Tragické osudy predreformátorov
V stredoveku vystúpilo s kritickými postojmi voči katolíckej cirkvi niekoľko osobností, ktoré predchádzali najväčšiemu a zároveň najznámejšiemu reformátorovi – Martinovi Lutherovi. Reakcia cirkvi na ich výhrady bola krutá...
Peter Vald
Prvým predreformátorom, ktorý vystúpil s uceleným programom a čoskoro získal i nasledovníkov bol Peter Vald (1140 – 1217, uvádzaný aj ako Peter Valdes/Waldes/Valdo/Waldo/Vaudès).
Vald žil spočiatku svetským životom bohatého kupca v Lyone. Až vo veku 36 rokov, skormútený smrťou priateľa, sa rozhodol, že predá celý svoj majetok. Peniaze rozdal chudobným, opustil manželku a obidve dcéry poslal do kláštora. Časť svojho bohatstva tiež použil na preklad niektorých pasáží Biblie do provensalčiny, aby tak umožnil obyvateľom Južného Francúzska poznať Slovo Božie v ich rodnej reči. Snažil sa aj o prinavrátenie cirkvi k jej pôvodnej apoštolskej chudobe, pričom sa sám riadil 10. kapitolou Matúšovho evanjelia, v ktorej Kristus vysiela učeníkov. Potravu či šaty preto on a jeho nasledovníci získavali výlučne od svojich poslucháčov.
Vald odmietal autoritu cirkvi, zádušné omše, modlitby za mŕtvych, náuku o očistci, uctievanie svätých, prísahu, vojnu a popravy. Zdôrazňoval dôležitosť Písma a hlásal, že spása je výsledkom viery a skutkov lásky. Svojho presvedčenia sa nevzdal ani potom, keď v roku 1184 pápež Lucius III. zakázal Valdovcom kazateľskú činnosť.
Hoci Vald a jeho učeníci museli stovky rokov čeliť krutému prenasledovaniu, spoločenstvo Valdovcov pôsobí dodnes. V súčasnosti je Valdovcov okolo 120 000 a väčšina z nich sa zdržiava v oblasti regiónu Piémont na severozápade Talianska.
Peter Vald
Prvým predreformátorom, ktorý vystúpil s uceleným programom a čoskoro získal i nasledovníkov bol Peter Vald (1140 – 1217, uvádzaný aj ako Peter Valdes/Waldes/Valdo/Waldo/Vaudès).
Vald žil spočiatku svetským životom bohatého kupca v Lyone. Až vo veku 36 rokov, skormútený smrťou priateľa, sa rozhodol, že predá celý svoj majetok. Peniaze rozdal chudobným, opustil manželku a obidve dcéry poslal do kláštora. Časť svojho bohatstva tiež použil na preklad niektorých pasáží Biblie do provensalčiny, aby tak umožnil obyvateľom Južného Francúzska poznať Slovo Božie v ich rodnej reči. Snažil sa aj o prinavrátenie cirkvi k jej pôvodnej apoštolskej chudobe, pričom sa sám riadil 10. kapitolou Matúšovho evanjelia, v ktorej Kristus vysiela učeníkov. Potravu či šaty preto on a jeho nasledovníci získavali výlučne od svojich poslucháčov.
Vald odmietal autoritu cirkvi, zádušné omše, modlitby za mŕtvych, náuku o očistci, uctievanie svätých, prísahu, vojnu a popravy. Zdôrazňoval dôležitosť Písma a hlásal, že spása je výsledkom viery a skutkov lásky. Svojho presvedčenia sa nevzdal ani potom, keď v roku 1184 pápež Lucius III. zakázal Valdovcom kazateľskú činnosť.
Hoci Vald a jeho učeníci museli stovky rokov čeliť krutému prenasledovaniu, spoločenstvo Valdovcov pôsobí dodnes. V súčasnosti je Valdovcov okolo 120 000 a väčšina z nich sa zdržiava v oblasti regiónu Piémont na severozápade Talianska.
Ján Viklif
Ďalším významným predreformátorom, ktorého učenie malo vplyv na mohutný prúd nemeckej reformácie bol Ján Viklif (1324 – 1384, uvádzaný aj ako John Wycliffe/Viklef/Wyclif/Wycliff), profesor teológie na univerzite v Oxforde.
Inšpirovaný najmä Petrom Valdom, vyvolil si za svoj hlavný cieľ rozšírenie Evanjelia v reči zrozumiteľnej anglickému ľudu. Ako znalec Písma si uvedomoval, že ani niektorí kňazi poriadne nepoznajú slová Ježiša Krista. Bibliu však začal prekladať do angličtiny až v pomerne vysokom veku, v roku 1378. Dovtedy sa venoval najmä kazateľskej činnosti a politike. Vďaka jeho politickej angažovanosti odmietol anglický parlament žiadosť pápeža Urbana V. o vyplatenie cirkevných poplatkov a v oblasti teológie napríklad brojil proti odpustkom, poslednému pomazaniu, odpusteniu hriechov skrze kňaza, celibátu, vzývaniu svätých, uctievaniu obrazov a podobne ako Martin Luther o dve storočia neskôr, aj Viklif zdôrazňoval, že nie pápež, ale Kristus je hlavou cirkvi, a preto nie je povinnosťou veriacich poslúchať pápeža. Odvolával sa pritom na verš z novozmluvnej knihy Skutkov apoštolov : „Boha treba poslúchať viac ako ľudí.“ (Sk. 5:29).
Aj keď sa ho rímskokatolícka cirkev pokúšala umlčať, jeho odsúdenie zmarila zvláštna zhoda náhod, niektorými veriacimi dodnes vnímaná ako Boží zásah. Koncil konaný dňa 21. mája 1382, ktorý mal nad ním vyniesť smrteľný ortieľ, tak neurobil pre silné zemetrasenie. Napokon sa cirkevným predstaviteľom podarilo Viklifa iba pripraviť o miesto vysokoškolského profesora na základe obvinenia z burcovania sedliakov. Avšak nenávisť rímskokatolíckej cirkvi voči Viklifovi bola taká silná, že v roku 1428, teda 44 rokov po jeho smrti, Viklifove kosti na príkaz inkvizítorov vykopali, spálili a popol vysypali do rieky Swift.
Jan Hus
Po tom, čo sa v roku 1382 vydala sestra českého kráľa Václava za anglického kráľa Richarda II. sa styky medzi oboma kráľovstvami zintenzívnili. Rozvoj vzájomných vzťahov malo za následok, že sa aj v Prahe utvoril krúžok Viklefistov.
Najznámejším členom tohto spolku bol ďalší predreformátor – Jan Hus (1369 – 1415, v slovenskej literatúre uvádzaný aj ako Ján Hus). Hus v podstate rozširoval Viklifovo učenie a ako národne uvedomelý Čech svoje pôsobenie obohatil o národno-obrodenský rozmer. Najmarkantnejší rozdiel medzi učením Husa a Viklifa spočíva v chápaní transsubstanciácie; zatiaľ čo Viklif tvrdil, že pri Večeri Pánovej ostáva chlieb chlebom a víno vínom (t. j. že chlieb a víno sú v podstate sú iba symboly na pripomenutie Kristovej mesiášskej obete), Hus veril v ozajstnú premenu vína v krv Kristovu a chleba v telo Kristovo. Po zriadení úradov troch pápežov v roku 1409 predstavitelia cirkvi Husovi zakázali kázať v kaplnkách.
No ako pripomína dánsky teológ Valdemar Ammundsen v knihe Ján Hus: Päťstoročná rozpomienka, Hus nato reagoval s jemu vlastnou rozhodnosťou. Povedal: „...že sám Kristus rozkázal jemu, aby kázal, a tak arcibiskup nemá práva jemu to zabrániť, lebo viacej sluší Boha poslúchať, ako ľudí.“
Svoj osud teda zveril do rúk Božích a kázal naďalej i napriek zákazom, vyhrážkam a následnej exkomunikácii. Tieň strachu však dopadal aj na nebojácneho majstra Husa. Dokazuje to jeho list z roku 1412, v ktorom píše: „Všemožne robia pokusy, ako počujem, aby mohli zrúcať kaplnku Betlehemskú a prekaziť kázanie aj v iných chrámoch, v ktorých zvestujú slovo Božie. Ale ja dúfam v Boha, že nič nevykonajú.“
O tri roky neskôr odsúdil cirkevný snem v Kostnici tohto hlboko veriaceho muža na smrť. Ján Hus bol zaživa upálený na hranici a jeho pozostatky vhodili do rieky Rýn.
Girolamo Savonarola
Posledným zo známych predreformátorov, ktorí mali vplyv na Martina Luthera, bol Talian Girolamo Savonarola (1452 – 1498, známy tiež ako Hieronymus Savonarola).
Savonarola pôsobil od roku 1481 ako lektor novicov v dominikánskom kláštore sv. Marka vo Florencii. Mesto vtedy ovládali príslušníci rodu Medici, ktorí sa často oddávali bujarej zábave, pitiu vína a sexuálnym radovánkam. Florencia preto bola v jeho očiach svojou skazenosťou podobná Sodome a Gomore. Preto začal Savonarola kázať o Božom hneve, nástrahách ziskuchtivosti a skazenosti pápežského dvora. Nevyhol sa ani apokalyptickým predpovediam hrôzostrašnej budúcnosti Florencie, ktorá mala podľa neho nastať v prípade, ak jej obyvatelia nezačnú činiť pokánie. Predpovedal tiež smrť vládcu Florencie – Lorenza Mediciho a pápeža Inocenta VIII., ktorí onedlho nato naozaj umreli. A práve vďaka tomu, že sa niektoré jeho hrozivé predpovede naplnili, získal si priazeň ľudu. Jeho kázne, dovtedy navštevované len niekoľkými veriacimi, začali lákať tisíce veriacich.
Keď v roku 1494 na Apeninský polostrov zaútočil francúzsky kráľ Karol VIII., Florenťania Mediciovcov vyhnali a Savonarolu ustanovili pánom nad mestom. Jeho popularita medzi pospolitým ľudom navyše narastala aj preto, že okrem kazateľskej činnosti uskutočňoval zbierky pre chudobných. Taktiež hlásal, že ľud nepotrebuje vládu hriešnikov, pretože jediné pokyny, ktorými sa v živote treba riadiť, sú zákony Božie obsiahnuté v Biblii – čo malo u obyvateľov Florencie znechutených amorálnym správaním cirkevných predstaviteľov a svetských hodnostárov veľký úspech.
Spolu s rastom Savonarolovej popularity však narastal i hnev nového pápeža Alexandra VI., ktorý mnícha v roku 1497 exkomunikoval. A hoci Alexander VI. z rodu Borgia žil nemravným životom a netajil sa ani svojim početným potomstvom, pre väčšinu katolíckych veriacich stále ostával zástupcom Boha na Zemi. A tak krátko po svojej exkomunikácii začal Savonarola strácať priaznivcov.
Začiatkom apríla 1498 bol uväznený a odsúdený na „Boží súd“, ktorý mal rozhodnúť medzi Savonarolovými stúpencami a protivníkmi.
Boli prichystané hranice poliate smolou, pretože Boh mal zoslať oheň, aby bolo jasné, na koho strane stojí. Namiesto ohňa však prišiel dážď.
Ale ani víťazstvo počas Božieho súdu nezachránilo kazateľovi život. Savonarola bol znovu uväznený a odsúdený za trieštenie cirkvi a hanobenie svätej stolice. Obesili a spálili ho 23. mája 1498 spolu s jeho dvoma rehoľnými bratmi na námestí Piazza della Signoria vo Florencii. Krátko pred svojou smrťou ešte stihol vo väzení napísať výklady k 31. a 51. žalmu, ktoré neskôr Luther preložil do nemčiny.
Ďalším významným predreformátorom, ktorého učenie malo vplyv na mohutný prúd nemeckej reformácie bol Ján Viklif (1324 – 1384, uvádzaný aj ako John Wycliffe/Viklef/Wyclif/Wycliff), profesor teológie na univerzite v Oxforde.
Inšpirovaný najmä Petrom Valdom, vyvolil si za svoj hlavný cieľ rozšírenie Evanjelia v reči zrozumiteľnej anglickému ľudu. Ako znalec Písma si uvedomoval, že ani niektorí kňazi poriadne nepoznajú slová Ježiša Krista. Bibliu však začal prekladať do angličtiny až v pomerne vysokom veku, v roku 1378. Dovtedy sa venoval najmä kazateľskej činnosti a politike. Vďaka jeho politickej angažovanosti odmietol anglický parlament žiadosť pápeža Urbana V. o vyplatenie cirkevných poplatkov a v oblasti teológie napríklad brojil proti odpustkom, poslednému pomazaniu, odpusteniu hriechov skrze kňaza, celibátu, vzývaniu svätých, uctievaniu obrazov a podobne ako Martin Luther o dve storočia neskôr, aj Viklif zdôrazňoval, že nie pápež, ale Kristus je hlavou cirkvi, a preto nie je povinnosťou veriacich poslúchať pápeža. Odvolával sa pritom na verš z novozmluvnej knihy Skutkov apoštolov : „Boha treba poslúchať viac ako ľudí.“ (Sk. 5:29).
Aj keď sa ho rímskokatolícka cirkev pokúšala umlčať, jeho odsúdenie zmarila zvláštna zhoda náhod, niektorými veriacimi dodnes vnímaná ako Boží zásah. Koncil konaný dňa 21. mája 1382, ktorý mal nad ním vyniesť smrteľný ortieľ, tak neurobil pre silné zemetrasenie. Napokon sa cirkevným predstaviteľom podarilo Viklifa iba pripraviť o miesto vysokoškolského profesora na základe obvinenia z burcovania sedliakov. Avšak nenávisť rímskokatolíckej cirkvi voči Viklifovi bola taká silná, že v roku 1428, teda 44 rokov po jeho smrti, Viklifove kosti na príkaz inkvizítorov vykopali, spálili a popol vysypali do rieky Swift.
Jan Hus
Po tom, čo sa v roku 1382 vydala sestra českého kráľa Václava za anglického kráľa Richarda II. sa styky medzi oboma kráľovstvami zintenzívnili. Rozvoj vzájomných vzťahov malo za následok, že sa aj v Prahe utvoril krúžok Viklefistov.
Najznámejším členom tohto spolku bol ďalší predreformátor – Jan Hus (1369 – 1415, v slovenskej literatúre uvádzaný aj ako Ján Hus). Hus v podstate rozširoval Viklifovo učenie a ako národne uvedomelý Čech svoje pôsobenie obohatil o národno-obrodenský rozmer. Najmarkantnejší rozdiel medzi učením Husa a Viklifa spočíva v chápaní transsubstanciácie; zatiaľ čo Viklif tvrdil, že pri Večeri Pánovej ostáva chlieb chlebom a víno vínom (t. j. že chlieb a víno sú v podstate sú iba symboly na pripomenutie Kristovej mesiášskej obete), Hus veril v ozajstnú premenu vína v krv Kristovu a chleba v telo Kristovo. Po zriadení úradov troch pápežov v roku 1409 predstavitelia cirkvi Husovi zakázali kázať v kaplnkách.
No ako pripomína dánsky teológ Valdemar Ammundsen v knihe Ján Hus: Päťstoročná rozpomienka, Hus nato reagoval s jemu vlastnou rozhodnosťou. Povedal: „...že sám Kristus rozkázal jemu, aby kázal, a tak arcibiskup nemá práva jemu to zabrániť, lebo viacej sluší Boha poslúchať, ako ľudí.“
Svoj osud teda zveril do rúk Božích a kázal naďalej i napriek zákazom, vyhrážkam a následnej exkomunikácii. Tieň strachu však dopadal aj na nebojácneho majstra Husa. Dokazuje to jeho list z roku 1412, v ktorom píše: „Všemožne robia pokusy, ako počujem, aby mohli zrúcať kaplnku Betlehemskú a prekaziť kázanie aj v iných chrámoch, v ktorých zvestujú slovo Božie. Ale ja dúfam v Boha, že nič nevykonajú.“
O tri roky neskôr odsúdil cirkevný snem v Kostnici tohto hlboko veriaceho muža na smrť. Ján Hus bol zaživa upálený na hranici a jeho pozostatky vhodili do rieky Rýn.
Girolamo Savonarola
Posledným zo známych predreformátorov, ktorí mali vplyv na Martina Luthera, bol Talian Girolamo Savonarola (1452 – 1498, známy tiež ako Hieronymus Savonarola).
Savonarola pôsobil od roku 1481 ako lektor novicov v dominikánskom kláštore sv. Marka vo Florencii. Mesto vtedy ovládali príslušníci rodu Medici, ktorí sa často oddávali bujarej zábave, pitiu vína a sexuálnym radovánkam. Florencia preto bola v jeho očiach svojou skazenosťou podobná Sodome a Gomore. Preto začal Savonarola kázať o Božom hneve, nástrahách ziskuchtivosti a skazenosti pápežského dvora. Nevyhol sa ani apokalyptickým predpovediam hrôzostrašnej budúcnosti Florencie, ktorá mala podľa neho nastať v prípade, ak jej obyvatelia nezačnú činiť pokánie. Predpovedal tiež smrť vládcu Florencie – Lorenza Mediciho a pápeža Inocenta VIII., ktorí onedlho nato naozaj umreli. A práve vďaka tomu, že sa niektoré jeho hrozivé predpovede naplnili, získal si priazeň ľudu. Jeho kázne, dovtedy navštevované len niekoľkými veriacimi, začali lákať tisíce veriacich.
Keď v roku 1494 na Apeninský polostrov zaútočil francúzsky kráľ Karol VIII., Florenťania Mediciovcov vyhnali a Savonarolu ustanovili pánom nad mestom. Jeho popularita medzi pospolitým ľudom navyše narastala aj preto, že okrem kazateľskej činnosti uskutočňoval zbierky pre chudobných. Taktiež hlásal, že ľud nepotrebuje vládu hriešnikov, pretože jediné pokyny, ktorými sa v živote treba riadiť, sú zákony Božie obsiahnuté v Biblii – čo malo u obyvateľov Florencie znechutených amorálnym správaním cirkevných predstaviteľov a svetských hodnostárov veľký úspech.
Spolu s rastom Savonarolovej popularity však narastal i hnev nového pápeža Alexandra VI., ktorý mnícha v roku 1497 exkomunikoval. A hoci Alexander VI. z rodu Borgia žil nemravným životom a netajil sa ani svojim početným potomstvom, pre väčšinu katolíckych veriacich stále ostával zástupcom Boha na Zemi. A tak krátko po svojej exkomunikácii začal Savonarola strácať priaznivcov.
Začiatkom apríla 1498 bol uväznený a odsúdený na „Boží súd“, ktorý mal rozhodnúť medzi Savonarolovými stúpencami a protivníkmi.
Boli prichystané hranice poliate smolou, pretože Boh mal zoslať oheň, aby bolo jasné, na koho strane stojí. Namiesto ohňa však prišiel dážď.
Ale ani víťazstvo počas Božieho súdu nezachránilo kazateľovi život. Savonarola bol znovu uväznený a odsúdený za trieštenie cirkvi a hanobenie svätej stolice. Obesili a spálili ho 23. mája 1498 spolu s jeho dvoma rehoľnými bratmi na námestí Piazza della Signoria vo Florencii. Krátko pred svojou smrťou ešte stihol vo väzení napísať výklady k 31. a 51. žalmu, ktoré neskôr Luther preložil do nemčiny.
Pozrite si fotogalériu pod článkom od autora článku
Popisky k fotografiám dole pod foto
Späť na tému Z histórie
