Tibetské rituály späté so smrťou
Tibet si uchoval osobitú kultúru, ktorej súčasťou sú rôzne rituály, späté so smrťou. Po invázii jednotiek Čínskej ľudovej oslobodeneckej armády v roku 1950 sa Tibeťania museli podvoliť čínskej nadvláde, ale starých tradícií sa pridŕžajú i naďalej.
Tibeťania pôvodne vyznávali bönizmus, teda akúsi zmes šamanizmu a rôznych náboženských prvkov. Budhizmus sa v Tibete objavil až v 7. storočí vďaka tibetskému panovníkovi Songcan Gämpovi (vládol v rokoch 630 – 650), ale skutočný rozkvet tejto náuky na „streche sveta“ nastal hlavne zásluhou učenca Padmasambhavu z kráľovstva Oddiyana (v súčasnosti časť územia Západnej Indie, resp. Pakistanu), ktorý prišiel do Tibetu na pozvanie kráľa Thisong Decäna (panoval zhruba v rokoch 743 – 785).
V období Padmasambhovho príchodu do Tibetu však boli miestni obyvatelia naklonení predovšetkým tzv. čiernemu bönu. Uctievali démonov, čarovali a zaoberali sa rozširovaním pozemských statkov. Sklony k tomuto správaniu pritom údajne mali od svojej dávnej pramatky – krvilačnej démonky rákšasí. Podľa legiend je totiž pôvod Tibeťanov odvodený práve od tejto krvilačnej príšery, ktorej sa podarilo zviesť duchovne založeného opičiaka.
Padmasambhava teda prišiel v čase, keď o nenásilné Budhovo učenie väčšina Tibeťanov nejavila záujem, hoci malá časť obyvateľstva už budhizmus vyznávala. Mudrc však dokázal poraziť miestnych démonov, ktorí znemožnili hlásať budhistické učenie jeho predchodcovi Indovi Šántarakšitovi, a tým si postupne získal na svoju stranu mnohých obyvateľov krajiny. A aby Tibeťania prijali budhistickú náuku ešte ľahšie, vniesol do nej prvky bönizmu.
Tibeťania pôvodne vyznávali bönizmus, teda akúsi zmes šamanizmu a rôznych náboženských prvkov. Budhizmus sa v Tibete objavil až v 7. storočí vďaka tibetskému panovníkovi Songcan Gämpovi (vládol v rokoch 630 – 650), ale skutočný rozkvet tejto náuky na „streche sveta“ nastal hlavne zásluhou učenca Padmasambhavu z kráľovstva Oddiyana (v súčasnosti časť územia Západnej Indie, resp. Pakistanu), ktorý prišiel do Tibetu na pozvanie kráľa Thisong Decäna (panoval zhruba v rokoch 743 – 785).
V období Padmasambhovho príchodu do Tibetu však boli miestni obyvatelia naklonení predovšetkým tzv. čiernemu bönu. Uctievali démonov, čarovali a zaoberali sa rozširovaním pozemských statkov. Sklony k tomuto správaniu pritom údajne mali od svojej dávnej pramatky – krvilačnej démonky rákšasí. Podľa legiend je totiž pôvod Tibeťanov odvodený práve od tejto krvilačnej príšery, ktorej sa podarilo zviesť duchovne založeného opičiaka.
Padmasambhava teda prišiel v čase, keď o nenásilné Budhovo učenie väčšina Tibeťanov nejavila záujem, hoci malá časť obyvateľstva už budhizmus vyznávala. Mudrc však dokázal poraziť miestnych démonov, ktorí znemožnili hlásať budhistické učenie jeho predchodcovi Indovi Šántarakšitovi, a tým si postupne získal na svoju stranu mnohých obyvateľov krajiny. A aby Tibeťania prijali budhistickú náuku ešte ľahšie, vniesol do nej prvky bönizmu.
Zrejme najznámejšou tibetskou tradíciou je Jhator, nebeský pohreb. Mŕtve telo je počas tohto obradu rozrezané a pohodené supom. Ohlodané kosti sú následne rozomleté, zmiešané s Tsampou (tradičným tibetským pokrmom z praženej jačmennej múky, obvykle zmiešanej s čajom, jačím maslom alebo mliekom) a opätovne ponúknuté vtákom. Hlavnou ideou tohto obradu je, aby bol človek užitočný ostatným bytostiam i po smrti. Jedným z najznámejších miest, kde sa tento obrad praktizuje, je kláštor Drigung, vzdialený asi 130 km od hlavného mesta dnešnej Tibetskej autonómnej oblasti - Lhasy. Tibeťania ale okrem tohto spôsobu pochovávania poznajú i pohreb „do ohňa“ (teda kremáciu), pohreb „do zeme“ (pohreb, pri ktorom je mŕtvy pochovaný v hrobe, avšak bez rakvy) a pohreb „do vody“, čiže vhodenie nebohého do rieky alebo do jazera.
Tukdam
Túto prax možno charakterizovať ako hlbokú meditáciu, po ktorej obvykle nasleduje smrť. Majstrom Tukdamu bol napríklad tibetský mních Sangha Tenzin, ktorý zomrel v 15. storočí v severoindickej obci Gue.
Niekoľko rokov pred smrťou vraj nejedol nič okrem korienkov, byliniek a orechov, a keď cítil, že sa čas jeho pozemského bytia naplnil, sadol si do meditačnej polohy a skonal. Svätcovo telo sa však prirodzene munifikovalo, čo zabránilo rozkladu. Múmiu Sanghu Tenzina, vystavenú v budhistickom kláštore v obci Gue, ktorú chodia obdivovať návštevníci z celého sveta, už vedci podrobili obhliadke, pričom bolo zistené, že neobsahuje žiadne umelé konzervačné látky. Podobnú mŕtvolu meditujúceho mnícha objavili pred piatimi rokmi aj v Mongolsku. Ani toto telo nejaví takmer žiadne známky rozkladu, hoci je prinajmenšom 200 rokov staré.
Ďalším známym lámom, ktorý praktikoval Tukdam, bol Gendün Rinchen (1926 – 1997) z Bhutánu. Ten neprejavoval známky rozkladu ani mesiac po smrti. V meditačnom sede taktiež umrel láma Gendun Rinpočhe (1918 – 1997). Po smrti naložili jeho telo do soli, v ktorej ostalo celý týždeň, a následne túto soľ distribuovali do rôznych budhistických centier po celom svete. Rinpočheho prívrženci totiž veria, že soľ vstrebala majstrovu energiu a získala tak liečivé účinky.
Čö
Meditačnú prax Čö (v preklade: rozseknutie, sekanie, alebo aj: obetovanie tela démonom), ktorá kombinuje prvky prevzaté z bönistického šamanizmu a budhistickej náuky Vadžrajána, vyvinula v 11. storočí jogínka menom Mačhig Labdrön. Pri tomto rituály meditujúci v predstavách rozseká a naporcíruje svoje telo, aby ho ponúkol Budhovi, božstvám a démonom – nastáva tak rituálna smrť ega. Obrad je v kláštoroch zvyčajne sprevádzaný hrou na píšťalu zhotovenú z ľudskej stehennej kosti (kangling), používanej na privolanie démonov. Po skončení rituálu obvykle nasleduje veľká hostina. V Tibete používajú Čö ako prostriedok na prekonanie egoizmu a pripútanosti k telu a tiež ako účinnú zbraň proti zlým duchom. Keď niekde straší, alebo keď niekoho posadne démon, odporúča sa vykonať tento obrad, aby duchovia, nasýtení telom svojich obetí, odišli. Tibeťania taktiež veria, že démonov a nepriateľov budhizmu odháňa dym, a preto pri exorcizme zapaľujú vonné tyčinky a kadidlá. Tie však majú svoje miesto aj pri telách zosnulých, keď sa zapaľujú ako obety ochranným božstvám a tiež z praktického dôvodu, aby prekryli pach mŕtvoly, čo obzvlášť ocenia osoby, čítajúce texty tzv. Tibetskej knihy mŕtvych pri nebohých. Viac o Tibetskej knihe mŕtvych
Niektoré ostatné rituály
Popisy ďalších zaujímavých ceremónií, povier, meditačných praktík a zázrakov popisujú tibetské knihy známe ako Ngak, no dozvedáme sa o nich i z historických záznamov. Napríklad rituál veštenia, výrazne ovplyvnený bönizmom, pomohol zachrániť život tibetskému duchovnému a politickému vodcovi, XIV. Dalajlámovi. Vďaka rade orákula, čiže človeka predvídajúceho budúcnosť, Dalajláma ušiel pred čínskou agresiou do Indie. Ak by zostal v Tibete, postihol by ho zrejme rovnaký osud, aký zasiahol státisíce Tibeťanov, ktorí zahynuli v dôsledku invázie Čínskej ľudovej oslobodeneckej armády. Pri tomto obrade necháva orákulum démonov, skrotených ešte majstrom Padmasambahavom, aby doňho vstúpili a následne vyslovuje veštby. Dôležitú úlohu pritom hrá interprét, ktorý proroctvá zapisuje a vysvetľuje.
Iným pozoruhodným rituálom je Tummo. V podstate ide o druh meditácie, ktorá zakladá na imaginácii – meditujúci si predstavuje zväčšujúci sa žiarivý objekt vo vnútri svojho tela, čím dokáže minimalizovať pocit chladu. Účinnosť Tumma skúmali v 80.-tych rokoch 20. storočia vedci pod vedením doktora Herberta Bensona z Harvardskej univerzity. Výskumníci vtedy potvrdili meraniami a pomocou pokusu, keď na muža meditujúceho v chladnom prostredí položili vlhké prestieradlá, z ktorých sa po chvíli začalo pariť, že ide skutočne o spôsob, akým možno zvýšiť telesnú teplotu.
Mnoho fascinujúcich tibetských rituálov ozrejmil nemecký cestovateľ Theodor Illion v knihách Tajomný Tibet (1936) a Temnota nad Tibetom (1938), kde popísal aj obrady spojené s kanibalizmom a čiernou mágiou.
Prezrite si priloženú fotogalériu pod článkom.
Späť na tému Z histórie
