Spomienka na Jána Maliarika

V tomto roku uplynulo 75 rokov od úmrtia evanjelického kňaza, filozofa a intelektuála Jána Maliarika.

Maliarikova filozofia a boj za mier
Ján Maliarik sa narodil 7. novembra 1869 na Myjave, neďaleko Trenčína, avšak hoci pochádzal zo slovenského rodu, jeho názory oslovili skôr Čechov, než Slovákov, čoho dôkazom je aj existencia Kruhu žáků a přátel Jána Maliarika so sídlom vo Veselí nad Moravou alebo Společnosti Jána Maliarika v Brne.

Ide o organizácie, ktoré sa aj v súčasnosti zaoberajú vydávaním Maliarikových kníh a prípravou akcií venovaných pamiatke jeho osobnosti.

Tento pozoruhodný muž na seba upútal pozornosť až v pomerne vysokom veku, krátko pred dovŕšením štyridsiatky v roku 1909, keď vydal svoje prvé dielo – na slovenské pomery mimoriadne netradičné filozofické pojednanie Od Časného k Večnému podla Šrí Šankaračária. Kniha zaujala najmä českých a slovenských intelektuálov, ktorí ocenili autorov prehľad v oblasti indickej filozofie a religiozity, a priaznivý ohlas tiež našla u nábožensky zameraných ľudí.

Po vydaní svojej prvotiny publikoval ďalšie knihy a aj množstvo článkov v časopisoch Stráž na Sione, Dennica, Vydrove besiedky a i. Okrem toho už od roku 1908 prednášal vo Viedni, v Prahe a v Brne a venoval sa tiež kňazskej činnosti v obci Veľké Leváre (okres Malacky), kde vykonával pastoračnú činnosť od roku 1901. Ohromujúci intelekt Jána Maliarika navyše odzrkadľuje skutočnosť, že ovládal jedenásť cudzích jazykov (latinčinu, gréčtinu, hebrejčinu, nemčinu, maďarčinu, angličtinu, ruštinu, poľštinu, srbčinu, esperanto, sanskrt), ktoré sa naučil, aby si svoje obľúbené diela mohol čítať v origináloch.

Spomedzi publikácií, ktoré vydal, si však pozornosť zasluhujú predovšetkým tieto: Celozemský univerzálny štát (1925); Proč Je Mezi Spisovateli, Umělci, Politiky, Státniky, Žurnalisty atd. ... Tolik Nevraživosti? (1927); Hlas Kňaza Jána Maliarika (1928), Meine Korrespondenz Mit Dem Indischen Kӧnig Mahendra Pratap, Raja (Moja korešpondencia s indickým kráľom Mahendra Pratap, Rádžom - 1933) a Tristo hriechov ľudských (1917).

Práve tieto knihy totiž obsahujú tie najhlavnejšie prvky jeho myšlienkovej koncepcie, ktorej podstatou je bezpodmienečná láska - náklonnosť k všetkému živému, tak ako je popísaná v učení Ježiša Krista či v spisoch indických mystikov a budhistických majstrov.

Práve preto Maliarik vo svojich knihách a článkoch poukazuje na potrebu celosvetového odklonu od materializmu a smerovania k duchovnu. Taktiež upozorňuje na neustálu platnosť pravidla akcie a reakcie, vo východných náboženstvách označovanej pojmom karma, ako i na dôležitosť konania s dobrou motiváciou. Popritom vyzdvihuje súcit s trpiacimi a svojim čitateľom radí načúvať „vnútornému hlasu“ v prospech vlastnej mravnej očisty.

Podľa Maliarika má byť cieľom ľudského života dosiahnutie Boha, ktorého vo svojich dielach označuje aj pojmom „centrálne vedomie“, v čom už možno vidieť odraz vplyvu indickej filozofie.

Výraznou črtou jeho názorovej koncepcie je tiež odpor k ľudskej nízkosti, čo zreteľne vyjadril vo svojej knihe Mravnost a patriotismus, nationalismus, confessionalismus (1920) slovami: „Hle! Jak děsně nemorální jest náš přítomný věk a jeho duše: člověčenství.“ Ale hoci celý život hlásal myšlienky lásky a tolerancie, svojím počínaním si získal množstvo nepriateľov.

Hon na jeho osobu začal už krátko po vypuknutí prvej svetovej vojny, keď písal memorandá, listy a výzvy štátnikom. V jednom zo svojich listov napríklad vyzval cisára Františka Jozefa I., aby činil pokánie; v inom navrhol uhorskému premiérovi Štefanovi Tiszovi, aby rozpustil armádu a v ďalšom žiadal zastavenie bojov od nemeckého cisára Wilhelma II.

Navyše navštevoval konzuláty bojujúcich krajín a rozdával svoje brožúry o svetovom miery. Aj keď sa listy k samotným štátnikom pravdepodobne nikdy nedostali, následkom týchto aktivít sa sprotivil cenzorským a colným úradom, ako i pracovníkom veľvyslanectiev bojujúcich štátov a hrozil mu dokonca pobyt v sanatóriu pre duševne chorých.

Taktiež už nemohol ďalej vykonávať kňazské povolanie a musel odísť do predčasného dôchodku. Cirkev skrátka jeho obhajobe vegetariánstva a východných učení nerozumela, príkro nazerala aj na jeho filozofické koncepcie a zúfalé prosby o mier boli tou poslednou kvapkou v pomyselnom pohári trpezlivosti.

Ani predčasné penzionovanie a hrozba pobytu v blázinci však Maliarika neodradili od jeho zápasu proti vojnovému besneniu. Práve naopak. Rozhodol sa pre ešte radikálnejší a odvážnejší čin. Dňa 16. februára 1916 využil prestávku počas predstavenia Wagnerovej Valkýry v pražskom Národnom divadle, aby vystúpil na pódium. Stovky prítomných z radov šľachticov, obchodníkov a obyčajných mešťanov následne ohromil požiadavkou o zastavenie bojov, uznanie svojbytnosti všetkých národov a nastolenie celosvetového mieru.

Avšak namiesto potlesku si vyslúžil len rozpačité reakcie. Po prehovore k publiku bol zatknutý a obvinený z vlastizrady. Hrozil mu trest smrti, ale napokon ho zachránilo vyhlásenie za choromyseľného.

Z väzenia ho premiestnili do vojenskej nemocnice na Karlovom námestí, odkiaľ ho previezli do neďalekej psychiatrickej liečebne Kateřinky. Ale aj tu naďalej rozvíjal svoje snahy o nápravu ľudstva a počas hospitalizácie vytvoril okrem autobiograficky ladeného spisu Môj zápas a snaženie vyviesť ľudstvo z pekla... a uviesť ho v blaženosť raja! i koncepciu Celo-Zemského univerzálneho štátu - útvaru bez hraníc, s jediným vládnucim orgánom, v ktorom sa má napĺňať kozmický zákon lásky až po docielenie jednoty v absolútne, čiže v Bohu.

Po necelých dvoch rokoch hospitalizácie ho prepustili bez určenia psychiatrickej diagnózy.

Potom zostal ešte štyri mesiace v Prahe, odkiaľ odišiel do Veľkých Levár, kde zakrátko pochoval svoju mamu, a až do konca života písal a prednášal o svetovom miery. Všetky knihy pritom vydával na vlastné náklady a rozdával zdarma. Vo Veľkých Levároch sa tiež opäť venoval písaniu listov svetovým štátnikom, ktorých počas druhej svetovej vojny vyzýval k zastaveniu bojov.

Zachoval sa napríklad Maliarikov list Hitlerovi, v ktorom napísal (v preklade z nemeckého jazyka do slovenčiny) okrem iného aj toto: „ Priateľu Hitler... Keď si nenecháš odo mňa povedať pravdu a ak budeš naďalej mávať ťažkým vojnovým kyjakom - bez toho, aby si si uvedomil pravdu, prijal ju a nasledoval -, tak uvrhneš sám seba - ako aj celý nemecký národ - do veľkého a ťažkého utrpenia... Utrpenie sa môže rozšíriť aj na onen svet... Boh všeobjímajúci má nespočetné množstvo rôznych priestorových a časových možností na odmeny a tresty... Zdraví ťa - vo všeotcovskej láske čo najsrdečnejšie oddaný... Kňaz Ján Maliarik.“

Nie je síce veľmi pravdepodobné, že si adresáti správ jeho výzvy prečítali, i tak však svojím konaním preukázal nesmiernu odvahu v čase, keď sa strieľalo aj za menšie „prehrešky“.

V tieni blížiacej sa smrti
Ku koncu života sa Ján Maliarik postupne stával čoraz viac samoľúby.

Nechával si bozkávať ruky; od svojich žiakov vyžadoval, aby sa jeho texty učili naspamäť; odmietal akúkoľvek kritiku a považoval sa za „inkarnáciu vyššej duchovnej bytosti“. No v obraze vlastnej dokonalosti ho utvrdzovali aj jeho žiaci, ktorí tvrdili, že vedel veštiť a ovládal telepatiu.

Púť Jána Maliarika na tomto svete skončila v júli 1946 po operácii pečene v brnianskej nemocnici svätej Anny. Maliarikove myšlienky však ostávajú pre jeho stúpencov živé dodnes.

Späť na tému Súčasnosť