sídla, migrácie obyvateľstva, zmenou životného štýlu, ale aj z dôvodu chýbajúcej ponuky profesionálnej údržby hrobových miest. Nízka intenzita a odbornosťou údržby zelene v kombinácii s nevhodnými podmienkami pre rast drevín sa odrážajú na celkovo nízkej kvalite zelene cintorínov. Veľkým problémom je hlavne nedostatočná ochrana a údržba vzácnych starých alejových stromov, ktoré tak postupne miznú z pohrebísk.
Už celé desaťročia stojíme pred otázkou, kam má vôbec smerovať ďalšia záhradno-architektonická tvorba pietnej zelene. Za najdôležitejší moment považujem nutnosť úzkej spolupráce všetkých profesií a organizácií, ktoré sa podieľajú na plánovaní či prevádzkovaní cintorínov a to urbanistov, architektov, záhradníkov, výtvarníkov, zriaďovateľov a správcov pohrebísk, kamenárov a pod. a to od začiatku ich plánovania až po ich prevádzku. Spoločným cieľom by mala byť tvorba a obnova cintorínov ako skutočne dôstojných miest posledného odpočinku.
Späť na tému Architektúra
