Strata blízkeho spôsobuje...
Každý deň pozerá smrti do očí. Bola priamo na mieste obrovskej tragédie školského autobusu, ktorá sa stala začiatkom júna na 73. kilometri diaľnice D1 blízko obce Červeník. Zomreli pri nej štyri študentky športového gymnázia. Psychoterapeutka Mgr. Karin Brániková, MPH., veliteľka tímu a odborná garantka krízového intervenčného tímu Modrý Anjel, pomáhala rodinám zranených a mŕtvych ľudí zvládať neľahké traumatizujúce situácie a prežívala s nimi najťažšie chvíle ich života.
Pôvodne ste sprevádzali chorých v umieraní – pracovali ste na geriatrii. Ako ste sa dostali hneď v mladosti k tejto práci a čo vás k nej priviedlo? Predsa len, stretávať sa každý deň so smrťou je trochu nezvyčajné...
K mojej práci som sa dostala ako každý mladý človek. Po škole som rozposlala životopisy a začala som pracovať tam, kde si ma ako začiatočníka vybrali. Vždy ma v medicíne zaujímal komplexný prístup k pacientovi. Od začiatku som si všímala, že uzdravovanie sa nesúvisí len s telom, ale aj s tým, ako sa človek má celkovo. V situáciách, kedy už sa človek nemá ako uzdraviť, lebo na niektoré veci je aj najlepšia medicína krátka, dôležitým sa stáva, ako sa má, kým ešte môže vnímať, a to ma naučila geriatria. Keď už sa nič „nedá urobiť“, stále ostáva veľa zmysluplnej práce, ktorá mení kvalitu života.
Za posledné mesiace vzbudila obrovský smútok aj tragická havária zo 6. júna na diaľnici v smere na Hlohovec, kde zomreli štyri študentky športového gymnázia. Boli ste priamo na mieste? Ako prebiehala komunikácia v tejto traumatizujúcej situácii so študentmi či ich rodičmi?
Áno, pracovali sme na mieste udalosti a v mieste jej následkov niekoľko dní. Komunikácia prebehla štandardne a profesionálne. Náš tím je zostavený a vycvičený presne pre takého situácie. S rešpektom k zasiahnutým nezverejňujeme žiadne konkrétne informácie. Pre mňa osobne najťažšie bolo niesť zodpovednosť za mojich kolegov, niektorí z nich pri takejto veľkej udalosti pracovali po prvý raz. Pozostalí, ktorí nečakane prichádzajú o blízkeho človeka, reagujú v takých situáciách inak, ako keď je niekto dlhodobo chorý a očakáva sa, že sa mu zdravie zhorší? Nečakaná smrť zvyčajne udiera na to najcitlivejšie miesto inak, ako pri dlhodobej chorobe. V takomto prípade prichádza tragédia náhle a nie je možné sa na ňu nijak pripraviť. Obrovská sila nešťastia nám zrazu rozbije všetko, čo nám je dôležité. Zo začiatku sú tak silno napadnuté naše mechanizmy zvládania stresu, že niekedy až nevieme uveriť, že sa to stalo. Vtedy je najdôležitejšie, aby človek neostal sám.
Čo je najdôležitejšie v prvej chvíli, keď človek príde o svojho blízkeho? Napríklad pri tragédii autobusu s deťmi, keď rodičia ešte ráno vyprevádzali zdravé deti do školy, a zrazu im zomreli? Akými etapami trúchlenia títo pozostalí prechádzajú?
Najdôležitejšie je, aby zasiahnutí tragédiou neostali sami. Aby cítili podporu okolia, boli rešpektované ich potreby a bola im poskytnutá pomoc s vecami, ktoré sú v takej chvíli na nich priveľa. Ledva vládzu prežiť to, čo sa stalo. Akákoľvek záťaž z okolia, či očakávania, ako sa majú správať, je vyslovene škodlivá. Fázy smútku prebiehajú aj niekoľko dní po udalosti rovnako ako pri akejkoľvek veľkej strate. Rozdiel je v niekoľkých hodinách až dňoch, bezprostredne po udalosti. Vtedy je potrebná krízová intervencia ako opatrenie sekundárnej prevencie vzniku poškodení vyvolaných extrémnou záťažou traumy.
Prežívate spolu s pozostalými smútok pri podobných tragédiách, alebo sa viete odosobniť a nestranne poradiť?
Odosobniť sa by bolo v našej práci nenapraviteľnou chybou. Jadrom našej práce je vo veľmi rýchlom slede učiť ľudí, že uniesť neznesiteľné pocity je možné. Naša profesionalita spočíva v tom, že extrémne zaťažujúce pocity cítime, nesieme, nebránia nám mýliť sa a konať v prospech klienta.
Čo je pre vás v takýchto chvíľa najťažšie? Ako pomáhate pri liečbe smútku počas prvých dní?
V prvých dňoch je najdôležitejšia vniesť štruktúru do chaosu, ktorý nastal. Je potrebné sústrediť sily na úplne jednoduché prežitie, spať, piť, jesť a podporiť organizmus, aby vydržal pocitovú záťaž. Telo je múdre. Naša práca prebieha v peritraumatickom čase, teda bezprostredne po udalosti, kým sa ľudia dokážu vrátiť k svojim vlastným stratégiám zvládania a kým sa v ich prirodzenom okolí nájde dostatok podpory.
Ako dlho táto pomoc z vašej strany trvá?
Najťažšie je opustiť klienta v čase, v ktorom sa naša práca končí. Krízová intervencia je obmedzená časom, ale to neznamená, že príbeh nášho klienta po nej nie je rovnako bolestivý. To je však už úlohou následnej starostlivosti. Najťažšie je opustiť klienta profesionálne správne, aj keď osobne ľudsky máte pocit, že sa vám vôbec nechce odísť.
Okrem psychickej pomoci, s čím konkrétne ešte zasiahnutým rodinám pomáhate?
Poskytujeme komplexnú psychosociálnu podporu, čo znamená, že reagujeme cielene na konkrétne potreby zasiahnutých. Často sú to veľmi praktické veci, napríklad komunikácia s pohrebnou službou, či podpora pri oznámení udalosti ostatným členom rodiny.
Pri strate blízkej osoby trvá intenzívne obdobie smútenia približne jeden rok, z toho prvé dva mesiace najsilnejšie. Platí aj v tomto prípade, že čas všetko zahojí? Dá sa so smrťou blízkej osoby vyrovnať, alebo si treba jednoducho „prežiť“ svoj smútok?
Smútenie a vyrovnávanie sa so stratou je absolútne individuálna vec. Čas je len jeden faktor ktorý pomáha vyjsť z prežitej tragédie so zdravou kožou. Strata spôsobuje duševnú ranu a tá sa musí zahojiť. Hojí sa podobne ako telesné rany. Chce to svoj čas. Sú veci, ktoré hojeniu pomáhajú a naopak, sú také, ktoré mu škodia, spomaľujú ho. Naozaj sa to dá porovnať s telesnými poraneniami. Niektoré sa zahoja samé a rýchlo, ale veľké rany potrebujú špecifický prístup, niekedy aj odborný.
 |
|
Mgr. Karin Brániková, MPH. veliteľ tímu Modrých anjelov
|
K mojej práci som sa dostala ako každý mladý človek. Po škole som rozposlala životopisy a začala som pracovať tam, kde si ma ako začiatočníka vybrali. Vždy ma v medicíne zaujímal komplexný prístup k pacientovi. Od začiatku som si všímala, že uzdravovanie sa nesúvisí len s telom, ale aj s tým, ako sa človek má celkovo. V situáciách, kedy už sa človek nemá ako uzdraviť, lebo na niektoré veci je aj najlepšia medicína krátka, dôležitým sa stáva, ako sa má, kým ešte môže vnímať, a to ma naučila geriatria. Keď už sa nič „nedá urobiť“, stále ostáva veľa zmysluplnej práce, ktorá mení kvalitu života.
Za posledné mesiace vzbudila obrovský smútok aj tragická havária zo 6. júna na diaľnici v smere na Hlohovec, kde zomreli štyri študentky športového gymnázia. Boli ste priamo na mieste? Ako prebiehala komunikácia v tejto traumatizujúcej situácii so študentmi či ich rodičmi?
Áno, pracovali sme na mieste udalosti a v mieste jej následkov niekoľko dní. Komunikácia prebehla štandardne a profesionálne. Náš tím je zostavený a vycvičený presne pre takého situácie. S rešpektom k zasiahnutým nezverejňujeme žiadne konkrétne informácie. Pre mňa osobne najťažšie bolo niesť zodpovednosť za mojich kolegov, niektorí z nich pri takejto veľkej udalosti pracovali po prvý raz. Pozostalí, ktorí nečakane prichádzajú o blízkeho človeka, reagujú v takých situáciách inak, ako keď je niekto dlhodobo chorý a očakáva sa, že sa mu zdravie zhorší? Nečakaná smrť zvyčajne udiera na to najcitlivejšie miesto inak, ako pri dlhodobej chorobe. V takomto prípade prichádza tragédia náhle a nie je možné sa na ňu nijak pripraviť. Obrovská sila nešťastia nám zrazu rozbije všetko, čo nám je dôležité. Zo začiatku sú tak silno napadnuté naše mechanizmy zvládania stresu, že niekedy až nevieme uveriť, že sa to stalo. Vtedy je najdôležitejšie, aby človek neostal sám.
 |
|
Ilustračné foto, cvičenie KATKOM, Pavel ondera
|
Najdôležitejšie je, aby zasiahnutí tragédiou neostali sami. Aby cítili podporu okolia, boli rešpektované ich potreby a bola im poskytnutá pomoc s vecami, ktoré sú v takej chvíli na nich priveľa. Ledva vládzu prežiť to, čo sa stalo. Akákoľvek záťaž z okolia, či očakávania, ako sa majú správať, je vyslovene škodlivá. Fázy smútku prebiehajú aj niekoľko dní po udalosti rovnako ako pri akejkoľvek veľkej strate. Rozdiel je v niekoľkých hodinách až dňoch, bezprostredne po udalosti. Vtedy je potrebná krízová intervencia ako opatrenie sekundárnej prevencie vzniku poškodení vyvolaných extrémnou záťažou traumy.
Prežívate spolu s pozostalými smútok pri podobných tragédiách, alebo sa viete odosobniť a nestranne poradiť?
Odosobniť sa by bolo v našej práci nenapraviteľnou chybou. Jadrom našej práce je vo veľmi rýchlom slede učiť ľudí, že uniesť neznesiteľné pocity je možné. Naša profesionalita spočíva v tom, že extrémne zaťažujúce pocity cítime, nesieme, nebránia nám mýliť sa a konať v prospech klienta.
Čo je pre vás v takýchto chvíľa najťažšie? Ako pomáhate pri liečbe smútku počas prvých dní?
V prvých dňoch je najdôležitejšia vniesť štruktúru do chaosu, ktorý nastal. Je potrebné sústrediť sily na úplne jednoduché prežitie, spať, piť, jesť a podporiť organizmus, aby vydržal pocitovú záťaž. Telo je múdre. Naša práca prebieha v peritraumatickom čase, teda bezprostredne po udalosti, kým sa ľudia dokážu vrátiť k svojim vlastným stratégiám zvládania a kým sa v ich prirodzenom okolí nájde dostatok podpory.
Ako dlho táto pomoc z vašej strany trvá?
Najťažšie je opustiť klienta v čase, v ktorom sa naša práca končí. Krízová intervencia je obmedzená časom, ale to neznamená, že príbeh nášho klienta po nej nie je rovnako bolestivý. To je však už úlohou následnej starostlivosti. Najťažšie je opustiť klienta profesionálne správne, aj keď osobne ľudsky máte pocit, že sa vám vôbec nechce odísť.
Okrem psychickej pomoci, s čím konkrétne ešte zasiahnutým rodinám pomáhate?
Poskytujeme komplexnú psychosociálnu podporu, čo znamená, že reagujeme cielene na konkrétne potreby zasiahnutých. Často sú to veľmi praktické veci, napríklad komunikácia s pohrebnou službou, či podpora pri oznámení udalosti ostatným členom rodiny.
Pri strate blízkej osoby trvá intenzívne obdobie smútenia približne jeden rok, z toho prvé dva mesiace najsilnejšie. Platí aj v tomto prípade, že čas všetko zahojí? Dá sa so smrťou blízkej osoby vyrovnať, alebo si treba jednoducho „prežiť“ svoj smútok?
Smútenie a vyrovnávanie sa so stratou je absolútne individuálna vec. Čas je len jeden faktor ktorý pomáha vyjsť z prežitej tragédie so zdravou kožou. Strata spôsobuje duševnú ranu a tá sa musí zahojiť. Hojí sa podobne ako telesné rany. Chce to svoj čas. Sú veci, ktoré hojeniu pomáhajú a naopak, sú také, ktoré mu škodia, spomaľujú ho. Naozaj sa to dá porovnať s telesnými poraneniami. Niektoré sa zahoja samé a rýchlo, ale veľké rany potrebujú špecifický prístup, niekedy aj odborný.
Pripravila Zuzana Voštenáková, foto Modrý anjel a Pavel Ondera © Slovenské pohrebníctvo
publikované vo vydaní SP III. 2014
Späť na tému Profesionáli
