Smrť nie je tabu
Všetci raz zomrieme. Rokmi sa však menia obrady, zvyklosti či povery, ktoré s touto smutnou udalosťou v živote človeka súvisia, od stredoveku až po súčasnosť. Najmä v ľudovom prostredí bolo toto obdobie obostreté veľkým množstvom špecifických tradícií, ktoré umierajúcim uľahčovali odchod zo sveta a súčasne aj pozostalým vyrovnať sa so smrťou ich blízkych. „Na prelome 19. a 20. storočia sa tieto rituály začali postupne vytrácať. V dôsledku zložitého spoločenského vývoja, hlavne v druhej polovici 20. storočia, však nebola možnosť, aby sa utvorili tradície nové, ktoré by túto úlohu prevzali. Absencia prirodzeného vzťahu ku smrti sa v súčasnej dobe premieta aj do prístupu k umierajúcim,“ hovorí Mgr. Michal Chmelenský, kurátor zbierok a vedúci národopisného oddelenia Západočeského múzea v Plzni.
Nedávno v Národopisnom múzeu Plzenska prezentovali verejnosti výstavu s názvom Umenie umierať alebo O posledných veciach človeka. „Hlavným popudom k jej usporiadaniu bola celospoločenská diskusia týkajúca sa verejnej pomoci paliatívnej starostlivosti a zodpovedného prístupu k umierajúcim a zosnulým,“ spresňuje vedúci oddelenia Západočeského múzea.
Výstava bola podľa jeho slov členená do dvoch vzájomne previazaných celkov. Prvý z nich dokumentoval najvýznamnejšie trendy v prístupe k mŕtvym a v kultúre pochovávania od neskorogotických „tancov smrti“, cez obdobie baroka, až k vlasteneckým pohrebom do konca 19. storočia. V rámci tohto celku bolo zvláštnou témou sledovanie spoločenských interpretácií fenoménu „dobrej a zlej“ smrti. Druhý blok bol venovaný tradíciám, ktoré sprevádzali umierajúceho a jeho blízkych po celú dobu nebožtíkovho skonu, pri pohrebe a bezprostredne po ňom. Prezentované boli najmä zvyklosti, praktizované na Plzensku, prípadne v západných Čechách, aj keď sa mnohé z nich v určitej forme vyskytovali aj na iných miestach Čiech a Moravy.
Tie najzaujímavejšie exponáty môžete nájsť aj dnes v stálej expozícii Národopisného múzea Plzenska. Poďme sa teda pozrieť na zaujímavé rituály pochovávania z dôb minulým k našim českým susedom a nechajte sa nimi previesť priamo kurátorom zbierok Michalom Chmelenským a jeho rozprávaním.
Zaujímavé rituály pri pochovávaní ľudí v minulosti
Rituály, ktoré sa v minulosti bezprostredne vzťahovali k hodine smrti, boli praktizované najmä s vidinou uľahčenia odchodu človeka z tohto sveta a jeho duše na „onen svet“. Ešte v prvej polovici 20. storočia ľudia v odľahlejších oblastiach Čiech a Moravy verili, že sa pri lôžku umierajúceho v hodine smrti a najmä bezprostredne pred jeho skonom zhromažďujú „zlí duchovia“ a snažia sa zmocniť duše umierajúceho. Z tohto dôvodu ľudia nad umierajúcim a mŕtvym bdeli, čítali modlitby, kropili posteľ a miestnosť s umierajúcim svätenou vodou.
V hodine smrti zvonili okolo postele umierajúceho zvončekom, ktorého zvuk mal duši umožniť ľahký odchod zo sveta a odstrašiť zlých duchov. Podoba a interpretácia takých zvykov sa však miesto od miesta menila. Ľahké a pokojné spočinutie mŕtveho zabezpečovalo ticho a pokoj. V niektorých obciach na Plzensku bol umierajúci sprevádzaný drobným zvončekom zašitým v plátne, aby sa zvonenie tlmilo. Priamo v Plzni bolo ešte v polovici 19. storočia zvykom ulicu pred domami umierajúcich a ťažko stonajúcich v celej dĺžke domového priečelia vystielať slamou, aby nebol dotknutý obťažovaný pouličným hlukom.
Dobrá a zlá smrť od stredoveku až podnes
Obsah pojmov „dobrá“ a „zlá“ smrť sa v priebehu rokov menil, rovnako tak ako kultúra pochovávania a spôsoby vyrovnávania sa jednotlivcov či celého spoločenstva s konečnosťou ľudského života. Prinajmenšom do konca 19. storočia (v istých aspektoch až do polovice 20. storočia) bola smrť verejnou a spoločensky široko reflektovanou udalosťou a ako taká neušla spoločenskému hodnoteniu. Pohľad na to, čo je „dobrá smrť“ bol ovplyvňovaný sociálnymi, ekonomickými, náboženskými, ba dokonca aj politickými faktormi a reflektoval často nielen samotnú smrť konkrétneho človeka, ale veľmi často aj celý jeho život a spôsob pohrebu. V niektorých prípadoch nemuselo spoločenské hodnotenie zodpovedať hodnoteniu pozostalých, a smrť toho istého človeka bola mnohokrát reflektovaná inak bezprostredne po skone a inak v nadchádzajúcich rokoch. Veľmi zriedka bol tiež akcentovaný samotný zážitok umierajúceho. I cez značnú premenlivosť a nejednotnosť však spoločenské hodnotenie smrti silne ovplyvňovalo nielen úctu, ktorá bola zosnulému preukazovaná, ale výrazným spôsobom zasahovala do životov pozostalých.
Úvahy o „dobrej“ a „zlej“ smrti boli v minulosti spravidla podmienené kresťanskými eschatologickými predstavami o osudoch ľudskej duše po nebožtíkovom skone. „Dobrou“ smrťou umierali ľudia, ktorých duša nebola obťažená hriechmi a čakala ich spása. „Zlú“ smrť mali naopak tí, ktorých duša bola odsúdená k večnému zatrateniu v pekle. Základným predpokladom „dobrej smrti“ bolo naplnenie všetkých rituálov, ľudových zvykov a tradícií, ktorých detaily sa veľmi často miestne a časovo menili. Za „zlú smrť“ bola preto (najmä v ľudovom prostredí) považovaná náhla smrť, pri ktorej nebolo možné tieto podmienky naplniť. To platilo najmä v prípadoch, keď sa človek stal obeťou ťažkej a rýchlej choroby, smrteľného úrazu či inej tragédie, a nemohol sa s okolitým svetom náležite rozlúčiť, prípadne ak nebolo možné vykonať potrebné obrady alebo usporiadať patričný pohreb.
Novorodeniatka pochovávané bez rozlúčky
Úcta preukazovaná mŕtvym novorodeniatkam, prípadne deťom, ktoré bez prijatia krstu zomreli krátko po narodení, nedosahovala (najmä vo vidieckom prostredí) takú mieru, ako u dospelých. Ako na občianskych, tak na cirkevných cintorínoch, im bolo vyhradzované zvláštne oddelenie. V mnohých prípadoch boli ešte koncom 19. storočia pochovávané do neoznačených hrobov, bez patričnej rozlúčky a smútočných obradov. Za „zlú“ smrť bola v minulosti považovaná tiež smrť neznámeho človeka. Až do konca 18. storočia bolo s takými zosnulými nakladané veľmi nedôstojným spôsobom. Veľakrát nebolo možné ich pochovať na „posvätnej pôde“ a bolo s nimi preto zaobchádzané rovnako ako so samovrahmi či odsúdencami. Ich tiel sa ujímali tzv. pohodní (excoriatori), čiže ľudia, ktorí sa zaoberali v minulosti likvidáciou uhynutých zvierat. Nezriedka ich pochovávali na odľahlých, k tomu určených miestach na hraniciach katastrov obcí, mimo mestských hradieb. Nariadenia Jozefa II., ktoré vyčleňovali popraveným a samovrahom nedôstojné miesta na cintorínoch, boli dlhý čas predmetom značného odporu a miera ich dodržiavania sa regionálne líšila. Avšak aj cez tento odpor nadobúdali predmety spojené s popravenými a samovrahmi v ľudových predstavách „nadprirodzenú moc“. Často sa stávalo, že ako prejav vzdoru voči prísnym trestom, boli takýto mŕtvi okrádaní o svoje šatstvo, poprípade ďalšie veci samotnými popravnými či pohodnými, s ktorými sa čulo obchodovalo.
Smrť v boji? Z cnosti nutná daň pokroku
Zásadnou premenou prešiel aj fenomén „dobrej smrti v boji“. Romantizujúci ideál „dobrej a dôstojnej smrti hrdinu“, ktorý je obsiahnutý v mnohých stredovekých rytierskych legendách, sa v nadchádzajúcich storočiach postupne premenil v zosilňujúci odkaz na desivosť a krutosť vojen. Smrť v boji prestala byť postupom času všeobecne zdieľanou cnosťou a neskôr, v priebehu 16. a 17. storočia začala byť vnímaná v negatívnych intenciách. Dôležitým medzníkom vo vnímaní smrti v boji sa stala 1. svetová vojna. V priebehu konfliktu boli armády vybavené mnohými novými typmi zbraní, umožňujúcimi odňať zabíjaniu nepriateľov osobný rozmer. Jednou z reflexií tejto tragédie bolo všeobecné rozšírenie pojmu „strojová smrť“.
Premenlivosť a relativitu termínov „zlá“ a „dobrá“ smrť ilustrujú spoločenské tendencie, snažiace sa vtlačiť individuálnej smrti jednotlivca celospoločenský a univerzálny význam, ktorý tragickú (teda pôvodne zlú) smrť povýšil na „obeť“ položenú za spoločne zdieľaný cieľ. Tým sa mohla stať napríklad národná emancipácia a založenie Československej republiky po prvej svetovej vojne, kedy došlo k „povýšeniu“ smrti tisícov padlých legionárov na „národnú obeť“. Druhá polovica 19. storočia sa v Európe niesla na vlne nekritického obdivu k technickému pokroku. Ruka v ruke s postupným zdokonaľovaním priemyslu a zavádzaním technických noviniek prakticky vo všetkých sférach každodenného života sa zvyšoval aj počet tragických udalostí a nešťastí, ktorým padlo za obeť mnoho ľudských životov. Aj v tomto prípade bola náhla a krutá smrť z celospoločenského pohľadu často v istom zmysle spätne legitimizovaná a nepriamo vnímaná ako „nutná daň pokroku“.
Prejsť na druhú časť
Nedávno v Národopisnom múzeu Plzenska prezentovali verejnosti výstavu s názvom Umenie umierať alebo O posledných veciach človeka. „Hlavným popudom k jej usporiadaniu bola celospoločenská diskusia týkajúca sa verejnej pomoci paliatívnej starostlivosti a zodpovedného prístupu k umierajúcim a zosnulým,“ spresňuje vedúci oddelenia Západočeského múzea.
Výstava bola podľa jeho slov členená do dvoch vzájomne previazaných celkov. Prvý z nich dokumentoval najvýznamnejšie trendy v prístupe k mŕtvym a v kultúre pochovávania od neskorogotických „tancov smrti“, cez obdobie baroka, až k vlasteneckým pohrebom do konca 19. storočia. V rámci tohto celku bolo zvláštnou témou sledovanie spoločenských interpretácií fenoménu „dobrej a zlej“ smrti. Druhý blok bol venovaný tradíciám, ktoré sprevádzali umierajúceho a jeho blízkych po celú dobu nebožtíkovho skonu, pri pohrebe a bezprostredne po ňom. Prezentované boli najmä zvyklosti, praktizované na Plzensku, prípadne v západných Čechách, aj keď sa mnohé z nich v určitej forme vyskytovali aj na iných miestach Čiech a Moravy.
Tie najzaujímavejšie exponáty môžete nájsť aj dnes v stálej expozícii Národopisného múzea Plzenska. Poďme sa teda pozrieť na zaujímavé rituály pochovávania z dôb minulým k našim českým susedom a nechajte sa nimi previesť priamo kurátorom zbierok Michalom Chmelenským a jeho rozprávaním.
 |
|
Mgr. Michal Chmelenský, kurátor zbierok a vedúci národopisného oddelenia Západočeského múzea v Plzni, viac fotografií v galérii na konci článku
|
Rituály, ktoré sa v minulosti bezprostredne vzťahovali k hodine smrti, boli praktizované najmä s vidinou uľahčenia odchodu človeka z tohto sveta a jeho duše na „onen svet“. Ešte v prvej polovici 20. storočia ľudia v odľahlejších oblastiach Čiech a Moravy verili, že sa pri lôžku umierajúceho v hodine smrti a najmä bezprostredne pred jeho skonom zhromažďujú „zlí duchovia“ a snažia sa zmocniť duše umierajúceho. Z tohto dôvodu ľudia nad umierajúcim a mŕtvym bdeli, čítali modlitby, kropili posteľ a miestnosť s umierajúcim svätenou vodou.
V hodine smrti zvonili okolo postele umierajúceho zvončekom, ktorého zvuk mal duši umožniť ľahký odchod zo sveta a odstrašiť zlých duchov. Podoba a interpretácia takých zvykov sa však miesto od miesta menila. Ľahké a pokojné spočinutie mŕtveho zabezpečovalo ticho a pokoj. V niektorých obciach na Plzensku bol umierajúci sprevádzaný drobným zvončekom zašitým v plátne, aby sa zvonenie tlmilo. Priamo v Plzni bolo ešte v polovici 19. storočia zvykom ulicu pred domami umierajúcich a ťažko stonajúcich v celej dĺžke domového priečelia vystielať slamou, aby nebol dotknutý obťažovaný pouličným hlukom.
Dobrá a zlá smrť od stredoveku až podnes
Obsah pojmov „dobrá“ a „zlá“ smrť sa v priebehu rokov menil, rovnako tak ako kultúra pochovávania a spôsoby vyrovnávania sa jednotlivcov či celého spoločenstva s konečnosťou ľudského života. Prinajmenšom do konca 19. storočia (v istých aspektoch až do polovice 20. storočia) bola smrť verejnou a spoločensky široko reflektovanou udalosťou a ako taká neušla spoločenskému hodnoteniu. Pohľad na to, čo je „dobrá smrť“ bol ovplyvňovaný sociálnymi, ekonomickými, náboženskými, ba dokonca aj politickými faktormi a reflektoval často nielen samotnú smrť konkrétneho človeka, ale veľmi často aj celý jeho život a spôsob pohrebu. V niektorých prípadoch nemuselo spoločenské hodnotenie zodpovedať hodnoteniu pozostalých, a smrť toho istého človeka bola mnohokrát reflektovaná inak bezprostredne po skone a inak v nadchádzajúcich rokoch. Veľmi zriedka bol tiež akcentovaný samotný zážitok umierajúceho. I cez značnú premenlivosť a nejednotnosť však spoločenské hodnotenie smrti silne ovplyvňovalo nielen úctu, ktorá bola zosnulému preukazovaná, ale výrazným spôsobom zasahovala do životov pozostalých.
Úvahy o „dobrej“ a „zlej“ smrti boli v minulosti spravidla podmienené kresťanskými eschatologickými predstavami o osudoch ľudskej duše po nebožtíkovom skone. „Dobrou“ smrťou umierali ľudia, ktorých duša nebola obťažená hriechmi a čakala ich spása. „Zlú“ smrť mali naopak tí, ktorých duša bola odsúdená k večnému zatrateniu v pekle. Základným predpokladom „dobrej smrti“ bolo naplnenie všetkých rituálov, ľudových zvykov a tradícií, ktorých detaily sa veľmi často miestne a časovo menili. Za „zlú smrť“ bola preto (najmä v ľudovom prostredí) považovaná náhla smrť, pri ktorej nebolo možné tieto podmienky naplniť. To platilo najmä v prípadoch, keď sa človek stal obeťou ťažkej a rýchlej choroby, smrteľného úrazu či inej tragédie, a nemohol sa s okolitým svetom náležite rozlúčiť, prípadne ak nebolo možné vykonať potrebné obrady alebo usporiadať patričný pohreb.
 |
|
Jedna z podôb tzv. mementa mori (doslova pamätaj na smrť), inšpirovaná klasickým barokovým motívom pominuteľnosti ľudského života (Čechy, koniec 19. storočia), viac fotografií v galérii na konci článku
|
Úcta preukazovaná mŕtvym novorodeniatkam, prípadne deťom, ktoré bez prijatia krstu zomreli krátko po narodení, nedosahovala (najmä vo vidieckom prostredí) takú mieru, ako u dospelých. Ako na občianskych, tak na cirkevných cintorínoch, im bolo vyhradzované zvláštne oddelenie. V mnohých prípadoch boli ešte koncom 19. storočia pochovávané do neoznačených hrobov, bez patričnej rozlúčky a smútočných obradov. Za „zlú“ smrť bola v minulosti považovaná tiež smrť neznámeho človeka. Až do konca 18. storočia bolo s takými zosnulými nakladané veľmi nedôstojným spôsobom. Veľakrát nebolo možné ich pochovať na „posvätnej pôde“ a bolo s nimi preto zaobchádzané rovnako ako so samovrahmi či odsúdencami. Ich tiel sa ujímali tzv. pohodní (excoriatori), čiže ľudia, ktorí sa zaoberali v minulosti likvidáciou uhynutých zvierat. Nezriedka ich pochovávali na odľahlých, k tomu určených miestach na hraniciach katastrov obcí, mimo mestských hradieb. Nariadenia Jozefa II., ktoré vyčleňovali popraveným a samovrahom nedôstojné miesta na cintorínoch, boli dlhý čas predmetom značného odporu a miera ich dodržiavania sa regionálne líšila. Avšak aj cez tento odpor nadobúdali predmety spojené s popravenými a samovrahmi v ľudových predstavách „nadprirodzenú moc“. Často sa stávalo, že ako prejav vzdoru voči prísnym trestom, boli takýto mŕtvi okrádaní o svoje šatstvo, poprípade ďalšie veci samotnými popravnými či pohodnými, s ktorými sa čulo obchodovalo.
Smrť v boji? Z cnosti nutná daň pokroku
Zásadnou premenou prešiel aj fenomén „dobrej smrti v boji“. Romantizujúci ideál „dobrej a dôstojnej smrti hrdinu“, ktorý je obsiahnutý v mnohých stredovekých rytierskych legendách, sa v nadchádzajúcich storočiach postupne premenil v zosilňujúci odkaz na desivosť a krutosť vojen. Smrť v boji prestala byť postupom času všeobecne zdieľanou cnosťou a neskôr, v priebehu 16. a 17. storočia začala byť vnímaná v negatívnych intenciách. Dôležitým medzníkom vo vnímaní smrti v boji sa stala 1. svetová vojna. V priebehu konfliktu boli armády vybavené mnohými novými typmi zbraní, umožňujúcimi odňať zabíjaniu nepriateľov osobný rozmer. Jednou z reflexií tejto tragédie bolo všeobecné rozšírenie pojmu „strojová smrť“.
Premenlivosť a relativitu termínov „zlá“ a „dobrá“ smrť ilustrujú spoločenské tendencie, snažiace sa vtlačiť individuálnej smrti jednotlivca celospoločenský a univerzálny význam, ktorý tragickú (teda pôvodne zlú) smrť povýšil na „obeť“ položenú za spoločne zdieľaný cieľ. Tým sa mohla stať napríklad národná emancipácia a založenie Československej republiky po prvej svetovej vojne, kedy došlo k „povýšeniu“ smrti tisícov padlých legionárov na „národnú obeť“. Druhá polovica 19. storočia sa v Európe niesla na vlne nekritického obdivu k technickému pokroku. Ruka v ruke s postupným zdokonaľovaním priemyslu a zavádzaním technických noviniek prakticky vo všetkých sférach každodenného života sa zvyšoval aj počet tragických udalostí a nešťastí, ktorým padlo za obeť mnoho ľudských životov. Aj v tomto prípade bola náhla a krutá smrť z celospoločenského pohľadu často v istom zmysle spätne legitimizovaná a nepriamo vnímaná ako „nutná daň pokroku“.
Prejsť na druhú časť
Zuzana Voštenáková, foto Západočeské múzeum v Plzni © Slovenské pohrebníctvo
publikované vo vydaní SP III. 2015
Späť na tému Výstavy
Kliknutím na obrázok otvoríte fotoprílohu
Prezrite si pohodlne ďalších 12 fotografií
