So smrťou treba vedieť trochu koketovať
Úlohu moderátora slávnostného otvorenia výstavy prijal slovenský herec a krstný otec časopisu Slovenské pohrebníctvo Ivan Vojtek Tuli mladší. Nedalo nám to a oslovili sme ho na krátky rozhovor. Čo očakával od výstavy? Zamýšľa sa nad smrťou a obáva sa jej? S optimizmom a otvorenosťou jemu vlastnou nám odpovedal.
Stáli ste pri zrode nášho magazínu Slovenské pohrebníctvo a krstili ste ho. S akým pocitom ste išli na túto výstavu ako krstný otec?
Ja som už takpovediac „zabývaný“ v tomto pohrebnom segmente. Tým, že sa každý človek narodí na tento svet, je vlastne v budúcnosti odsúdený na smrť. Medzi životom a smrťou však zvyčajne prežívame krásny život. Pre mňa je krásne byť súčasťou projektu, ktorý bol donedávna v týchto zemepisných šírkach veľmi tabuizovaný. O smrti nikto nechcel hovoriť. Aj dnes, každý, kto vidí pohrebné auto, prežehná sa. Ale veď telo je len obal, podstatná je naša duša. Je úžasným posolstvom na svete ukázať to ľuďom a otvoriť im oči. Z tohto sveta by sme mali odchádzať dôstojne a práve o tom je aj táto výstava.
V úvode výstavy ste predniesli veľmi pekný prejav, pripravovali ste si ho dlhšie?
Môj prejav vyplynul sám z celej tej dôstojnej atmosféry, ktorá tu vládne. Lebo, keď sa na prejav pripravujem dlhšie, tak to spravidla vždy vypáli inak, ako to bolo myslené. Slová by mali vychádzať z našej duše, ktorá sa nachádza v ľudskom obale, zo srdca i z celého vnútra. Len tak slová nevyznievajú ako príliš naučené.
Odkedy ste krstný otec časopisu, zamýšľate sa v živote viac nad smrťou než zvyčajne?
Určite áno. Niekto si smrť nepripúšťa až do posledného výdychu, iný zas nad ňou uvažuje od mladosti. To je veľmi individuálne. Hoci, nikto z nás nie je pripravený na smrť. Ani dokonca vtedy, keď trpí napríklad vážnou chorobou. Chuť žiť a pud sebazáchovy stojí nad všetkým. Ja stále hovorím: majme chuť žiť a vôľu žiť dnes, kým sme zdraví. Trošku s ňou treba koketovať a laškovať, trochu možno aj odľahčene, aby to nebol až taký prudký „sek“.
Bojíte sa tej poslednej chvíle, alebo ste s ňou zmierený?
Nie, neobávam sa toho. Môj tato umrel tak, že zobudil mamu o pol štvrtej ráno a povedal jej: Poď, ešte si dám cigaretu a chcem ti niečo po... a už vetu nedokončil. Padol a bolo po ňom. Dobrú smrť si treba zaslúžiť. Ja by som chcel umrieť ako on... Alebo, som trošku náročnejší, chcel by som umrieť na javisku. Bola by v tom istá symbolika.
Pripravila Zuzana Voštenáková
Stáli ste pri zrode nášho magazínu Slovenské pohrebníctvo a krstili ste ho. S akým pocitom ste išli na túto výstavu ako krstný otec?
Ja som už takpovediac „zabývaný“ v tomto pohrebnom segmente. Tým, že sa každý človek narodí na tento svet, je vlastne v budúcnosti odsúdený na smrť. Medzi životom a smrťou však zvyčajne prežívame krásny život. Pre mňa je krásne byť súčasťou projektu, ktorý bol donedávna v týchto zemepisných šírkach veľmi tabuizovaný. O smrti nikto nechcel hovoriť. Aj dnes, každý, kto vidí pohrebné auto, prežehná sa. Ale veď telo je len obal, podstatná je naša duša. Je úžasným posolstvom na svete ukázať to ľuďom a otvoriť im oči. Z tohto sveta by sme mali odchádzať dôstojne a práve o tom je aj táto výstava.
V úvode výstavy ste predniesli veľmi pekný prejav, pripravovali ste si ho dlhšie? Môj prejav vyplynul sám z celej tej dôstojnej atmosféry, ktorá tu vládne. Lebo, keď sa na prejav pripravujem dlhšie, tak to spravidla vždy vypáli inak, ako to bolo myslené. Slová by mali vychádzať z našej duše, ktorá sa nachádza v ľudskom obale, zo srdca i z celého vnútra. Len tak slová nevyznievajú ako príliš naučené.
Odkedy ste krstný otec časopisu, zamýšľate sa v živote viac nad smrťou než zvyčajne?
Určite áno. Niekto si smrť nepripúšťa až do posledného výdychu, iný zas nad ňou uvažuje od mladosti. To je veľmi individuálne. Hoci, nikto z nás nie je pripravený na smrť. Ani dokonca vtedy, keď trpí napríklad vážnou chorobou. Chuť žiť a pud sebazáchovy stojí nad všetkým. Ja stále hovorím: majme chuť žiť a vôľu žiť dnes, kým sme zdraví. Trošku s ňou treba koketovať a laškovať, trochu možno aj odľahčene, aby to nebol až taký prudký „sek“.
Bojíte sa tej poslednej chvíle, alebo ste s ňou zmierený?
Nie, neobávam sa toho. Môj tato umrel tak, že zobudil mamu o pol štvrtej ráno a povedal jej: Poď, ešte si dám cigaretu a chcem ti niečo po... a už vetu nedokončil. Padol a bolo po ňom. Dobrú smrť si treba zaslúžiť. Ja by som chcel umrieť ako on... Alebo, som trošku náročnejší, chcel by som umrieť na javisku. Bola by v tom istá symbolika.
Pripravila Zuzana Voštenáková
