Smrť nie je tabu II.
Všetci raz zomrieme. Rokmi sa však menia obrady, zvyklosti či povery, ktoré s touto smutnou udalosťou v živote človeka súvisia, od stredoveku až po súčasnosť. Najmä v ľudovom prostredí bolo toto obdobie obostreté veľkým množstvom špecifických tradícií, ktoré umierajúcim uľahčovali odchod zo sveta a súčasne aj pozostalým vyrovnať sa so smrťou ich blízkych. „Na prelome 19. a 20. storočia sa tieto rituály začali postupne vytrácať. V dôsledku zložitého spoločenského vývoja, hlavne v druhej polovici 20. storočia, však nebola možnosť, aby sa utvorili tradície nové, ktoré by túto úlohu prevzali. Absencia prirodzeného vzťahu ku smrti sa v súčasnej dobe premieta aj do prístupu k umierajúcim,“ hovorí Mgr. Michal Chmelenský, kurátor zbierok a vedúci národopisného oddelenia Západočeského múzea v Plzni.
Predmety v rakvách zosnulých a posmrtné masky
Predmety, ktoré boli vkladané zosnulým do truhiel, plnili v prevažnej miere ochrannú úlohu. Mŕtvym mali zabezpečiť „pokojné odpočinutie na onom svete“. Z toho dôvodu sa do truhiel vkladali najrôznejšie devocionálie, teda drobné predmety k povzneseniu zbožnosti veriacich, ako napríklad sväté obrázky, ruženec a podobne. Okrem toho sa do hrobov vkladali tiež predmety, ktoré mal nebožtík v obľube, nezriedka napríklad vreckový nôž, fajka s tabakom, ihla s niťou a podobne.
Zvyk maľovania posmrtných podobizní, ako aj snímanie posmrtných masiek, zdomácnel vo vyšších aristokratických a cirkevných kruhoch v priebehu 15. a 16. storočia. V princípe za tradíciou opatrovania posmrtných masiek, rovnako tak ako za zvykom maľovania posmrtnej podobizne, stála potreba uchovať neporušenú podobu človeka po jeho smrti. Snímanie posmrtných masiek potom úzko súviselo s tradíciou spodobovania zosnulých na náhrobných kameňoch. Neskôr slúžili posmrtné masky ako predloha sochárom či maliarom pri vytváraní podobizní významných osobností. S rozšírením portrétnej fotografie sa stalo zachytávanie podoby zomrelých pre súkromnú potrebu pozostalých bežne dostupné aj chudobnejším vrstvám obyvateľov.
Tance smrti v raji mŕtvych
Ako sa smrť ako „smrťák“ v minulosti ľuďom zobrazovala? Rovnako ako u väčšiny pohrebných obradov, tiež pri zrode predstáv o smrti stálo vedomie konečnosti ľudského života a prirodzená potreba vyrovnania sa so smrťou ako s udalosťou, ktorá ruší všetky ľudské putá so svetom. Motív personifikovanej smrti sa od 11. a 12. storočia stal v náboženskej rovine symbolom hojne využívaným k šíreniu cirkevných náuk o „skutočnej“ povahe hmotného sveta a ľudskom údele v ňom.
Najstaršie ikonografické znázornenia pochádzajú práve z 11. storočia a smrť je na nich štylizovaná do podoby gréckeho boha podsvetia Háda, poprípade ďalších mytologických postáv podobného charakteru. Tendencie, zahaliť smrť do podoby práchnivejúceho tela či ľudského skeletu, sa udomácnila v kresťanskej ikonografii koncom 13. storočia. Na zdôraznenie pominuteľnosti tohto sveta bolo zobrazenie ľudského tela zbaveného takmer všetkých mäkkých tkanív tým najvhodnejšom motívom. Najmä ranné stredoveké znázornenia však veľmi často nezodpovedajú skutočnej anatómii ľudského tela a dokumentujú, okrem iného, aj obmedzené znalosti autorov.
Ruka v ruke s rozvojom poznania sa stávala ikonografia personifikovanej smrti čím ďalej tým viac verná svojej predlohe. V období vrcholného stredoveku sa v Európe stali obľúbenými tzv. „tance smrti“, využívajúce motívy personifikovanej smrti k zdôrazneniu jej univerzálnosti a neoklamateľnosti. Svoj námet zrejme prevzali z ľudových predstáv o „raji mŕtvych“, ktorí do svojho tanca lákajú všetko živé. Stredoveké znázornenia „tancov smrti“ preto navodzujú predstavu skutočného tanca mŕtvych so živými.
Rozsiahlejšie ranno-renesančné „tance smrti“ hovoria často o biblickom príbehu o stvorení, ktoré ponúkalo odpoveď na otázku o ľudskej smrteľnosti. Nasledujúce výjavy potom mali za úlohu smrteľnosť každého človeka potvrdzovať, a to bez ohľadu na stavovskú príslušnosť, zámožnosť či vek. Už od raného stredoveku so sebou tak „úmrtná“ symbolika niesla tiež určitý sociálny rozmer. S nastupujúcou renesanciou došlo k návratu antických inšpirácií a ikonografia smrti bola obohatená o podobu personifikovaného času – antického boha Chrona. Neskoro stredoveké a renesančné ikonografické znázornenie smrti ako kostlivca sa pod vplyvom baroka všeobecne rozšírilo aj v 17. a 18. storočí.
Povery o Smrtholce a kostlivcovi
V ľudovom prostredí sa však náboženská symbolika a obrazotvornosť snúbila s poverami či povesťami. Utvárala predstavu, že so smrťou je možné vstúpiť do určitého vzťahu a že človek má tiež schopnosť aktívneho konania vo vzťahu k vlastnému či cudziemu skonu. V takomto poňatí strácali predstavy o personifikovanej smrti svoj symbolický význam a stali sa do istej miery reálnymi. Všeobecne rozšírené znázornenie smrti ako kostlivca však z ľudovej obrazotvornosti nevytlačila celú škálu ďalších spodobnení, z ktorých niektoré majú zrejme veľmi starý pôvod. Snáď najrozšírenejšia bola predstava smrti v podobe vysokej ženy, zahalenej v bielom splývavom odeve, ktorá sa zjavovala tým, ktorí majú zomrieť, prípadne členom rodiny. Dokladom predstavy, že „smrť je ženského rodu“ sú tiež jej početné ženské označenia. Baroková česká literatúra tak o smrti hovorí napríklad ako o „Smrtholce“ a podobne.
Obdobne ako podoba samotnej smrti, sa postupne premenili aj jej atribúty. So snáď najznámejším atribútom, kosou, bola smrť zobrazovaná už v období stredoveku. Inšpiráciu pre predstavu, že smrť „kosí“, či žne živé tvory rovnako ako ženci, poskytlo okrem iného mnohokrát sa opakujúce biblické prirovnanie človeka a výsledkov jeho činov k poľnej tráve a vädnúcim kvetom. Jeden z menej rozšírených atribútov smrti preto bol kosák, prípadne hrable.
Zvláštne znamenia o blížiacom sa konci
V minulosti sa vyskytovali viaceré znamenia o tom, že sa blíži smrť. Snaha rozoznávať v prírodných javoch či v súkromných veštbách znamenia o príchode vlastného či cudzieho skonu, úzko súvisí s predstavou o smrti ako personifikovanej bytosti. Oboje slúžilo na odstránenie priepasti medzi človekom a nezbadateľnou, nepostihnuteľnou smrťou. Tušenie „znamenia smrti“ nadobúdalo na význame vtedy, ak bolo spojené s výraznými obdobiami, najmä cez sviatky Vianoc, Veľkej noci, s Novým rokom, prípadne v spojitosti s prechodnými rituálmi, ako bolo napríklad narodenie či krst dieťaťa, prvé sväté prijímanie, svadba či pohreb. Podobne tiež človek sám mohol podľa ľudovej viery, pri dodržaní stanovených podmienok, príchod vlastnej alebo cudzej smrti predpovedať.
Okrem široko rozšírených vianočných zvykov, akými doposiaľ je rozkrajovanie jabĺčok či púšťanie škrupiniek po vode, sa na Plzensku uchoval zvyk, pri ktorom pred štedrovečernou večerou dávala gazdiná deťom pod štyri hrnčeky prsteň, peniaz, uzlík a popol. Každý z predmetov mal naznačiť budúcnosť, ktorá na to ktoré dieťatko čakala. Peniaz symbolizoval bohatstvo, prsteň svadbu, uzlík cestu do sveta a popol smrť.
Príchod smrti sa často pripisoval húkaniu kuvika, teda našej najznámejšej a najmenšej sovy. Odtiaľ tiež ľudové „nekuvikaj“, nabádajúce k zdržanlivosti voči zlým predtuchám. Smrť označovalo rytie krtka na pozemku okolo domu či na cintoríne. Ak krtko ryl príliš blízko obydlí, okolo múrov domu, alebo pod prahom, verilo sa, že niektorý z obyvateľov domu čoskoro zomrie. Rovnako tak, ak krtko ryl na hrobe niektorého z blízkych príbuzných. Za „posla smrti“ bol kvôli svojej charakteristickej kresbe považovaný tiež veľký nočný motýľ Lišaj smrtihlav. Ten, kto ho zbadal, mal v blízkej dobe zomrieť. Príchod smrti „oznamoval“ obyvateľom domu aj zvuk vydávaný červotočom, nazývaný „hodinky smrti“, „úmrtný mlynček“ či „umieráčik“. Sám červotoč bol menovaný „červotočom umrlčím“. Verilo sa, že ak človek počuje ťukanie červotoča, zomrie priateľ, na ktorého práve myslí. Ak v dome spadol náhle obraz zo steny alebo hodinky, bola „smrť nablízku“. Rovnako tak, ak hodiny samovoľne zastavili či neúmerne dlho odbíjali.
Oživenie záujmu o ezoterické náuky
V priebehu 20. storočia, s rozvojom vedeckého poznania a lekárskej vedy, došlo k vyprázdneniu obsahov väčšiny z týchto tradícií. V súčasnosti sa bežne praktizujú prevažne len zvyky, spojené s obdobím vianočných, prípadne veľkonočných sviatkov. Aj napriek tomu však ľudská túžba po vyrovnaní sa s vlastnou smrteľnosťou prirodzene nevymizla. V priamej súvislosti s rozmachom racionality a pragmatického pohľadu na svet sa však v jednotlivých etapách ľudských dejín a naprieč kultúrami, objavovala tiež tendencia k neracionálnym interpretáciám bežne vnímanej reality. Dnešná doba je charakteristická odklonom od zavedených náboženstiev, príklonom k alternatívnym náboženským smerovaniam a súčasne tiež oživením záujmu o najrôznejšie „pseudo-magické“ či „ezoterické“ náuky. Toto spoločenské prostredie poskytuje tiež priestor na utváranie pohľadu na svet, v ktorom je smrť vnímaná v obdobnom kontexte, v akom ju chápu dávne rituály našich predkov. Poverčivé praktiky sa však v súčasnej dobe individualizujú a presúvajú do súkromnej sféry, kam za nimi etnograf prenikne len výnimočne.
Späť na prvú časť
Predmety v rakvách zosnulých a posmrtné masky
Predmety, ktoré boli vkladané zosnulým do truhiel, plnili v prevažnej miere ochrannú úlohu. Mŕtvym mali zabezpečiť „pokojné odpočinutie na onom svete“. Z toho dôvodu sa do truhiel vkladali najrôznejšie devocionálie, teda drobné predmety k povzneseniu zbožnosti veriacich, ako napríklad sväté obrázky, ruženec a podobne. Okrem toho sa do hrobov vkladali tiež predmety, ktoré mal nebožtík v obľube, nezriedka napríklad vreckový nôž, fajka s tabakom, ihla s niťou a podobne.
Zvyk maľovania posmrtných podobizní, ako aj snímanie posmrtných masiek, zdomácnel vo vyšších aristokratických a cirkevných kruhoch v priebehu 15. a 16. storočia. V princípe za tradíciou opatrovania posmrtných masiek, rovnako tak ako za zvykom maľovania posmrtnej podobizne, stála potreba uchovať neporušenú podobu človeka po jeho smrti. Snímanie posmrtných masiek potom úzko súviselo s tradíciou spodobovania zosnulých na náhrobných kameňoch. Neskôr slúžili posmrtné masky ako predloha sochárom či maliarom pri vytváraní podobizní významných osobností. S rozšírením portrétnej fotografie sa stalo zachytávanie podoby zomrelých pre súkromnú potrebu pozostalých bežne dostupné aj chudobnejším vrstvám obyvateľov.
Tance smrti v raji mŕtvych
Ako sa smrť ako „smrťák“ v minulosti ľuďom zobrazovala? Rovnako ako u väčšiny pohrebných obradov, tiež pri zrode predstáv o smrti stálo vedomie konečnosti ľudského života a prirodzená potreba vyrovnania sa so smrťou ako s udalosťou, ktorá ruší všetky ľudské putá so svetom. Motív personifikovanej smrti sa od 11. a 12. storočia stal v náboženskej rovine symbolom hojne využívaným k šíreniu cirkevných náuk o „skutočnej“ povahe hmotného sveta a ľudskom údele v ňom.
 |
|
Mgr. Michal Chmelenský, kurátor zbierok a vedúci národopisného oddelenia Západočeského múzea v Plzni, viac fotografií v galérii na konci článku
|
Ruka v ruke s rozvojom poznania sa stávala ikonografia personifikovanej smrti čím ďalej tým viac verná svojej predlohe. V období vrcholného stredoveku sa v Európe stali obľúbenými tzv. „tance smrti“, využívajúce motívy personifikovanej smrti k zdôrazneniu jej univerzálnosti a neoklamateľnosti. Svoj námet zrejme prevzali z ľudových predstáv o „raji mŕtvych“, ktorí do svojho tanca lákajú všetko živé. Stredoveké znázornenia „tancov smrti“ preto navodzujú predstavu skutočného tanca mŕtvych so živými.
Rozsiahlejšie ranno-renesančné „tance smrti“ hovoria často o biblickom príbehu o stvorení, ktoré ponúkalo odpoveď na otázku o ľudskej smrteľnosti. Nasledujúce výjavy potom mali za úlohu smrteľnosť každého človeka potvrdzovať, a to bez ohľadu na stavovskú príslušnosť, zámožnosť či vek. Už od raného stredoveku so sebou tak „úmrtná“ symbolika niesla tiež určitý sociálny rozmer. S nastupujúcou renesanciou došlo k návratu antických inšpirácií a ikonografia smrti bola obohatená o podobu personifikovaného času – antického boha Chrona. Neskoro stredoveké a renesančné ikonografické znázornenie smrti ako kostlivca sa pod vplyvom baroka všeobecne rozšírilo aj v 17. a 18. storočí.
Povery o Smrtholce a kostlivcovi
V ľudovom prostredí sa však náboženská symbolika a obrazotvornosť snúbila s poverami či povesťami. Utvárala predstavu, že so smrťou je možné vstúpiť do určitého vzťahu a že človek má tiež schopnosť aktívneho konania vo vzťahu k vlastnému či cudziemu skonu. V takomto poňatí strácali predstavy o personifikovanej smrti svoj symbolický význam a stali sa do istej miery reálnymi. Všeobecne rozšírené znázornenie smrti ako kostlivca však z ľudovej obrazotvornosti nevytlačila celú škálu ďalších spodobnení, z ktorých niektoré majú zrejme veľmi starý pôvod. Snáď najrozšírenejšia bola predstava smrti v podobe vysokej ženy, zahalenej v bielom splývavom odeve, ktorá sa zjavovala tým, ktorí majú zomrieť, prípadne členom rodiny. Dokladom predstavy, že „smrť je ženského rodu“ sú tiež jej početné ženské označenia. Baroková česká literatúra tak o smrti hovorí napríklad ako o „Smrtholce“ a podobne.
Obdobne ako podoba samotnej smrti, sa postupne premenili aj jej atribúty. So snáď najznámejším atribútom, kosou, bola smrť zobrazovaná už v období stredoveku. Inšpiráciu pre predstavu, že smrť „kosí“, či žne živé tvory rovnako ako ženci, poskytlo okrem iného mnohokrát sa opakujúce biblické prirovnanie človeka a výsledkov jeho činov k poľnej tráve a vädnúcim kvetom. Jeden z menej rozšírených atribútov smrti preto bol kosák, prípadne hrable.
 |
|
Jedna z podôb tzv. mementa mori (doslova pamätaj na smrť), inšpirovaná klasickým barokovým motívom pominuteľnosti ľudského života (Čechy, koniec 19. storočia), viac fotografií v galérii na konci článku
|
V minulosti sa vyskytovali viaceré znamenia o tom, že sa blíži smrť. Snaha rozoznávať v prírodných javoch či v súkromných veštbách znamenia o príchode vlastného či cudzieho skonu, úzko súvisí s predstavou o smrti ako personifikovanej bytosti. Oboje slúžilo na odstránenie priepasti medzi človekom a nezbadateľnou, nepostihnuteľnou smrťou. Tušenie „znamenia smrti“ nadobúdalo na význame vtedy, ak bolo spojené s výraznými obdobiami, najmä cez sviatky Vianoc, Veľkej noci, s Novým rokom, prípadne v spojitosti s prechodnými rituálmi, ako bolo napríklad narodenie či krst dieťaťa, prvé sväté prijímanie, svadba či pohreb. Podobne tiež človek sám mohol podľa ľudovej viery, pri dodržaní stanovených podmienok, príchod vlastnej alebo cudzej smrti predpovedať.
Okrem široko rozšírených vianočných zvykov, akými doposiaľ je rozkrajovanie jabĺčok či púšťanie škrupiniek po vode, sa na Plzensku uchoval zvyk, pri ktorom pred štedrovečernou večerou dávala gazdiná deťom pod štyri hrnčeky prsteň, peniaz, uzlík a popol. Každý z predmetov mal naznačiť budúcnosť, ktorá na to ktoré dieťatko čakala. Peniaz symbolizoval bohatstvo, prsteň svadbu, uzlík cestu do sveta a popol smrť.
Príchod smrti sa často pripisoval húkaniu kuvika, teda našej najznámejšej a najmenšej sovy. Odtiaľ tiež ľudové „nekuvikaj“, nabádajúce k zdržanlivosti voči zlým predtuchám. Smrť označovalo rytie krtka na pozemku okolo domu či na cintoríne. Ak krtko ryl príliš blízko obydlí, okolo múrov domu, alebo pod prahom, verilo sa, že niektorý z obyvateľov domu čoskoro zomrie. Rovnako tak, ak krtko ryl na hrobe niektorého z blízkych príbuzných. Za „posla smrti“ bol kvôli svojej charakteristickej kresbe považovaný tiež veľký nočný motýľ Lišaj smrtihlav. Ten, kto ho zbadal, mal v blízkej dobe zomrieť. Príchod smrti „oznamoval“ obyvateľom domu aj zvuk vydávaný červotočom, nazývaný „hodinky smrti“, „úmrtný mlynček“ či „umieráčik“. Sám červotoč bol menovaný „červotočom umrlčím“. Verilo sa, že ak človek počuje ťukanie červotoča, zomrie priateľ, na ktorého práve myslí. Ak v dome spadol náhle obraz zo steny alebo hodinky, bola „smrť nablízku“. Rovnako tak, ak hodiny samovoľne zastavili či neúmerne dlho odbíjali.
Oživenie záujmu o ezoterické náuky
V priebehu 20. storočia, s rozvojom vedeckého poznania a lekárskej vedy, došlo k vyprázdneniu obsahov väčšiny z týchto tradícií. V súčasnosti sa bežne praktizujú prevažne len zvyky, spojené s obdobím vianočných, prípadne veľkonočných sviatkov. Aj napriek tomu však ľudská túžba po vyrovnaní sa s vlastnou smrteľnosťou prirodzene nevymizla. V priamej súvislosti s rozmachom racionality a pragmatického pohľadu na svet sa však v jednotlivých etapách ľudských dejín a naprieč kultúrami, objavovala tiež tendencia k neracionálnym interpretáciám bežne vnímanej reality. Dnešná doba je charakteristická odklonom od zavedených náboženstiev, príklonom k alternatívnym náboženským smerovaniam a súčasne tiež oživením záujmu o najrôznejšie „pseudo-magické“ či „ezoterické“ náuky. Toto spoločenské prostredie poskytuje tiež priestor na utváranie pohľadu na svet, v ktorom je smrť vnímaná v obdobnom kontexte, v akom ju chápu dávne rituály našich predkov. Poverčivé praktiky sa však v súčasnej dobe individualizujú a presúvajú do súkromnej sféry, kam za nimi etnograf prenikne len výnimočne.
Späť na prvú časť
Zuzana Voštenáková, foto Západočeské múzeum v Plzni © Slovenské pohrebníctvo
publikované vo vydaní SP IV. 2015
Späť na tému Výstavy
