Skúsenosť so smrťou ako motivácia k duchovnému životu
Tibetského svätca Gampopu priviedla na duchovnú cestu tragická skúsenosť so smrťou vlastnej rodiny. Od jeho úmrtia uplynulo 870 rokov.
Gampopa, zakladateľ kláštornej tradície budhistickej línie Kagjüpa, sa narodil v roku 1079 v juhovýchodnom Tibete.
Jeho otec Nyiwa Sangye Gjalpo bol lekár a k tomuto povolaniu viedol aj svojho syna. Medicínu spočiatku študoval pod otcovým vedením, neskôr sa vzdelával v oblasti lekárskych vied u odborníkov z Indie, Nepálu, Tibetu a Číny. Tak sa stal jedným z najlepších lekárov tých čias, ktorého vyhľadávali pacienti z celej krajiny.
Keď mal dvadsaťpäť rokov, jeho manželka a dve deti podľahli chorobe. Skľúčený z úmrtia najbližších sa následne plne oddal duchovnej ceste, prijal mníšsku vysviacku v tradícii línie Kadampa a spolu s ňou i nové meno Sonam Rinčhen (v preklade z tibetčiny: Vzácne Zásluhy). Gampopove rodné meno totiž bolo Kunga Nyingpo, Nyiwa Kunga alebo Darmadrak - v závislosti od konkrétnej biografie, keďže sa zachovalo viacero verzií životopisov tohto duchovného majstra.
Neskôr, vo veku tridsaťjeden rokov, získal tantrický výcvik od tibetského jogína Milarepu. Vďaka tomu si osvojil rôzne meditačné techniky, vrátane metódy Tummo slúžiacej na minimalizáciu pocitu chladu. Od Milarepu navyše prevzal náuku zvanú Mahámudra (t. j. Veľká pečať). V roku 1121 založil kláštor Daklha Gampo, pomenovaný podľa pohoria Dalka Gampo (skrátene: Gampo), od ktorého sa odvádza aj jeho meno. Línia Kagjüpa preto spája učenie tradície Kadampa s Mahámudrou.
Kagjüpa sa však zanedlho rozštiepila na štyri budhistické školy. Najvýznamnejšou je Karma Kagjü, ktorá zaviedla ako prvá v Tibete nástupníctvo prevtelenca, tzv. tulku. V jej čele dnes stojí v poradí už 17. Karmapa. Predtým, než Gampopa v roku 1153 zomrel, zanechal svetu pomerne rozsiahly súbor diel.
Učenie majstra Gampopu
Vo svojom najznámejšom diele Klenot oslobodenia sa často venuje téme smrti a utrpenia. Hneď v úvodnej časti vysvetľuje dve základné kategórie, v ktorých sú zahrnuté všetky javy. Jedna spadá pod pojem „samsára“ (t. j. kolobeh zrodení), druhá „nirvána“ (t. j. vyslobodenie z tohto cyklu).
„Kategória samsáry je vo svojej podstate prázdna, je zmätenou predstavou. Jej charakteristickou vlastnosťou je, že sa prejavuje ako utrpenie. Kategória nirvány je taktiež vo svojej podstate prázdna, ale všetky zmätené predstavy sú vyčerpané a rozptýlené. Jej charakteristickou vlastnosťou je sloboda od všetkého utrpenia.“
Na inom mieste prekvapivo poukazuje na klady utrpenia. Prostredníctvom neho sme totiž v samsáre smutní, čo zjemňuje našu aroganciu a spôsobuje rozvoj súcitu. Utrpenie je tiež „...príčinou toho, že máme radi cnostné činy a zdržiavame sa negatívnych činov.“ Pomocou utrpenia sa teda môžeme zrieknuť hnevu, nenávisti, závisti a ďalších negatívnych emócií i svetských túžob, vyvolávajúcich zatemnenia mysle – tzv. kléše.
Tibetský filozof, ktorý z pohľadu budhistov rozptýlil temnotu a podobný slnku vyjasnil všetky otázky vo vzťahu k Budhovmu učeniu, taktiež objasňuje, že zmätok, ktorým sú postihnuté bytosti v samsáre funguje prostredníctvom konania a skúseností. Zmätok sa však môže premeniť na pôvodnú múdrosť, keď je dosiahnuté neprekonateľné prebudenie.
Pritom upozorňuje na to, že: „Ak si myslíš, že možno tento zmätok zanikne sám od seba, tak pochop, že samsára je nekonečná. (…) Pochop, koľko je v nej utrpenia. Pochop, ako dlho trvá. Pochop, že v nej nie je žiadne oslobodenie samo od seba. Preto by si sa počnúc dneškom mal snažiť, koľko je to len možné, dosiahnuť neprekonateľné prebudenie.“
Gampopa, zakladateľ kláštornej tradície budhistickej línie Kagjüpa, sa narodil v roku 1079 v juhovýchodnom Tibete.
Jeho otec Nyiwa Sangye Gjalpo bol lekár a k tomuto povolaniu viedol aj svojho syna. Medicínu spočiatku študoval pod otcovým vedením, neskôr sa vzdelával v oblasti lekárskych vied u odborníkov z Indie, Nepálu, Tibetu a Číny. Tak sa stal jedným z najlepších lekárov tých čias, ktorého vyhľadávali pacienti z celej krajiny.
Keď mal dvadsaťpäť rokov, jeho manželka a dve deti podľahli chorobe. Skľúčený z úmrtia najbližších sa následne plne oddal duchovnej ceste, prijal mníšsku vysviacku v tradícii línie Kadampa a spolu s ňou i nové meno Sonam Rinčhen (v preklade z tibetčiny: Vzácne Zásluhy). Gampopove rodné meno totiž bolo Kunga Nyingpo, Nyiwa Kunga alebo Darmadrak - v závislosti od konkrétnej biografie, keďže sa zachovalo viacero verzií životopisov tohto duchovného majstra.
Neskôr, vo veku tridsaťjeden rokov, získal tantrický výcvik od tibetského jogína Milarepu. Vďaka tomu si osvojil rôzne meditačné techniky, vrátane metódy Tummo slúžiacej na minimalizáciu pocitu chladu. Od Milarepu navyše prevzal náuku zvanú Mahámudra (t. j. Veľká pečať). V roku 1121 založil kláštor Daklha Gampo, pomenovaný podľa pohoria Dalka Gampo (skrátene: Gampo), od ktorého sa odvádza aj jeho meno. Línia Kagjüpa preto spája učenie tradície Kadampa s Mahámudrou.
Kagjüpa sa však zanedlho rozštiepila na štyri budhistické školy. Najvýznamnejšou je Karma Kagjü, ktorá zaviedla ako prvá v Tibete nástupníctvo prevtelenca, tzv. tulku. V jej čele dnes stojí v poradí už 17. Karmapa. Predtým, než Gampopa v roku 1153 zomrel, zanechal svetu pomerne rozsiahly súbor diel.
Učenie majstra Gampopu
Vo svojom najznámejšom diele Klenot oslobodenia sa často venuje téme smrti a utrpenia. Hneď v úvodnej časti vysvetľuje dve základné kategórie, v ktorých sú zahrnuté všetky javy. Jedna spadá pod pojem „samsára“ (t. j. kolobeh zrodení), druhá „nirvána“ (t. j. vyslobodenie z tohto cyklu).
„Kategória samsáry je vo svojej podstate prázdna, je zmätenou predstavou. Jej charakteristickou vlastnosťou je, že sa prejavuje ako utrpenie. Kategória nirvány je taktiež vo svojej podstate prázdna, ale všetky zmätené predstavy sú vyčerpané a rozptýlené. Jej charakteristickou vlastnosťou je sloboda od všetkého utrpenia.“
Na inom mieste prekvapivo poukazuje na klady utrpenia. Prostredníctvom neho sme totiž v samsáre smutní, čo zjemňuje našu aroganciu a spôsobuje rozvoj súcitu. Utrpenie je tiež „...príčinou toho, že máme radi cnostné činy a zdržiavame sa negatívnych činov.“ Pomocou utrpenia sa teda môžeme zrieknuť hnevu, nenávisti, závisti a ďalších negatívnych emócií i svetských túžob, vyvolávajúcich zatemnenia mysle – tzv. kléše.
Tibetský filozof, ktorý z pohľadu budhistov rozptýlil temnotu a podobný slnku vyjasnil všetky otázky vo vzťahu k Budhovmu učeniu, taktiež objasňuje, že zmätok, ktorým sú postihnuté bytosti v samsáre funguje prostredníctvom konania a skúseností. Zmätok sa však môže premeniť na pôvodnú múdrosť, keď je dosiahnuté neprekonateľné prebudenie.
Pritom upozorňuje na to, že: „Ak si myslíš, že možno tento zmätok zanikne sám od seba, tak pochop, že samsára je nekonečná. (…) Pochop, koľko je v nej utrpenia. Pochop, ako dlho trvá. Pochop, že v nej nie je žiadne oslobodenie samo od seba. Preto by si sa počnúc dneškom mal snažiť, koľko je to len možné, dosiahnuť neprekonateľné prebudenie.“
Potenciál dosiahnuť toto prebudenie, resp. stav budhu či nirvánu, má každá bytosť, avšak v rámci rôznych druhov budhovskej podstaty. Tí, ktorých Gampopa na základe starších budhistických náuk radí k tzv. „oddelenému druhu“ sa vyznačujú nezáujmom o to, čo si myslia druhí; chýba im zdržanlivosť, súcit a aj ľútosť nad opakovaním páchaním necnostných činov.
„V samsáre sa budú túlať dlhý čas, ale neznamená to, že prebudenie nikdy nedosiahnu. Ak sa budú snažiť, nakoniec aj oni dosiahnu prebudenie,“ uzatvára charakteristiku tohto druhu bytostí budhistický majster.
Druhý typ nazýva „neurčitým“. Jeho charakter „...závisí od dodatočných podmienok. Ak sa spoliehajú na duchovného učiteľa šrávaka, stretávajú sa so šrávakmi alebo študujú rôzne texty šrávakov; tak sa potom dostanú do druhu šrávakov. (…) Podobne, ak sa tieto osoby stretnú s praktizujúcim pratjékabudhom alebo učiteľom mahájány (t. j. odvetvia budhizmu, kde adept túži po duchovnom osvietení preto, aby sa mohol takpovediac rozdať pre duchovný vývoj ostatných – pozn. autora) , tak sa, zodpovedajúc tomu, stanú buď súčasťou druhu pratjékabudhov, alebo mahájány.“
Tretím druhom sú vyššie spomenutý „šrávakovia“. Patria sem tí, ktorí síce túžia dosiahnuť nirvánu, no v skutočnosti „len odpočívajú“ z dôvodu nedostatku súcitu.
Pod štvrtý druh zaraďuje „pratjékabudhov“, ktorí sú arogantní, identitu svojich učiteľov udržujú v tajnosti a radšej sú osamote. Výsledok ich praxe sa prejavuje tým, že: „Zotrvávajú v nerušených stavoch meditatívnej koncentrácie, avšak tieto stavy vychádzajú z nevedomosti. Pretože ich meditatívna koncentrácia je bez rozrušenia, veria, že dosiahli nirvánu, a tak zostávajú v tomto stave.“ Lenže ich nirvána nie je konečnou nirvánou.
Posledným je „mahajánový druh“, ktorý sa delí na podskupinu „vrodeného budhovského druhu“ a „druhu dokonalého tréningu“.
„Vrodený budhovský druh má vždy od času bez počiatku schopnosť spontánne rozvinúť všetky budhovské kvality na základe skutočnej podstaty reality. Druh dokonalého tréningu má schopnosť dosiahnuť všetky budhovské kvality prostredníctvom sily tréningu v základnej cnosti. Takto majú obe možnosť dosiahnuť budhovstvo,“ hovorí Gampopa v Klenote oslobodenia.
Podobne ako rozlišuje druhy budhovskej podstaty, pozná i typy utrpenia, a to: všadeprítomné utrpenie, utrpenie zo zmeny a utrpenie z utrpenia.
Všadeprítomné utrpenie bežní ľudia necítia, lebo: „...ak je niekto postihnutý vážnou nákazou, malú bolesť uší a podobne si nevšíma. Ibaže sväté bytosti (…) vidia všadeprítomné utrpenie ako utrpenie.“
Utrpenie zo zmeny je späté s faktom, že všetka radosť a šťastie, ktoré môžeme zažívať tu v samsáre, sa nakoniec zmení na utrpenie. A utrpenie z utrpenia možno rozdeliť podľa toho, ku ktorej zo šiestich sfér existencie sa viaže, keďže budhizmus rozoznáva sféru pekla, hladných duchov, zvierat, ľudí, polobohov a bohov. Napríklad hladní duchovia nie sú schopní jesť ani piť, hoci im v tom nikto nebráni; ľudia trpia chorobami; bohovia postupom času stratia postavenie atď.
V súvislosti so zrodzovaním v jednotlivých sférach je pozoruhodný jeho opis toho, čo nastáva v prechodnom stave medzi smrťou a znovuzrodením: „Tí, ktorí nahromadili veľké zásluhy a majú sa narodiť na vyššom mieste, vidia palác alebo dom s niekoľkými poschodiami a podobne, a idú tam. Tí, ktorí nahromadili priemerné množstvo zásluh a majú sa narodiť priemerným spôsobom, vidia trávnatú chatrč a podobne, a idú tam. Tí, ktorí nenahromadili zásluhy a patrí im nižšie miesto znovunarodenia, uvidia dieru v stene a podobne, a pôjdu tam.“
Pôsobivé je aj Gampopove vysvetlenie vývoja ľudského utrpenia od najranejšej fázy počatia: „V prvom týždni od počatia zažíva embryo, spojenie telesných orgánov a vedomia, nepredstaviteľné utrpenie, ako by bolo varené a opekané v horúcom kotle. V tomto období sa nazýva „oválom“, pretože vyzerá ako hrudka tvarohu. (…) v siedmom týždni sa v maternici objavuje stláčajúci vietor.
Keď sa tento vietor dotkne embrya, objavia sa dve ruky a dve nohy. V tom čase tam je veľké utrpenie, ako keby silný človek ťahal končatiny a ďalší ich bil palicou. Rovnako v jedenástom týždni sa v maternici matky objavuje otvárajúci vietor. Keď sa vietor dotkne bábätka, objaví sa deväť otvorov. V tom čase tam je veľké utrpenie, ako keby sa prstom robila nová otvorená rana. (…) Keď sa dieťa narodí a zvalí na zem, zažíva také utrpenie, ako keby bolo hodené na kopu tŕňov. Keď je umývané, tak je tam také utrpenie, ako keby bolo stiahnuté z kože a potom šúchané o stenu.“
V každom prípade je teda nutné vyvinúť duchovné úsilie a vyhnúť sa úpadku, pretože nadchádzajúce zrodenie môže byť ešte omnoho horšie a bolestivejšie, než je to súčasné.
„V samsáre sa budú túlať dlhý čas, ale neznamená to, že prebudenie nikdy nedosiahnu. Ak sa budú snažiť, nakoniec aj oni dosiahnu prebudenie,“ uzatvára charakteristiku tohto druhu bytostí budhistický majster.
Druhý typ nazýva „neurčitým“. Jeho charakter „...závisí od dodatočných podmienok. Ak sa spoliehajú na duchovného učiteľa šrávaka, stretávajú sa so šrávakmi alebo študujú rôzne texty šrávakov; tak sa potom dostanú do druhu šrávakov. (…) Podobne, ak sa tieto osoby stretnú s praktizujúcim pratjékabudhom alebo učiteľom mahájány (t. j. odvetvia budhizmu, kde adept túži po duchovnom osvietení preto, aby sa mohol takpovediac rozdať pre duchovný vývoj ostatných – pozn. autora) , tak sa, zodpovedajúc tomu, stanú buď súčasťou druhu pratjékabudhov, alebo mahájány.“
Tretím druhom sú vyššie spomenutý „šrávakovia“. Patria sem tí, ktorí síce túžia dosiahnuť nirvánu, no v skutočnosti „len odpočívajú“ z dôvodu nedostatku súcitu.
Pod štvrtý druh zaraďuje „pratjékabudhov“, ktorí sú arogantní, identitu svojich učiteľov udržujú v tajnosti a radšej sú osamote. Výsledok ich praxe sa prejavuje tým, že: „Zotrvávajú v nerušených stavoch meditatívnej koncentrácie, avšak tieto stavy vychádzajú z nevedomosti. Pretože ich meditatívna koncentrácia je bez rozrušenia, veria, že dosiahli nirvánu, a tak zostávajú v tomto stave.“ Lenže ich nirvána nie je konečnou nirvánou.
Posledným je „mahajánový druh“, ktorý sa delí na podskupinu „vrodeného budhovského druhu“ a „druhu dokonalého tréningu“.
„Vrodený budhovský druh má vždy od času bez počiatku schopnosť spontánne rozvinúť všetky budhovské kvality na základe skutočnej podstaty reality. Druh dokonalého tréningu má schopnosť dosiahnuť všetky budhovské kvality prostredníctvom sily tréningu v základnej cnosti. Takto majú obe možnosť dosiahnuť budhovstvo,“ hovorí Gampopa v Klenote oslobodenia.
Podobne ako rozlišuje druhy budhovskej podstaty, pozná i typy utrpenia, a to: všadeprítomné utrpenie, utrpenie zo zmeny a utrpenie z utrpenia.
Všadeprítomné utrpenie bežní ľudia necítia, lebo: „...ak je niekto postihnutý vážnou nákazou, malú bolesť uší a podobne si nevšíma. Ibaže sväté bytosti (…) vidia všadeprítomné utrpenie ako utrpenie.“
Utrpenie zo zmeny je späté s faktom, že všetka radosť a šťastie, ktoré môžeme zažívať tu v samsáre, sa nakoniec zmení na utrpenie. A utrpenie z utrpenia možno rozdeliť podľa toho, ku ktorej zo šiestich sfér existencie sa viaže, keďže budhizmus rozoznáva sféru pekla, hladných duchov, zvierat, ľudí, polobohov a bohov. Napríklad hladní duchovia nie sú schopní jesť ani piť, hoci im v tom nikto nebráni; ľudia trpia chorobami; bohovia postupom času stratia postavenie atď.
V súvislosti so zrodzovaním v jednotlivých sférach je pozoruhodný jeho opis toho, čo nastáva v prechodnom stave medzi smrťou a znovuzrodením: „Tí, ktorí nahromadili veľké zásluhy a majú sa narodiť na vyššom mieste, vidia palác alebo dom s niekoľkými poschodiami a podobne, a idú tam. Tí, ktorí nahromadili priemerné množstvo zásluh a majú sa narodiť priemerným spôsobom, vidia trávnatú chatrč a podobne, a idú tam. Tí, ktorí nenahromadili zásluhy a patrí im nižšie miesto znovunarodenia, uvidia dieru v stene a podobne, a pôjdu tam.“
Pôsobivé je aj Gampopove vysvetlenie vývoja ľudského utrpenia od najranejšej fázy počatia: „V prvom týždni od počatia zažíva embryo, spojenie telesných orgánov a vedomia, nepredstaviteľné utrpenie, ako by bolo varené a opekané v horúcom kotle. V tomto období sa nazýva „oválom“, pretože vyzerá ako hrudka tvarohu. (…) v siedmom týždni sa v maternici objavuje stláčajúci vietor.
Keď sa tento vietor dotkne embrya, objavia sa dve ruky a dve nohy. V tom čase tam je veľké utrpenie, ako keby silný človek ťahal končatiny a ďalší ich bil palicou. Rovnako v jedenástom týždni sa v maternici matky objavuje otvárajúci vietor. Keď sa vietor dotkne bábätka, objaví sa deväť otvorov. V tom čase tam je veľké utrpenie, ako keby sa prstom robila nová otvorená rana. (…) Keď sa dieťa narodí a zvalí na zem, zažíva také utrpenie, ako keby bolo hodené na kopu tŕňov. Keď je umývané, tak je tam také utrpenie, ako keby bolo stiahnuté z kože a potom šúchané o stenu.“
V každom prípade je teda nutné vyvinúť duchovné úsilie a vyhnúť sa úpadku, pretože nadchádzajúce zrodenie môže byť ešte omnoho horšie a bolestivejšie, než je to súčasné.
Poznámka
Všetky citácie sú z knihy Gampopa: Klenot oslobodenia, vydavateľstvo Rime, Veľký Biel, 2022.
Všetky citácie sú z knihy Gampopa: Klenot oslobodenia, vydavateľstvo Rime, Veľký Biel, 2022.
Pozrite si fotogalériu pod článkom od autora článku
Popisky k fotografiám dole pod foto
Späť na tému Výročia
