Tomáš Garrigue Masaryk: Samovražda
Prvý československý prezident Tomáš Garrigue Masaryk vstúpil do povedomia verejnosti a odborných kruhov knihou Samovražda ako masový sociálny jav súčasnosti v roku 1881.
Osobnosť Tomáša Garrigue Masaryka
Podobne ako Masarykov nástupca vo funkcii Edvard Beneš sa i prvý prezident spoločného štátu Čechov a Slovákov narodil v chudobnej rodine.
Jeho rodným krajom bolo Slovácko na juhovýchode Moravy pri slovenských hraniciach a jeho blízkosť k Slovensku potvrdzuje i skutočnosť, že aj jeho otec Jozef Maszárik (uvádzaný tiež ako Masarik či Masaryk) bol Slovák, pôvodom z Kopčian.
Od svojich pätnástich rokov si privyrábal ako súkromný učiteľ v bohatých rodinách a s finančnou podporou policajného riaditeľa Antona Le Monniera sa mu v roku 1872 podarilo zmaturovať vo Viedni. Jeho ďalšie kroky viedli na tamojšiu univerzitu, kde získal v roku 1876, vo veku dvadsať šesť rokov, doktorát v odbore filozofie. Potom sa venoval otázkam sociológie, ktorým venoval habilitačnú prácu Der Selbstmord als soziale Massenerscheinung der Gegenwart (v preklade z nemčiny: Samovražda ako masový sociálny jav súčasnosti), ktorá vyšla knižne v nemeckom jazyku v roku 1881. V češtine bola vydaná po prvý raz až v roku 1904 s niekoľkými úpravami a doplneniami pod názvom Sebevražda hromadným jevem společenským moderní osvěty, no vo všeobecnosti je známa pod skráteným názvom Samovražda, uvedeným aj na obálke českej verzie.
Politicky začal pôsobiť v roku 1890, keď vstúpil do Národní strany svobodomyslné a už v nasledujúcom roku bol zvolený za poslanca najvyššieho zákonodarného zboru Rakúskeho cisárstva – Ríšskej rady. Popritom prednášal filozofiu na Karlovej univerzite v Prahe a venoval sa výchove svojich piatich detí, z ktorých však jedno zomrelo predčasne ešte v dojčenskom veku.
Značnú starostlivosť si hlavne po smrti syna Herberta, ktorý zomrel počas prvej svetovej vojny na škvrnitý tífus, vyžadovala aj jeho manželka Charlotte, od ktorej prevzal prostredné meno. Prezidentskú funkciu vykonával počas necelých štyroch volebných období v rokoch 1918 – 1935, až kým abdikoval zo zdravotných dôvodov.
Jeho vládu väčšina verejnosti prijala kladne, kontroverzne však pôsobí Masarykovo odmietanie bodov Pittsburskej dohody, zaručujúcej Slovákom vlastnú administratívu, snem (t. j. parlament) a súdy. Na margo tejto zmluvy, ktorú pritom on sám ratifikoval ešte pred vznikom Československa, neskôr uviedol, že zmluva „nie je právne záväzná“ a že išlo iba o „lokálnu dohodu amerických Čechov a Slovákov“. Práve Pittsburská dohoda sa preto neskôr stala predmetom vnútropolitického zápasu o autonómiu, rovnako ako i koncepcia jednotného „československého“ národa a „českoslovenčiny“, ktorú slovenskí vlastenci odmietali v duchu Štúrovho výroku: „Češi sú kmen od nášho odchodní, ich história ňepadá na nás, bo sme mi v ňej žjadnej účasti ňemali.“
Tomáš Garrigue Masaryk zomrel 14. septembra 1937 na zámku v obci Lány v Stredočeskom kraji vo veku 87 rokov obklopený svojimi deťmi Alicou, Janom a Oľgou, ako i vnučkami Annou a Herbertou a neterou Ľudmilou s jej manželom. V blízkosti jeho smrteľnej postele stál i jeho niekdajší študent a vtedajší prezident ČSR Edvard Beneš, predseda vlády Milan Hodža, kancelár Přemysl Šámal, ako aj Masarykovi lekári a ošetrovateľky. Svoju manželku Charlottu, ktorá tak isto zomrela na zámku v Lánoch, prežil o štrnásť rokov.
Osobnosť Tomáša Garrigue Masaryka
Podobne ako Masarykov nástupca vo funkcii Edvard Beneš sa i prvý prezident spoločného štátu Čechov a Slovákov narodil v chudobnej rodine.
Jeho rodným krajom bolo Slovácko na juhovýchode Moravy pri slovenských hraniciach a jeho blízkosť k Slovensku potvrdzuje i skutočnosť, že aj jeho otec Jozef Maszárik (uvádzaný tiež ako Masarik či Masaryk) bol Slovák, pôvodom z Kopčian.
Od svojich pätnástich rokov si privyrábal ako súkromný učiteľ v bohatých rodinách a s finančnou podporou policajného riaditeľa Antona Le Monniera sa mu v roku 1872 podarilo zmaturovať vo Viedni. Jeho ďalšie kroky viedli na tamojšiu univerzitu, kde získal v roku 1876, vo veku dvadsať šesť rokov, doktorát v odbore filozofie. Potom sa venoval otázkam sociológie, ktorým venoval habilitačnú prácu Der Selbstmord als soziale Massenerscheinung der Gegenwart (v preklade z nemčiny: Samovražda ako masový sociálny jav súčasnosti), ktorá vyšla knižne v nemeckom jazyku v roku 1881. V češtine bola vydaná po prvý raz až v roku 1904 s niekoľkými úpravami a doplneniami pod názvom Sebevražda hromadným jevem společenským moderní osvěty, no vo všeobecnosti je známa pod skráteným názvom Samovražda, uvedeným aj na obálke českej verzie.
Politicky začal pôsobiť v roku 1890, keď vstúpil do Národní strany svobodomyslné a už v nasledujúcom roku bol zvolený za poslanca najvyššieho zákonodarného zboru Rakúskeho cisárstva – Ríšskej rady. Popritom prednášal filozofiu na Karlovej univerzite v Prahe a venoval sa výchove svojich piatich detí, z ktorých však jedno zomrelo predčasne ešte v dojčenskom veku.
Značnú starostlivosť si hlavne po smrti syna Herberta, ktorý zomrel počas prvej svetovej vojny na škvrnitý tífus, vyžadovala aj jeho manželka Charlotte, od ktorej prevzal prostredné meno. Prezidentskú funkciu vykonával počas necelých štyroch volebných období v rokoch 1918 – 1935, až kým abdikoval zo zdravotných dôvodov.
Jeho vládu väčšina verejnosti prijala kladne, kontroverzne však pôsobí Masarykovo odmietanie bodov Pittsburskej dohody, zaručujúcej Slovákom vlastnú administratívu, snem (t. j. parlament) a súdy. Na margo tejto zmluvy, ktorú pritom on sám ratifikoval ešte pred vznikom Československa, neskôr uviedol, že zmluva „nie je právne záväzná“ a že išlo iba o „lokálnu dohodu amerických Čechov a Slovákov“. Práve Pittsburská dohoda sa preto neskôr stala predmetom vnútropolitického zápasu o autonómiu, rovnako ako i koncepcia jednotného „československého“ národa a „českoslovenčiny“, ktorú slovenskí vlastenci odmietali v duchu Štúrovho výroku: „Češi sú kmen od nášho odchodní, ich história ňepadá na nás, bo sme mi v ňej žjadnej účasti ňemali.“
Tomáš Garrigue Masaryk zomrel 14. septembra 1937 na zámku v obci Lány v Stredočeskom kraji vo veku 87 rokov obklopený svojimi deťmi Alicou, Janom a Oľgou, ako i vnučkami Annou a Herbertou a neterou Ľudmilou s jej manželom. V blízkosti jeho smrteľnej postele stál i jeho niekdajší študent a vtedajší prezident ČSR Edvard Beneš, predseda vlády Milan Hodža, kancelár Přemysl Šámal, ako aj Masarykovi lekári a ošetrovateľky. Svoju manželku Charlottu, ktorá tak isto zomrela na zámku v Lánoch, prežil o štrnásť rokov.
Masarykova kniha o samovraždách
Kniha Sebevražda hromadným jevem společenským moderní osvěty pozostáva zo šiestich „hláv“, ktoré sú rozdelené na kapitoly a oddiely. V prvej hlave sa autor venuje vysvetleniu pojmov „život“ a „smrť“, pričom rozlišuje medzi prirodzeným a neprirodzeným úmrtím. Medzi neprirodzenú smrť radí skon vo vojne či súboji, zabitie a vraždu, potrat v „istom stupni zárodku“, ako aj smrť nešťastnou náhodou, popravou a samovraždou. Samovraždu možno podľa neho vnímať v rôznom zmysle slova – samovrahom je i ten, kto „pre nemravný alebo nemúdry život nájde predčasnú smrť“ (pre tento druh samovraždy používa výraz „sebazabitie“) a tiež ten, kto „kto spôsobí svojmu životu koniec úmyselne a vedome“. Okrem týchto dvoch skupín hovorí o „sebaobetovaní“ ako o druhu samovraždy. V nasledujúcej hlave rozoberá Masaryk príčiny samovraždy. Tie delí na „pôsobenie prírody“ a v rámci neho na príčiny „pozemské“ (t. j. podnebie, teplota vzduchu, typ krajiny atď.) a „kozmické“ (vplyv mesačného svitu, intenzita slnečného svetla a pod.). Do druhej kategórie zaraďuje „pôsobenie fyzickej a duševnej organizácie človeka“, kde patria:
a, fyzické pomery telesnej organizácie
b, všeobecné spoločenské pomery
c, politické pomery
d, hospodárske pomery
e, pomery duševnej vzdelanosti; rozumová, mravná a náboženská výchova; názor na život.
Pri pôsobení prírody dochádza k názoru, že sa najviac samovrážd pácha v lete, resp. v prvom a druhom štvrťroku. Na základe sociologických výskumov tvrdí, že k samovraždám najčastejšie dochádza počas svetlého dňa. Značnú mieru samovrážd udáva aj pre krajiny s rovinatým povrchom.
Vo všeobecnosti však považuje pôsobenie prírody za „slabé“, čo dokazujú i nejednoznačné údaje štatistík, na ktoré poukazuje. Okrem toho v tejto súvislosti podotýka, že: „...v nevzdelaných národoch, medzi divochmi, sa samovražda vôbec nevyskytuje a predsa sú práve títo ľudia najviac vystavení vplyvom prírody.“ Naproti tomu pripisuje vysokú mieru samovražednosti vzdelaným národom, najmä Európanom. Vysvetľuje si to spôsobom nazerania na okolitý svet; divoch sa zameriava na okolitý svet, ktorý poznáva prostredníctvom zmyslov. Keď si niečo nedokáže vysvetliť (napr. blesk), začne to považovať za božstvo. Veda sa, naopak, zmocňuje hrubej prírodnej sily a využíva ju ako účinný prostriedok obchodu.
Podobne i moderný, ateisticky založený človek vzťahuje všetko navôkol k svojmu vlastnému vnútornému svetu, kladie si otázky o zmysle existencie, pochybuje a trápi sa namiesto toho, aby nachádzal odpovede v náboženstve. A práve táto skľúčenosť môže viesť až k samovražedným pokusom. Strata náboženskej viery, poskytujúcej ochranu pred chmúrnymi myšlienkami a spolu s ňou i úbytok morálnych ukazovateľov, ktorými by sa človek mohol riadiť, tak v konečnom dôsledku vniesli do modernej spoločnosti rozvrat a zúfalstvo. Zdá sa akoby už nič nedávalo zmysel, akoby neexistovali žiadne vyššie sily určujúce smer a správnosť života. Náboženstvo však „dodáva človeku vieru v Boha a v nesmrteľnosť vo všetkých okolnostiach života útechu, vo všetkých protivenstvách nádej a posilňuje jeho lásku k ľudstvu; preto je nábožný človek za všetkých okolností života veselý, jeho viera, jeho presvedčenie a jeho istota púta ho nielen k nebu, ale zároveň k zemi, k životu.“
Za vzrastom samovražednosti ale podľa Masaryka nestojí iba rozvoj vedy a rozmach vyššej vzdelanosti. Avšak tá každého jedinca zjemňuje a privádza ho „...k novým a ťažkým okolnostiam a práve tým ho stavia pred otázku bytia či nebytia skôr než človeka menej vzdelaného, ktorý následkom obmedzenejšieho duševného obzoru miluje život pre svoju prostotu a skromnosť“.
No skutočné nebezpečenstvo predstavuje najmä „polovzdelanosť“, ktorá je totožná s neharmonickým, nejednotným a neorganickým vzdelaním rozumu.
„Ľudia vedia mnoho, veľmi mnoho, ale ich vedenie nemá na ich život zďaleka taký vplyv, aký by mať malo, a v tom je veľká chyba: učíme sa príliš veľa pre školu a neučíme se dosť pre život.“ píše sociológ, filozof a štátnik svetového formátu.
V ďalších častiach knihy sa autor venuje otázkam alkoholizmu a psychických vplyvov na samovražednosť, približuje druhy a spôsoby samovrážd, dejiny samovražednosti, píše o stúpajúcej miere samovražednosti, až kým nedôjde k záveru, že najúčinnejším prostriedkom boja proti fenoménu samovražednosti je vyznávanie „nového náboženstva“, spočívajúceho na Kristovom učení, no očisteného od cirkevných roztržiek; náboženstva, ktoré ľuďom umožní prepracovať myšlienky a city, vštiepi im silu aj energiu a poskytne mravnú oporu.
Kniha Sebevražda hromadným jevem společenským moderní osvěty pozostáva zo šiestich „hláv“, ktoré sú rozdelené na kapitoly a oddiely. V prvej hlave sa autor venuje vysvetleniu pojmov „život“ a „smrť“, pričom rozlišuje medzi prirodzeným a neprirodzeným úmrtím. Medzi neprirodzenú smrť radí skon vo vojne či súboji, zabitie a vraždu, potrat v „istom stupni zárodku“, ako aj smrť nešťastnou náhodou, popravou a samovraždou. Samovraždu možno podľa neho vnímať v rôznom zmysle slova – samovrahom je i ten, kto „pre nemravný alebo nemúdry život nájde predčasnú smrť“ (pre tento druh samovraždy používa výraz „sebazabitie“) a tiež ten, kto „kto spôsobí svojmu životu koniec úmyselne a vedome“. Okrem týchto dvoch skupín hovorí o „sebaobetovaní“ ako o druhu samovraždy. V nasledujúcej hlave rozoberá Masaryk príčiny samovraždy. Tie delí na „pôsobenie prírody“ a v rámci neho na príčiny „pozemské“ (t. j. podnebie, teplota vzduchu, typ krajiny atď.) a „kozmické“ (vplyv mesačného svitu, intenzita slnečného svetla a pod.). Do druhej kategórie zaraďuje „pôsobenie fyzickej a duševnej organizácie človeka“, kde patria:
a, fyzické pomery telesnej organizácie
b, všeobecné spoločenské pomery
c, politické pomery
d, hospodárske pomery
e, pomery duševnej vzdelanosti; rozumová, mravná a náboženská výchova; názor na život.
Pri pôsobení prírody dochádza k názoru, že sa najviac samovrážd pácha v lete, resp. v prvom a druhom štvrťroku. Na základe sociologických výskumov tvrdí, že k samovraždám najčastejšie dochádza počas svetlého dňa. Značnú mieru samovrážd udáva aj pre krajiny s rovinatým povrchom.
Vo všeobecnosti však považuje pôsobenie prírody za „slabé“, čo dokazujú i nejednoznačné údaje štatistík, na ktoré poukazuje. Okrem toho v tejto súvislosti podotýka, že: „...v nevzdelaných národoch, medzi divochmi, sa samovražda vôbec nevyskytuje a predsa sú práve títo ľudia najviac vystavení vplyvom prírody.“ Naproti tomu pripisuje vysokú mieru samovražednosti vzdelaným národom, najmä Európanom. Vysvetľuje si to spôsobom nazerania na okolitý svet; divoch sa zameriava na okolitý svet, ktorý poznáva prostredníctvom zmyslov. Keď si niečo nedokáže vysvetliť (napr. blesk), začne to považovať za božstvo. Veda sa, naopak, zmocňuje hrubej prírodnej sily a využíva ju ako účinný prostriedok obchodu.
Podobne i moderný, ateisticky založený človek vzťahuje všetko navôkol k svojmu vlastnému vnútornému svetu, kladie si otázky o zmysle existencie, pochybuje a trápi sa namiesto toho, aby nachádzal odpovede v náboženstve. A práve táto skľúčenosť môže viesť až k samovražedným pokusom. Strata náboženskej viery, poskytujúcej ochranu pred chmúrnymi myšlienkami a spolu s ňou i úbytok morálnych ukazovateľov, ktorými by sa človek mohol riadiť, tak v konečnom dôsledku vniesli do modernej spoločnosti rozvrat a zúfalstvo. Zdá sa akoby už nič nedávalo zmysel, akoby neexistovali žiadne vyššie sily určujúce smer a správnosť života. Náboženstvo však „dodáva človeku vieru v Boha a v nesmrteľnosť vo všetkých okolnostiach života útechu, vo všetkých protivenstvách nádej a posilňuje jeho lásku k ľudstvu; preto je nábožný človek za všetkých okolností života veselý, jeho viera, jeho presvedčenie a jeho istota púta ho nielen k nebu, ale zároveň k zemi, k životu.“
Za vzrastom samovražednosti ale podľa Masaryka nestojí iba rozvoj vedy a rozmach vyššej vzdelanosti. Avšak tá každého jedinca zjemňuje a privádza ho „...k novým a ťažkým okolnostiam a práve tým ho stavia pred otázku bytia či nebytia skôr než človeka menej vzdelaného, ktorý následkom obmedzenejšieho duševného obzoru miluje život pre svoju prostotu a skromnosť“.
No skutočné nebezpečenstvo predstavuje najmä „polovzdelanosť“, ktorá je totožná s neharmonickým, nejednotným a neorganickým vzdelaním rozumu.
„Ľudia vedia mnoho, veľmi mnoho, ale ich vedenie nemá na ich život zďaleka taký vplyv, aký by mať malo, a v tom je veľká chyba: učíme sa príliš veľa pre školu a neučíme se dosť pre život.“ píše sociológ, filozof a štátnik svetového formátu.
V ďalších častiach knihy sa autor venuje otázkam alkoholizmu a psychických vplyvov na samovražednosť, približuje druhy a spôsoby samovrážd, dejiny samovražednosti, píše o stúpajúcej miere samovražednosti, až kým nedôjde k záveru, že najúčinnejším prostriedkom boja proti fenoménu samovražednosti je vyznávanie „nového náboženstva“, spočívajúceho na Kristovom učení, no očisteného od cirkevných roztržiek; náboženstva, ktoré ľuďom umožní prepracovať myšlienky a city, vštiepi im silu aj energiu a poskytne mravnú oporu.
Pozrite si fotogalériu pod článkom od autora článku
Popisky k fotografiám dole pod foto
Späť na tému Z histórie
