Smrtiaci kopanec
Decembrová zabíjačka „u Kováľov“ v jednej horniackej obci bola už od rána v plnom prúde, ale nálada pri nej nebola žiadna. Starý Kováľ, teda otec, iba frfľal alebo nehovoril vôbec nič a deti - hoc dve z piatich už dospelé - ho iba opatrne obchádzali, aby sa nerozčúlil. Taký nevrlý býval, keď si večer viac uhol a potom mu na druhý deň nebolo dobre. Alebo keď sa pohádal s manželkou. Alebo jedno aj druhé - keď si sám vypil a potom doma hartusil, že si tiež vypila...
Mlčky teda spracúvali riadne vykŕmeného brava, no radosť z naozajstného sviatku, ba až tradičného rituálu, chýbala. Mama s nimi nerobila, od rána ležala v posteli, občas išla čosi vydáviť a biela bola ako smrť. Deťom tvrdila, že bola na potoku pre vodu, pošmykla sa a pri páde sa udrela o kameň. Voľajako od žalúdka je jej zle. „Lekára netreba?“ pýtali sa. Rezolútne odmietla. Však ona sa už nejako vystrábi, len si trocha poleží...
V sobotu podvečer deti s otcom dokončili zabíjačku a tie dospelé sa rozišli do svojich domovov. Dve mladšie dcéry ostali doma a videli, ako si otec opäť uhýňa z fľaše, akoby pil od jedu. O mamu na posteli nezavadil ani len pohľadom. Starší syn Janko sa vypýtal od otca na diskotéku v susednej dedine a zmizol. Vrátil sa až nadránom a našiel mamu ležať na schodoch, vedúcich k WC. Bola v bezvedomí. Zbuntošil susedov a lekár z privolanej sanitky podľa tvrdého brucha konštatoval, že je to zrejme akútny zápal slepého čreva, prípadne niečo s pankreasom. Keďže otca, teda starého Kováľa nezobudil ani príchod kvíliacej sanitky, syn Ján išiel s ňou aj do nemocnice a potom sa pobral zasa domov pre veci, ktoré bude mama v „špitáli“ potrebovať.Žiaľ, nepotrebovala už nič. Ani nie do hodiny po Jankovom odchode dodýchala priamo na operačnom stole. Chirurgovia odovzdali 45-ročné bezduché telo Márie Kováľovej patológom na tzv. zdravotnú pitvu, aby zistili presnú príčinu smrti. Tým sa všeličo nezdalo, nohy mala samú jazvu, röntgen odhalil nezhojenú zlomeninu rebier a v celom okolí pohlavia videli hematóm - čerstvú krvnú podliatinu, ktorá nemohla vzniknúť inak, iba nejakým úderom. Pitvu preto zastavili a spojili sa s políciou, pretože vzniklo „podozrenie z cudzieho zavinenia“.
Tak sa zúbožené telo matky piatich detí stalo aj predmetom súdnej pitvy. Jej cieľom bolo zistiť skutočnú príčinu úmrtia. Výsledok znaleckého skúmania bol šokujúci - Mária Kováľová zomrela na následky prudkého zápalu pobrušnice. Ten však vznikol zo zranenia močovej rúry, ktorej sprievodným javom bola ona spomínaná modrina. Verdikt znalcov bol jednoznačný - zranenie močovej rúry spôsobil prudký úder „oblým predmetom“, najpravdepodobnejšie kopnutie nohou v silnej obuvi, v čižme či bagandži!
Vyšetrovateľovi nadporučíkovi Smoliakovi bolo zrejmé, že v rodine zosnulej sa toho veľa nedozvie. Spovedal starého Kováľa, či sa náhodou s manželkou „nepoharkali“, ten však popieral. Tvrdil, že v piatok večer bol akurát v krčme a potom išiel domov pripraviť veci na zabíjačku. So ženou sa nevadil. Ani deti nič nevideli, presnejšie, doma boli iba dve dcéry v školskom veku a tie si ničoho nevšimli. Zato susedia boli zhovorčivejší. „Kováľ? Veď ten ju stále mlátil ako žito,“ tvrdila vravná babka z náprotivnej strany ulice. „Pila, aj on pil, ale keď ju videl opitú, tak sa hneval. Koľkokrát ju stĺkol tak, že musela k lekárovi! Veď donedávna chodila „o barlách“ s nohou v sadre, vravela, že sa šmykla v stodole, ale inej susede zasa priznala, že ju to starý lopatou po nohách pretiahol...“
Minúty predchádzajúceho dňa sa Smoliakovi postupne črtali v jasnejších kontúrach. Marku Kováľovú videli v piatok poobede ísť z konzumu a už ju poriadne motalo, plota sa chytala. Večer ktorýsi zo susedov počul aj zvadu, krik, ale nevenoval tomu pozornosť, v dome Kováľovcov to nebola až taká zvláštnosť. Kto by sa nazdal, že to takto skončí?
Nech bolo, ako bolo, taký surový kopanec do citlivej časti tela odsúdili aj tí chlapi z dediny, čo inak skôr vyznávali zásadu, že zbiť ženu je ako rolu pohnojiť. Všetci verili, že ju to musel on, teda starý Kováľ kopnúť. Veď ktože iný? Vec ale mala háčik: svedectvá dcér, ktorým matka jasne povedala, že pri potoku spadla na kameň. Aj starý Kováľ obvinenie zo smrteľného ublíženia na zdraví rezolútne odmietal. K slovu sa opäť dostali súdni lekári a eventualitu vzniku úrazu pádom na kameň vylúčili, aj keby hneď padla na vyčnievajúci balvan obkročmo.Policajti predsa len urobili dôkladnú obhliadku miesta činu, teda potoka so skalnatým dnom, no neobjavili nič súceho. Množstvo stôp, ale veď „na jarok“ chodilo mnoho ľudí z dediny prať či už bielizeň alebo črevá pri zabíjačke. Niektorí tu naberali aj vodu pre dobytok. Podľa susedov tam však Marka Kováľová nechodila, lebo mali dosť vody aj pre dobytok „z hrantu“ vo dvore.
Starý Kováľ sa iba mračil a zo svojho nespustil. On nikoho nekopol a hotovo. Pravda, občas jej priložil, keď si vypila, ale čo už s ňou mal robiť, keď si nedala povedať? Nad tým, čo hovorili ľudia z dediny, iba mával rukou. Pletky, ťalafatky. Rozprávajú, a nevedia o čom.
Nuž, vedeli aj nevedeli. Muži v talároch mali posúdiť konanie starého Kováľa. Päťdesiatnika, ktorý ešte nikdy nestál pred súdom, ale podľa lekárskych nálezov so svojou manželkou pravdepodobne dosť často nezaobchádzal v rukavičkách. Reč prokurátorky bola preto plamenná. Senát sa nazdával, že hoci nikto nevidel Kováľa v inkriminovanom okamihu, sieť nepriamych dôkazov je dostatočne hustá a usvedčujúca. Ilustruje brutalitu, bezohľadnosť pred činom a osobitne po ňom, keď sa Kováľ vôbec nezaujímal, či jej vážne neublížil, hoci vedel, že polihuje a dávi. Ešte aj keď ráno prišla sanitka, podľa zdravotníkov i syna sa v posteli iba obrátil na druhý bok...
Súd ho poslal za mreže na tri roky, obžalobcovi sa to však videlo málo a odvolal sa. Aj Kováľ protestoval, lebo vraj nič neurobil. Bolo to zbytočné, pretože na druhýkrát mu trestný senát za mimoriadnu surovosť a smrteľný následok takéhoto kopanca ešte pridal.
Mlčky teda spracúvali riadne vykŕmeného brava, no radosť z naozajstného sviatku, ba až tradičného rituálu, chýbala. Mama s nimi nerobila, od rána ležala v posteli, občas išla čosi vydáviť a biela bola ako smrť. Deťom tvrdila, že bola na potoku pre vodu, pošmykla sa a pri páde sa udrela o kameň. Voľajako od žalúdka je jej zle. „Lekára netreba?“ pýtali sa. Rezolútne odmietla. Však ona sa už nejako vystrábi, len si trocha poleží...
V sobotu podvečer deti s otcom dokončili zabíjačku a tie dospelé sa rozišli do svojich domovov. Dve mladšie dcéry ostali doma a videli, ako si otec opäť uhýňa z fľaše, akoby pil od jedu. O mamu na posteli nezavadil ani len pohľadom. Starší syn Janko sa vypýtal od otca na diskotéku v susednej dedine a zmizol. Vrátil sa až nadránom a našiel mamu ležať na schodoch, vedúcich k WC. Bola v bezvedomí. Zbuntošil susedov a lekár z privolanej sanitky podľa tvrdého brucha konštatoval, že je to zrejme akútny zápal slepého čreva, prípadne niečo s pankreasom. Keďže otca, teda starého Kováľa nezobudil ani príchod kvíliacej sanitky, syn Ján išiel s ňou aj do nemocnice a potom sa pobral zasa domov pre veci, ktoré bude mama v „špitáli“ potrebovať.Žiaľ, nepotrebovala už nič. Ani nie do hodiny po Jankovom odchode dodýchala priamo na operačnom stole. Chirurgovia odovzdali 45-ročné bezduché telo Márie Kováľovej patológom na tzv. zdravotnú pitvu, aby zistili presnú príčinu smrti. Tým sa všeličo nezdalo, nohy mala samú jazvu, röntgen odhalil nezhojenú zlomeninu rebier a v celom okolí pohlavia videli hematóm - čerstvú krvnú podliatinu, ktorá nemohla vzniknúť inak, iba nejakým úderom. Pitvu preto zastavili a spojili sa s políciou, pretože vzniklo „podozrenie z cudzieho zavinenia“.
Tak sa zúbožené telo matky piatich detí stalo aj predmetom súdnej pitvy. Jej cieľom bolo zistiť skutočnú príčinu úmrtia. Výsledok znaleckého skúmania bol šokujúci - Mária Kováľová zomrela na následky prudkého zápalu pobrušnice. Ten však vznikol zo zranenia močovej rúry, ktorej sprievodným javom bola ona spomínaná modrina. Verdikt znalcov bol jednoznačný - zranenie močovej rúry spôsobil prudký úder „oblým predmetom“, najpravdepodobnejšie kopnutie nohou v silnej obuvi, v čižme či bagandži!
Vyšetrovateľovi nadporučíkovi Smoliakovi bolo zrejmé, že v rodine zosnulej sa toho veľa nedozvie. Spovedal starého Kováľa, či sa náhodou s manželkou „nepoharkali“, ten však popieral. Tvrdil, že v piatok večer bol akurát v krčme a potom išiel domov pripraviť veci na zabíjačku. So ženou sa nevadil. Ani deti nič nevideli, presnejšie, doma boli iba dve dcéry v školskom veku a tie si ničoho nevšimli. Zato susedia boli zhovorčivejší. „Kováľ? Veď ten ju stále mlátil ako žito,“ tvrdila vravná babka z náprotivnej strany ulice. „Pila, aj on pil, ale keď ju videl opitú, tak sa hneval. Koľkokrát ju stĺkol tak, že musela k lekárovi! Veď donedávna chodila „o barlách“ s nohou v sadre, vravela, že sa šmykla v stodole, ale inej susede zasa priznala, že ju to starý lopatou po nohách pretiahol...“
Minúty predchádzajúceho dňa sa Smoliakovi postupne črtali v jasnejších kontúrach. Marku Kováľovú videli v piatok poobede ísť z konzumu a už ju poriadne motalo, plota sa chytala. Večer ktorýsi zo susedov počul aj zvadu, krik, ale nevenoval tomu pozornosť, v dome Kováľovcov to nebola až taká zvláštnosť. Kto by sa nazdal, že to takto skončí?
Nech bolo, ako bolo, taký surový kopanec do citlivej časti tela odsúdili aj tí chlapi z dediny, čo inak skôr vyznávali zásadu, že zbiť ženu je ako rolu pohnojiť. Všetci verili, že ju to musel on, teda starý Kováľ kopnúť. Veď ktože iný? Vec ale mala háčik: svedectvá dcér, ktorým matka jasne povedala, že pri potoku spadla na kameň. Aj starý Kováľ obvinenie zo smrteľného ublíženia na zdraví rezolútne odmietal. K slovu sa opäť dostali súdni lekári a eventualitu vzniku úrazu pádom na kameň vylúčili, aj keby hneď padla na vyčnievajúci balvan obkročmo.Policajti predsa len urobili dôkladnú obhliadku miesta činu, teda potoka so skalnatým dnom, no neobjavili nič súceho. Množstvo stôp, ale veď „na jarok“ chodilo mnoho ľudí z dediny prať či už bielizeň alebo črevá pri zabíjačke. Niektorí tu naberali aj vodu pre dobytok. Podľa susedov tam však Marka Kováľová nechodila, lebo mali dosť vody aj pre dobytok „z hrantu“ vo dvore.
Starý Kováľ sa iba mračil a zo svojho nespustil. On nikoho nekopol a hotovo. Pravda, občas jej priložil, keď si vypila, ale čo už s ňou mal robiť, keď si nedala povedať? Nad tým, čo hovorili ľudia z dediny, iba mával rukou. Pletky, ťalafatky. Rozprávajú, a nevedia o čom.
Nuž, vedeli aj nevedeli. Muži v talároch mali posúdiť konanie starého Kováľa. Päťdesiatnika, ktorý ešte nikdy nestál pred súdom, ale podľa lekárskych nálezov so svojou manželkou pravdepodobne dosť často nezaobchádzal v rukavičkách. Reč prokurátorky bola preto plamenná. Senát sa nazdával, že hoci nikto nevidel Kováľa v inkriminovanom okamihu, sieť nepriamych dôkazov je dostatočne hustá a usvedčujúca. Ilustruje brutalitu, bezohľadnosť pred činom a osobitne po ňom, keď sa Kováľ vôbec nezaujímal, či jej vážne neublížil, hoci vedel, že polihuje a dávi. Ešte aj keď ráno prišla sanitka, podľa zdravotníkov i syna sa v posteli iba obrátil na druhý bok...
Súd ho poslal za mreže na tri roky, obžalobcovi sa to však videlo málo a odvolal sa. Aj Kováľ protestoval, lebo vraj nič neurobil. Bolo to zbytočné, pretože na druhýkrát mu trestný senát za mimoriadnu surovosť a smrteľný následok takéhoto kopanca ešte pridal.
Späť na tému Zo života
