Slováci nechcú zomierať sami
Na Slovensku zomiera ročne približne 52-tisíc ľudí. Väčšina z nich (64 %) umiera v nemocnici alebo inom sociálnom zariadení, nezriedka osamote. Pritom 79 % Slovákov si želá, aby koniec svojho života prežili doma, v kruhu blízkych, dôstojne a s úctou. Ukázal to vlaňajší prieskum, ktorý vznikol v spolupráci s neziskovou organizáciou Viaticus a agentúrou STEM/MARK, ktorý sa zameriaval na otázky týkajúce sa vnímania umierania a konca života.
Slováci nechcú zomierať sami, ale v kruhu rodiny, ukázal prieskum
Štúdia prebehla na reprezentatívnej vzorke populácie Slovenska (811 respondentov) vo veku 18 – 65 rokov, a súčasne na vzorke lekárov (426) a sestier (111). Aká je teda naša predstava o umieraní a starostlivosti o nevyliečiteľne chorých? Tu sú hlavné zistenia.
Existujú predstavy, ako by sme chceli umierať
Ľudia by chceli umierať doma v kruhu svojich blízkych (79 %), nechcú umierať sami a chcú sa rozlúčiť so svojou rodinou, či partnerom. Ale zároveň by v posledných chvíľach nechceli byť nikomu z rodiny na obtiaž alebo byť na niekom závislí. Pod pojmom dôstojné a dobré umieranie si väčšina populácie predstavuje úmrtie v spánku, bezbolestne, rýchlo a s rešpektom a s blízkymi ľuďmi, zrejme preto, že práve zo straty dôstojnosti či sebestačnosti a z bolesti majú ľudia pri umieraní najväčšie obavy. Zrejme aj preto by ľudia nechceli umierať v liečebni pre dlhodobo chorých (54 %).
Za určitých podmienok sa možno postarať o zomierajúceho
Väčšina ľudí je presvedčená, že za určitých podmienok je možné starať sa o nevyliečiteľne chorého/ umierajúceho doma (76 %), a že domáca starostlivosť s podporou profesionálov je v tejto situácii to najlepšie. Zároveň to však považujú za finančne, psychicky a fyzicky náročné pre seba i zvyšok rodiny. Významne teda nezavrhujú ani nemocničnú starostlivosť (54 %). Potenciálni ošetrujúci by ocenili poradenstvo v sociálnej administratíve, asistenciu sestry a lekára počas dňa, možnosť občasného zastúpenia, ktoré by využili k odpočinku.
Realizáciu predstáv o vlastnom úmrtí ľudia odkladajú
Väčšina ľudí by pred smrťou chcela mať vyriešené finančné otázky, chcela by byť na smrť pripravená a mať možnosť rozhodovať o liečbe, ktorú chcú či nechcú dostávať. Ale konkrétne opatrenia pre prípad vlastného úmrtia začínajú riešiť až vo chvíli, keď je to nevyhnutnosť. Teda, keď prídu vážne zdravotné komplikácie (choroba či úraz), alebo vo vyššom veku, zhruba po 60. roku života. Za najdôležitejšie opatrenia pre prípad vlastného úmrtia pokladajú ľudia práve finančné zabezpečenie rodiny (62 %) a spísanie poslednej vôle (58 %). Súpis želaní o liečbe, ktorú by chceli dostávať alebo nedostávať na konci života, by zvažovalo 19 % respondentov.
Smrť nie je téma, o ktorej by sme vedeli hovoriť
O smrti a umieraní sa mnoho nehovorí, ešte menej na spoločenskej, než na individuálnej úrovni. O svojich prianiach či predstavách ohľadom starostlivosti na sklonku života s niekým blízkym hovorila polovica respondentov. O túto tému sa ľudia začínajú zaujímať, hovoriť o nej, až keď majú za sebou hlbšiu osobnú skúsenosť, teda skúsenosť so starostlivosťou o umierajúceho (či už v domácom alebo inom prostredí), alebo prežívajú vlastné chronické choroby, prípadne majú vyšší vek (60 až 65 rokov). O prípravách na smrť a umieraní ľudia nehovoria, pretože im smrť pripadá ešte ďaleko, nechcú ju privolávať, ale aj preto, že nechcú svoje okolie desiť. To zvlášť platí u ľudí vo veku 60 až 65 rokov. Navyše, sami zdravotníci priznávajú, že hovoriť s pacientom o smrti je im nepríjemné (74 %).
Predstavy o komunikácii vážnej správy sa príliš nezhodujú
O oznamovaní zlej správy majú zdravotníci a populácia pomerne odlišné predstavy. Prevažná väčšina respondentov by chcela poznať pravdu o svojom zdravotnom stave (84 %), oproti tomu 70 % zdravotníkov si myslí, že časť nevyliečiteľne chorých pacientov zlú správu počuť ani nechce. Ľudia väčšinou tvrdia, že by si pravdu chceli vypočuť ako prvý a sami (61 %), to si ale myslí len 40 % zdravotníkov. Ďalších 33 % zdravotníkov preferuje oznámenie zlej správy najprv rodine a až potom pacientovi.
Zdravotníci aj bežná populácia sa však zhodujú v tom, že lekári nemajú na vážny rozhovor s pacientom a rodinou čas, ale mali by si ho urobiť. Obe skupiny respondentov odhadujú, že oznámenie zlej správy trvá zhruba 11 až 15 minút, pričom ideálne by bolo túto dobu predĺžiť zhruba na dvojnásobok, na približne 24 až 30 minút. Zdravotníci by oznámeniu zlej správy v ideálnom prípade venovali dokonca viac času (30 minút) ako populácia (15 až 24 minút). Väčšina zdravotníkov tiež súhlasí s prítomnosťou rodiny pri umieraní príbuzného. Problémom je, že oznámenie zlej správy teraz prebieha poväčšine v ordinácii lekára, prípadne pri lôžku chorého, zdravotníci by však preferovali viac súkromia a pokoja, napríklad v podobe civilnej miestnosti. Sami zdravotníci tiež deklarujú, že v nemocniciach chýba pre vážny rozhovor súkromie.
Starostlivosť o umierajúcich je náročná pre všetkých
Podľa zdravotníkov starostlivosť o zomierajúcich pacientov v dnešnej dobe pripadá hlavne na zdravotné sestry, eventuálne ide o spoluprácu sestier, rodiny a lekára. V ideálnom prípade by ale starostlivosť mala čo najviac spočívať na všetkých rovnakou mierou. Zdravotníci by všeobecne privítali výraznejšie zapojenie rodiny pri starostlivosti o umierajúcich pacientov. Existujú však aj iné úskalia. Takmer 4/5 zdravotníkov súhlasí s tým, že starať sa o umierajúceho je dlhodobé trápenie pre obe strany. Mnohí lekári tiež vedia o situáciách, kedy pacient čaká na smrť ako na vyslobodenie. Bežní respondenti i zdravotníci sa zhodnú v tom, že život v určitej situácii už nemá zmysel ďalej umelo predlžovať (približne 7 z 10).
Rozvoj paliatívnych služieb by priniesol uľahčenie
Pojem paliatívnej starostlivosti je pre 3/4 bežnej populácie v podstate neznámy. Zdravotníci naopak s týmto pojmom problém nemajú. Najčastejšie ho vnímajú ako komplexnú starostlivosť o nevyliečiteľne chorého pacienta i jeho rodinu. Teda ako zdravotnú, duševnú, duchovnú a sociálnu podporu, alebo ako liečbu, ktorá síce nesmeruje k vyliečeniu, ale smeruje k zachovaniu kvality života. O význame úzkej tímovej spolupráce pri starostlivosti o nevyliečiteľne chorých zdravotníci vôbec nepochybujú. Taktiež je veľmi pozitívne vnímaný aj prínos paliatívneho tímu pre prácu lekárov. V paliatívnom tíme by okrem lekára a zdravotnej sestry rozhodne nemal chýbať psychológ, prípadne duchovný, čo záleží na rozhodnutí pacienta, a tiež rodinný príslušník, či blízky priateľ.
 |
Ľudia by chceli umierať doma v kruhu svojich blízkych (79 %), nechcú umierať sami a chcú sa rozlúčiť so svojou rodinou, či partnerom. Ale zároveň by v posledných chvíľach nechceli byť nikomu z rodiny na obtiaž alebo byť na niekom závislí. Pod pojmom dôstojné a dobré umieranie si väčšina populácie predstavuje úmrtie v spánku, bezbolestne, rýchlo a s rešpektom a s blízkymi ľuďmi, zrejme preto, že práve zo straty dôstojnosti či sebestačnosti a z bolesti majú ľudia pri umieraní najväčšie obavy. Zrejme aj preto by ľudia nechceli umierať v liečebni pre dlhodobo chorých (54 %).
Za určitých podmienok sa možno postarať o zomierajúceho
Väčšina ľudí je presvedčená, že za určitých podmienok je možné starať sa o nevyliečiteľne chorého/ umierajúceho doma (76 %), a že domáca starostlivosť s podporou profesionálov je v tejto situácii to najlepšie. Zároveň to však považujú za finančne, psychicky a fyzicky náročné pre seba i zvyšok rodiny. Významne teda nezavrhujú ani nemocničnú starostlivosť (54 %). Potenciálni ošetrujúci by ocenili poradenstvo v sociálnej administratíve, asistenciu sestry a lekára počas dňa, možnosť občasného zastúpenia, ktoré by využili k odpočinku.
Realizáciu predstáv o vlastnom úmrtí ľudia odkladajú
Väčšina ľudí by pred smrťou chcela mať vyriešené finančné otázky, chcela by byť na smrť pripravená a mať možnosť rozhodovať o liečbe, ktorú chcú či nechcú dostávať. Ale konkrétne opatrenia pre prípad vlastného úmrtia začínajú riešiť až vo chvíli, keď je to nevyhnutnosť. Teda, keď prídu vážne zdravotné komplikácie (choroba či úraz), alebo vo vyššom veku, zhruba po 60. roku života. Za najdôležitejšie opatrenia pre prípad vlastného úmrtia pokladajú ľudia práve finančné zabezpečenie rodiny (62 %) a spísanie poslednej vôle (58 %). Súpis želaní o liečbe, ktorú by chceli dostávať alebo nedostávať na konci života, by zvažovalo 19 % respondentov.
Smrť nie je téma, o ktorej by sme vedeli hovoriť
O smrti a umieraní sa mnoho nehovorí, ešte menej na spoločenskej, než na individuálnej úrovni. O svojich prianiach či predstavách ohľadom starostlivosti na sklonku života s niekým blízkym hovorila polovica respondentov. O túto tému sa ľudia začínajú zaujímať, hovoriť o nej, až keď majú za sebou hlbšiu osobnú skúsenosť, teda skúsenosť so starostlivosťou o umierajúceho (či už v domácom alebo inom prostredí), alebo prežívajú vlastné chronické choroby, prípadne majú vyšší vek (60 až 65 rokov). O prípravách na smrť a umieraní ľudia nehovoria, pretože im smrť pripadá ešte ďaleko, nechcú ju privolávať, ale aj preto, že nechcú svoje okolie desiť. To zvlášť platí u ľudí vo veku 60 až 65 rokov. Navyše, sami zdravotníci priznávajú, že hovoriť s pacientom o smrti je im nepríjemné (74 %).
Predstavy o komunikácii vážnej správy sa príliš nezhodujú
O oznamovaní zlej správy majú zdravotníci a populácia pomerne odlišné predstavy. Prevažná väčšina respondentov by chcela poznať pravdu o svojom zdravotnom stave (84 %), oproti tomu 70 % zdravotníkov si myslí, že časť nevyliečiteľne chorých pacientov zlú správu počuť ani nechce. Ľudia väčšinou tvrdia, že by si pravdu chceli vypočuť ako prvý a sami (61 %), to si ale myslí len 40 % zdravotníkov. Ďalších 33 % zdravotníkov preferuje oznámenie zlej správy najprv rodine a až potom pacientovi.
Zdravotníci aj bežná populácia sa však zhodujú v tom, že lekári nemajú na vážny rozhovor s pacientom a rodinou čas, ale mali by si ho urobiť. Obe skupiny respondentov odhadujú, že oznámenie zlej správy trvá zhruba 11 až 15 minút, pričom ideálne by bolo túto dobu predĺžiť zhruba na dvojnásobok, na približne 24 až 30 minút. Zdravotníci by oznámeniu zlej správy v ideálnom prípade venovali dokonca viac času (30 minút) ako populácia (15 až 24 minút). Väčšina zdravotníkov tiež súhlasí s prítomnosťou rodiny pri umieraní príbuzného. Problémom je, že oznámenie zlej správy teraz prebieha poväčšine v ordinácii lekára, prípadne pri lôžku chorého, zdravotníci by však preferovali viac súkromia a pokoja, napríklad v podobe civilnej miestnosti. Sami zdravotníci tiež deklarujú, že v nemocniciach chýba pre vážny rozhovor súkromie.
Starostlivosť o umierajúcich je náročná pre všetkých
Podľa zdravotníkov starostlivosť o zomierajúcich pacientov v dnešnej dobe pripadá hlavne na zdravotné sestry, eventuálne ide o spoluprácu sestier, rodiny a lekára. V ideálnom prípade by ale starostlivosť mala čo najviac spočívať na všetkých rovnakou mierou. Zdravotníci by všeobecne privítali výraznejšie zapojenie rodiny pri starostlivosti o umierajúcich pacientov. Existujú však aj iné úskalia. Takmer 4/5 zdravotníkov súhlasí s tým, že starať sa o umierajúceho je dlhodobé trápenie pre obe strany. Mnohí lekári tiež vedia o situáciách, kedy pacient čaká na smrť ako na vyslobodenie. Bežní respondenti i zdravotníci sa zhodnú v tom, že život v určitej situácii už nemá zmysel ďalej umelo predlžovať (približne 7 z 10).
Rozvoj paliatívnych služieb by priniesol uľahčenie
Pojem paliatívnej starostlivosti je pre 3/4 bežnej populácie v podstate neznámy. Zdravotníci naopak s týmto pojmom problém nemajú. Najčastejšie ho vnímajú ako komplexnú starostlivosť o nevyliečiteľne chorého pacienta i jeho rodinu. Teda ako zdravotnú, duševnú, duchovnú a sociálnu podporu, alebo ako liečbu, ktorá síce nesmeruje k vyliečeniu, ale smeruje k zachovaniu kvality života. O význame úzkej tímovej spolupráce pri starostlivosti o nevyliečiteľne chorých zdravotníci vôbec nepochybujú. Taktiež je veľmi pozitívne vnímaný aj prínos paliatívneho tímu pre prácu lekárov. V paliatívnom tíme by okrem lekára a zdravotnej sestry rozhodne nemal chýbať psychológ, prípadne duchovný, čo záleží na rozhodnutí pacienta, a tiež rodinný príslušník, či blízky priateľ.
Späť na tému Súčasnosť
