Slováci: národ, ktorý vytrval a prežil II.
Naposledy sme hovorili o dávnych bojoch našich predkov z čias pred misiou Cyrila a Metoda, ako aj o útrapách Slovákov vo formujúcom sa Uhorsku (Slováci diel I). V druhom a zároveň poslednom diele nášho seriálu budeme pokračovať obdobím raného novoveku až po vznik Československa v roku 1918.
Po porážke uhorských vojsk pri Moháči dňa 29. augusta 1526 terorizovali Osmania obyvateľov Uhorska takmer dvesto rokov. Obraz utrpenia, ktoré priniesli Slovákom len počas jediného roka (1530), podáva historik Ivan Mrva v publikácii Slovenské dejiny od úsvitu po súčasnosť (Bratislava: PERFEKT, 2015): „Iba v Nitrianskej stolici vypálili 80 dedín. Z juhozápadného Slovenska údajne odvliekli až 70 000 ľudí. Tých, čo nevydržali pochod za Dunaj, nemilosrdne pobíjali.“
Zhruba v tejto epoche našich dejín, v rokoch 1433 – 1558, navyše medzi sebou bojovali dve slovenské mestá, Kežmarok a Levoča.
Príčinou vojny bol malicherný spor týkajúci sa práva skladu – výsady, ktorá nariaďovala cudzím kupcom prechádzajúcim cez mesto ponúknuť svoj tovar na predaj. Víťazstvo nakoniec pripadlo Levoči, no viac ako storočie ťažkých bojov si vyžiadalo množstvo obetí na oboch stranách.
V čase príchodu Osmanov (resp. Turkov) sa na území Slovenska taktiež šírili myšlienky reformácie a náboženské nepokoje zanedlho prerástli do ozbrojených konfliktov, kde na jednej strane stáli katolíci a na strane druhej protestanti. Vo viere v zlepšenie pomerov a zavedenie náboženskej slobody sa do radov povstalcov nadchnutých reformačnými ideami húfne pridávali Slováci, o čom svedčí rozšírenosť priezviska Kuruc, čiže slova, ktorým sa označovali rebeli od čias Dóžovho povstania (r. 1514) na území Slovenska. Podľa Databázy priezvisk sa na Slovensku v roku 1995 nachádzalo 1564 krát v 310 lokalitách.
Naši krajania bojovali v sedemnástom a osemnástom storočí pod velením Štefana Bočkaja, Gabriela Betlena, Juraja I. Rákociho, Imricha Tӧkӧliho (ktorého Maďari prezývali „Tót király“ – t. j. „slovenský kráľ“ vzhľadom na jeho popularitu u Slovákov) a Františka II. Rákociho, pričom len povstanie posledného menovaného si na Slovensku vyžiadalo 80 000 obetí, a to nielen v dôsledku vojny, ale i morovej epidémie.
V povstaleckom vojsku grófa Františka II. Rákociho dokonca slúžili slovenské pluky s vlastnou, bielo – červenou zástavou ozdobenou dvojkrížom na modrom trojvrší.
Po porážke uhorských vojsk pri Moháči dňa 29. augusta 1526 terorizovali Osmania obyvateľov Uhorska takmer dvesto rokov. Obraz utrpenia, ktoré priniesli Slovákom len počas jediného roka (1530), podáva historik Ivan Mrva v publikácii Slovenské dejiny od úsvitu po súčasnosť (Bratislava: PERFEKT, 2015): „Iba v Nitrianskej stolici vypálili 80 dedín. Z juhozápadného Slovenska údajne odvliekli až 70 000 ľudí. Tých, čo nevydržali pochod za Dunaj, nemilosrdne pobíjali.“
Zhruba v tejto epoche našich dejín, v rokoch 1433 – 1558, navyše medzi sebou bojovali dve slovenské mestá, Kežmarok a Levoča.
Príčinou vojny bol malicherný spor týkajúci sa práva skladu – výsady, ktorá nariaďovala cudzím kupcom prechádzajúcim cez mesto ponúknuť svoj tovar na predaj. Víťazstvo nakoniec pripadlo Levoči, no viac ako storočie ťažkých bojov si vyžiadalo množstvo obetí na oboch stranách.
V čase príchodu Osmanov (resp. Turkov) sa na území Slovenska taktiež šírili myšlienky reformácie a náboženské nepokoje zanedlho prerástli do ozbrojených konfliktov, kde na jednej strane stáli katolíci a na strane druhej protestanti. Vo viere v zlepšenie pomerov a zavedenie náboženskej slobody sa do radov povstalcov nadchnutých reformačnými ideami húfne pridávali Slováci, o čom svedčí rozšírenosť priezviska Kuruc, čiže slova, ktorým sa označovali rebeli od čias Dóžovho povstania (r. 1514) na území Slovenska. Podľa Databázy priezvisk sa na Slovensku v roku 1995 nachádzalo 1564 krát v 310 lokalitách.
Naši krajania bojovali v sedemnástom a osemnástom storočí pod velením Štefana Bočkaja, Gabriela Betlena, Juraja I. Rákociho, Imricha Tӧkӧliho (ktorého Maďari prezývali „Tót király“ – t. j. „slovenský kráľ“ vzhľadom na jeho popularitu u Slovákov) a Františka II. Rákociho, pričom len povstanie posledného menovaného si na Slovensku vyžiadalo 80 000 obetí, a to nielen v dôsledku vojny, ale i morovej epidémie.
V povstaleckom vojsku grófa Františka II. Rákociho dokonca slúžili slovenské pluky s vlastnou, bielo – červenou zástavou ozdobenou dvojkrížom na modrom trojvrší.
Predohra národného obrodenia
K zintenzívneniu slovenského národného povedomia došlo v 17. storočí. Dokazuje to napríklad prijatie nariadenia č. 13 uhorským krajinským snemom (r. 1608), podľa ktorého mali mať v mestských radách svojich zástupcov Nemci, Slováci a Maďari alebo vydanie knihy Petra Révaia O dejinách Uhorska a svätoštefánskej koruny (r. 1659), ktorá oslavuje slovenčinu ako matku všetkých slovanských jazykov.
V sedemnástom storočí sa taktiež zastával Slovákov v národnostných sporoch palatín Juraj VII. Turzo.
V osemnástom storočí vznikali aj národno-obranné diela, ktorých autori boli viac či menej národne uvedomelí Slováci - filozof Matej Bel (ten o sebe vyhlásil, že je jazykom Slovák, národom Uhor a vzdelaním Nemec), historik Samuel Timon, spisovateľ Adam František Kollár, zoológ Ján Severíni, učenec Juraj Papánek a ďalší.
Zaujímavá je i skutočnosť, že evanjelický kňaz Matej Holko zbieral slovenské ľudové piesne už počas prvej polovice osemnásteho storočia, tejto aktivite sa teda venoval ako jeden z prvých v Európe. Pre porovnanie – nemecký autor J. G. Herder zapisoval ľudovú poéziu v sedemdesiatych rokoch 18. storočia a Angličan Thomas Percy v šesťdesiatych rokoch osemnásteho storočia.
Z roku 1756 (alebo už z prvej polovice 18. storočia) zasa pochádza najstarší známy slovenský preklad Biblie v tzv. kamaldulskej slovenčine, teda v jazyku vzdelancov zo západného Slovenska s prímesou prvkov českého jazyka.
O necelé štyri dekády neskôr (r. 1790) uzákonil Anton Bernolák, povolaním rímskokatolícky kňaz, prvú podobu spisovnej slovenčiny dielom Grammatica Slavica (Slovenská gramatika). Bernolákovmu jazyku však mnohí Slováci nerozumeli, pretože čerpal podobne ako kamaldulská slovenčina z reči učencov zo západného Slovenska, a tak filológ Ľudovít Štúr kodifikoval v roku 1846 takú formu slovenčiny, ktorá bola ľudu zrozumiteľnejšia.
V priebehu roka 1783 v Bratislave vychádzalo vôbec najstaršie slovenské periodikum Nowiny o rolním a polním hospodářstwí vydávané v českom jazyku. Okrem uvedeného bola v týchto časoch (r. 1785) v Banskej Bystrici založená spoločnosť Societas slavica, ktorá vydávala najstarší literárno-náučný časopis na území Slovenska s názvom Staré noviny literního umění.
Koncom osemnásteho storočia (r. 1794) tiež navrhli členovia hnutia uhorských jakobínov, aby bolo Slovensko samostatným územným celkom. Z Uhorska mala vzniknúť federácia národnostných provincií, pričom mal každý národ získať vlastnú vymedzenú oblasť, ktorú z prevažnej časti obýval, a v nej si sám vládnuť. Túto myšlienku však viedenská vláda neprijala a jakobíni boli v krátkom procese odsúdení na smrť.
v Evanjelici vytvorili v roku 1808 Učenú spoločnosť malohontskú v Nižnom Skálniku (okres Rimavská Sobota) a o dva roky nato bola v Kostolných Moravciach (dnes časť obce Hontianske Moravce, okres Krupina) založená Učená spoločnosť banského okolia. No významným centrom šírenia národného povedomia sa stala aj Bratislava, kde v roku 1829 vznikla Společnosť česko – slovanská.
Avšak napriek snahám o prebudenie národného povedomia Slovákov si mnohí obyvatelia nášho územia stále odvodzovali svoju etnickú príslušnosť skôr od regiónu, mesta či miesta narodenia ako od národa. S odvodzovaním etnicity od miesta bydliska a odrodilosťou Slovákov sa ešte v roku 1849 často stretával aj spisovateľ Jozef Miloslav Hurban, na čo upozorňuje vo svojich Rozpomienkach.
Hrozby maďarizácie
Od deväťdesiatich rokov osemnásteho storočia až po začiatok dvadsiateho storočia boli vydané viaceré maďarizačné nariadenia. Národne uvedomelí Slováci na ne reagovali prostredníctvom deputácií vyslaných k panovníkovi (r. 1842 a 1849) i národno-obrannými spismi.
Ľudovít Štúr v diele Sťažnosti a žaloby Slovanov v Uhorsku na protizákonné prechmaty Maďarov (1843) poukazuje aj na rasistický princíp „Slovan nie je človek!“, ktorým sa vraj riadili tí najfanatickejší maďarskí šovinisti.
Národnostný útlak sa okrem iného prejavil v podobe uznesenia z roku 1831, ktoré prikazovalo vešať Slovákov za fajčenie tabaku či ako úmyselné pomaďarčovanie šesťdesiatich tisícov slovenských detí odvezených na prevýchovu do maďarských rodín na návrh Hornouhorského maďarského vzdelávacieho spolku (FEMKE) v období od osemdesiatich rokov devätnásteho storočia po začiatok dvadsiateho storočia.
Maďarizačný útlak nemaďarských národov taktiež odzrkadľuje výsledok zasadnutia Bratislavského snemu z roku 1844, kde sa Uhorsko (Hungaria) premenovalo na Magyarország (Maďarský štát).
Potláčanie národných práv Slovákov napokon (r. 1848) viedlo k vyvolaniu povstania, vedeného predovšetkým dvoma osobnosťami nacionalistického hnutia – Ľudovítom Štúrom a Jozefom Miloslavom Hurbanom. Ani slovenský boj za národné práva však uhorskej snemovej komisii v roku 1860 nezabránil vysloviť veľkomaďarskú štátnu ideu: „Všetci občania Uhorska bez ohľadu na jazyk tvoria v politickom ohľade len jeden národ, a to historickému pochopu uhorského štátu zodpovedajúci jediný a nerozdeliteľný národ maďarský.“
Až vznik Československej republiky v októbri 1918 priniesol zmiernenie národnostného útlaku.
K zintenzívneniu slovenského národného povedomia došlo v 17. storočí. Dokazuje to napríklad prijatie nariadenia č. 13 uhorským krajinským snemom (r. 1608), podľa ktorého mali mať v mestských radách svojich zástupcov Nemci, Slováci a Maďari alebo vydanie knihy Petra Révaia O dejinách Uhorska a svätoštefánskej koruny (r. 1659), ktorá oslavuje slovenčinu ako matku všetkých slovanských jazykov.
V sedemnástom storočí sa taktiež zastával Slovákov v národnostných sporoch palatín Juraj VII. Turzo.
V osemnástom storočí vznikali aj národno-obranné diela, ktorých autori boli viac či menej národne uvedomelí Slováci - filozof Matej Bel (ten o sebe vyhlásil, že je jazykom Slovák, národom Uhor a vzdelaním Nemec), historik Samuel Timon, spisovateľ Adam František Kollár, zoológ Ján Severíni, učenec Juraj Papánek a ďalší.
Zaujímavá je i skutočnosť, že evanjelický kňaz Matej Holko zbieral slovenské ľudové piesne už počas prvej polovice osemnásteho storočia, tejto aktivite sa teda venoval ako jeden z prvých v Európe. Pre porovnanie – nemecký autor J. G. Herder zapisoval ľudovú poéziu v sedemdesiatych rokoch 18. storočia a Angličan Thomas Percy v šesťdesiatych rokoch osemnásteho storočia.
Z roku 1756 (alebo už z prvej polovice 18. storočia) zasa pochádza najstarší známy slovenský preklad Biblie v tzv. kamaldulskej slovenčine, teda v jazyku vzdelancov zo západného Slovenska s prímesou prvkov českého jazyka.
O necelé štyri dekády neskôr (r. 1790) uzákonil Anton Bernolák, povolaním rímskokatolícky kňaz, prvú podobu spisovnej slovenčiny dielom Grammatica Slavica (Slovenská gramatika). Bernolákovmu jazyku však mnohí Slováci nerozumeli, pretože čerpal podobne ako kamaldulská slovenčina z reči učencov zo západného Slovenska, a tak filológ Ľudovít Štúr kodifikoval v roku 1846 takú formu slovenčiny, ktorá bola ľudu zrozumiteľnejšia.
V priebehu roka 1783 v Bratislave vychádzalo vôbec najstaršie slovenské periodikum Nowiny o rolním a polním hospodářstwí vydávané v českom jazyku. Okrem uvedeného bola v týchto časoch (r. 1785) v Banskej Bystrici založená spoločnosť Societas slavica, ktorá vydávala najstarší literárno-náučný časopis na území Slovenska s názvom Staré noviny literního umění.
Koncom osemnásteho storočia (r. 1794) tiež navrhli členovia hnutia uhorských jakobínov, aby bolo Slovensko samostatným územným celkom. Z Uhorska mala vzniknúť federácia národnostných provincií, pričom mal každý národ získať vlastnú vymedzenú oblasť, ktorú z prevažnej časti obýval, a v nej si sám vládnuť. Túto myšlienku však viedenská vláda neprijala a jakobíni boli v krátkom procese odsúdení na smrť.
v Evanjelici vytvorili v roku 1808 Učenú spoločnosť malohontskú v Nižnom Skálniku (okres Rimavská Sobota) a o dva roky nato bola v Kostolných Moravciach (dnes časť obce Hontianske Moravce, okres Krupina) založená Učená spoločnosť banského okolia. No významným centrom šírenia národného povedomia sa stala aj Bratislava, kde v roku 1829 vznikla Společnosť česko – slovanská.
Avšak napriek snahám o prebudenie národného povedomia Slovákov si mnohí obyvatelia nášho územia stále odvodzovali svoju etnickú príslušnosť skôr od regiónu, mesta či miesta narodenia ako od národa. S odvodzovaním etnicity od miesta bydliska a odrodilosťou Slovákov sa ešte v roku 1849 často stretával aj spisovateľ Jozef Miloslav Hurban, na čo upozorňuje vo svojich Rozpomienkach.
Hrozby maďarizácie
Od deväťdesiatich rokov osemnásteho storočia až po začiatok dvadsiateho storočia boli vydané viaceré maďarizačné nariadenia. Národne uvedomelí Slováci na ne reagovali prostredníctvom deputácií vyslaných k panovníkovi (r. 1842 a 1849) i národno-obrannými spismi.
Ľudovít Štúr v diele Sťažnosti a žaloby Slovanov v Uhorsku na protizákonné prechmaty Maďarov (1843) poukazuje aj na rasistický princíp „Slovan nie je človek!“, ktorým sa vraj riadili tí najfanatickejší maďarskí šovinisti.
Národnostný útlak sa okrem iného prejavil v podobe uznesenia z roku 1831, ktoré prikazovalo vešať Slovákov za fajčenie tabaku či ako úmyselné pomaďarčovanie šesťdesiatich tisícov slovenských detí odvezených na prevýchovu do maďarských rodín na návrh Hornouhorského maďarského vzdelávacieho spolku (FEMKE) v období od osemdesiatich rokov devätnásteho storočia po začiatok dvadsiateho storočia.
Maďarizačný útlak nemaďarských národov taktiež odzrkadľuje výsledok zasadnutia Bratislavského snemu z roku 1844, kde sa Uhorsko (Hungaria) premenovalo na Magyarország (Maďarský štát).
Potláčanie národných práv Slovákov napokon (r. 1848) viedlo k vyvolaniu povstania, vedeného predovšetkým dvoma osobnosťami nacionalistického hnutia – Ľudovítom Štúrom a Jozefom Miloslavom Hurbanom. Ani slovenský boj za národné práva však uhorskej snemovej komisii v roku 1860 nezabránil vysloviť veľkomaďarskú štátnu ideu: „Všetci občania Uhorska bez ohľadu na jazyk tvoria v politickom ohľade len jeden národ, a to historickému pochopu uhorského štátu zodpovedajúci jediný a nerozdeliteľný národ maďarský.“
Až vznik Československej republiky v októbri 1918 priniesol zmiernenie národnostného útlaku.
Pozrite si fotogalériu pod článkom od autora článku
Popisky k fotografiám dole pod foto
Popisky k fotografiám dole pod foto
Späť na tému Z histórie
