Smrť v plameňoch
Šestnásteho januára 1969 sa na Václavskom námestí v Prahe na protest voči okupácii Česko – Slovenska vojskami Varšavskej zmluvy a následnej normalizácii upálil dvadsaťročný študent histórie Jan Palach. Zanechal po sebe štyri rozlúčkové listy, v ktorých odôvodnil svoje konanie. K činu ho údajne inšpirovalo samoupálenie vietnamských budhistických mníchov, ktorí sa upálili v šesťdesiatych rokoch minulého storočia v nadväznosti na perzekvovanie budhistov vo Vietname. Už skutočnosť, že sa Palach v listoch podpísal ako „pochodeň č. 1“ však naznačovala, že protestných samoupálení bude nasledovať viac.
Hrozivý predpoklad sa napokon splnil. Iba deň po Palachovom úmrtí, 20. januára 1969, sa protestne upálil aj dvadsaťpäťročný pivovarský robotník Josef Hlavatý v Plzni.
Približne o mesiac neskôr, 25. februára 1969, sa v Prahe upálil ďalší mladý študent, osemnásťročný Jan Zajíc. Celkovo sa v rozmedzí od januára do konca apríla 1969 pokúsilo o politickú samovraždu v bývalom Česko – Slovensku dokopy dvadsaťdeväť ľudí, z toho sedem zomrelo.
Jedným z nich bol, podľa názoru viacerých historikov a novinárov, aj osemnásťročný Michal Lefčík, rodák zo Sečovskej Polianky, ktorý sa upálil v Košiciach iba necelé tri mesiace po Janovi Palachovi, pričom, podobne ako Palach, svoj čin uskutočnil na verejnom mieste.
Hoci sa po Lefčíkovi nezachoval žiaden rozlúčkový list, podobnosť medzi jeho a Palachovým skutkom je zrejmá, a preto niet divu, že mnohí z tých, ktorí sa Lefčíkovou osobnosťou zaoberajú, považujú ho za ďalšiu živú pochodeň, za ďalšieho sebaupáleného mládenca, ktorý chcel svojou obeťou prebudiť ľudí v ich pasivite a podriaďovaniu sa totalitnému režimu.
Ale ako upozorňuje Michalov iba o rok mladší synovec Ján Levčík: „Nikto nevie, prečo sa upálil, to všetko sú len dohady...“ Odpoveď by sme vraj mohli nájsť len v Prahe, u tých, s ktorými bol Michal Lefčík pred smrťou. Ten totiž odišiel do Prahy z učňovky už ako šestnásťročný. Pracoval tam ako robotník a domov chodieval tak raz za pol roka, aj to iba na otočku. Rodičia, príbuzní a kamaráti z rodnej dediny ani nevedeli, s kým sa v Prahe stýkal. A aký vlastne bol? Vraj sympatický, slušný, citlivý a ako vidieť podľa fotografie, pekný mládenec. Michalov synovec Ján si dodnes pamätá, ako k nim do Sečovskej Polianky chodili listy od Michalovej priateľky z Prahy. Pripomína, že bol od neho o hlavu vyšší, športovej postavy. Po Prahe vraj túžil navštíviť ďalšie miesta, vydať sa na západ... Veď napokon, šikovný, sympatický a spoločenský chlapec ako on mal k tomu všetky predpoklady. Azda si ho v Prahe vybrali a možno vstúpil do protestnej skupiny sám.
S istotou možno konštatovať len toľko, že Michal Lefčík narukoval do Strážskeho 1. apríla 1969, odkiaľ sa po niekoľkých dňoch, ešte pred zložením vojenského sľubu, dostal do košickej vojenskej nemocnice. Dňa 11. apríla 1969 sa pri Pamätníku neznámeho protifašistického bojovníka na Námestí osloboditeľov v Košiciach polial horľavinou, zapálil a horiaci bežal od pomníka neznámeho vojaka na Námestie osloboditeľov cez Štúrovu ulicu, smerom k niekdajšej predajni Mototechna. Hoci sa okoloidúci pokúšali oheň uhasiť, nikomu sa to nepodarilo a Lefčík zakrátko skonal pred očami zdeseného davu.
Svedkov udalosti následne vyšetrovala Štátna bezpečnosť. Nikto nesmel hovoriť o tom, čo videl v onen tragický deň na Námestí osloboditeľov. Krátko po smrti navštívili agenti ŠtB aj Michalov rodný dom a zamerali sa na ničenie pamiatok na nebohého. Zhabali Lefčíkove listy, osobnú pozostalosť a fotografie akoby sa snažili zahladiť všetky dôkazy jeho existencie. Príbuzní, ktorí túžili vedieť, čo sa vtedy vlastne stalo, boli zovšadiaľ odbití a pod tlakom vyhrážok svoje pátranie radšej ukončili.
„Nič sa nedokázalo, ani list, nič...“ prízvukuje Ján Levčík.
Dodnes nie je isté ani to, ako sa vlastne podarilo Michalovi Lefčíkovi uniknúť z košickej vojenskej nemocnice. Podľa Jána Levčíka sa nebohý vypýtal u vojakov strážiacich bránu nemocnice, že si potrebuje ísť kúpiť niečo do obchodu. V obchode si potom kúpil horľavú látku, následne sa ňou polial a zapálil. Iná teória hovorí, že sa zapálil potom, čo ušiel svojmu sprievodcovi Dušanovi Kovaľovi, s ktorým sa po prepustení z vojenskej nemocnice vracal k útvaru do Strážskeho. Kontroverzie vyvoláva aj problematika mena upáleného – v spisoch ŠtB upálenému prislúchajú priezviská: „Lefčík“, „Leučík“ a „Levčík“. Na náhrobku, či v kronike Sečovskej Polianky, má uvedené priezvisko „Lefčík“ (rovnako i v úradných dokumentoch, na wikipedii a v článkoch z posledných rokov). Pritom Michalov synovec Ján upozorňuje, že jedinou správnou podobou jeho priezviska je: „Levčík“ (pretože meno je odvodené od staršieho, poľského tvaru: Levczik) a tento názor potvrdzuje i odpis údajného listu, ktorý mal upálený zanechať na mieste činu. V ňom sa podpísal ako „Michal Levčík“. Bolo azda aj komolenie mena dielom a zámerom vládnej moci snažiacej sa Lefčíkov skutok utajiť alebo len dôsledkom neznalosti pravej podoby jeho mena?
Veď až do roku 1990, keď košický týždenník Akcia priniesol reportáž venovanú osobnosti Michala Lefčíka s názvom Videl som živý oheň (autor článku uvádza jeho meno v tvare: „Leučík“), bol Lefčíkovmu skutku v médiách venovaný iba jediný krátky oznam uverejnený 14. apríla 1969 v denníku Košický večer s posmešným titulkom Módna smrť. A aj v spomenutom, za éry socializmu jedinom publikovanom príspevku týkajúcom sa M. Lefčíka, má zosnulý uvedené chybné iniciály mena – J. V.
Michalov synovec Ján si tiež matne spomína na list, ktorý nebohý nechal na rozlúčku. Existenciu listu potvrdzuje aj kronika obce Sečovská Polianka, ktorá sa pri zmienke o rozlúčkovom liste odvoláva na výpoveď nemenovaného dôstojníka. Avšak ďalšie osudy listu Lefčíkov synovec nepozná. Možno list zničili rodičia M. Lefčíka, možno štátni agenti a možno dodnes čaká, schovaný v bezpečnom úkryte, na odhalenie. Archívy ŠtB síce obsahujú spomínaný odpis údajného listu, ktorý zanechal upálený na mieste činu, jeho pravosť je však podľa viacerých bádateľov otázna, keďže autor textu pôsobí vyšinuto. Lefčík však nikdy netrpel duševnou chorobou.
Nedostatok dôkazov ozrejmujúcich čin M. Lefčíka bol napokon aj dôvodom, prečo v roku 2010, keď združenie Res Cassovia pripravovalo osadenie pamätnej tabule na mieste upálenia Michala Lefčíka pripomínajúcej jeho čin ako vyjadrenie protestu voči okupácii ČSSR vojskami Varšavskej zmluvy, odmietol inštaláciu tabule vtedajší primátor Košíc František Knapík. O zviditeľnenie činu Michala Lefčíka mal záujem aj starosta obce Sečovská Polianka, MVDr. Marián Fedor. Ako uviedol vo svojom stanovisku pre náš magazín: „Mali sme snahu zviditeľniť čin Michala Lefčíka. Pokúšali sme sa aspoň o zorganizovanie spomienkovej akcie, ktorá by pripomenula upálenie Michala Lefčíka, avšak zo strany Lefčíkových príbuzných nebol záujem o takýto spôsob zviditeľnenia jeho skutku. Žijúci príbuzní Michala Lefčíka chcú radšej na celú vec zabudnúť.“
A v tomto sa Lefčíkovým príbuzným nemožno čudovať – strašný skutok Michala L. priniesol trápenie celej rodine; jeho chorľavý a užialený otec umrel krátko po ňom a matka si bolestnú spomienku na synovu tragédiu niesla vo svojom srdci až do smrti. Štyridsaťsedem rokov žiaľu stačilo, načo pripomínať tragédiu, ktorá nie je preukázateľne odôvodnená, načo ťať do živého?
Navzdory všetkému však Lefčíkov skutok mnohí vnímajú ako akt hrdinstva, prejav vzdoru i zúfalý výkrik človeka totalitnej doby. V týchto súvislostiach poskytuje priam tragický obraz slovenskej spoločnosti, ktorá svojim hrdinom nedokáže preukázať úctu.
Skutok Jana Palacha v Čechách neostal nepovšimnutý; postavili mu pamätníky, pomenovali po ňom námestia, ulice, školy. Pri príležitosti 20. výročia upálenia Jana Palacha sa v Prahe uskutočnili demonštrácie známe ako „Palachov týždeň“ neskôr vedúce až k Nežnej revolúcii, ktorej 27. výročie sme si nedávno pripomenuli.
Z pohľadu ľudí, ktorí na skutok Michala Lefčíka hľadia ako na protest voči agresii, si Michal Lefčík zaslúži rovnakú pozornosť ako Jan Palach, pretože práve odvaha a zároveň i zúfalstvo tých, pre ktorých znamenala osobná sloboda viac, než vlastný život, boli hnacími motormi revolúcie, ktorá v novembri 1989 konečne zlomila moc totalitnej mašinérie.
Hrozivý predpoklad sa napokon splnil. Iba deň po Palachovom úmrtí, 20. januára 1969, sa protestne upálil aj dvadsaťpäťročný pivovarský robotník Josef Hlavatý v Plzni.
Približne o mesiac neskôr, 25. februára 1969, sa v Prahe upálil ďalší mladý študent, osemnásťročný Jan Zajíc. Celkovo sa v rozmedzí od januára do konca apríla 1969 pokúsilo o politickú samovraždu v bývalom Česko – Slovensku dokopy dvadsaťdeväť ľudí, z toho sedem zomrelo.
Jedným z nich bol, podľa názoru viacerých historikov a novinárov, aj osemnásťročný Michal Lefčík, rodák zo Sečovskej Polianky, ktorý sa upálil v Košiciach iba necelé tri mesiace po Janovi Palachovi, pričom, podobne ako Palach, svoj čin uskutočnil na verejnom mieste.
Hoci sa po Lefčíkovi nezachoval žiaden rozlúčkový list, podobnosť medzi jeho a Palachovým skutkom je zrejmá, a preto niet divu, že mnohí z tých, ktorí sa Lefčíkovou osobnosťou zaoberajú, považujú ho za ďalšiu živú pochodeň, za ďalšieho sebaupáleného mládenca, ktorý chcel svojou obeťou prebudiť ľudí v ich pasivite a podriaďovaniu sa totalitnému režimu.
Ale ako upozorňuje Michalov iba o rok mladší synovec Ján Levčík: „Nikto nevie, prečo sa upálil, to všetko sú len dohady...“ Odpoveď by sme vraj mohli nájsť len v Prahe, u tých, s ktorými bol Michal Lefčík pred smrťou. Ten totiž odišiel do Prahy z učňovky už ako šestnásťročný. Pracoval tam ako robotník a domov chodieval tak raz za pol roka, aj to iba na otočku. Rodičia, príbuzní a kamaráti z rodnej dediny ani nevedeli, s kým sa v Prahe stýkal. A aký vlastne bol? Vraj sympatický, slušný, citlivý a ako vidieť podľa fotografie, pekný mládenec. Michalov synovec Ján si dodnes pamätá, ako k nim do Sečovskej Polianky chodili listy od Michalovej priateľky z Prahy. Pripomína, že bol od neho o hlavu vyšší, športovej postavy. Po Prahe vraj túžil navštíviť ďalšie miesta, vydať sa na západ... Veď napokon, šikovný, sympatický a spoločenský chlapec ako on mal k tomu všetky predpoklady. Azda si ho v Prahe vybrali a možno vstúpil do protestnej skupiny sám.
 |
|
Michal Levčík v Prahe
(foto: archív autora článku) |
Svedkov udalosti následne vyšetrovala Štátna bezpečnosť. Nikto nesmel hovoriť o tom, čo videl v onen tragický deň na Námestí osloboditeľov. Krátko po smrti navštívili agenti ŠtB aj Michalov rodný dom a zamerali sa na ničenie pamiatok na nebohého. Zhabali Lefčíkove listy, osobnú pozostalosť a fotografie akoby sa snažili zahladiť všetky dôkazy jeho existencie. Príbuzní, ktorí túžili vedieť, čo sa vtedy vlastne stalo, boli zovšadiaľ odbití a pod tlakom vyhrážok svoje pátranie radšej ukončili.
„Nič sa nedokázalo, ani list, nič...“ prízvukuje Ján Levčík.
Dodnes nie je isté ani to, ako sa vlastne podarilo Michalovi Lefčíkovi uniknúť z košickej vojenskej nemocnice. Podľa Jána Levčíka sa nebohý vypýtal u vojakov strážiacich bránu nemocnice, že si potrebuje ísť kúpiť niečo do obchodu. V obchode si potom kúpil horľavú látku, následne sa ňou polial a zapálil. Iná teória hovorí, že sa zapálil potom, čo ušiel svojmu sprievodcovi Dušanovi Kovaľovi, s ktorým sa po prepustení z vojenskej nemocnice vracal k útvaru do Strážskeho. Kontroverzie vyvoláva aj problematika mena upáleného – v spisoch ŠtB upálenému prislúchajú priezviská: „Lefčík“, „Leučík“ a „Levčík“. Na náhrobku, či v kronike Sečovskej Polianky, má uvedené priezvisko „Lefčík“ (rovnako i v úradných dokumentoch, na wikipedii a v článkoch z posledných rokov). Pritom Michalov synovec Ján upozorňuje, že jedinou správnou podobou jeho priezviska je: „Levčík“ (pretože meno je odvodené od staršieho, poľského tvaru: Levczik) a tento názor potvrdzuje i odpis údajného listu, ktorý mal upálený zanechať na mieste činu. V ňom sa podpísal ako „Michal Levčík“. Bolo azda aj komolenie mena dielom a zámerom vládnej moci snažiacej sa Lefčíkov skutok utajiť alebo len dôsledkom neznalosti pravej podoby jeho mena?
Veď až do roku 1990, keď košický týždenník Akcia priniesol reportáž venovanú osobnosti Michala Lefčíka s názvom Videl som živý oheň (autor článku uvádza jeho meno v tvare: „Leučík“), bol Lefčíkovmu skutku v médiách venovaný iba jediný krátky oznam uverejnený 14. apríla 1969 v denníku Košický večer s posmešným titulkom Módna smrť. A aj v spomenutom, za éry socializmu jedinom publikovanom príspevku týkajúcom sa M. Lefčíka, má zosnulý uvedené chybné iniciály mena – J. V.
Michalov synovec Ján si tiež matne spomína na list, ktorý nebohý nechal na rozlúčku. Existenciu listu potvrdzuje aj kronika obce Sečovská Polianka, ktorá sa pri zmienke o rozlúčkovom liste odvoláva na výpoveď nemenovaného dôstojníka. Avšak ďalšie osudy listu Lefčíkov synovec nepozná. Možno list zničili rodičia M. Lefčíka, možno štátni agenti a možno dodnes čaká, schovaný v bezpečnom úkryte, na odhalenie. Archívy ŠtB síce obsahujú spomínaný odpis údajného listu, ktorý zanechal upálený na mieste činu, jeho pravosť je však podľa viacerých bádateľov otázna, keďže autor textu pôsobí vyšinuto. Lefčík však nikdy netrpel duševnou chorobou.
 |
|
Hrob Michala Levčíka na cintoríne
v Sečovskej Polianke |
A v tomto sa Lefčíkovým príbuzným nemožno čudovať – strašný skutok Michala L. priniesol trápenie celej rodine; jeho chorľavý a užialený otec umrel krátko po ňom a matka si bolestnú spomienku na synovu tragédiu niesla vo svojom srdci až do smrti. Štyridsaťsedem rokov žiaľu stačilo, načo pripomínať tragédiu, ktorá nie je preukázateľne odôvodnená, načo ťať do živého?
Navzdory všetkému však Lefčíkov skutok mnohí vnímajú ako akt hrdinstva, prejav vzdoru i zúfalý výkrik človeka totalitnej doby. V týchto súvislostiach poskytuje priam tragický obraz slovenskej spoločnosti, ktorá svojim hrdinom nedokáže preukázať úctu.
Skutok Jana Palacha v Čechách neostal nepovšimnutý; postavili mu pamätníky, pomenovali po ňom námestia, ulice, školy. Pri príležitosti 20. výročia upálenia Jana Palacha sa v Prahe uskutočnili demonštrácie známe ako „Palachov týždeň“ neskôr vedúce až k Nežnej revolúcii, ktorej 27. výročie sme si nedávno pripomenuli.
Z pohľadu ľudí, ktorí na skutok Michala Lefčíka hľadia ako na protest voči agresii, si Michal Lefčík zaslúži rovnakú pozornosť ako Jan Palach, pretože práve odvaha a zároveň i zúfalstvo tých, pre ktorých znamenala osobná sloboda viac, než vlastný život, boli hnacími motormi revolúcie, ktorá v novembri 1989 konečne zlomila moc totalitnej mašinérie.
Späť na tému Z histórie
