Smútok a duševné choroby vyvolané stratou blízkeho
Úmrtie blízkej osoby vyvoláva hlavne pocit smútku, avšak v niektorých prípadoch môže vyústiť až do vzniku duševnej choroby. Najbežnejšou formou duševnej poruchy spôsobenej stratou milovanej osoby býva reaktívna depresia podobná intenzívnemu smúteniu. Smútenie je vlastne vyrovnávanie sa so stratou, a pokiaľ neprerastie do vážnejšej a dlhodobej formy depresie, ide v podstate o hojivý proces.
Človek by v priebehu smútenia mal postupne oslabovať, zmenšovať a napokon i odstrániť svoju naviazanosť na zosnulého, až kým väzba na predmet straty neprejde do spomienkového archívu. Tento proces však máva rôzne podoby. Medzi emocionálne príznaky smútenia patria okrem ľútosti, zúfania a zármutku aj prejavy hnevu, agresivity, bezmocnosti, beznádeje, strachu, úzkosti, sebaobviňovania, či ľahostajnosti. K vegetatívnym symptómom patrí zadychčanosť, silné búšenie srdca, nespavosť a závraty – príznaky svedčiace o strese vyvolanom stratou blízkeho. Ďalej možno k smúteniu priradiť i kognitívne symptómy, ako ilúzie často vyúsťujúce až do podoby halucinácií (čo by bolo, keby nebohý žil...), neschopnosť sústredenia, zhoršenie pamäte, chybné úsudky a pod. Kto smúti, taktiež stráca chuť do jedla.
Niektoré z vymenovaných príznakov smútenia je možné nájsť aj v popisoch určitých duševných chorôb. Halucinácie a prejavy agresivity sú príznačné napríklad pre schizofréniu, pri ktorej dochádza k poruchám asociačného procesu, mení sa osobnosť chorého a nastáva rozštiepenie psychiky. Impulzívne reakcie, stres a hnev sú znakmi neuróz.
Strata blízkeho však stojí na počiatku vzniku duševnej choroby najmä u pacientov, ktorí majú genetické predispozície k duševnému onemocneniu, alebo trpia nedostatkom určitých látok v mozgu. Avšak podobnosť medzi istými prejavmi smútenia a príznakmi duševných chorôb je zrejmá. A tiež, rovnako ako má svoj priebeh duševná choroba, poznáme i štádiá smútenia. V odbornej literatúre sa hovorí o troch fázach smútku: Prvá je charakteristická šokovou reakciou smútiaceho na vzniknutú situáciu. Človek nechce uveriť, že milovaná osoba skutočne umrela, bolestnú realitu považuje za zlý sen. Toto štádium je najkratšie, zvyčajne trvá iba niekoľko hodín. V druhom štádiu už dochádza k prehlbovaniu smútenia a naplno sa rozvíjajú vyššie uvedené príznaky smútenia. Smútok v tomto štádiu môže trvať v časovom rozmedzí od niekoľkých dní až do dvoch rokov. V poslednom štádiu by sa smútiaci mal zmieriť so skutočnosťou. Na zosnulého spomína, ale uvedomuje si, že chce žiť.
Iný, 5-fázový model smútenia popísala americká psychologička Elisabeth Kübler-Rossová ešte v roku 1969. Podľa nej je prvým štádiom popieranie, keď dotyčný často nielen odmieta správu o úmrtí blízkeho, ale aj na utišovanie reaguje slovami: „Je mi dobre“ a podobne, pričom v skutočnosti cíti obrovský zármutok.
Druhou fázou je hnev a agresia. U smútiaceho sa dokonca môže objaviť závisť, keď nechápe, prečo nešťastná udalosť postihla práve jeho. V tomto štádiu tiež dochádza k vyostrovaniu konfliktov medzi dotyčným a ľuďmi, s ktorými prichádza do kontaktu. Podráždenosť sa u smútiaceho v tomto štádiu môže prejavovať slovne, aj fyzicky. Pokiaľ už daná osoba navštevuje psychológa alebo psychiatra, práve v tomto štádiu nechce ďalej spolupracovať so zdravotným personálom.
Tretím štádiom je zjednávanie. Človek túži oddialiť smútok, chce žiť, napríklad kvôli svojim príbuzným. V tomto štádiu sa obracia i k vyšším mocnostiam a sľubuje zmeniť svoj životný štýl, prípadne vynechať isté zvyky a podobne, výmenou za oddialenie smútku, alebo vlastnej smrti. Podľa Kübler-Rossovej je totiž možné uplatniť každú z piatich fáz modelu aj pri zmierovaní sa s vlastnou smrťou.
Štvrtým štádiom je depresia. Smútiaci odmieta spoločnosť a návštevy, málokedy vychádza z príbytku. Podlieha strachu a úzkosti, nechce nikoho obťažovať so svojím smútkom. V tomto štádiu je niekedy nevyhnutné podať psychofarmaká, obzvlášť keď vznikajú sebavražedné úmysly. Napriek tomu však spomenutá americká psychologička neodporúča dotyčného rozveseľovať. Týmto štádiom si vraj každý musí prejsť sám.
Poslednou, piatou fázou uvedeného modelu, je zmierenie. Smútiaci sa vyrovnáva so stratou blízkeho a pokiaľ musí sám čeliť blížiacej sa smrti, spolupracuje pri svojej liečbe s lekárom.
Pokiaľ však nedôjde k zmiereniu so stratou blízkeho ani po viac ako dvoch rokoch, je už na čase vyhľadať odbornú pomoc. Ak totiž smútok neustúpi ani po uvedenom období, pravdepodobne sa už rozvinul do podoby patologickej depresie – ochorenia, pri ktorom dochádza k neadekvátnemu zhoršeniu nálady. Pacienti postihnutí patologickou depresiou majú pocit clivoty, strachu, ale často aj výčitky svedomia. Strácajú záujem o okolitý svet a ľahostajnosť prejavujú v medziľudských vzťahoch. Nedostatok citu k druhým následne podporuje rozvoj sebadeštruktívnych myšlienok. Takýto pacienti musia byť pod dohľadom, v opačnom prípade u nich hrozí riziko samovraždy.
Silná naviazanosť na zosnulého taktiež môže byť prejavom iného závažného ochorenia. Napríklad paranoidní schizofrenici si dokážu v pamäti oživiť hlas milovaného zosnulého a počuť ho tak zreteľne, až nadobudnú pocit, akoby stál pri nich. Je preto veľmi dôležité, aby sa človek dokázal vyrovnať so stratou blízkeho v primeranom časovom období a nepodliehal smútku.
Intenzita smútenia je však individuálna, vplýva na ňu zdravotný stav smútiaceho, jeho skúsenosti s prekonávaním smútku, či náboženské presvedčenie. Podobne i podporné činitele, ktoré uľahčujú smútenie, nemôžu byť pre všetkých rovnaké – niekomu napríklad pomáha dostatočné súkromie, iní zasa v čase smútku neustále potrebuje spoločnosť. A zatiaľ čo rady, ako smútenie rýchlo zastaviť bývajú užitočné iba málokedy, podporu zo strany rodiny a známych ocení skôr či neskôr azda každý pozostalý.
Ani psychológovia a psychiatri preto svojim smútiacim pacientom nedohovárajú, ale skôr aktívne počúvajú a v prípade potreby predpisujú lieky. Avšak aktívne počúvať neznamená iba ticho sedieť a nechať druhého, nech sa vyrozpráva. Aktívny poslucháč by tiež mal nabádať k ďalšiemu rozprávaniu, reagovať a klásť vhodné otázky.
Ako teda vyplýva z uvedeného, smútok môže po čase vyústiť aj v ťažké psychické poruchy ako patologická depresia, či neuróza. Môže byť dokonca spúšťačom ešte závažnejších onemocnení. Smútenie vyvolané stratou milovanej osoby je však predovšetkým prejavom zdravej ľudskosti. Veď nie nadarmo sa hovorí, že tí, čo nikdy neplačú, nemajú srdce.
Človek by v priebehu smútenia mal postupne oslabovať, zmenšovať a napokon i odstrániť svoju naviazanosť na zosnulého, až kým väzba na predmet straty neprejde do spomienkového archívu. Tento proces však máva rôzne podoby. Medzi emocionálne príznaky smútenia patria okrem ľútosti, zúfania a zármutku aj prejavy hnevu, agresivity, bezmocnosti, beznádeje, strachu, úzkosti, sebaobviňovania, či ľahostajnosti. K vegetatívnym symptómom patrí zadychčanosť, silné búšenie srdca, nespavosť a závraty – príznaky svedčiace o strese vyvolanom stratou blízkeho. Ďalej možno k smúteniu priradiť i kognitívne symptómy, ako ilúzie často vyúsťujúce až do podoby halucinácií (čo by bolo, keby nebohý žil...), neschopnosť sústredenia, zhoršenie pamäte, chybné úsudky a pod. Kto smúti, taktiež stráca chuť do jedla.
Niektoré z vymenovaných príznakov smútenia je možné nájsť aj v popisoch určitých duševných chorôb. Halucinácie a prejavy agresivity sú príznačné napríklad pre schizofréniu, pri ktorej dochádza k poruchám asociačného procesu, mení sa osobnosť chorého a nastáva rozštiepenie psychiky. Impulzívne reakcie, stres a hnev sú znakmi neuróz.
Strata blízkeho však stojí na počiatku vzniku duševnej choroby najmä u pacientov, ktorí majú genetické predispozície k duševnému onemocneniu, alebo trpia nedostatkom určitých látok v mozgu. Avšak podobnosť medzi istými prejavmi smútenia a príznakmi duševných chorôb je zrejmá. A tiež, rovnako ako má svoj priebeh duševná choroba, poznáme i štádiá smútenia. V odbornej literatúre sa hovorí o troch fázach smútku: Prvá je charakteristická šokovou reakciou smútiaceho na vzniknutú situáciu. Človek nechce uveriť, že milovaná osoba skutočne umrela, bolestnú realitu považuje za zlý sen. Toto štádium je najkratšie, zvyčajne trvá iba niekoľko hodín. V druhom štádiu už dochádza k prehlbovaniu smútenia a naplno sa rozvíjajú vyššie uvedené príznaky smútenia. Smútok v tomto štádiu môže trvať v časovom rozmedzí od niekoľkých dní až do dvoch rokov. V poslednom štádiu by sa smútiaci mal zmieriť so skutočnosťou. Na zosnulého spomína, ale uvedomuje si, že chce žiť.
Iný, 5-fázový model smútenia popísala americká psychologička Elisabeth Kübler-Rossová ešte v roku 1969. Podľa nej je prvým štádiom popieranie, keď dotyčný často nielen odmieta správu o úmrtí blízkeho, ale aj na utišovanie reaguje slovami: „Je mi dobre“ a podobne, pričom v skutočnosti cíti obrovský zármutok.
Druhou fázou je hnev a agresia. U smútiaceho sa dokonca môže objaviť závisť, keď nechápe, prečo nešťastná udalosť postihla práve jeho. V tomto štádiu tiež dochádza k vyostrovaniu konfliktov medzi dotyčným a ľuďmi, s ktorými prichádza do kontaktu. Podráždenosť sa u smútiaceho v tomto štádiu môže prejavovať slovne, aj fyzicky. Pokiaľ už daná osoba navštevuje psychológa alebo psychiatra, práve v tomto štádiu nechce ďalej spolupracovať so zdravotným personálom.
Tretím štádiom je zjednávanie. Človek túži oddialiť smútok, chce žiť, napríklad kvôli svojim príbuzným. V tomto štádiu sa obracia i k vyšším mocnostiam a sľubuje zmeniť svoj životný štýl, prípadne vynechať isté zvyky a podobne, výmenou za oddialenie smútku, alebo vlastnej smrti. Podľa Kübler-Rossovej je totiž možné uplatniť každú z piatich fáz modelu aj pri zmierovaní sa s vlastnou smrťou.
Štvrtým štádiom je depresia. Smútiaci odmieta spoločnosť a návštevy, málokedy vychádza z príbytku. Podlieha strachu a úzkosti, nechce nikoho obťažovať so svojím smútkom. V tomto štádiu je niekedy nevyhnutné podať psychofarmaká, obzvlášť keď vznikajú sebavražedné úmysly. Napriek tomu však spomenutá americká psychologička neodporúča dotyčného rozveseľovať. Týmto štádiom si vraj každý musí prejsť sám.
Poslednou, piatou fázou uvedeného modelu, je zmierenie. Smútiaci sa vyrovnáva so stratou blízkeho a pokiaľ musí sám čeliť blížiacej sa smrti, spolupracuje pri svojej liečbe s lekárom.
Pokiaľ však nedôjde k zmiereniu so stratou blízkeho ani po viac ako dvoch rokoch, je už na čase vyhľadať odbornú pomoc. Ak totiž smútok neustúpi ani po uvedenom období, pravdepodobne sa už rozvinul do podoby patologickej depresie – ochorenia, pri ktorom dochádza k neadekvátnemu zhoršeniu nálady. Pacienti postihnutí patologickou depresiou majú pocit clivoty, strachu, ale často aj výčitky svedomia. Strácajú záujem o okolitý svet a ľahostajnosť prejavujú v medziľudských vzťahoch. Nedostatok citu k druhým následne podporuje rozvoj sebadeštruktívnych myšlienok. Takýto pacienti musia byť pod dohľadom, v opačnom prípade u nich hrozí riziko samovraždy.
Silná naviazanosť na zosnulého taktiež môže byť prejavom iného závažného ochorenia. Napríklad paranoidní schizofrenici si dokážu v pamäti oživiť hlas milovaného zosnulého a počuť ho tak zreteľne, až nadobudnú pocit, akoby stál pri nich. Je preto veľmi dôležité, aby sa človek dokázal vyrovnať so stratou blízkeho v primeranom časovom období a nepodliehal smútku.
Intenzita smútenia je však individuálna, vplýva na ňu zdravotný stav smútiaceho, jeho skúsenosti s prekonávaním smútku, či náboženské presvedčenie. Podobne i podporné činitele, ktoré uľahčujú smútenie, nemôžu byť pre všetkých rovnaké – niekomu napríklad pomáha dostatočné súkromie, iní zasa v čase smútku neustále potrebuje spoločnosť. A zatiaľ čo rady, ako smútenie rýchlo zastaviť bývajú užitočné iba málokedy, podporu zo strany rodiny a známych ocení skôr či neskôr azda každý pozostalý.
Ani psychológovia a psychiatri preto svojim smútiacim pacientom nedohovárajú, ale skôr aktívne počúvajú a v prípade potreby predpisujú lieky. Avšak aktívne počúvať neznamená iba ticho sedieť a nechať druhého, nech sa vyrozpráva. Aktívny poslucháč by tiež mal nabádať k ďalšiemu rozprávaniu, reagovať a klásť vhodné otázky.
Ako teda vyplýva z uvedeného, smútok môže po čase vyústiť aj v ťažké psychické poruchy ako patologická depresia, či neuróza. Môže byť dokonca spúšťačom ešte závažnejších onemocnení. Smútenie vyvolané stratou milovanej osoby je však predovšetkým prejavom zdravej ľudskosti. Veď nie nadarmo sa hovorí, že tí, čo nikdy neplačú, nemajú srdce.
Literatúra:
FEDOTOV, D. D. – PORTONOV, A. A.: Psychiatria. Učebnica pre lekárske fakulty. Martin: Osveta, 1977. 70-083-77.
KAFKA, J. a kol.: Psychiatria. Učebnica pre lekárske fakulty. Martin : Osveta, 1998. ISBN 80-88824-66-4.
KÜBLER-ROSS, E.: O smrti a umíraní. Praha: Portál, 2015. ISBN 978-80-262-0911-9.
LAJČIAKOVÁ, Z. (ed.): Program od A po Z. Ako sa postarať sám o seba. Bratislava: AstraZeneca AB, o. z., 2009. CN-SE 04SK 06.
TAROČKOVÁ, T.: Životné straty a smútenie. Bratislava: Univerzita Komenského, 2005. ISBN 80-22319-31-7.
publikované vo vydaní SP I/2017
Späť na tému Profesionáli
