Spoločenský „asociál“ Picasso
Spolu s uplynulým rokom ubehlo polstoročie od úmrtia všestranne talentovaného umelca Pabla Picassa (*25. 10. 1881 – †8. 4. 1973). .
Keď sa narodil, považovali ho za mŕtveho. Vraj nedýchal, ani nereagoval na okolité dianie. Picassov strýko, doktor Don Salvador Ruiz, sa však odmietol zmieriť so smrťou svojho novorodeného synovca a v snahe priviesť ho k životu fúkol chlapcovi do tváre dym z cigary. Až vtedy dieťa začalo plakať a lapať po dychu.
Ďalšia legenda sa viaže k jeho prvým slovám. Na rozdiel od bežných smrteľníkov vraj nevolali matku, ale boli skratkou pre španielske označenie ceruzky - teda „piz“ (od slova „lapiz“).
Plameň lásky k umeniu v Picassovi zrejme zažal jeho otec José Ruiz y Blasco, ktorý pracoval ako učiteľ kreslenia a konzervátor mestského múzea v španielskej Malage. No priezvisko Picasso, ktorým sa podpisoval pod väčšinu obrazov, prevzal po matke. Do roku 1901 ale používal umelecké meno Ruiz Blasco po svojom otcovi.
Ako deväťročný namaľoval prvý obraz, na ktorom stvárnil toreádora. Pablov otec chcel syna v rozvoji talentu podporiť a v roku 1892 ho zapísal na maliarsku školu v meste La Coruña na severe Španielska. Vo veku trinásť rokov odtiaľ prešiel na umeleckú akadémiu v Barcelone. Dostal sa tam na základe výnimky po mimoriadne úspešnej talentovej skúške, pretože škola obvykle prijímala len starších študentov.
Od roku 1897 žil v Madride, kde navštevoval Kráľovskú umeleckú akadémiu San Fernando. Klasické umenie ho však nezaujímalo, hľadal nové spôsoby vyjadrenia.
Picassov názor na vlastnú experimentálnu tvorbu zaznamenala jedna z jeho mileniek Franҫoise Gilotová v knihe Žila som s Picassom: „Keď maľujem, vždy sa snažím dať veciam podobu, akú ľudia neočakávajú, ba čo viac, ktorú odmietajú. Baví ma to. Myslím tým to, že sa stále snažím byť ničivý. To znamená, že predložím človeku jeho vlastný obraz a ten sa skladá z prvkov povyberaných z obvyklého spôsobu videnia vecí v tradičnom maľovaní, ktoré sú potom nanovo poskladané spôsobom neočakávaným a dostatočne rušivým na to, aby mu znemožnili uniknúť pred otázkami, ktoré sa mu takto kladú.“
Túžba po originálnom a jedinečnom spôsobe tvorby ho napokon priviedla do svetového centra umenia a avantgardných hnutí, Paríža (v r. 1904), kde namaľoval slávny obraz Avignonské slečny (v r. 1907).
Keď sa narodil, považovali ho za mŕtveho. Vraj nedýchal, ani nereagoval na okolité dianie. Picassov strýko, doktor Don Salvador Ruiz, sa však odmietol zmieriť so smrťou svojho novorodeného synovca a v snahe priviesť ho k životu fúkol chlapcovi do tváre dym z cigary. Až vtedy dieťa začalo plakať a lapať po dychu.
Ďalšia legenda sa viaže k jeho prvým slovám. Na rozdiel od bežných smrteľníkov vraj nevolali matku, ale boli skratkou pre španielske označenie ceruzky - teda „piz“ (od slova „lapiz“).
Plameň lásky k umeniu v Picassovi zrejme zažal jeho otec José Ruiz y Blasco, ktorý pracoval ako učiteľ kreslenia a konzervátor mestského múzea v španielskej Malage. No priezvisko Picasso, ktorým sa podpisoval pod väčšinu obrazov, prevzal po matke. Do roku 1901 ale používal umelecké meno Ruiz Blasco po svojom otcovi.
Ako deväťročný namaľoval prvý obraz, na ktorom stvárnil toreádora. Pablov otec chcel syna v rozvoji talentu podporiť a v roku 1892 ho zapísal na maliarsku školu v meste La Coruña na severe Španielska. Vo veku trinásť rokov odtiaľ prešiel na umeleckú akadémiu v Barcelone. Dostal sa tam na základe výnimky po mimoriadne úspešnej talentovej skúške, pretože škola obvykle prijímala len starších študentov.
Od roku 1897 žil v Madride, kde navštevoval Kráľovskú umeleckú akadémiu San Fernando. Klasické umenie ho však nezaujímalo, hľadal nové spôsoby vyjadrenia.
Picassov názor na vlastnú experimentálnu tvorbu zaznamenala jedna z jeho mileniek Franҫoise Gilotová v knihe Žila som s Picassom: „Keď maľujem, vždy sa snažím dať veciam podobu, akú ľudia neočakávajú, ba čo viac, ktorú odmietajú. Baví ma to. Myslím tým to, že sa stále snažím byť ničivý. To znamená, že predložím človeku jeho vlastný obraz a ten sa skladá z prvkov povyberaných z obvyklého spôsobu videnia vecí v tradičnom maľovaní, ktoré sú potom nanovo poskladané spôsobom neočakávaným a dostatočne rušivým na to, aby mu znemožnili uniknúť pred otázkami, ktoré sa mu takto kladú.“
Túžba po originálnom a jedinečnom spôsobe tvorby ho napokon priviedla do svetového centra umenia a avantgardných hnutí, Paríža (v r. 1904), kde namaľoval slávny obraz Avignonské slečny (v r. 1907).
Na tomto plátne znázornil päticu nahých prostitútok z nevestinca v ulici Avinyó v Barcelone. Ich telá sú akoby kaleidoskopicky rozhádzané, zobrazené z rôznych zorných uhlov súčasne. Princíp priestorovej koncepcie tohto diela položil základy kubizmu – umeleckého hnutia, ktoré ovplyvnilo výtvarné umenie, ako i literatúru či architektúru. Evidentná je aj inšpirácia starodávnymi iberskými maskami z Pyrenejského polostrova a tiež africkými maskami.
O fascinácii maskami, a najmä tými africkými, Picasso neskôr povedal: „Keď som sa pred štyridsiatimi rokmi začal zaujímať o černošské umenie a robil som obrazy, o ktorých vravia, že patria do černošského obdobia v mojom maľovaní, robil som to preto, lebo som bol proti tomu, čo sa v múzeách nazývalo krásou. V tom čase hľadeli ľudia na černošskú masku ako na etnografickú záležitosť. (…) Človek si vytvoril tieto masky a iné predmety pre posvätné účely, čarodejnícke účely, ako prostredníkov medzi sebou a neznámymi nepriateľskými silami, ktoré ho obklopovali, vytvoril ich preto, aby prekonal svoj strach a hrôzu tým, že im dá tvar a podobu. Vtedy som si uvedomil, že tomu istému účelu slúži aj maliarstvo. Maliarstvo nie je len estetickou činnosťou; sú to akési čary, určené na to, aby boli sprostredkovateľom medzi týmto cudzím nepriateľským svetom a nami, je to spôsob, ako stvárňovaním desov a túžob získať moc.“
Tridsať rokov po vzniku Avignonských slečien reagoval na bombardovanie baskického mesta Guernica rovnomenným obrazom, často označovaným za najslávnejšie umelecké zobrazenie vojny v novodobej histórii. Bombardovanie Guernici počas španielskej občianskej vojny, ktoré malo slúžiť ako výstraha pre baskických separatistov, usilujúcich sa o nezávislosť od Španielska, mali na svedomí nemeckí a talianski fašisti, sprevádzaní stúpencami nacionalistického španielskeho generála Francisca Franca. Zomrelo pri ňom najmenej 400 ľudí, podľa baskickej vlády bolo obetí až 1 654. V tom istom roku, keď namaľoval Guernicu (r. 1937), Picasso prezentoval svoj kritický názor na španielsku občiansku vojnu aj prostredníctvom série pohľadníc Francov sen a lož.
Keďže Picassa vzhľadom na rôznorodosť jeho tvorby nemožno zaradiť iba do jedného umeleckého smeru, historici umenia a kritici rozoznávajú niekoľko období jeho kariéry:
V tzv. Modrom období (v r. 1901 – 1904) vynikala na jeho obrazoch, ako predznamenáva už názov tejto umeleckej etapy, modrá farba. Ide o čarokrásne diela s nádychom nostalgie, poznačené pocitom samoty, chudobou a smútkom nad smrťou blízkeho priateľa.
Pre jeho ružové obdobie (r. 1905 - 1907) je typické použitie veselších farieb, hlavne ružovej, béžovej a červenej.
Zhruba od roku 1907 uňho nastupuje éra vyššie spomínaného kubizmu, ktorá sa prelína s tzv. černošským obdobím, ovplyvneným tradičným africkým umením.
V klasickom období (r. 1918 – 1927) sa pridŕžal skôr realistického slohu a menej experimentoval, maľoval v neoklasicistickom štýle. Potom ho ovplyvnil surrealizmus, dadaizmus či futurizmus.
Picasso je autorom približne päťdesiatich tisícov originálnych prác. Patria medzi ne obrazy, ale i sochy, keramické diela, kresby, gobelíny a poetické texty.
Jeho diela sa dodnes predávajú za závratné sumy. V roku 2015 predali jeho plátno Alžírske ženy za neuveriteľných 179 miliónov dolárov. O čosi lacnejšie, za 155 miliónov dolárov, predali v roku 2013 jeho obraz s názvom Sen.
Tak ako azda každý umelec mal zvláštnu, kontroverznú povahu a bol povestný svojím sukničkárstvom. Dva krát sa oženil, mal nespočetné množstvo mileniek a nepohrdol ani prostitútkou.
Toto správanie sa, samozrejme, nie vždy stretávalo s pochopením zo strany jeho okolia. Moralizujúcim kritikom však odkázal: „Všetci ma kritizujú za to, že som mal odvahu žiť svoj život pri plnom dennom svetle – možno ničivejší život, ako žili ostatní, ale celkom iste aj celistvejší a pravdivejší.“
Inou zaujímavou črtou jeho charakteru bolo, že umelcov, a teda i seba, považoval za „asociálne tvory“. Vravel, že ak umelca spoločnosť prijme, znamená to, že za veľa nestojí, že robí niečo, čo je pochopené, schvaľované a preto ošúchané, bezcenné.
„Umenie je totiž čosi ničivé. Je to čosi, čo by nemalo byť slobodné. Umenie a sloboda sú veci, ktoré treba ukradnúť, ako Prometeus ukradol oheň, aby ich bolo možné použiť proti panujúcemu poriadku. Keď začne byť umenie oficiálnym a zrozumiteľným pre každého, potom sa z neho stane nový akademizmus,“ povedal Picasso svojej priateľke a matke dvoch z jeho štyroch detí Franҫoise Gilotovej.
On sám mal pritom od asociála poriadne ďaleko - neznášal samotu, keď práve netvoril, a jeho dielo bolo spoločnosťou v značnej miere prijaté...
O fascinácii maskami, a najmä tými africkými, Picasso neskôr povedal: „Keď som sa pred štyridsiatimi rokmi začal zaujímať o černošské umenie a robil som obrazy, o ktorých vravia, že patria do černošského obdobia v mojom maľovaní, robil som to preto, lebo som bol proti tomu, čo sa v múzeách nazývalo krásou. V tom čase hľadeli ľudia na černošskú masku ako na etnografickú záležitosť. (…) Človek si vytvoril tieto masky a iné predmety pre posvätné účely, čarodejnícke účely, ako prostredníkov medzi sebou a neznámymi nepriateľskými silami, ktoré ho obklopovali, vytvoril ich preto, aby prekonal svoj strach a hrôzu tým, že im dá tvar a podobu. Vtedy som si uvedomil, že tomu istému účelu slúži aj maliarstvo. Maliarstvo nie je len estetickou činnosťou; sú to akési čary, určené na to, aby boli sprostredkovateľom medzi týmto cudzím nepriateľským svetom a nami, je to spôsob, ako stvárňovaním desov a túžob získať moc.“
Tridsať rokov po vzniku Avignonských slečien reagoval na bombardovanie baskického mesta Guernica rovnomenným obrazom, často označovaným za najslávnejšie umelecké zobrazenie vojny v novodobej histórii. Bombardovanie Guernici počas španielskej občianskej vojny, ktoré malo slúžiť ako výstraha pre baskických separatistov, usilujúcich sa o nezávislosť od Španielska, mali na svedomí nemeckí a talianski fašisti, sprevádzaní stúpencami nacionalistického španielskeho generála Francisca Franca. Zomrelo pri ňom najmenej 400 ľudí, podľa baskickej vlády bolo obetí až 1 654. V tom istom roku, keď namaľoval Guernicu (r. 1937), Picasso prezentoval svoj kritický názor na španielsku občiansku vojnu aj prostredníctvom série pohľadníc Francov sen a lož.
Keďže Picassa vzhľadom na rôznorodosť jeho tvorby nemožno zaradiť iba do jedného umeleckého smeru, historici umenia a kritici rozoznávajú niekoľko období jeho kariéry:
V tzv. Modrom období (v r. 1901 – 1904) vynikala na jeho obrazoch, ako predznamenáva už názov tejto umeleckej etapy, modrá farba. Ide o čarokrásne diela s nádychom nostalgie, poznačené pocitom samoty, chudobou a smútkom nad smrťou blízkeho priateľa.
Pre jeho ružové obdobie (r. 1905 - 1907) je typické použitie veselších farieb, hlavne ružovej, béžovej a červenej.
Zhruba od roku 1907 uňho nastupuje éra vyššie spomínaného kubizmu, ktorá sa prelína s tzv. černošským obdobím, ovplyvneným tradičným africkým umením.
V klasickom období (r. 1918 – 1927) sa pridŕžal skôr realistického slohu a menej experimentoval, maľoval v neoklasicistickom štýle. Potom ho ovplyvnil surrealizmus, dadaizmus či futurizmus.
Picasso je autorom približne päťdesiatich tisícov originálnych prác. Patria medzi ne obrazy, ale i sochy, keramické diela, kresby, gobelíny a poetické texty.
Jeho diela sa dodnes predávajú za závratné sumy. V roku 2015 predali jeho plátno Alžírske ženy za neuveriteľných 179 miliónov dolárov. O čosi lacnejšie, za 155 miliónov dolárov, predali v roku 2013 jeho obraz s názvom Sen.
Tak ako azda každý umelec mal zvláštnu, kontroverznú povahu a bol povestný svojím sukničkárstvom. Dva krát sa oženil, mal nespočetné množstvo mileniek a nepohrdol ani prostitútkou.
Toto správanie sa, samozrejme, nie vždy stretávalo s pochopením zo strany jeho okolia. Moralizujúcim kritikom však odkázal: „Všetci ma kritizujú za to, že som mal odvahu žiť svoj život pri plnom dennom svetle – možno ničivejší život, ako žili ostatní, ale celkom iste aj celistvejší a pravdivejší.“
Inou zaujímavou črtou jeho charakteru bolo, že umelcov, a teda i seba, považoval za „asociálne tvory“. Vravel, že ak umelca spoločnosť prijme, znamená to, že za veľa nestojí, že robí niečo, čo je pochopené, schvaľované a preto ošúchané, bezcenné.
„Umenie je totiž čosi ničivé. Je to čosi, čo by nemalo byť slobodné. Umenie a sloboda sú veci, ktoré treba ukradnúť, ako Prometeus ukradol oheň, aby ich bolo možné použiť proti panujúcemu poriadku. Keď začne byť umenie oficiálnym a zrozumiteľným pre každého, potom sa z neho stane nový akademizmus,“ povedal Picasso svojej priateľke a matke dvoch z jeho štyroch detí Franҫoise Gilotovej.
On sám mal pritom od asociála poriadne ďaleko - neznášal samotu, keď práve netvoril, a jeho dielo bolo spoločnosťou v značnej miere prijaté...
Pozrite si fotogalériu pod článkom od autora článku
Popisky k fotografiám dole pod foto
Popisky k fotografiám dole pod foto
Späť na tému Z histórie
