Pred 76. rokmi práve o takomto čase prebiehal zápas o oslobodenie Slovenska, ktorý vyvrcholil až začiatkom mája 1945 dobytím obcí Makov, Korňa a Klokočov. Medzi protifašistickými bojovníkmi vynikali i slovenskí evanjelici.
Protifašistická opozícia v Nemecku
Členovia evanjelických cirkevných zborov sa stavali do opozície voči nacizmu nielen u nás, ale i v samotnom rodisku nacistickej ideológie. Už krátko po Hitlerovom nástupe k moci v 30. rokoch 20. storočia založili nemeckí evanjelici opozičné hnutie Vyznávajúca cirkev, ktorého propagátorom bol napríklad luteránsky teológ Dietroch Bonhoeffer. Ten razantne odmietal najmä kruté prenasledovanie Židov a v roku 1938 sa dokonca zapojil do protinacistického povstania admirála Wilhelma Canarisa a podieľal sa tiež na sprisahaní plukovníka Clausa von Stauffenberga, za čo bol priamo na príkaz ríšskeho vodcu koncom vojny popravený.
Vytrvalou kritikou nacizmu sa preslávil aj evanjelický farár Paul Robert Schneider, umučený v roku 1939, a evanjelička Sophie Schollová, popravená vo veku púhych 21 rokov za šírenie a tlač protivládnych letákov.
Odboj evanjelickej cirkvi
Na Slovensku po prvý raz verejne vystúpili predstavitelia evanjelickej cirkvi proti štvavým antisemitským heslám Hlinkovej ľudovej strany prostredníctvom pastierskeho listu z 30. októbra 1938.
Neskôr, dňa 9. februára 1939, generálny konvent evanjelickej cirkvi v predtuche vznikajúceho Slovenského štátu a v reakcii na články v časopisoch Slovák a Gardista o údajnom negatívnom vzťahu evanjelikov k autonómii Slovenska vyniesol uznesenie, že evanjelická cirkev síce je za autonómne samosprávne Slovensko, avšak iba v rámci jednotnej Československej republiky (ďalej len: ČSR).
Neochotu evanjelikov podieľať sa na správe novovzniknutého Slovenského štátu dokumentuje aj skutočnosť, že zo šesťdesiatich troch poslancov slovenského snemu bolo iba päť evanjelikov (Peter Zaťko, Ján Líška, Emil Boleslav Lukáč, Miloš Vančo a Martin Morháč). Rovnako ani v slovenskej vláde nepôsobilo veľa evanjelikov – jediným bol Ferdinand Čatloš, minister národnej obrany, ktorý sa však v čase národného povstania pridal k povstalcom. Významný podiel na chode štátu mal ako ministerský poradca ešte evanjelik Peter Zaťko. Ten ale už koncom roku 1943 pôsobil v ilegálnej Slovenskej národnej rade (ďalej len: SNR) a pripravoval hospodárske zabezpečenie Slovenského národného povstania (ďalej len: SNP). Celkom iná situácia však bola pred vznikom prvej Slovenskej republiky, keď sa na chode ČSR podieľalo mnoho evanjelikov, o čom svedčí poznámka evanjelického spisovateľa a neskoršieho biskupa (v r. 1947 – 1952) Fedora Fridricha Ruppeldta v zborníku Slovakia then and now (1931), kde uvádza, že 90% ľudí, ktorí sa po ukončení prvej svetovej vojny ujali vodcovstva v ČSR, boli evanjelici.
Spôsob vládnutia v prvej Slovenskej republike navyše kritizovali aj členovia Sväzu evanjelickej mládeže (ďalej len: SEM) na svojich zjazdoch v rokoch 1939 a 1940, na čo vláda reagovala zákazom ďalších schôdzí SEM-u.
V dôsledku negatívneho vzťahu evanjelikov k slovenskému štátu boli evanjelické periodiká prísne cenzurované, vydávanie časopisu Cirkevné listy bolo dokonca viackrát prerušené (od 30. 10. 1939 – 15. 12. 1939, od 15. 1. 1940 – 5. 2. 1942 a od 29. 8. 1944 až po znovuobnovenie ČSR). Ale ani tieto odvetné opatrenia slovenskej vlády nezabránili evanjelickej cirkvi v boji proti ľudáckemu režimu. Po necelých deviatich mesiacoch od vzniku Slovenského štátu, 21. novembra 1939, adresoval Spolok evanjelických kňazov na Slovensku prezidentovi Tisovi list, v ktorom odsúdili vládne nariadenie č. 220/1939 Slovenského zákonníka, ktoré prikazovalo povinný vstup maloletých chlapcov do oddielov Hlinkovej mládeže a Hlinkových gárd.
V memorande z 26. novembra 1942 zasa evanjelická cirkev vyzvala prezidenta k zastaveniu vojny a krviprelievania. Evanjelickí veriaci z Demokratickej strany (Vavro Šrobár, Jozef Lettrich, Ján Ursíny) taktiež tvorili až polovicu zo šesťčlennej ilegálnej SNR. O veľkosti podielu slovenských evanjelikov na boji proti nacizmu ešte svedčí skutočnosť, že SNP sa od mája 1944 pripravovalo na evanjelickej fare Pavla Hronca z Hronseku, kde boli sformulované tézy protifašistického odboja. A v čase povstania veľvyslanec Slovenského štátu v Berlíne, Matúš Černák, upozornil na to, že SNP podporujú hlavne evanjelici. Evanjelik Rudolf Viest, veliteľ povstaleckej armády na Slovensku
(foto: archív Pavla Iča) Hrdinstvo jednotlivcov
Proti politike prvej Slovenskej republiky sa búrili biskupi Vladimír Pavol Čobrda a Samuel Štefan Osuský, začo boli, navzdory svojmu postaveniu, uväznení.
K tým, ktorí za svoju činnosť v prospech záchrany osôb prenasledovaných fašizmom priniesli najvyššiu obeť patria banskobystrický farár Ján Bakoss, ktorého pozostatky sa našli v masovom hrobe, a kňaz Ladislav Remete z Jelšavy, umučený obzvlášť krutým spôsobom – upálením zaživa vo vápennej peci. Hrozný osud postihol i evanjelického farára Jozefa Bučka z Martina. Ten zahynul v koncentračnom tábore v Ebensee v dnešnom Rakúsku a banskobystrického presbytera Jána Vanča, ktorého zavraždili príslušníci nacistickej jednotky Einsatzkommando 14 spolu s členmi slovenských Pohotovostných oddielov Hlinkovej gardy v Kremničke.
Zachovali sa aj správy o pôsobení evanjelického kňaza Jána Harmana. Jeho životný príbeh stvárňuje filmová poviedka Ján, zaradená do minisérie Moje povstanie z roku 2014. Harman pomáhal partizánom na Gemeri od roku 1942, keď sa tu začali vytvárať prvé bojové oddiely. Poskytoval im najmä potravinovú pomoc, ošatenie a v prípade potreby i strechu nad hlavou. V období od septembra 1944 do januára 1945 ukrýval hľadaného partizána Juraja Spišiaka, na ktorého bola vypísaná odmena 60 000 korún, a zachránil ešte ďalšie desiatky osôb, ktorým za ilegálnu protifašistickú činnosť a šírenie protivládnych názorov hrozila poprava. Taktiež pôsobil ako tajomník povstaleckého Revolučného výboru vo Vyšnej Slanej. Podľa výpovede Juraja Spišiaka doplatil na tieto aktivity vlastným životom, keď: „...nemocný a vyčerpaný svojou činnosťou o záchranu ohrozených zomrel ihneď po oslobodení v prvej polovici roku 1946“.
Avšak v snahe zachrániť životy skrývali prenasledovaných občanov, okrem iných, aj títo evanjelickí kňazi: Ján Lichner v Brezovej pod Bradlom, Gustáv Predanócy v Kobeliarove a Ondrej Pecka v obci Súľov – Hradná. Ďalšou formou pomoci bolo krstenie Židov, vďaka čomu sa mohli prívrženci judaizmu vyhnúť nútenej deportácii (hoci nie vždy; niekedy ani krst nepomohol). Stovky Židov pokrstili Ján Bakoss a Juraj Holčík v Banskej Bystrici.
V bojoch sa osvedčili evanjelickí kňazi Ladislav Kyseľ, Ondrej Žilak, Július Gábul, Július Murgaš, Pavel Machala, Štefan Ďuriš a Vojtech Hruška, ako i evanjelickí učitelia Ján Gierec z Čiernej Lehoty, Štefan Havlík z Betliara, Viliam Raab z Revúcej a Ján Štefánik z Klenova. K veliteľom odbojových skupín, ktorí sa hlásili k evanjelickému vierovyznaniu patria: generál Rudolf Viest – veliteľ povstaleckej armády počas SNP, generál Augustín Malár – veliteľ východoslovenského armádneho zboru, veliteľ 17. pešieho práporu Prvosienka - Ján Ľudovít Noska z Tisovca a dôstojník Milan Naď – veliteľ 16. pešieho práporu Chryzantéma.
Vo voľnom pokračovaní článku Vám prinesieme autentický denník jedného z blízkych spolupracovníkov partizánov, vtedy sedemnásťročného Ondreja Ďureja, ktorý plnil úlohy zadané oddielom Chryzantéma, ako aj inými povstaleckými orgánmi.
Pozrite si fotogalériu pod článkom
Popisky k fotografiám dole pod foto
