Tri možné príčiny smrti Jana Masaryka
Minister zahraničných vecí Československej republiky Jan Masaryk zomrel za dodnes nevyjasnených okolností pred 75. rokmi.
Pochádzal z rodiny prezidenta
Otcom Jana Masaryka, ktorý sa narodil 14. septembra 1886 v Královských Vinohradoch (dnes mestská časť Prahy – Vinohrady), bol prvý prezident ČSR Tomáš Garrigue Masaryk.
Jan Masaryk (uvádzaný aj ako „Jan Garrigue Masaryk“) v rozhlasovom prejave pri príležitosti svojich 61. narodenín, uviedol, že v čase jeho detstva síce veľa peňazí nemali, no otec im zabezpečil riadne vzdelanie. Spomenul tiež, že si doma radi spievali, pričom toto rozvíjanie hudobného sluchu viedlo mladého Masaryka k záľube v hre na klavír. Okrem toho priznal, že nebol príkladným študentom.
Keď sa mu v roku 1906 nepodarilo zmaturovať, odcestoval do USA, kde si našiel prácu poslíčka. Výplaty však na živobytie v krajine za oceánom ani zďaleka nestačili, a tak musel často žiadať o finančnú podporu príbuzných i kamarátov.
Začiatkom roka 1907 požiadal o pomoc otcovho priateľa , podnikateľa Charlesa Cranea, ktorý mu vybavil miesto v zlievarni v Bridgeporte. Tam pracoval takmer šesť rokov ako robotník aj úradník, no bez Craneovej podpory by tu zrejme tak dlho nevydržal.
Vo fabrike s ním totiž neboli spokojný, premiestňovali ho z jedného oddelenia na druhé, a tak ho aj vzhľadom na jeho bohémsky štýl života so súhlasom príbuzných na jeseň v roku 1912 poslali do zvláštnej školy pre slabomyseľných vo Vinelande, kde mu diagnostikovali hebefréniu, teda formu schizofrénie s poruchami správania. Tomu sa ale nemožno čudovať – genetické predispozície k psychickej labilite zdedil po matke, ktorá trpela ťažkými depresiami najmä po smrti staršieho syna Herberta.
Po ročnom pobyte vo Vinelande sa vrátil do Čiech a neskôr, v roku 1915, narukoval do Rakúsko-uhorskej armády, pričom počas vojny podľa vlastných slov ani raz nevystrelil. Napriek tomu mu však bola udelená medaila za statočnosť a povýšili ho do hodnosti poručíka.
Zlom v jeho kariére priniesol rok 1919, keď začal pôsobiť ako diplomat ČSR vo Washingtone.
Od roku 1925 pôsobil ako československý veľvyslanec v Londýne. V tom istom roku sa tiež oženil s dcérou Charlesa Cranea, Francis Craneovou a ich manželstvo vydržalo do roku 1931.
Po Mníchovskej dohode zo septembra 1938, ktorá predznamenávala nadchádzajúci proces rozpadu ČSR, na funkciu rezignoval. No ešte predtým, než došlo k podpisu dohody, apeloval na britského premiéra Nevilla Chamberlaina prostredníctvom nesúhlasnej nóty. Chamberlain však na jeho protest reagoval v britskom rozhlase slovami: „Aké je hrozné, fantastické, neuveriteľné, ak majú Briti pripravovať zákopy a skúšať plynové masky v Anglicku kvôli sporu v ďalekej zemi a medzi ľudom, o ktorom my nevieme nič. (…) A aj keby sme sympatizovali s malým národom, proti ktorému stojí veľký a mocný sused, nemôžeme konať tak, aby sme priviedli celú britskú ríšu do vojny iba kvôli nemu.“
Hoci bol Jan Masaryk postojom britskej vlády sklamaný, v roku 1940 sa rozhodol opäť zabojovať za záujmy ČSR, tentoraz vo funkcii ministra zahraničia londýnskej exilovej vlády.
Po druhej svetovej vojne pokračoval vo výkone svojho povolania a pôsobenia v politike sa nevzdal ani potom, čo sa naňho pokúsili spáchať atentát pomocou krabičky s výbušninou. Nedlho po februárovom komunistickom prevrate z roku 1948 našli Masarykovo dokaličené mŕtve telo pod oknami jeho bytu v sídle ministerstva zahraničných vecí v Černínskom paláci.
Pochádzal z rodiny prezidenta
Otcom Jana Masaryka, ktorý sa narodil 14. septembra 1886 v Královských Vinohradoch (dnes mestská časť Prahy – Vinohrady), bol prvý prezident ČSR Tomáš Garrigue Masaryk.
Jan Masaryk (uvádzaný aj ako „Jan Garrigue Masaryk“) v rozhlasovom prejave pri príležitosti svojich 61. narodenín, uviedol, že v čase jeho detstva síce veľa peňazí nemali, no otec im zabezpečil riadne vzdelanie. Spomenul tiež, že si doma radi spievali, pričom toto rozvíjanie hudobného sluchu viedlo mladého Masaryka k záľube v hre na klavír. Okrem toho priznal, že nebol príkladným študentom.
Keď sa mu v roku 1906 nepodarilo zmaturovať, odcestoval do USA, kde si našiel prácu poslíčka. Výplaty však na živobytie v krajine za oceánom ani zďaleka nestačili, a tak musel často žiadať o finančnú podporu príbuzných i kamarátov.
Začiatkom roka 1907 požiadal o pomoc otcovho priateľa , podnikateľa Charlesa Cranea, ktorý mu vybavil miesto v zlievarni v Bridgeporte. Tam pracoval takmer šesť rokov ako robotník aj úradník, no bez Craneovej podpory by tu zrejme tak dlho nevydržal.
Vo fabrike s ním totiž neboli spokojný, premiestňovali ho z jedného oddelenia na druhé, a tak ho aj vzhľadom na jeho bohémsky štýl života so súhlasom príbuzných na jeseň v roku 1912 poslali do zvláštnej školy pre slabomyseľných vo Vinelande, kde mu diagnostikovali hebefréniu, teda formu schizofrénie s poruchami správania. Tomu sa ale nemožno čudovať – genetické predispozície k psychickej labilite zdedil po matke, ktorá trpela ťažkými depresiami najmä po smrti staršieho syna Herberta.
Po ročnom pobyte vo Vinelande sa vrátil do Čiech a neskôr, v roku 1915, narukoval do Rakúsko-uhorskej armády, pričom počas vojny podľa vlastných slov ani raz nevystrelil. Napriek tomu mu však bola udelená medaila za statočnosť a povýšili ho do hodnosti poručíka.
Zlom v jeho kariére priniesol rok 1919, keď začal pôsobiť ako diplomat ČSR vo Washingtone.
Od roku 1925 pôsobil ako československý veľvyslanec v Londýne. V tom istom roku sa tiež oženil s dcérou Charlesa Cranea, Francis Craneovou a ich manželstvo vydržalo do roku 1931.
Po Mníchovskej dohode zo septembra 1938, ktorá predznamenávala nadchádzajúci proces rozpadu ČSR, na funkciu rezignoval. No ešte predtým, než došlo k podpisu dohody, apeloval na britského premiéra Nevilla Chamberlaina prostredníctvom nesúhlasnej nóty. Chamberlain však na jeho protest reagoval v britskom rozhlase slovami: „Aké je hrozné, fantastické, neuveriteľné, ak majú Briti pripravovať zákopy a skúšať plynové masky v Anglicku kvôli sporu v ďalekej zemi a medzi ľudom, o ktorom my nevieme nič. (…) A aj keby sme sympatizovali s malým národom, proti ktorému stojí veľký a mocný sused, nemôžeme konať tak, aby sme priviedli celú britskú ríšu do vojny iba kvôli nemu.“
Hoci bol Jan Masaryk postojom britskej vlády sklamaný, v roku 1940 sa rozhodol opäť zabojovať za záujmy ČSR, tentoraz vo funkcii ministra zahraničia londýnskej exilovej vlády.
Po druhej svetovej vojne pokračoval vo výkone svojho povolania a pôsobenia v politike sa nevzdal ani potom, čo sa naňho pokúsili spáchať atentát pomocou krabičky s výbušninou. Nedlho po februárovom komunistickom prevrate z roku 1948 našli Masarykovo dokaličené mŕtve telo pod oknami jeho bytu v sídle ministerstva zahraničných vecí v Černínskom paláci.
Vyšetrovanie smrti
I keď sa okolnosťami smrti Jána Masaryka zaoberali viacerí vyšetrovatelia i historici, žiaden z nich dodnes presvedčivo nedokázal, čo sa vlastne stalo. S istotou však môžeme povedať, že ako potenciálny vodca protikomunistického odboja v zahraničí a obľúbený politik bol tŕňom v oku československých komunistov i sovietskych bezpečnostných zložiek.
Komunisti označili za príčinu smrti samovraždu. Jej údajný priebeh podrobne opísal komunistický minister vnútra Václav Nosek na schôdzi Národného zhromaždenia ešte v deň nálezu Masarykovho tela, dňa 10. marca 1948: „V dôsledku zhoršujúcej sa choroby nastala v noci u ministra Masaryka nervová kríza. Zistilo sa, že v posledných dňoch trpel nespavosťou a podľa množstva cigaretových ohorkov možno usudzovať, že podobne na tom bol aj počas tejto noci. Ráno nastalo u ministra Masaryka vyvrcholenie dostavením sa prudkej rannej depresie, ktorá sa stupňovala až do náhleho pominutia zmyslov... V nekontrolovateľnom duševnom stave okolo šiestej hodiny rannej sa odobral zo spálne do susednej kúpeľne a z okna vyskočil na nádvorie Černínskeho paláca, kde ho asi o pol hodiny našli mŕtveho."
K dispozícii však máme aj argumenty, ktoré túto verziu spochybňujú. V Masarykovom byte boli rozhádzané veci, jeden z vankúšov sa dokonca našiel vo vani. Minister navyše plánoval svadbu s dlhoročnou priateľkou Marciou Davenportovou, za ktorou mal prísť do Londýna, aby následne spoločne emigrovali do USA...
Okrem toho bol prípad pôvodnému vyšetrovateľovi, nekomunistovi Zděnku Borkovcovi, odňatý a pridelený agentom Štátnej bezpečnosti. Podivná tragédia postihla i lekára Jaromíra Teplého, ktorý krátko po obhliadke ministrovho tela údajne spáchal samovraždu. Otázniky tiež vyvoláva až podozrivo rýchle ukončenie prvého vyšetrovania, ktoré skončilo už 12. marca so záverom, že išlo o jasnú samovraždu. Ale túto verziu odmietla Davenportová, ako aj mnohí obyvatelia republiky. Vo verejnosti sa objavili i špekulácie, že kytica snežienok, položená v rakve za ministrovým pravým uchom, mala zakryť stopu po strelnej rane.
Úmrtím Jana Masaryka sa zaoberala i vláda Alexandra Dubčeka v apríli 1968. V uvoľnenej atmosfére „socializmu s ľudskou tvárou“ vyšetrovatelia pripustili iný variant – nešťastnú náhodu, pri ktorej mal minister počas fajčenia na rímse okna stratiť rovnováhu a spadnúť na zem.
Opäť však ide o záver značne spochybniteľný, a to obzvlášť vzhľadom na vpád vojsk Varšavskej zmluvy v auguste toho istého roka a následný nástup normalizácie. Ďalšie vyšetrovanie prebehlo po vzniku samostatnej Českej republiky v rokoch 1993 – 1996, pričom prinieslo celkom inú hypotézu. Masaryk sa mal zošmyknúť z rímsy okna, keď unikal pred nebezpečenstvom, možno pred vrahmi alebo päticou záhadných mužov, ktorí mali podľa svedka Zdeňka Lustyka počas inkriminovanej noci vykonávať nezákonnú prehliadku v ministrovom byte, zrejme za účelom nájsť naňho nejaký kompromitujúci materiál.
Toto vyšetrovanie však neuspokojilo členov Masarykovho demokratického hnutia, a tak bola na ich podnet zahájená ďalšia etapa objasňovania ministrovho úmrtia v rokoch 2001 až 2003. Podrobné preskúmanie okolností smrti i pôvodnej pitevnej správy vtedy priviedlo hlavného vyšetrovateľa prípadu, majora Iľju Pravdu, k názoru, že išlo o úkladnú vraždu. Skúsení kriminalisti pomocou presných výpočtov vylúčili, že by telo pri samovražednom úmysle mohlo dopadnúť na dlažbu v takom uhle a v takej vzdialenosti, v akej našli Masaryka. Ministra mala vyhodiť z okna najmenej jedna osoba, resp. viac páchateľov.
Celé vyšetrovanie de facto uzavrel major Pravda slovami: „Bola to vražda, aj keď nemáme vraha. Poznáme podozrivých, ale nemáme dôkazy, ktoré by z Masarykovej smrti usvedčili konkrétnu osobu.“
Vraha niekdajšieho ministra zahraničných vecí ČSR sa snažili nájsť aj v ďalších fázach vyšetrovania na sklonku roka 2016 a v roku 2019, no pátranie bolo neúspešné.
I keď sa okolnosťami smrti Jána Masaryka zaoberali viacerí vyšetrovatelia i historici, žiaden z nich dodnes presvedčivo nedokázal, čo sa vlastne stalo. S istotou však môžeme povedať, že ako potenciálny vodca protikomunistického odboja v zahraničí a obľúbený politik bol tŕňom v oku československých komunistov i sovietskych bezpečnostných zložiek.
Komunisti označili za príčinu smrti samovraždu. Jej údajný priebeh podrobne opísal komunistický minister vnútra Václav Nosek na schôdzi Národného zhromaždenia ešte v deň nálezu Masarykovho tela, dňa 10. marca 1948: „V dôsledku zhoršujúcej sa choroby nastala v noci u ministra Masaryka nervová kríza. Zistilo sa, že v posledných dňoch trpel nespavosťou a podľa množstva cigaretových ohorkov možno usudzovať, že podobne na tom bol aj počas tejto noci. Ráno nastalo u ministra Masaryka vyvrcholenie dostavením sa prudkej rannej depresie, ktorá sa stupňovala až do náhleho pominutia zmyslov... V nekontrolovateľnom duševnom stave okolo šiestej hodiny rannej sa odobral zo spálne do susednej kúpeľne a z okna vyskočil na nádvorie Černínskeho paláca, kde ho asi o pol hodiny našli mŕtveho."
K dispozícii však máme aj argumenty, ktoré túto verziu spochybňujú. V Masarykovom byte boli rozhádzané veci, jeden z vankúšov sa dokonca našiel vo vani. Minister navyše plánoval svadbu s dlhoročnou priateľkou Marciou Davenportovou, za ktorou mal prísť do Londýna, aby následne spoločne emigrovali do USA...
Okrem toho bol prípad pôvodnému vyšetrovateľovi, nekomunistovi Zděnku Borkovcovi, odňatý a pridelený agentom Štátnej bezpečnosti. Podivná tragédia postihla i lekára Jaromíra Teplého, ktorý krátko po obhliadke ministrovho tela údajne spáchal samovraždu. Otázniky tiež vyvoláva až podozrivo rýchle ukončenie prvého vyšetrovania, ktoré skončilo už 12. marca so záverom, že išlo o jasnú samovraždu. Ale túto verziu odmietla Davenportová, ako aj mnohí obyvatelia republiky. Vo verejnosti sa objavili i špekulácie, že kytica snežienok, položená v rakve za ministrovým pravým uchom, mala zakryť stopu po strelnej rane.
Úmrtím Jana Masaryka sa zaoberala i vláda Alexandra Dubčeka v apríli 1968. V uvoľnenej atmosfére „socializmu s ľudskou tvárou“ vyšetrovatelia pripustili iný variant – nešťastnú náhodu, pri ktorej mal minister počas fajčenia na rímse okna stratiť rovnováhu a spadnúť na zem.
Opäť však ide o záver značne spochybniteľný, a to obzvlášť vzhľadom na vpád vojsk Varšavskej zmluvy v auguste toho istého roka a následný nástup normalizácie. Ďalšie vyšetrovanie prebehlo po vzniku samostatnej Českej republiky v rokoch 1993 – 1996, pričom prinieslo celkom inú hypotézu. Masaryk sa mal zošmyknúť z rímsy okna, keď unikal pred nebezpečenstvom, možno pred vrahmi alebo päticou záhadných mužov, ktorí mali podľa svedka Zdeňka Lustyka počas inkriminovanej noci vykonávať nezákonnú prehliadku v ministrovom byte, zrejme za účelom nájsť naňho nejaký kompromitujúci materiál.
Toto vyšetrovanie však neuspokojilo členov Masarykovho demokratického hnutia, a tak bola na ich podnet zahájená ďalšia etapa objasňovania ministrovho úmrtia v rokoch 2001 až 2003. Podrobné preskúmanie okolností smrti i pôvodnej pitevnej správy vtedy priviedlo hlavného vyšetrovateľa prípadu, majora Iľju Pravdu, k názoru, že išlo o úkladnú vraždu. Skúsení kriminalisti pomocou presných výpočtov vylúčili, že by telo pri samovražednom úmysle mohlo dopadnúť na dlažbu v takom uhle a v takej vzdialenosti, v akej našli Masaryka. Ministra mala vyhodiť z okna najmenej jedna osoba, resp. viac páchateľov.
Celé vyšetrovanie de facto uzavrel major Pravda slovami: „Bola to vražda, aj keď nemáme vraha. Poznáme podozrivých, ale nemáme dôkazy, ktoré by z Masarykovej smrti usvedčili konkrétnu osobu.“
Vraha niekdajšieho ministra zahraničných vecí ČSR sa snažili nájsť aj v ďalších fázach vyšetrovania na sklonku roka 2016 a v roku 2019, no pátranie bolo neúspešné.
Pozrite si fotogalériu pod článkom od autora článku
Popisky k fotografiám dole pod foto
Späť na tému Z histórie
