Sokratova smrť
Aténskeho filozofa Sokrata (cca. 469 – 399 p. n. l.) odsúdili na trest smrti. Staré písomnosti naznačujú, že išlo o jeden z prvých známych prípadov justičnej vraždy v histórii.
Sokrates a jeho verejné pôsobenie
Sokrates po sebe nezanechal žiadne písomné dielo. Preto sa o jeho živote dozvedáme hlavne zo spisov jeho žiakov – Xenofóna a Platóna, ako i zo zmienok Platónovho žiaka Aristotela a z menej dôveryhodných historických prameňov životopisca gréckych filozofov, historika Diogenesa Laertiosa, ktorý pôsobil približne 600 rokov po Sokratovej smrti.
Tento starogrécky mysliteľ sa údajne narodil v 3. roku 77. olympiády, teda okolo roku 469 p. n. l. Jeho otec, Sófroniskos, bol sochár a matka, Fainareté, pôsobila ako pôrodná babica. V mladosti sa mu v súlade s aténskymi zákonmi a obyčajmi dostalo primeraného vzdelania. Učil sa gymnastiku, hru na hudobné nástroje a gramatiku, ktorá zahŕňala čítanie gréckych básnikov a vzdelávanie v oblasti mytológie.
Pôvodným povolaním bol remeselník a s tým korešpondovala aj jeho fyziológia. Podľa jeho žiakov pripomínal vzhľadom ohavných satyrov. Na druhej strane však bol zdatný a statočný, čo sa prejavilo počas takmer tridsať rokov trvajúcej peloponézskej vojny, počas ktorej sa zúčastnil prinajmenšom troch bitiek.
Sokrates bol ženatý s Xantipou a mal troch synov. Podobne ako slávny filozof vošla do dejín aj jeho manželka, o ktorej sa traduje, že bola veľmi hašterivá a zlá, a tak sa jej meno stalo synonymom pre zákernú a hádavú ženu. Podľa Diogenesa Laertiosa ale počas svojho manželstva s Xantipou istý čas žil aj s druhou ženou menom Myrtó.
Sokrates a jeho verejné pôsobenie
Sokrates po sebe nezanechal žiadne písomné dielo. Preto sa o jeho živote dozvedáme hlavne zo spisov jeho žiakov – Xenofóna a Platóna, ako i zo zmienok Platónovho žiaka Aristotela a z menej dôveryhodných historických prameňov životopisca gréckych filozofov, historika Diogenesa Laertiosa, ktorý pôsobil približne 600 rokov po Sokratovej smrti.
Tento starogrécky mysliteľ sa údajne narodil v 3. roku 77. olympiády, teda okolo roku 469 p. n. l. Jeho otec, Sófroniskos, bol sochár a matka, Fainareté, pôsobila ako pôrodná babica. V mladosti sa mu v súlade s aténskymi zákonmi a obyčajmi dostalo primeraného vzdelania. Učil sa gymnastiku, hru na hudobné nástroje a gramatiku, ktorá zahŕňala čítanie gréckych básnikov a vzdelávanie v oblasti mytológie.
Pôvodným povolaním bol remeselník a s tým korešpondovala aj jeho fyziológia. Podľa jeho žiakov pripomínal vzhľadom ohavných satyrov. Na druhej strane však bol zdatný a statočný, čo sa prejavilo počas takmer tridsať rokov trvajúcej peloponézskej vojny, počas ktorej sa zúčastnil prinajmenšom troch bitiek.
Sokrates bol ženatý s Xantipou a mal troch synov. Podobne ako slávny filozof vošla do dejín aj jeho manželka, o ktorej sa traduje, že bola veľmi hašterivá a zlá, a tak sa jej meno stalo synonymom pre zákernú a hádavú ženu. Podľa Diogenesa Laertiosa ale počas svojho manželstva s Xantipou istý čas žil aj s druhou ženou menom Myrtó.
Starogrécky mudrc sa podstatnú časť svojho života venoval výchove aténskej mládeže, ale namiesto uznania zo strany aténskej vlády ho postihol krutý trest. Potom, čo ho obvinili z kazenia mládeže, opovrhovania obecnými bohmi a z viery v nové božstvá, bol v roku 399 p. n. l. odsúdený na smrť a musel vypiť smrteľný jed. V skutočnosti ale stála za jeho odsúdením najmä kritika tamojšieho demokratického zriadenia.
Vďaka jeho slávnemu žiakovi Platónovi vieme, že mal voči aténskej demokracii ťažké srdce. Napríklad v knihe Štát vkladá Platón postave Sokrata do úst tieto slová: „Demokracia vzniká, keď chudáci zvíťazia a potom svojich protivníkov alebo pobijú, alebo vyženú zo štátu, a tým, čo ostanú, dajú v rovnakej miere účasť na správe štátu a úradoch“.
Na základe Platónových diel tiež vieme, že Sokrates považoval demokraciu za jednu z najhorších chorôb štátu, zaradil ju medzi štyri hlavné formy zlých ústav (monarchia, resp. vláda aristokracie; timokracia, resp. vláda oligarchie; demokracia; tyrania) a nazdával sa, že do politického života vstupujú ľudia v čase demokracie preto, aby ukojili svoju nenásytnú túžbu po moci a bohatstve.
Sloboda, ktorou sa vyznačuje demokratická spoločnosť, navyše podľa Sokrata v konečnom dôsledku vedie iba k úpadku morálky. Kvôli týmto názorom sa Sokrates stal pre vládnuce kruhy nepohodlným a jeho sudcovia sa rozhodli namiesto uplatnenia jedného z hlavných princípov demokracie – dialógu – použiť voči nemu hrubú silu.
Sokrates sa síce snažil obhájiť, a aby ukojil hnev svojich nepriateľov dokonca ponúkol že zaplatí pokutu vo výške sto drachiem, ktorú jeho priaznivci navýšili na 3000 drachiem. To však krutým sudcom nestačilo. Neoblomne preňho žiadali smrť. Ani v tejto situácii ale Sokrates nepodľahol zúfalstvu.
Ostal verný svojmu presvedčeniu, že duša „nepríjme smrť ani nebude mŕtva“ (viď Platónov dialóg Faidón) a krátko pred spáchaním nútenej samovraždy ešte pripomenul svojim druhom, aby vrátili kohúta, ktorého dlhoval. Aj keď sa totiž podľa filozofa smrti báť nemusíme a rodíme sa zakaždým znova, vždy by sme mali dbať na správny, dobrý a poctivý spôsob života.
A celkom na záver svojej obhajobnej reči Sokrates požiadal prítomných občanov, aby jeho synov potrestali v prípade, ak sa budú starať „...o peniaze alebo o niečo iné ako cnosť, a ak si budú namýšľať, že niečím sú a nebudú ničím“, ako opisuje Platónovo dielo Obrana Sokrata.
Sokratovo učenie
Sokrates hlásal, že poznanie môže dosiahnuť každý človek. Tvrdil, že toto poznanie sa prejavuje ako rozpomínanie na to, čo nesmrteľná duša už dávno vie. Duša sa podľa filozofa „...mnohokrát narodila a videla, čo je tu a čo je v Hádese (t. j. v podsvetí – pozn. red.), i všetky veci, nie je nič, čo by nebola poznala; preto nie je nič zvláštne na tom, že je schopná spomenúť si aj na to, čo už predtým vedela o zdatnosti a o iných záležitostiach. Pretože totiž je celá príroda súrodá a duša poznala všetky veci, nič nebráni tomu, keď si človek spomenie iba na jednu z nich – čo ľudia nazývajú učením – aby všetky ostatné našiel sám, ak je statočný a neúnavný v hľadaní, pretože hľadanie a poznávanie je vlastne spomínanie“ (Platón: dialóg Menón).
Značnú pozornosť tiež venoval spochybňovaniu pevných presvedčení či spoľahlivých právd svojich partnerov v rozhovoroch, ktorých sa mu niekedy podarilo priviesť k celkom iným názorom. Na jeho skepsu taktiež poukazuje známy výrok: „Viem, že nič neviem.“
Táto skepsa však nebola čímsi deštruktívnym a nebola ani prejavom depresie či mizantropie. V jeho prípade skôr išlo o akúsi konštruktívnu silu, privádzajúcu k múdrosti a jeho metóda otázok (nazývaná aj metóda alebo umenie pôrodnej babice podľa toho, že tieto otázky pomáhajú zrodu nových myšlienok) je v podstate veľkým a neoceniteľným darom ľudstvu.
Sokratovo pôsobenie výstižne zhrnul starogrécky spisovateľ Xenofón v diele Spomienky na Sokrata: „Vždy sa zhováral o tom, čo sa týkalo človeka, a skúmal, čo je zbožné a čo bezbožné, čo je krásne a čo škaredé, čo je spravodlivé, čo nespravodlivé, čo je to rozumnosť a čo šialenstvo, čo je to statočnosť a čo zbabelosť, čo je štát, kto je štátnik, čo je to vláda nad ľuďmi a kto je vládca. O týchto veciach sa teda púšťal do rozhovoru a tiež o iných, ktorých znalosť podľa jeho názoru robí ľudí dokonalými.“
Sokrates vystupoval v pozícii akéhosi neznalého žiaka, ktorý sa iba pýta. Avšak mudrc si nevysvetľoval všetko iba púhym rozumom a pri svojich názoroch nevychádzal len z toho poznania, na ktoré si – ako údajne vravel - „rozpomenul“ počas rozhovorov. Tvrdil, že má v sebe vnútorný hlas, ktorý mu ukazoval cestu a chránil ho pred úpadkom. Tento hlas, podobný svedomiu, nazýval „daimonion“ (v preklade: „(to) božské“) a Sokratovo daimonion stotožňovali niektorí nechápaví aténski žalobcovia s vierou v nových bohov, z ktorej ho obviňovali. Daimonion však má bližšie skôr k akejsi vnútornej štruktúre zábran, ako i k múdrosti a cnosti.
Sokrates mimoriadne dbal aj na sebaskúmanie. Inšpiroval ho pritom starodávny nápis: „Poznaj sám seba!“, umiestnený v predsieni Apolónovho chrámu v Delfách. Nazdával sa, že ten, kto poznal svoje pády a trpko oľutoval svoj doterajší spôsob života, bude hľadať cestu múdrosti, čiže mravnej a morálnej bezúhonnosti. K tomuto hľadaniu však nemožno nikoho prinútiť. Úlohou Sokrata a jeho náuky je preto len podať pomocnú ruku. A hoci nemôžeme spoľahlivo povedať, či slová zaznamenané v jeho dielach skutočne sú Sokratove výroky, alebo len Platónove myšlienky, s určitosťou môžeme tvrdiť, že mal na svoje okolie obrovský vplyv.
Fascináciu jeho postavou opisuje Platón ústami iného Sokratovho žiaka, Alkibaida, v diele Symposion: „Keď ho počúvam, srdce mi tlčie ešte viac než ľuďom v korybantskom vytržení (t. j. v prenesenom význame: v šialenstve – pozn. red.) a od jeho rečí ma zalievajú slzy, vidím však, že aj mnohí iní pociťujú to isté... Pred týmto jediným zo všetkých ľudí ozval sa vo mne cit, ktorý by vo mne nikto nehľadal, totiž hanba: pri tomto jedinom sa ja hanbím.“
v Sokrata teda zvečnili jeho žiaci, podobne ako Krista jeho milovaní učeníci. A ak veríme ich výkladu jeho náuky, vidíme, že išlo o človeka, ktorý dbal na morálne hodnoty, ale predovšetkým na dobro. Idea dobra je u Sokrata najvyšším cieľom, pretože všetka zdatnosť a cnosti sú v podstate iba znalosťou o dobre.
Avšak dobro, o ktoré by sme sa podľa neho mali usilovať, by malo priniesť prospech nielen nám samotným, ale i nášmu okoliu. Aj preto majú podľa starogréckeho filozofa ideálny štát riadiť ľudia, ktorí uprednostňujú prospech celého spoločenstva pred vlastnou ziskuchtivosťou a túžbou po moci.
Vďaka jeho slávnemu žiakovi Platónovi vieme, že mal voči aténskej demokracii ťažké srdce. Napríklad v knihe Štát vkladá Platón postave Sokrata do úst tieto slová: „Demokracia vzniká, keď chudáci zvíťazia a potom svojich protivníkov alebo pobijú, alebo vyženú zo štátu, a tým, čo ostanú, dajú v rovnakej miere účasť na správe štátu a úradoch“.
Na základe Platónových diel tiež vieme, že Sokrates považoval demokraciu za jednu z najhorších chorôb štátu, zaradil ju medzi štyri hlavné formy zlých ústav (monarchia, resp. vláda aristokracie; timokracia, resp. vláda oligarchie; demokracia; tyrania) a nazdával sa, že do politického života vstupujú ľudia v čase demokracie preto, aby ukojili svoju nenásytnú túžbu po moci a bohatstve.
Sloboda, ktorou sa vyznačuje demokratická spoločnosť, navyše podľa Sokrata v konečnom dôsledku vedie iba k úpadku morálky. Kvôli týmto názorom sa Sokrates stal pre vládnuce kruhy nepohodlným a jeho sudcovia sa rozhodli namiesto uplatnenia jedného z hlavných princípov demokracie – dialógu – použiť voči nemu hrubú silu.
Sokrates sa síce snažil obhájiť, a aby ukojil hnev svojich nepriateľov dokonca ponúkol že zaplatí pokutu vo výške sto drachiem, ktorú jeho priaznivci navýšili na 3000 drachiem. To však krutým sudcom nestačilo. Neoblomne preňho žiadali smrť. Ani v tejto situácii ale Sokrates nepodľahol zúfalstvu.
Ostal verný svojmu presvedčeniu, že duša „nepríjme smrť ani nebude mŕtva“ (viď Platónov dialóg Faidón) a krátko pred spáchaním nútenej samovraždy ešte pripomenul svojim druhom, aby vrátili kohúta, ktorého dlhoval. Aj keď sa totiž podľa filozofa smrti báť nemusíme a rodíme sa zakaždým znova, vždy by sme mali dbať na správny, dobrý a poctivý spôsob života.
A celkom na záver svojej obhajobnej reči Sokrates požiadal prítomných občanov, aby jeho synov potrestali v prípade, ak sa budú starať „...o peniaze alebo o niečo iné ako cnosť, a ak si budú namýšľať, že niečím sú a nebudú ničím“, ako opisuje Platónovo dielo Obrana Sokrata.
Sokratovo učenie
Sokrates hlásal, že poznanie môže dosiahnuť každý človek. Tvrdil, že toto poznanie sa prejavuje ako rozpomínanie na to, čo nesmrteľná duša už dávno vie. Duša sa podľa filozofa „...mnohokrát narodila a videla, čo je tu a čo je v Hádese (t. j. v podsvetí – pozn. red.), i všetky veci, nie je nič, čo by nebola poznala; preto nie je nič zvláštne na tom, že je schopná spomenúť si aj na to, čo už predtým vedela o zdatnosti a o iných záležitostiach. Pretože totiž je celá príroda súrodá a duša poznala všetky veci, nič nebráni tomu, keď si človek spomenie iba na jednu z nich – čo ľudia nazývajú učením – aby všetky ostatné našiel sám, ak je statočný a neúnavný v hľadaní, pretože hľadanie a poznávanie je vlastne spomínanie“ (Platón: dialóg Menón).
Značnú pozornosť tiež venoval spochybňovaniu pevných presvedčení či spoľahlivých právd svojich partnerov v rozhovoroch, ktorých sa mu niekedy podarilo priviesť k celkom iným názorom. Na jeho skepsu taktiež poukazuje známy výrok: „Viem, že nič neviem.“
Táto skepsa však nebola čímsi deštruktívnym a nebola ani prejavom depresie či mizantropie. V jeho prípade skôr išlo o akúsi konštruktívnu silu, privádzajúcu k múdrosti a jeho metóda otázok (nazývaná aj metóda alebo umenie pôrodnej babice podľa toho, že tieto otázky pomáhajú zrodu nových myšlienok) je v podstate veľkým a neoceniteľným darom ľudstvu.
Sokratovo pôsobenie výstižne zhrnul starogrécky spisovateľ Xenofón v diele Spomienky na Sokrata: „Vždy sa zhováral o tom, čo sa týkalo človeka, a skúmal, čo je zbožné a čo bezbožné, čo je krásne a čo škaredé, čo je spravodlivé, čo nespravodlivé, čo je to rozumnosť a čo šialenstvo, čo je to statočnosť a čo zbabelosť, čo je štát, kto je štátnik, čo je to vláda nad ľuďmi a kto je vládca. O týchto veciach sa teda púšťal do rozhovoru a tiež o iných, ktorých znalosť podľa jeho názoru robí ľudí dokonalými.“
Sokrates vystupoval v pozícii akéhosi neznalého žiaka, ktorý sa iba pýta. Avšak mudrc si nevysvetľoval všetko iba púhym rozumom a pri svojich názoroch nevychádzal len z toho poznania, na ktoré si – ako údajne vravel - „rozpomenul“ počas rozhovorov. Tvrdil, že má v sebe vnútorný hlas, ktorý mu ukazoval cestu a chránil ho pred úpadkom. Tento hlas, podobný svedomiu, nazýval „daimonion“ (v preklade: „(to) božské“) a Sokratovo daimonion stotožňovali niektorí nechápaví aténski žalobcovia s vierou v nových bohov, z ktorej ho obviňovali. Daimonion však má bližšie skôr k akejsi vnútornej štruktúre zábran, ako i k múdrosti a cnosti.
Sokrates mimoriadne dbal aj na sebaskúmanie. Inšpiroval ho pritom starodávny nápis: „Poznaj sám seba!“, umiestnený v predsieni Apolónovho chrámu v Delfách. Nazdával sa, že ten, kto poznal svoje pády a trpko oľutoval svoj doterajší spôsob života, bude hľadať cestu múdrosti, čiže mravnej a morálnej bezúhonnosti. K tomuto hľadaniu však nemožno nikoho prinútiť. Úlohou Sokrata a jeho náuky je preto len podať pomocnú ruku. A hoci nemôžeme spoľahlivo povedať, či slová zaznamenané v jeho dielach skutočne sú Sokratove výroky, alebo len Platónove myšlienky, s určitosťou môžeme tvrdiť, že mal na svoje okolie obrovský vplyv.
Fascináciu jeho postavou opisuje Platón ústami iného Sokratovho žiaka, Alkibaida, v diele Symposion: „Keď ho počúvam, srdce mi tlčie ešte viac než ľuďom v korybantskom vytržení (t. j. v prenesenom význame: v šialenstve – pozn. red.) a od jeho rečí ma zalievajú slzy, vidím však, že aj mnohí iní pociťujú to isté... Pred týmto jediným zo všetkých ľudí ozval sa vo mne cit, ktorý by vo mne nikto nehľadal, totiž hanba: pri tomto jedinom sa ja hanbím.“
v Sokrata teda zvečnili jeho žiaci, podobne ako Krista jeho milovaní učeníci. A ak veríme ich výkladu jeho náuky, vidíme, že išlo o človeka, ktorý dbal na morálne hodnoty, ale predovšetkým na dobro. Idea dobra je u Sokrata najvyšším cieľom, pretože všetka zdatnosť a cnosti sú v podstate iba znalosťou o dobre.
Avšak dobro, o ktoré by sme sa podľa neho mali usilovať, by malo priniesť prospech nielen nám samotným, ale i nášmu okoliu. Aj preto majú podľa starogréckeho filozofa ideálny štát riadiť ľudia, ktorí uprednostňujú prospech celého spoločenstva pred vlastnou ziskuchtivosťou a túžbou po moci.
Pozrite si fotogalériu pod článkom od autora článku
Popisky k fotografiám dole pod foto
Späť na tému Z histórie
