Slováci: národ, ktorý vytrval a prežil I.
Málokto dokázal vytrpieť toľko ako naši predkovia. A pritom práve množstvo krvi, ktorú preliali pri obrane svojich práv, poukazuje na to, akí vytrvalí a nebojácni Slováci boli a azda ešte aj sú.
V siedmom storočí, keď vznikla Samova ríša, teda najstarší známy štátny útvar Slovanov, ktorý sa rozprestieral aj na území Slovenska, bojoval tunajší ľud s Frankmi a Avarmi.
Búrlivé obdobie tiež nastalo o dve storočia neskôr, keď novovzniknutú Veľkú Moravu ohrozovala Franská ríša.
Násilnosti sprevádzali i misiu Cyrila a Metoda. Vierozvestcovia v snahe potlačiť akékoľvek prejavy pohanstva spísali prísny zákonník navrhnutý podľa vzoru Justiniánovho kódexu, byzantského zákonníka Ekloga a Mojžišovho zákona. Ich zákonník navrhoval za praktizovanie pohanstva prísne tresty ako predanie do otroctva, odrezania nosa, palicovanie, hladovanie, zhabanie majetku alebo potupné ostrihanie na krátko. Napriek tomu však mnohí obyvatelia Veľkej Moravy i naďalej vyznávali svoje pôvodné pohanské náboženstvo.
Koncom deviateho storočia plienili Veľkú Moravu nielen Frankovia, ale i kočovní starí Maďari, ktorí napokon spôsobili pád Veľkej Moravy.
Zo zaniknutej ríše ostalo začiatkom 10. storočia iba torzo v podobe Nitrianskeho kniežatstva, kde začali vládnuť kniežatá zo staromaďarského rodu Arpádovcov, a zvyšné územia si medzi sebou podelili jednotliví staromaďarskí kmeňoví náčelníci.
Obrázok vľavo: Dóža – Pod Dóžovou zástavou bojovali aj obyvatelia Zemplína, Hontianskej i Trenčianskej stolice a stredoslovenských banských miest (zdroj: sk.wikipedia.org, fotografiu poskytol Pavol Ičo)
Počiatky Uhorska
Krátko nato, čo v roku 1000 vzniklo Uhorské kráľovstvo, do ktorého bola začlenená aj oblasť dnešného Slovenska, takmer celé územie nášho štátu ovládali Poliaci. Prvému uhorskému kráľovi Štefanovi sa však zhruba po tridsiatich rokoch podarilo získať pokorené územia späť.
Po Štefanovej smrti sa stal novým panovníkom jeho synovec, rodený Benátčan a zástanca rímskokatolíckeho rítu Peter Orseolo a v roku 1041 sa vlády nad Uhorskom zmocnil Štefanov švagor Samuel Aba. No už po troch rokoch začal opäť vládnuť Peter Orseolo. Nespokojnosť pohanov (vyznavačov pôvodných staromaďarských a slovanských náboženstiev), pravoslávnych kresťanov a mohamedánov žijúcich v Uhorsku s Orseolovou vládou viedla v roku 1046 k vypuknutiu povstania pod vedením vojvodcu Vatu (lat. Vatha), ktorý bol zrejme pánom békešského hradu, t. j. békešským županom (békešská župa sa rozlieha na juhovýchode súčasného Maďarska – pozn. red.).
Pohania chceli, aby bol novým kráľom syn Štefanovho bratranca a zástanca pohanskej tradície Levente. Ten však zomrel počas povstania a keď rebeli oslepili svojho úhlavného nepriateľa Orseolu, novým kráľom sa stal Leventov brat Ondrej, ktorý nariadil všetkým pohanom, aby začali vyznávať kresťanstvo.
Z obdobia počiatkov Uhorska pochádza aj dokument, datovaný do roku 1029, kde sa Nitrianske kniežatstvo nazýva slovom „Sclavonie“ a Nestorova kronika (cca. 1113) označuje územie súčasného Slovenska spojením „Slověnskaja zemlja“.
V siedmom storočí, keď vznikla Samova ríša, teda najstarší známy štátny útvar Slovanov, ktorý sa rozprestieral aj na území Slovenska, bojoval tunajší ľud s Frankmi a Avarmi.
Búrlivé obdobie tiež nastalo o dve storočia neskôr, keď novovzniknutú Veľkú Moravu ohrozovala Franská ríša.
Násilnosti sprevádzali i misiu Cyrila a Metoda. Vierozvestcovia v snahe potlačiť akékoľvek prejavy pohanstva spísali prísny zákonník navrhnutý podľa vzoru Justiniánovho kódexu, byzantského zákonníka Ekloga a Mojžišovho zákona. Ich zákonník navrhoval za praktizovanie pohanstva prísne tresty ako predanie do otroctva, odrezania nosa, palicovanie, hladovanie, zhabanie majetku alebo potupné ostrihanie na krátko. Napriek tomu však mnohí obyvatelia Veľkej Moravy i naďalej vyznávali svoje pôvodné pohanské náboženstvo.
Koncom deviateho storočia plienili Veľkú Moravu nielen Frankovia, ale i kočovní starí Maďari, ktorí napokon spôsobili pád Veľkej Moravy.
Zo zaniknutej ríše ostalo začiatkom 10. storočia iba torzo v podobe Nitrianskeho kniežatstva, kde začali vládnuť kniežatá zo staromaďarského rodu Arpádovcov, a zvyšné územia si medzi sebou podelili jednotliví staromaďarskí kmeňoví náčelníci.
Obrázok vľavo: Dóža – Pod Dóžovou zástavou bojovali aj obyvatelia Zemplína, Hontianskej i Trenčianskej stolice a stredoslovenských banských miest (zdroj: sk.wikipedia.org, fotografiu poskytol Pavol Ičo)
Počiatky Uhorska
Krátko nato, čo v roku 1000 vzniklo Uhorské kráľovstvo, do ktorého bola začlenená aj oblasť dnešného Slovenska, takmer celé územie nášho štátu ovládali Poliaci. Prvému uhorskému kráľovi Štefanovi sa však zhruba po tridsiatich rokoch podarilo získať pokorené územia späť.
Po Štefanovej smrti sa stal novým panovníkom jeho synovec, rodený Benátčan a zástanca rímskokatolíckeho rítu Peter Orseolo a v roku 1041 sa vlády nad Uhorskom zmocnil Štefanov švagor Samuel Aba. No už po troch rokoch začal opäť vládnuť Peter Orseolo. Nespokojnosť pohanov (vyznavačov pôvodných staromaďarských a slovanských náboženstiev), pravoslávnych kresťanov a mohamedánov žijúcich v Uhorsku s Orseolovou vládou viedla v roku 1046 k vypuknutiu povstania pod vedením vojvodcu Vatu (lat. Vatha), ktorý bol zrejme pánom békešského hradu, t. j. békešským županom (békešská župa sa rozlieha na juhovýchode súčasného Maďarska – pozn. red.).
Pohania chceli, aby bol novým kráľom syn Štefanovho bratranca a zástanca pohanskej tradície Levente. Ten však zomrel počas povstania a keď rebeli oslepili svojho úhlavného nepriateľa Orseolu, novým kráľom sa stal Leventov brat Ondrej, ktorý nariadil všetkým pohanom, aby začali vyznávať kresťanstvo.
Z obdobia počiatkov Uhorska pochádza aj dokument, datovaný do roku 1029, kde sa Nitrianske kniežatstvo nazýva slovom „Sclavonie“ a Nestorova kronika (cca. 1113) označuje územie súčasného Slovenska spojením „Slověnskaja zemlja“.
Od príchodu Tatárov po banícke povstania
Dňa 11. apríla 1241 pri ústí rieky Slaná neďaleko maďarskej obce Muhi uhorské vojsko porazili Tatári a následne vyhubili až polovicu obyvateľstva Uhorska.
Ďalšia veľká bitka sa odohrala v roku 1312 pri Rozhanovciach (cca. 10 km od Košíc) medzi vojskami Omodejovcov a oddielmi kráľa Karola Róberta z Anjou, ktorého podporovali Košičania. Za vernosť kráľovi neskôr (v r. 1369) Karolov syn a nástupca Ľudovít I. udelil Košiciam najstaršie erbové privilégium pre mesto v Európe.
V 15. storočí Slováci vstupovali do husitských jednotiek v snahe brániť sa voči feudálnemu útlaku. Na našom území vznikli husitské posádky v Likave, Trnave a Topoľčanoch.
Po porážke husitského hnutia koncom 30. rokov 15. storočia sa na slovenskom vidieku rozmohli protifeudálne zamerané skupiny „bratríkov“, ktoré tvorili zvyšky husitských vojsk. Bratrícke hnutie nemalo dlhé trvanie – jeho úpadok nastal už v 50. rokoch 15. storočia po smrti kapitána Petra Aksamita a definitívny úder zasadili bratríckym skupinám vojská kráľa Mateja Korvína v roku 1467 pri Veľkých Kostoľanoch. Panovník potom zaviedol takzvanú komínovú daň, aby vynahradil finančné prostriedky minuté v bojoch proti bratríkom a mohol vydržiavať svoje pätnásť tisícové žoldnierske vojsko.
Novú daň musela platiť každá domácnosť v usadlosti, čím zvýšil daňové zaťaženie obyvateľstva takmer sedemnásobne, z dvadsať denárov (0,2 zlatého) na priemernú sumu 1, 35 zlatého. Korvín taktiež v roku 1486 nariadil, aby bol každý, kto vyvoláva národnostné spory, potrestaný smrťou. Reagoval tak na konflikt, ktorý vznikol v Trnave medzi Nemcami a Slovákmi v súvislosti s voľbou mestského farára.
V čase Korvínovej vlády, konkrétne v roku 1488, sa okrem toho objavil zápis slova Slovák (v zdrobnenej podobe zlowachko – Slováčko) v kronike Jána z Turca. Nešlo však o prvý záznam tohto typu – tvar „Slowak“ totiž obsahovala už listina z Bardejova, datovaná do roku 1444.
Po smrti kráľa Mateja nastúpil na uhorský trón poľský rodák Vladislav II. Jagelovský, ktorý zakázal obyvateľom poddanských obcí loviť, čo značne prehĺbilo biedu ľudu. Keď v tejto situácii ostrihomský arcibiskup Tomáš Bakóc z poverenia pápeža Leva X. v apríli 1514 vyhlásil križiacku výpravu proti Osmanskej ríši, poddaní pod prísľubom odpustenia hriechov (a pod hrozbou exkomunikácie) čoskoro vytvorili vyše 40-tisícové vojsko.
Keďže uhorskí šľachtici túto výpravu nepodporovali a požadovali okamžitý návrat všetkých zúčastnených, vzbúrenci známi ako „kuruci“ povstali proti zemepánom. V radoch kurucov boli aj Slováci, najmä obyvatelia Zemplína, Hontianskej i Trenčianskej stolice a stredoslovenských banských miest, hoci ako podotýka historik Vladimír Segeš v Lexikóne slovenských dejín (Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1997), priame boje naše územie nezasiahli.
Približne po dvoch mesiacoch však bolo povstanie porazené. Obzvlášť krutú smrť vybrali uhorskí šľachtici vodcovi rebelov – niekdajšiemu veliteľovi jazdeckého oddielu na južnej hranici Uhorska Jurajovi Dóžovi. Posadili ho na rozžeravený železný trón, na hlavu mu položili rozpálenú kovovú korunu a jeho spolubojovníkov prinútili, aby z neho zubami trhali oškvarené mäso. Ale ani Dóžovi stúpenci sa nevyhli brutálnemu trestu a mnohých z nich narazili na kôl.
Poddanstvo následne nahradila jeho zostrená forma – nevoľníctvo, ktoré ešte viac rozšírilo právomoci šľachty, znížilo postavenie pospolitého ľudu a šľachticom prinieslo nevídané výsady, ako napríklad právo prvej noci, umožňujúce zemepánovi ako majiteľovi dediny mať počas svadobnej noci pohlavný styk s nevestou ktoréhokoľvek nevoľníka.
V roku 1525 zasa vypukla vzbura baníkov z Banskej Bystrice, ktorá skončila rovnako ako Dóžovo povstanie neúspechom. Hlavnou príčinou rozpútania baníckej revolty bolo vyplácanie miezd v znehodnotených medených minciach a všeobecný nárast cien.
Táto ozbrojená vzbura prebiehala vo viacerých etapách (v období od mája 1525 do augusta nasledovného roku), pričom revolte predchádzali menšie banícke nepokoje v rokoch 1488, 1492, 1519 a 1522. Povstalci vtrhli do Banskej Bystrice, podpálili niekoľko meštianskych domov, zničili banské zariadenia a ustúpili až pred vojenskou presilou. Nedlho nato do krajiny vtrhli Osmania...
V ďalšom diele nášho seriálu si priblížime ťažké osudy našich predkov od čias osmanského vpádu.
Dňa 11. apríla 1241 pri ústí rieky Slaná neďaleko maďarskej obce Muhi uhorské vojsko porazili Tatári a následne vyhubili až polovicu obyvateľstva Uhorska.
Ďalšia veľká bitka sa odohrala v roku 1312 pri Rozhanovciach (cca. 10 km od Košíc) medzi vojskami Omodejovcov a oddielmi kráľa Karola Róberta z Anjou, ktorého podporovali Košičania. Za vernosť kráľovi neskôr (v r. 1369) Karolov syn a nástupca Ľudovít I. udelil Košiciam najstaršie erbové privilégium pre mesto v Európe.
V 15. storočí Slováci vstupovali do husitských jednotiek v snahe brániť sa voči feudálnemu útlaku. Na našom území vznikli husitské posádky v Likave, Trnave a Topoľčanoch.
Po porážke husitského hnutia koncom 30. rokov 15. storočia sa na slovenskom vidieku rozmohli protifeudálne zamerané skupiny „bratríkov“, ktoré tvorili zvyšky husitských vojsk. Bratrícke hnutie nemalo dlhé trvanie – jeho úpadok nastal už v 50. rokoch 15. storočia po smrti kapitána Petra Aksamita a definitívny úder zasadili bratríckym skupinám vojská kráľa Mateja Korvína v roku 1467 pri Veľkých Kostoľanoch. Panovník potom zaviedol takzvanú komínovú daň, aby vynahradil finančné prostriedky minuté v bojoch proti bratríkom a mohol vydržiavať svoje pätnásť tisícové žoldnierske vojsko.
Novú daň musela platiť každá domácnosť v usadlosti, čím zvýšil daňové zaťaženie obyvateľstva takmer sedemnásobne, z dvadsať denárov (0,2 zlatého) na priemernú sumu 1, 35 zlatého. Korvín taktiež v roku 1486 nariadil, aby bol každý, kto vyvoláva národnostné spory, potrestaný smrťou. Reagoval tak na konflikt, ktorý vznikol v Trnave medzi Nemcami a Slovákmi v súvislosti s voľbou mestského farára.
V čase Korvínovej vlády, konkrétne v roku 1488, sa okrem toho objavil zápis slova Slovák (v zdrobnenej podobe zlowachko – Slováčko) v kronike Jána z Turca. Nešlo však o prvý záznam tohto typu – tvar „Slowak“ totiž obsahovala už listina z Bardejova, datovaná do roku 1444.
Po smrti kráľa Mateja nastúpil na uhorský trón poľský rodák Vladislav II. Jagelovský, ktorý zakázal obyvateľom poddanských obcí loviť, čo značne prehĺbilo biedu ľudu. Keď v tejto situácii ostrihomský arcibiskup Tomáš Bakóc z poverenia pápeža Leva X. v apríli 1514 vyhlásil križiacku výpravu proti Osmanskej ríši, poddaní pod prísľubom odpustenia hriechov (a pod hrozbou exkomunikácie) čoskoro vytvorili vyše 40-tisícové vojsko.
Keďže uhorskí šľachtici túto výpravu nepodporovali a požadovali okamžitý návrat všetkých zúčastnených, vzbúrenci známi ako „kuruci“ povstali proti zemepánom. V radoch kurucov boli aj Slováci, najmä obyvatelia Zemplína, Hontianskej i Trenčianskej stolice a stredoslovenských banských miest, hoci ako podotýka historik Vladimír Segeš v Lexikóne slovenských dejín (Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1997), priame boje naše územie nezasiahli.
Približne po dvoch mesiacoch však bolo povstanie porazené. Obzvlášť krutú smrť vybrali uhorskí šľachtici vodcovi rebelov – niekdajšiemu veliteľovi jazdeckého oddielu na južnej hranici Uhorska Jurajovi Dóžovi. Posadili ho na rozžeravený železný trón, na hlavu mu položili rozpálenú kovovú korunu a jeho spolubojovníkov prinútili, aby z neho zubami trhali oškvarené mäso. Ale ani Dóžovi stúpenci sa nevyhli brutálnemu trestu a mnohých z nich narazili na kôl.
Poddanstvo následne nahradila jeho zostrená forma – nevoľníctvo, ktoré ešte viac rozšírilo právomoci šľachty, znížilo postavenie pospolitého ľudu a šľachticom prinieslo nevídané výsady, ako napríklad právo prvej noci, umožňujúce zemepánovi ako majiteľovi dediny mať počas svadobnej noci pohlavný styk s nevestou ktoréhokoľvek nevoľníka.
V roku 1525 zasa vypukla vzbura baníkov z Banskej Bystrice, ktorá skončila rovnako ako Dóžovo povstanie neúspechom. Hlavnou príčinou rozpútania baníckej revolty bolo vyplácanie miezd v znehodnotených medených minciach a všeobecný nárast cien.
Táto ozbrojená vzbura prebiehala vo viacerých etapách (v období od mája 1525 do augusta nasledovného roku), pričom revolte predchádzali menšie banícke nepokoje v rokoch 1488, 1492, 1519 a 1522. Povstalci vtrhli do Banskej Bystrice, podpálili niekoľko meštianskych domov, zničili banské zariadenia a ustúpili až pred vojenskou presilou. Nedlho nato do krajiny vtrhli Osmania...
V ďalšom diele nášho seriálu si priblížime ťažké osudy našich predkov od čias osmanského vpádu.
Pozrite si fotogalériu pod článkom od autora článku
Popisky k fotografiám dole pod foto
Popisky k fotografiám dole pod foto
Späť na tému Z histórie
