Smrť slovenských dobrovoľníkov
Revolúcia z rokov 1848 – 49 si vyžiadala životy mnohých slovenských dobrovoľníkov.
Slovenské povstanie z roku 1848/9
O tragických stránkach bojov za národnú slobodu sa dozvedáme najmä vďaka dielu Slovenské povstanie z roku 1848/9, ktorého autorom je jeden z priamych účastníkov revolúcie meruôsmych rokov, Samuel Dobroslav Štefanovič (1822 – 1910).
Túto knihu napísal ako reakciu na údajne zidealizovanú Historiu povstaňja slovenskjeho od Mikuláša Dohnányho a vraj rovnako nepresný Hurbanov životopis Ľudovíta Štúra, publikovaný v 80.-tych rokoch 19. storočia na stránkach Slovenských pohľadov.
Do povedomia revolucionárov vstúpil Štefanovič už v čase pred vypuknutím povstania, keď spolu so svojim priateľom Leopoldom Abaffym odmietol prisahať vernosť novovzniknutej Slovenskej národnej rade z dôvodu chabej organizácie a slabej výzbroji dobrovoľníkov. Strelnú zbraň mal totiž podľa Štefanoviča približne iba každý piaty povstalec a problém predstavovalo i nedostatočné zásobovanie potravinami, šatstvom atď.
Vodca povstania proti maďarskej rozpínavosti, Ľudovít Štúr, bol navyše vojensky neskúsený a viedenská vláda zaujala voči Slovákom dvojitú politiku, keď vyzbrojovala maďarských rebelov a súčasne potajme podporovala i slovenskú revolúciu. A ďalším problémom bolo i prepadnutie 900 pušiek s bajonetmi, ktoré slovenským povstalcom venoval srbské knieža Michal Obrenović, no Štúr ich nestihol vyzdvihnúť včas, a tak prepadli nepriateľom. Povstalci preto mali k dispozícii zbrane vhodné skôr „k poľovačke vtáčkov, než do boja“.
Slovenské povstanie z roku 1848/9
O tragických stránkach bojov za národnú slobodu sa dozvedáme najmä vďaka dielu Slovenské povstanie z roku 1848/9, ktorého autorom je jeden z priamych účastníkov revolúcie meruôsmych rokov, Samuel Dobroslav Štefanovič (1822 – 1910).
Túto knihu napísal ako reakciu na údajne zidealizovanú Historiu povstaňja slovenskjeho od Mikuláša Dohnányho a vraj rovnako nepresný Hurbanov životopis Ľudovíta Štúra, publikovaný v 80.-tych rokoch 19. storočia na stránkach Slovenských pohľadov.
Do povedomia revolucionárov vstúpil Štefanovič už v čase pred vypuknutím povstania, keď spolu so svojim priateľom Leopoldom Abaffym odmietol prisahať vernosť novovzniknutej Slovenskej národnej rade z dôvodu chabej organizácie a slabej výzbroji dobrovoľníkov. Strelnú zbraň mal totiž podľa Štefanoviča približne iba každý piaty povstalec a problém predstavovalo i nedostatočné zásobovanie potravinami, šatstvom atď.
Vodca povstania proti maďarskej rozpínavosti, Ľudovít Štúr, bol navyše vojensky neskúsený a viedenská vláda zaujala voči Slovákom dvojitú politiku, keď vyzbrojovala maďarských rebelov a súčasne potajme podporovala i slovenskú revolúciu. A ďalším problémom bolo i prepadnutie 900 pušiek s bajonetmi, ktoré slovenským povstalcom venoval srbské knieža Michal Obrenović, no Štúr ich nestihol vyzdvihnúť včas, a tak prepadli nepriateľom. Povstalci preto mali k dispozícii zbrane vhodné skôr „k poľovačke vtáčkov, než do boja“.
Avšak hoci sa Štefanovičova kritika nestretla s pochopením, keď, ako opisuje „v búrnom lomoze a kriku musel opustiť sieň“, napokon sa aj s Abaffym povstania predsa len zúčastnili.
Okrem silného národného cítenia k tomu dopomohlo i presvedčenie, že: „Všetky boje za slobodu, ktoré v krajine našej vznikli, či to za Bočkaja a Betlena, a či za Tӧkӧlyho a Rákocziho, viedli sa povše s prajným výsledkom len na Slovensku.“
Štefanovič si taktiež mimoriadne vážil Ľudovíta Štúra – i keď nie ako vojaka, ale ako intelektuála a národného obroditeľa.
Štúra poznal už od študentských čias, bol jedným z dvadsiatich dvoch študentov, ktorí na protest po jeho odvolaní z funkcie námestníka profesora Juraja Palkoviča prerušili štúdium na Bratislavskom lýceu, a považoval ho za výnimočného, skromného a zásadového muža, ktorý „zavrhol pohodlie a podriadil ho službám národa“. Preto ho nasledoval aj do boja, ktorého výsledok bol od začiatku veľmi neistý. A hneď počas prvých dní povstania sa Štefanovičove rozhodnutie ukázalo ako mimoriadne prospešné.
Už krátko po príchode povstalcov na územie Slovenska prejavil nesmiernu odvahu, rozhodol sa konať na vlastnú päsť a s podporou dvanástich strelcov zajal celú stotinu cisársko-kráľovských talianskych Ceccopieriovcov o sile 230 vojakov (podľa Dohnányho išlo o 200 bojovníkov). Podarilo sa mu to pomocou vojenskej ľsti, keď po zneškodnení nepriateľských stráží prinútil zvyšok posádky pod hrozbou zapálenia sudov s pušným prachom, aby sa vzdala. Vďaka tomuto víťazstvu následne získal hodnosť kapitána.
Paradoxy revolúcie
Po víťazstve nad Ceccopieriovcami vrchný veliteľ povstaleckého vojska, Bedřich Bloudek, zajatcov prepustil pod podmienkou, že nebudú bojovať proti Slovákom. O niekoľko dní neskôr sa však opäť chystali zaútočiť na dobrovoľníkov, a keď sa slovenským povstalcom nepriateľov znovu podarilo zajať, Bloudek ich zase prikázal prepustiť.
Znepokojený Štefanovič potom spolu s niekoľkými bojovníkmi cisárskych vojakov ešte raz zajal. Bloudek považoval tento čin za vzburu a navrhol, aby kapitána odsúdil na smrť.
S tým ale nesúhlasili povstalci, ktorí začali Bloudeka považovať za zradcu. Keď sa situácia v revolučnom tábore upokojila, dobrovoľníci pokračovali smerom k mestečku Stará Turá.
Obec bola naklonená maďarskej revolúcii a jej obrancovia ju v strachu pred Slovákmi radšej vypálili. Štefanovič ale predvídavo predpokladal, že vypálenie mestečka ľudia prisúdia slovenským dobrovoľníkom. Po udalostiach v Starej Turej sa povstalecký zbor začal rozpadať a nášho kapitána premkli obavy z možnej pomsty. Navrhoval preto sústrediť sa na vybudovanie opevnenia alebo priekopy a vylepšiť organizáciu povstania, avšak Štúr na jeho nápady reagoval slovami: „Ach čo, to je podlosť a babstvo, robiť si mátohy bez potreby.“
Štefanovičove pochybnosti ohľadom ďalšieho vývoja povstania však nadobudli reálne kontúry už o niekoľko dní neskôr, keď Štúr nechal viac ako dve hodiny kapitánovu stotinu o počte 60 – 70 chlapov bojovať proti značnej presile granátnikov v Kopaničiarskom regióne a povstalcom nedokázal poskytnúť posily.
Hrdinnému kapitánovi sa síce aj vtedy podarilo spolu s niekoľkými spolubojovníkmi uniknúť smrti, no len čo dohnali členov Slovenskej národnej rady a oklieštený dobrovoľnícky zbor pri rakúskych hraniciach, museli čeliť ďalšiemu útoku – tentoraz zo strany rakúskych vojakov, ktorí slovenských dobrovoľníkov považovali za „maďarských rebelantov“.
Štefanovič vo svojej knihe opisuje, ako po odzbrojení slovenských bojovníkov zvolal nemecký veliteľ pohraničnej posádky: „Rúbajte tých psov, že strapy z nich budú fŕkať!“
A na paradoxnosť situácie, keď povstalci museli v rámci prvej, tzv. septembrovej výpravy, bojovať s vojakmi rakúskej armády aj napriek svojej lojálnosti k viedenskému dvoru poukazuje i Mikuláš Dohnány v knihe Historia povstaňja slovenskjeho z roku 1848, keď píše: „Nadovšetko ale, viac ako čokoľvek inšie, zrážala myseľ ľudu tá skúsenosť, že všade s cisárskym vojskom sa potýkať musí. „Ako že je to, že my verní trónu s vojskom bojovať musíme, ktoré sa tiež chvastá byť podporou trónu? - Čiže Košut je podpora vlády cisárskej?“ - Také otázky prebehávali radami slovenských povstalcov.“
No napriek neúspechu prvého povstania Štefanoviča jeho bojový duch a nádej v lepšiu budúcnosť slovenského národa vohnal aj do víru ďalších dvoch výprav, ktoré vypukli v decembri 1848 a júni 1849.
Podľa Štefanoviča počet dobrovoľníkov vo všetkých troch fázach povstania „dozaista, ak nie vyše, dosiahol výšku 50 000 mužov“, pričom počas posledných dvoch výprav už bojovali po boku rakúskej armády. Údaj o celkových stratách na životoch nepoznáme, no pravdepodobne išlo o stovky, ak nie tisíce obetí.
Avšak hoci povstalci po bitke pri Világoši stáli na strane víťazov, čiže Habsburskej monarchie a jej spojenca Ruského impéria, výsledok revolúcie Štefanovičove očakávania nenaplnil a rovnako sklamaní ostali aj ostatní účastníci bojov a pozostalí obetí, keďže si Slováci vydobyli v podstate len niekoľko práv, ako napríklad slobodu tlače a spolčovania. Z práv a slobôd, prisľúbených cisárom Františkom Jozefom II., ako i jeho predchodcom Ferdinandom I. (napr. prísľub vytvorenia slovenského národného vojska a zavedenia slovenčiny na všetkých školách, súdoch a v úradoch na území Slovenska, sľub zriadenia úradu nestranného komisára pre oblasť Slovenska atď.), za ktoré mnohí dobrovoľníci položili životy, navyše o necelé tri roky neskôr ostalo iba zrušenie poddanstva pre urbariálnych roľníkov a formálna občianska rovnoprávnosť.
Štefanovič neskôr pracoval ako štátny úradník a po vzniku Rakúsko-Uhorska v roku 1867, keď sa teror zo strany maďarských nacionalistov voči slovenskému ľudu stupňoval, odišiel zo štátnych služieb a pôsobil ako publicista, pričom neustále obhajoval národné záujmy svojich krajanov.
Okrem silného národného cítenia k tomu dopomohlo i presvedčenie, že: „Všetky boje za slobodu, ktoré v krajine našej vznikli, či to za Bočkaja a Betlena, a či za Tӧkӧlyho a Rákocziho, viedli sa povše s prajným výsledkom len na Slovensku.“
Štefanovič si taktiež mimoriadne vážil Ľudovíta Štúra – i keď nie ako vojaka, ale ako intelektuála a národného obroditeľa.
Štúra poznal už od študentských čias, bol jedným z dvadsiatich dvoch študentov, ktorí na protest po jeho odvolaní z funkcie námestníka profesora Juraja Palkoviča prerušili štúdium na Bratislavskom lýceu, a považoval ho za výnimočného, skromného a zásadového muža, ktorý „zavrhol pohodlie a podriadil ho službám národa“. Preto ho nasledoval aj do boja, ktorého výsledok bol od začiatku veľmi neistý. A hneď počas prvých dní povstania sa Štefanovičove rozhodnutie ukázalo ako mimoriadne prospešné.
Už krátko po príchode povstalcov na územie Slovenska prejavil nesmiernu odvahu, rozhodol sa konať na vlastnú päsť a s podporou dvanástich strelcov zajal celú stotinu cisársko-kráľovských talianskych Ceccopieriovcov o sile 230 vojakov (podľa Dohnányho išlo o 200 bojovníkov). Podarilo sa mu to pomocou vojenskej ľsti, keď po zneškodnení nepriateľských stráží prinútil zvyšok posádky pod hrozbou zapálenia sudov s pušným prachom, aby sa vzdala. Vďaka tomuto víťazstvu následne získal hodnosť kapitána.
Paradoxy revolúcie
Po víťazstve nad Ceccopieriovcami vrchný veliteľ povstaleckého vojska, Bedřich Bloudek, zajatcov prepustil pod podmienkou, že nebudú bojovať proti Slovákom. O niekoľko dní neskôr sa však opäť chystali zaútočiť na dobrovoľníkov, a keď sa slovenským povstalcom nepriateľov znovu podarilo zajať, Bloudek ich zase prikázal prepustiť.
Znepokojený Štefanovič potom spolu s niekoľkými bojovníkmi cisárskych vojakov ešte raz zajal. Bloudek považoval tento čin za vzburu a navrhol, aby kapitána odsúdil na smrť.
S tým ale nesúhlasili povstalci, ktorí začali Bloudeka považovať za zradcu. Keď sa situácia v revolučnom tábore upokojila, dobrovoľníci pokračovali smerom k mestečku Stará Turá.
Obec bola naklonená maďarskej revolúcii a jej obrancovia ju v strachu pred Slovákmi radšej vypálili. Štefanovič ale predvídavo predpokladal, že vypálenie mestečka ľudia prisúdia slovenským dobrovoľníkom. Po udalostiach v Starej Turej sa povstalecký zbor začal rozpadať a nášho kapitána premkli obavy z možnej pomsty. Navrhoval preto sústrediť sa na vybudovanie opevnenia alebo priekopy a vylepšiť organizáciu povstania, avšak Štúr na jeho nápady reagoval slovami: „Ach čo, to je podlosť a babstvo, robiť si mátohy bez potreby.“
Štefanovičove pochybnosti ohľadom ďalšieho vývoja povstania však nadobudli reálne kontúry už o niekoľko dní neskôr, keď Štúr nechal viac ako dve hodiny kapitánovu stotinu o počte 60 – 70 chlapov bojovať proti značnej presile granátnikov v Kopaničiarskom regióne a povstalcom nedokázal poskytnúť posily.
Hrdinnému kapitánovi sa síce aj vtedy podarilo spolu s niekoľkými spolubojovníkmi uniknúť smrti, no len čo dohnali členov Slovenskej národnej rady a oklieštený dobrovoľnícky zbor pri rakúskych hraniciach, museli čeliť ďalšiemu útoku – tentoraz zo strany rakúskych vojakov, ktorí slovenských dobrovoľníkov považovali za „maďarských rebelantov“.
Štefanovič vo svojej knihe opisuje, ako po odzbrojení slovenských bojovníkov zvolal nemecký veliteľ pohraničnej posádky: „Rúbajte tých psov, že strapy z nich budú fŕkať!“
A na paradoxnosť situácie, keď povstalci museli v rámci prvej, tzv. septembrovej výpravy, bojovať s vojakmi rakúskej armády aj napriek svojej lojálnosti k viedenskému dvoru poukazuje i Mikuláš Dohnány v knihe Historia povstaňja slovenskjeho z roku 1848, keď píše: „Nadovšetko ale, viac ako čokoľvek inšie, zrážala myseľ ľudu tá skúsenosť, že všade s cisárskym vojskom sa potýkať musí. „Ako že je to, že my verní trónu s vojskom bojovať musíme, ktoré sa tiež chvastá byť podporou trónu? - Čiže Košut je podpora vlády cisárskej?“ - Také otázky prebehávali radami slovenských povstalcov.“
No napriek neúspechu prvého povstania Štefanoviča jeho bojový duch a nádej v lepšiu budúcnosť slovenského národa vohnal aj do víru ďalších dvoch výprav, ktoré vypukli v decembri 1848 a júni 1849.
Podľa Štefanoviča počet dobrovoľníkov vo všetkých troch fázach povstania „dozaista, ak nie vyše, dosiahol výšku 50 000 mužov“, pričom počas posledných dvoch výprav už bojovali po boku rakúskej armády. Údaj o celkových stratách na životoch nepoznáme, no pravdepodobne išlo o stovky, ak nie tisíce obetí.
Avšak hoci povstalci po bitke pri Világoši stáli na strane víťazov, čiže Habsburskej monarchie a jej spojenca Ruského impéria, výsledok revolúcie Štefanovičove očakávania nenaplnil a rovnako sklamaní ostali aj ostatní účastníci bojov a pozostalí obetí, keďže si Slováci vydobyli v podstate len niekoľko práv, ako napríklad slobodu tlače a spolčovania. Z práv a slobôd, prisľúbených cisárom Františkom Jozefom II., ako i jeho predchodcom Ferdinandom I. (napr. prísľub vytvorenia slovenského národného vojska a zavedenia slovenčiny na všetkých školách, súdoch a v úradoch na území Slovenska, sľub zriadenia úradu nestranného komisára pre oblasť Slovenska atď.), za ktoré mnohí dobrovoľníci položili životy, navyše o necelé tri roky neskôr ostalo iba zrušenie poddanstva pre urbariálnych roľníkov a formálna občianska rovnoprávnosť.
Štefanovič neskôr pracoval ako štátny úradník a po vzniku Rakúsko-Uhorska v roku 1867, keď sa teror zo strany maďarských nacionalistov voči slovenskému ľudu stupňoval, odišiel zo štátnych služieb a pôsobil ako publicista, pričom neustále obhajoval národné záujmy svojich krajanov.
Pozrite si fotogalériu pod článkom
Popisky k fotografiám dole pod foto
Späť na tému Z histórie
