September - mesiac ich odchodu
September 2024 Je zvykom pripomínať si našich blízkych pri príležitosti výročia dňa narodenia alebo úmrtia. Väčšinou spomienky časom vyblednú, milosrdný čas zhojí bolesť v srdci. V prípade nás obyčajných ľudí nie je ničím výnimočným, ak si tretia generácia už nevie vybaviť nielen podobu, ale ani spomienky na zosnulého. Inak je to v prípade verejne známych osobností, ktoré sa zapísali do dejín Slovenska.
Slovensko má tisíce osobností, ktoré viac či menej vynikli vo svojich pôsobiskách, ktoré sa zaslúžili o budovanie našej krajiny a ktoré ju nielen reprezentovali, ale stali sa aj vzormi pre nás žijúcich i generácie, ktoré prídu po nás. Všade po svete si ľudia ctia svojich významných predkov a dávajú to najavo aj starostlivosťou o ich miesta posledného odpočinku. V Paríži majú ikonický cintorín Père-Lachaise, vo Viedni ide napríklad o Zentralfriedhof (Ústredný cintorín), kde najvýznamnejšie osobnosti majú miesto čo najbližšie k stredu cintorína.
V tejto rubrike si pripomíname osobnosti, ktoré nejakým spôsobom ostali verejne známymi a v pamäti mnohých obyvateľov bez ohľadu na to, koľko generácií po nich už prišlo.
Slovensko má tisíce osobností, ktoré viac či menej vynikli vo svojich pôsobiskách, ktoré sa zaslúžili o budovanie našej krajiny a ktoré ju nielen reprezentovali, ale stali sa aj vzormi pre nás žijúcich i generácie, ktoré prídu po nás. Všade po svete si ľudia ctia svojich významných predkov a dávajú to najavo aj starostlivosťou o ich miesta posledného odpočinku. V Paríži majú ikonický cintorín Père-Lachaise, vo Viedni ide napríklad o Zentralfriedhof (Ústredný cintorín), kde najvýznamnejšie osobnosti majú miesto čo najbližšie k stredu cintorína.
V tejto rubrike si pripomíname osobnosti, ktoré nejakým spôsobom ostali verejne známymi a v pamäti mnohých obyvateľov bez ohľadu na to, koľko generácií po nich už prišlo.
Rýchle hľadanie
Alexy Janko, Dibarbora František, Holoubek Ladisla, Horov Pavol,
Kocianová Jana, Vavro Jozef, Winter Ľudovít, Zachar Karol.
Kocianová Jana, Vavro Jozef, Winter Ľudovít, Zachar Karol.
Alexy Janko *25.1.1894 — † 22.9.1970
Narodil sa v Liptovskom Mikuláši v rodine sedlára a výrobcu kočov. Pochádzal z trinástich detí. Mama Ema zomrela ako zrobená žena vo svojich 44 rokoch. Vzdelanie Janko získal v Liptovskom Mikuláši a na gymnáziu v Lučenci. O prvé výtvarné pokusy sa Alexy pokúšal ešte ako študent gymnázia v Lučenci. Pre problémy s očami s maľovaním načas prestal. Po maturite v roku 1912 vystriedal viaceré zamestnania. Bol kominárskym učňom, i praktikantom v lekárni v Prievidzi u židovského lekárnika Fridricha Straussa (Borského). Po skončení prvej svetovej vojny začal J. Alexy v roku 1919 študovať na Akadémii výtvarných umení v Prahe u profesora Loukoty. Bol aj žiakom maliarov V. Bukovca, M. Pirmera a M. Švabinského. V roku 1920 absolvoval polročný študijný pobyt v Paríži. Po ukončení štúdia pracoval ako profesor kreslenia na gymnáziu v Bratislave a od roku 1927 sa venoval iba umeleckej činnosti. V roku 1930 sa usadil v Martine, neskôr v Piešťanoch a v roku 1937 sa vrátil do Bratislavy, kde si kúpil dom, v ktorom žil so ženou Šarlotou (rod. Buganovou) v bezdetnom manželstve až do svojej smrti.
Popri výtvarnej činnosti sa snažil využiť aj svojho literárneho nadania. S Gejzom Vámošom založil literárno-umelecký časopis „Svojeť“. Vďaka pomoci Štefana Krčméryho vydal už v roku 1924 svoju prvú knihu prózy Jarmilka, celkovo publikoval na dvadsať svojich diel z tejto oblasti.
Popri písaní sa venoval maliarstvu. Portréty, historické postavy a udalosti, slovenská príroda, mestské zákutia boli jeho obľúbenými témami. Okrem nich bol autorom návrhov okenných vitráží, dekoratívnych gobelínov pre verejné a reprezentačné priestory.
Zomrel vo veku 76 rokov dňa 22.9.1970 v Bratislave. Pochovaný je na cintoríne Slávičie údolie v priestore V.I.P. neďaleko hlavného vchodu.
Narodil sa v Liptovskom Mikuláši v rodine sedlára a výrobcu kočov. Pochádzal z trinástich detí. Mama Ema zomrela ako zrobená žena vo svojich 44 rokoch. Vzdelanie Janko získal v Liptovskom Mikuláši a na gymnáziu v Lučenci. O prvé výtvarné pokusy sa Alexy pokúšal ešte ako študent gymnázia v Lučenci. Pre problémy s očami s maľovaním načas prestal. Po maturite v roku 1912 vystriedal viaceré zamestnania. Bol kominárskym učňom, i praktikantom v lekárni v Prievidzi u židovského lekárnika Fridricha Straussa (Borského). Po skončení prvej svetovej vojny začal J. Alexy v roku 1919 študovať na Akadémii výtvarných umení v Prahe u profesora Loukoty. Bol aj žiakom maliarov V. Bukovca, M. Pirmera a M. Švabinského. V roku 1920 absolvoval polročný študijný pobyt v Paríži. Po ukončení štúdia pracoval ako profesor kreslenia na gymnáziu v Bratislave a od roku 1927 sa venoval iba umeleckej činnosti. V roku 1930 sa usadil v Martine, neskôr v Piešťanoch a v roku 1937 sa vrátil do Bratislavy, kde si kúpil dom, v ktorom žil so ženou Šarlotou (rod. Buganovou) v bezdetnom manželstve až do svojej smrti.
Popri výtvarnej činnosti sa snažil využiť aj svojho literárneho nadania. S Gejzom Vámošom založil literárno-umelecký časopis „Svojeť“. Vďaka pomoci Štefana Krčméryho vydal už v roku 1924 svoju prvú knihu prózy Jarmilka, celkovo publikoval na dvadsať svojich diel z tejto oblasti.
Popri písaní sa venoval maliarstvu. Portréty, historické postavy a udalosti, slovenská príroda, mestské zákutia boli jeho obľúbenými témami. Okrem nich bol autorom návrhov okenných vitráží, dekoratívnych gobelínov pre verejné a reprezentačné priestory.
Zomrel vo veku 76 rokov dňa 22.9.1970 v Bratislave. Pochovaný je na cintoríne Slávičie údolie v priestore V.I.P. neďaleko hlavného vchodu.
Zdroje a literatúra
1 LEIKERT, Jozef. Janko Alexy. In: Osobnosti Slovenska I diel. 2 vydanie. Bratislava: Príroda, 2010, s. 229-231. ISBN 978-80-07-01849-5.
2 Alexy Janko. In: Slovenský biografický slovník I. zväzok A—D. Tlačiarne SNP n.p. Martin: Matica slovenská v Martine, 1984, str. 44-46. ISBN 95-007-86.
1 LEIKERT, Jozef. Janko Alexy. In: Osobnosti Slovenska I diel. 2 vydanie. Bratislava: Príroda, 2010, s. 229-231. ISBN 978-80-07-01849-5.
2 Alexy Janko. In: Slovenský biografický slovník I. zväzok A—D. Tlačiarne SNP n.p. Martin: Matica slovenská v Martine, 1984, str. 44-46. ISBN 95-007-86.
Dibarbora František *19.11.1916 - †4.9.1987
Narodil sa v Bratislave v rodine železničiara Filipa Dibarboru. Jeho predkovia pochádzali z talianskej rodiny podnikateľa Giacomo DiBarbara. Bol typickým mestským chlapcom ako rodený Prešporák. František mal osem súrodencov. Voľný čas venoval futbalu a hokeju, konkrétne vo farbách Slovanu Bratislava. Otec ho prehovoril na umeleckú dráhu a tak v roku 1938 už absolvoval hudobnú a dramatickú akadémiu u Janka Borodáča. Na škole sa stal aj členom SND 1938, a až do dôchodku bol členom činohry (dva razy vyskúšal aj opernú scénu). V činohre si našiel aj životnú partnerku Kvetušu Ilavskú a spolu mali syna Michala. Doma bol tiež v slovenskom rozhlase, kde stvárnil výrazné postavy slovenských autorov i v dramatizáciách románov svetových spisovateľov. Pravidelne bol konferencierom rozhlasových silvestrovských programov .
Naplno využil aj obdobie kedy sa presadzoval film a televízia. Z filmovej tvorby pripomeňme Uloupená hranice, Varúj!, V piatok 13, Dovolená s Andělem, Skalní v ofsajde. V televízii mu boli blízke televízne filmy napr. Sám vojak v poli, z inscenácií sú nezabudnuteľné Veselé panie z Winsdoru.
Jeho láska k motorizmu ho napokon stála život. Na privádzači k novootvorenému prístavnému mostu (DŽM - diaľnično-železničný most) vybudovali dnes už zrušený kruhový objazd. Tam sa vtedy sedemdesiatročný František Dibarbora zle zorientoval, nedal prednosť v jazde a s pomliaždeným hrudníkom ho záchranári previezli do nemocnice, kde po pár dňoch zomrel. Písal sa 4. september 1987.
Miesto svojho posledného odpočinku našiel na cintoríne Urnový háj pri bratislavskom Krematóriu v sektore I. pre VIP osobnosti.
Narodil sa v Bratislave v rodine železničiara Filipa Dibarboru. Jeho predkovia pochádzali z talianskej rodiny podnikateľa Giacomo DiBarbara. Bol typickým mestským chlapcom ako rodený Prešporák. František mal osem súrodencov. Voľný čas venoval futbalu a hokeju, konkrétne vo farbách Slovanu Bratislava. Otec ho prehovoril na umeleckú dráhu a tak v roku 1938 už absolvoval hudobnú a dramatickú akadémiu u Janka Borodáča. Na škole sa stal aj členom SND 1938, a až do dôchodku bol členom činohry (dva razy vyskúšal aj opernú scénu). V činohre si našiel aj životnú partnerku Kvetušu Ilavskú a spolu mali syna Michala. Doma bol tiež v slovenskom rozhlase, kde stvárnil výrazné postavy slovenských autorov i v dramatizáciách románov svetových spisovateľov. Pravidelne bol konferencierom rozhlasových silvestrovských programov .
Naplno využil aj obdobie kedy sa presadzoval film a televízia. Z filmovej tvorby pripomeňme Uloupená hranice, Varúj!, V piatok 13, Dovolená s Andělem, Skalní v ofsajde. V televízii mu boli blízke televízne filmy napr. Sám vojak v poli, z inscenácií sú nezabudnuteľné Veselé panie z Winsdoru.
Jeho láska k motorizmu ho napokon stála život. Na privádzači k novootvorenému prístavnému mostu (DŽM - diaľnično-železničný most) vybudovali dnes už zrušený kruhový objazd. Tam sa vtedy sedemdesiatročný František Dibarbora zle zorientoval, nedal prednosť v jazde a s pomliaždeným hrudníkom ho záchranári previezli do nemocnice, kde po pár dňoch zomrel. Písal sa 4. september 1987.
Miesto svojho posledného odpočinku našiel na cintoríne Urnový háj pri bratislavskom Krematóriu v sektore I. pre VIP osobnosti.
Zdroje a literatúra
1 LEIKERT, Jozef. František Dibarbora. In: Osobnosti Slovenska I diel. 2 vydanie. Bratislava: Príroda, 2010, s. 79-78. ISBN 978-80-07-01849-5.
2 Dibarbora František. In: Československý biografický slovník. Praha: Academia ČAV, 1992, s. 108. ISBN 80-200-0443-2
1 LEIKERT, Jozef. František Dibarbora. In: Osobnosti Slovenska I diel. 2 vydanie. Bratislava: Príroda, 2010, s. 79-78. ISBN 978-80-07-01849-5.
2 Dibarbora František. In: Československý biografický slovník. Praha: Academia ČAV, 1992, s. 108. ISBN 80-200-0443-2
Holoubek Ladislav *13.8.1913 — † 4.9.1994
Ladislav sa narodil v Prahe do našich dejín sa zapísal ako hudobný skladateľ a dirigent. Od detstva žil na Slovensku v Trnave. Po maturite už študoval mimo bydliska a to v Bratislave, na Hudobnej a dramatickej akadémii, odbor kompozícia u Alexandra Moyzesa, dirigovanie u J. Vincourka. Vzdelával sa aj v Prahe, odbor skladba, na majstrovskej škole pražského konzervatória u Vítězslava Nováka.
1927 ukončil gymnázium v Trnave s maturitou
1927 - 1933 štúdium Hudobná a dramatická akadémia v Bratislave
1933 – 1952 Dirigent v SND Bratislava
1934 – 1936 Majstrovská škola pražského konzervatória, kompozícia
1952 – 1955 Dirigent Vojenského umeleckého súboru Bratislava
1955 1958 Riaditeľ a dirigent Opery, Štátne divadlo Košice
1958 – 1966 Dirigent SND Bratislava
1966 – 1976 Riaditeľ a dirigent Opery, Štátne divadlo Košice
Ťažiskom jeho tvorby je po celý život opera. Okrem autorskej tvorby bol aj prekladateľom operných libriet. Je autorom symfonických a komorných diel, piesní, scénickej a filmovej hudby. Venoval sa aj básnickej tvorbe, dnes jeho diela nájdeme v Hudobnom múzeu SNM.
Zomrel vo veku 81 rokov dňa 4.9. 1994. Pochovaný je na cintoríne Slávičie údolie v Bratislave.
Ladislav sa narodil v Prahe do našich dejín sa zapísal ako hudobný skladateľ a dirigent. Od detstva žil na Slovensku v Trnave. Po maturite už študoval mimo bydliska a to v Bratislave, na Hudobnej a dramatickej akadémii, odbor kompozícia u Alexandra Moyzesa, dirigovanie u J. Vincourka. Vzdelával sa aj v Prahe, odbor skladba, na majstrovskej škole pražského konzervatória u Vítězslava Nováka.
1927 ukončil gymnázium v Trnave s maturitou
1927 - 1933 štúdium Hudobná a dramatická akadémia v Bratislave
1933 – 1952 Dirigent v SND Bratislava
1934 – 1936 Majstrovská škola pražského konzervatória, kompozícia
1952 – 1955 Dirigent Vojenského umeleckého súboru Bratislava
1955 1958 Riaditeľ a dirigent Opery, Štátne divadlo Košice
1958 – 1966 Dirigent SND Bratislava
1966 – 1976 Riaditeľ a dirigent Opery, Štátne divadlo Košice
Ťažiskom jeho tvorby je po celý život opera. Okrem autorskej tvorby bol aj prekladateľom operných libriet. Je autorom symfonických a komorných diel, piesní, scénickej a filmovej hudby. Venoval sa aj básnickej tvorbe, dnes jeho diela nájdeme v Hudobnom múzeu SNM.
Zomrel vo veku 81 rokov dňa 4.9. 1994. Pochovaný je na cintoríne Slávičie údolie v Bratislave.
Zdroje a literatúra
1 Holoubek Ladislav. In: Československý biografický slovník. Praha: Academia ČAV, 1992, s. 222. ISBN 80-200-0443-2
1 Holoubek Ladislav. In: Československý biografický slovník. Praha: Academia ČAV, 1992, s. 222. ISBN 80-200-0443-2
Horov Pavol *25.5.1914 — † 29.9.1975
Narodil sa ako Pavol Horovčák v Bánovciach nad Ondavou. Maturitnú skúšku absolvoval na gymnáziu v Michalovciach v roku 1934. Svoj vzťah k slovenskému jazyku upevnil pokračovaním štúdia na učiteľskej akadémii v Bratislave (1935). Po jej skončení sa obrátil na učiteľskú dráhu a takmer desať rokov učil v Čani a v Michalovciach až do konca druhej svetovej vojny. Práve v tom čase začal svoju literárnu činnosť. Od roku 1940 vydával Básnické zbierky, hádam najznámejšia je jeho prvá: „Zradné vody spodné“. Od toho času používal rôzne pseudonymy Pavol Horov, Peha, Urban Čák, Péhá, Ján Onda, PeKa, P. U. Horov, Urban Horov.
Literárnou činnosťou sa zaoberal aj v ďalších rokoch, kedy pôsobil v Československom rozhlase v Košiciach, ktorého bol do roku 1950 aj riaditeľom. V roku 1951 odchádza do Bratislavy, pôsobí ako šéfredaktor vydavateľstva Slovenský spisovateľ (1951 – 1952), tajomník Zväzu slovenských spisovateľov (1952 – 1954). Ďalej bol riaditeľ vydavateľstva Slovenský spisovateľ (1954 – 1963). V roku 1963 – 1964 pôsobil v Slovenskom ústredí knižnej kultúry. Od roku 1964 kedy mu udelili titul zaslúžilý umelec sa venoval už len literárnej tvorbe. Dva roky pred smrťou (1973) získal titul národný umelec.
Zomrel 29.9.1975 a je pochovaný v Urnovom háji v Lamači, v areáli bratislavského Krematória.
Narodil sa ako Pavol Horovčák v Bánovciach nad Ondavou. Maturitnú skúšku absolvoval na gymnáziu v Michalovciach v roku 1934. Svoj vzťah k slovenskému jazyku upevnil pokračovaním štúdia na učiteľskej akadémii v Bratislave (1935). Po jej skončení sa obrátil na učiteľskú dráhu a takmer desať rokov učil v Čani a v Michalovciach až do konca druhej svetovej vojny. Práve v tom čase začal svoju literárnu činnosť. Od roku 1940 vydával Básnické zbierky, hádam najznámejšia je jeho prvá: „Zradné vody spodné“. Od toho času používal rôzne pseudonymy Pavol Horov, Peha, Urban Čák, Péhá, Ján Onda, PeKa, P. U. Horov, Urban Horov.
Literárnou činnosťou sa zaoberal aj v ďalších rokoch, kedy pôsobil v Československom rozhlase v Košiciach, ktorého bol do roku 1950 aj riaditeľom. V roku 1951 odchádza do Bratislavy, pôsobí ako šéfredaktor vydavateľstva Slovenský spisovateľ (1951 – 1952), tajomník Zväzu slovenských spisovateľov (1952 – 1954). Ďalej bol riaditeľ vydavateľstva Slovenský spisovateľ (1954 – 1963). V roku 1963 – 1964 pôsobil v Slovenskom ústredí knižnej kultúry. Od roku 1964 kedy mu udelili titul zaslúžilý umelec sa venoval už len literárnej tvorbe. Dva roky pred smrťou (1973) získal titul národný umelec.
Zomrel 29.9.1975 a je pochovaný v Urnovom háji v Lamači, v areáli bratislavského Krematória.
Zdroje a literatúra
1 Horov Pavol. In: Slovenský biografický slovník II. zväzok E—J. Tlačiarne SNP n.p. Martin: Matica slovenská v Martine, 1987, str. 384-385. ISBN 095-016-87.
1 Horov Pavol. In: Slovenský biografický slovník II. zväzok E—J. Tlačiarne SNP n.p. Martin: Matica slovenská v Martine, 1987, str. 384-385. ISBN 095-016-87.
Kocianová Jana *8.6.1946 — † 23.9.2018
Narodila sa v Šaštíne na Záhorí. Po štúdiách končiacich maturitou sa na podnet rodičov vybrala študovať do Bratislavy na UK, Farmaceutickú a Pedagogickú fakultu. Vždy však inklinovala k hudobnému žánru.
Učaroval jej hlavne Gospel, vzormi boli Aretha Franklin, Ella Fitzgerald alebo Louis Armstrong. Len pre zaujímavosť, jej najväčší hit „Zahoď starosti“ je podľa nej pôvodne tiež černošský spirituál.
Svoju kariéru odštartovala v televíznej súťaži „Zlatá kamera“ so skladbou Summertime. Neušla pozornosti aj najväčšej stálici Karla Gotta s ktorým vystupovala od roku 1973. V čase normalizácie mala humoristická dvojica Lasica – Satinský zákaz vystupovania. Vďaka Jane Kociánovej sa podarilo presadiť spoločné vystúpenia, ktorých bolo napokon až 200 do roka. Vo svojej kariére nevynechala hosťovanie v ZSSR, Nemecku, Holandsku, Švajčiarsku alebo na severe vo Švédsku.
Na koniec svojej kariéry sa vrátila k starej láske gospelu a začiatkom roka 2016 vystúpila v pražskej Lucerne so skupinou The Gospel Family.
Získala tri Zlaté a jednu Striebornú Bratislavskú lýru. Vo vyššom veku ochorela na rakovinu a svoju chorobu úzkostlivo tajila. Napokon jej podľahla v 72 rokoch 23.9.2018. Odpočíva na Ondrejskom cintoríne v Bratislave.
Narodila sa v Šaštíne na Záhorí. Po štúdiách končiacich maturitou sa na podnet rodičov vybrala študovať do Bratislavy na UK, Farmaceutickú a Pedagogickú fakultu. Vždy však inklinovala k hudobnému žánru.
Učaroval jej hlavne Gospel, vzormi boli Aretha Franklin, Ella Fitzgerald alebo Louis Armstrong. Len pre zaujímavosť, jej najväčší hit „Zahoď starosti“ je podľa nej pôvodne tiež černošský spirituál.
Svoju kariéru odštartovala v televíznej súťaži „Zlatá kamera“ so skladbou Summertime. Neušla pozornosti aj najväčšej stálici Karla Gotta s ktorým vystupovala od roku 1973. V čase normalizácie mala humoristická dvojica Lasica – Satinský zákaz vystupovania. Vďaka Jane Kociánovej sa podarilo presadiť spoločné vystúpenia, ktorých bolo napokon až 200 do roka. Vo svojej kariére nevynechala hosťovanie v ZSSR, Nemecku, Holandsku, Švajčiarsku alebo na severe vo Švédsku.
Na koniec svojej kariéry sa vrátila k starej láske gospelu a začiatkom roka 2016 vystúpila v pražskej Lucerne so skupinou The Gospel Family.
Získala tri Zlaté a jednu Striebornú Bratislavskú lýru. Vo vyššom veku ochorela na rakovinu a svoju chorobu úzkostlivo tajila. Napokon jej podľahla v 72 rokoch 23.9.2018. Odpočíva na Ondrejskom cintoríne v Bratislave.
Zdroje a literatúra
1 Jana Kocianová. (2023, december 18). Wikipédia, Slobodná encyklopédia. Získané 19:06, september 4, 2024 z //sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Jana_Kocianov%C3%A1&oldid=7761546.
1 Jana Kocianová. (2023, december 18). Wikipédia, Slobodná encyklopédia. Získané 19:06, september 4, 2024 z //sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Jana_Kocianov%C3%A1&oldid=7761546.
Vavro Jozef *2.5.1941 — † 24.9.2012
Fotografia v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch bola stále založená prevažne na manuálnej zručnosti nielen práce s fotoaparátom, používania pomôcok pre prácu so svetlom, ale aj na postprocesingu, tzv. mokrej ceste spracovania výsledného obrazu. Skutoční majstri fotografie chceli mať vždy pod kontrolou každý okamih zrodu fotografie, záznamu toho, čo postrehlo vnímavé oko autora, fotoaparátu a následne malo uzrieť svetlo sveta na papieri.
Jedným z takýchto majstrov bol aj Jozef Vavro, ktorý sa profesionálne venoval fotografii z divadelného prostredia. Portrétna fotografia v sebe zahŕňa objekt, ktorý spolupracuje s tvorcom fotografie, čomu sú prispôsobené aj podmienky záznamu v prvom rade dostatok svetla, aranžovaná póza a nehybnosť portrétovanej osoby. Vavro absolvoval vzdelanie v oblasti portrétovej fotografie u Václava Ševčíka v Prostějově a vzápätí nastúpil do SND ako fotograf.
Jeho práca spočívala v zázname prebiehajúcich alebo pripravovaných činohier, opier, operiet či baletu pre reklamné a propagačné účely. Dokumentoval aj scénické návrhy, kostýmy, jeho fotografiami boli dopĺňané aj panely priamo na scéne Slovenského národného divadla.
Ako fotograf profesionál fotografie nielen zhotovoval vo forme negatívu, ale v tmavej komore aj pracoval na kompletnom procese vyvolávania čiernobielych fotografií. Jeho fotografie sa zjavovali a dodnes objavujú v tlači, odborných časopisoch a publikáciách. (Zdroj Elena Blahová-Martišová)
Jozef Vavro zomrel po dlhej chorobe vo veku 71 rokov 24.9.2012 a je pochovaný na cintoríne Vrakuňa (Ružinov) v Bratislave.
Fotografia v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch bola stále založená prevažne na manuálnej zručnosti nielen práce s fotoaparátom, používania pomôcok pre prácu so svetlom, ale aj na postprocesingu, tzv. mokrej ceste spracovania výsledného obrazu. Skutoční majstri fotografie chceli mať vždy pod kontrolou každý okamih zrodu fotografie, záznamu toho, čo postrehlo vnímavé oko autora, fotoaparátu a následne malo uzrieť svetlo sveta na papieri.
Jedným z takýchto majstrov bol aj Jozef Vavro, ktorý sa profesionálne venoval fotografii z divadelného prostredia. Portrétna fotografia v sebe zahŕňa objekt, ktorý spolupracuje s tvorcom fotografie, čomu sú prispôsobené aj podmienky záznamu v prvom rade dostatok svetla, aranžovaná póza a nehybnosť portrétovanej osoby. Vavro absolvoval vzdelanie v oblasti portrétovej fotografie u Václava Ševčíka v Prostějově a vzápätí nastúpil do SND ako fotograf.
Jeho práca spočívala v zázname prebiehajúcich alebo pripravovaných činohier, opier, operiet či baletu pre reklamné a propagačné účely. Dokumentoval aj scénické návrhy, kostýmy, jeho fotografiami boli dopĺňané aj panely priamo na scéne Slovenského národného divadla.
Ako fotograf profesionál fotografie nielen zhotovoval vo forme negatívu, ale v tmavej komore aj pracoval na kompletnom procese vyvolávania čiernobielych fotografií. Jeho fotografie sa zjavovali a dodnes objavujú v tlači, odborných časopisoch a publikáciách. (Zdroj Elena Blahová-Martišová)
Jozef Vavro zomrel po dlhej chorobe vo veku 71 rokov 24.9.2012 a je pochovaný na cintoríne Vrakuňa (Ružinov) v Bratislave.
Winter Ľudovít *1.11.1870 — † 15.9.1968
Budovateľ piešťanských kúpeľov sa narodil za Rakúsko – Uhorska v meste Šahy. Pochádzal zo štyroch súrodencov. Po základnom vzdelaní sa vybral na Technickú univerzitu vo Viedni, tu však štúdium nedokončil. Späť na Slovensko ho zavolal jeho otec Alexander v roku 1890, ktorý mal v prenájme piešťanské kúpele od grófa Františka Erdődyho. Od toho momentu sa Ľudovít aktívne podieľal na ich vedení.
Po smrti jeho staršieho brata si zobral za ženu jeho manželku rodenú Schauerovú (s dvomi deťmi) a mal s ňou ešte tri deti. Následne pôvodne židovská rodina konvertovala na katolícku vieru v roku 1907, dva roky pred smrťou jeho otca Alexandra.
Po jeho skone prevzal celé vedenie piešťanských kúpeľov. Počas jeho pôsobenia boli postavené také významné budovy ako Robotnícky špitál, Kursalón – Kúpeľná dvorana (otvorená roku 1894), Kúpele Františka Jozefa (otvorené v roku 1898), Pro Patria (1916). Najväčšou jeho pýchou bol a dodnes zostáva Hotel Thermia Palace a kúpele Irma. Nasledovala stavba liečebného domu Cyril, výstavba komplexu Eden a Excelsior (dnešná Jalta), výstavba reštaurácie Červená veža a termálneho kúpaliska Eva.
Zaslúžil sa o zveľadenie mesta Piešťany, úpravu, vybudovanie a vyasfaltovanie ulíc, chodníkov, námestí i mostov cez Váh. Podiel má aj na výstavbe kanalizácie, vodovodu, regulácie toku rieky Váh a protipovodňových hrádzí.
Po znárodnení kúpeľov komunistami žil v ústraní a chudobe. Zomrel v Piešťanoch vo veku 98 rokov 15.9.1968. Pochovaný je na cintoríne na Bratislavskej ceste v Piešťanoch.
Budovateľ piešťanských kúpeľov sa narodil za Rakúsko – Uhorska v meste Šahy. Pochádzal zo štyroch súrodencov. Po základnom vzdelaní sa vybral na Technickú univerzitu vo Viedni, tu však štúdium nedokončil. Späť na Slovensko ho zavolal jeho otec Alexander v roku 1890, ktorý mal v prenájme piešťanské kúpele od grófa Františka Erdődyho. Od toho momentu sa Ľudovít aktívne podieľal na ich vedení.
Po smrti jeho staršieho brata si zobral za ženu jeho manželku rodenú Schauerovú (s dvomi deťmi) a mal s ňou ešte tri deti. Následne pôvodne židovská rodina konvertovala na katolícku vieru v roku 1907, dva roky pred smrťou jeho otca Alexandra.
Po jeho skone prevzal celé vedenie piešťanských kúpeľov. Počas jeho pôsobenia boli postavené také významné budovy ako Robotnícky špitál, Kursalón – Kúpeľná dvorana (otvorená roku 1894), Kúpele Františka Jozefa (otvorené v roku 1898), Pro Patria (1916). Najväčšou jeho pýchou bol a dodnes zostáva Hotel Thermia Palace a kúpele Irma. Nasledovala stavba liečebného domu Cyril, výstavba komplexu Eden a Excelsior (dnešná Jalta), výstavba reštaurácie Červená veža a termálneho kúpaliska Eva.
Zaslúžil sa o zveľadenie mesta Piešťany, úpravu, vybudovanie a vyasfaltovanie ulíc, chodníkov, námestí i mostov cez Váh. Podiel má aj na výstavbe kanalizácie, vodovodu, regulácie toku rieky Váh a protipovodňových hrádzí.
Po znárodnení kúpeľov komunistami žil v ústraní a chudobe. Zomrel v Piešťanoch vo veku 98 rokov 15.9.1968. Pochovaný je na cintoríne na Bratislavskej ceste v Piešťanoch.
Zdroje a literatúra
1 Ľudovít Winter. (2023, október 12). Wikipédia, Slobodná encyklopédia. Získané 19:32, september 4, 2024 z //sk.wikipedia.org/w/index.php?title=%C4%BDudov%C3%ADt_Winter&oldid=7684372.
1 Ľudovít Winter. (2023, október 12). Wikipédia, Slobodná encyklopédia. Získané 19:32, september 4, 2024 z //sk.wikipedia.org/w/index.php?title=%C4%BDudov%C3%ADt_Winter&oldid=7684372.
Zachar Karol *2.11.1852 - †22.9.1925
Narodil sa v Banskej Štiavnici. Ako osemnásťročný založil vo svojom rodisku dielňu, v ktorej časom vyrábal približne 80 druhov hlinených fajok. Remeslu sa naučil u zvolenského fajkára Eduarda Takácsa a svoje znalosti dotiahol do dokonalosti. Fajky boli v tej dobe žiadaným artiklom, ktorý sa na Slovensku rozšíril najmä v 17. storočí (o cigarách a cigaretách vtedy ešte takmer nechyrovali, tie prišli na rad začiatkom 20. storočia).
Najkvalitnejšie fajky sa vyrábali práve z pálenej hliny z okolia mesta Banská Štiavnica, ktorá bola mimoriadne kvalitná o čom svedčí aj fakt, že fajky z tejto lokality od majstra Zachara mali prívlastok „štiavničky“.
Svoje meno si rýchlo získali najskôr na Slovensku, potom vo Viedni a následne sa exportovali na nemecký, taliansky, anglický, ruský, ale aj kanadský, mexický, egyptský či americký trh. Jeden zamestnanec vedel denne vyprodukovať až sedemdesiat fajok a za celú existenciu dielne sa odhaduje jej produkcia na viac ako 10 miliónov kusov.
Dielňa pretrvala až do roku 1959, teda fungovala takmer nepretržite 89 rokov, aj keď jej zakladateľ zomrel vo veku 73 rokov dňa 22.9.1925. Pochovaný je v rodnej Banskej Štiavnici na cintoríne Frauenberg.
Narodil sa v Banskej Štiavnici. Ako osemnásťročný založil vo svojom rodisku dielňu, v ktorej časom vyrábal približne 80 druhov hlinených fajok. Remeslu sa naučil u zvolenského fajkára Eduarda Takácsa a svoje znalosti dotiahol do dokonalosti. Fajky boli v tej dobe žiadaným artiklom, ktorý sa na Slovensku rozšíril najmä v 17. storočí (o cigarách a cigaretách vtedy ešte takmer nechyrovali, tie prišli na rad začiatkom 20. storočia).
Najkvalitnejšie fajky sa vyrábali práve z pálenej hliny z okolia mesta Banská Štiavnica, ktorá bola mimoriadne kvalitná o čom svedčí aj fakt, že fajky z tejto lokality od majstra Zachara mali prívlastok „štiavničky“.
Svoje meno si rýchlo získali najskôr na Slovensku, potom vo Viedni a následne sa exportovali na nemecký, taliansky, anglický, ruský, ale aj kanadský, mexický, egyptský či americký trh. Jeden zamestnanec vedel denne vyprodukovať až sedemdesiat fajok a za celú existenciu dielne sa odhaduje jej produkcia na viac ako 10 miliónov kusov.
Dielňa pretrvala až do roku 1959, teda fungovala takmer nepretržite 89 rokov, aj keď jej zakladateľ zomrel vo veku 73 rokov dňa 22.9.1925. Pochovaný je v rodnej Banskej Štiavnici na cintoríne Frauenberg.
Poznámka
Na tomto mieste si môžeme tiež pripomenúť osobnosti u ktorých nám chýbajú bližšie informácie. Či už životopisné údaje, alebo informácie o mieste ich posledného odpočinku. Ak máte potrebné údaje, alebo aj link na stránku kde ich získať, pošlite nám ich (v prípade záujmu zverejníme aj vaše meno). Adresa redakcie: pohrebnictvo@pohrebnictvo.sk
Huťan Martin.*7.10.1951 — † 8.6.2012.cintorín Slávičie údolie, Bratislava
Korkoš Ludwik *17.1.1928 — † 24.12.1992 Slávičie údolie, Bratislava
Kostrová Bendová Krista *27.1.1923 — † 27.1.1988 Slávičie údolie, Bratislava
Chmúrny Daniel *28.5.1926 † 25.9.1998 Vrakuňa - Ružinov, Bratislava
Thurzo Igor *5.4.1884 † 7.9.1926 Národný cintorín, Martin
Huťan Martin.*7.10.1951 — † 8.6.2012.cintorín Slávičie údolie, Bratislava
Korkoš Ludwik *17.1.1928 — † 24.12.1992 Slávičie údolie, Bratislava
Kostrová Bendová Krista *27.1.1923 — † 27.1.1988 Slávičie údolie, Bratislava
Chmúrny Daniel *28.5.1926 † 25.9.1998 Vrakuňa - Ružinov, Bratislava
Thurzo Igor *5.4.1884 † 7.9.1926 Národný cintorín, Martin
Ak máte aj vy vo vašom okolí na cintoríne pochovanú významnú osobnosť, pošlite nám jej údaje a foto miesta posledného odpočinku (v čo najväčšej kvalite aj s vaším menom, ktoré zverejníme pri publikovaní vašej fotografie). Adresa redakcie: pohrebnictvo@pohrebnictvo.sk
V prípade použitia fotografie z článku rešpektujte prosím autorské práva a pod foto uveďte minimálne zdroj www.pohrebnictvo.sk (alebo priamy link na článok) a meno autora fotografie.
Text a fotografie Pavel Ondera © Slovenské pohrebníctvo
publikované na portáli SP net 08. 2024
V prípade použitia fotografie z článku rešpektujte prosím autorské práva a pod foto uveďte minimálne zdroj www.pohrebnictvo.sk (alebo priamy link na článok) a meno autora fotografie.
Text a fotografie Pavel Ondera © Slovenské pohrebníctvo
publikované na portáli SP net 08. 2024
Rýchle hľadanie
Alexy Janko *25.1.1894 — † 22.9.1970 cintorín Slávičie údolie, Bratislava
Dibarbora František *19.11.1916 — † 4.9.1987 Urnový háj pri Krematóriu, Bratislava
Holoubek Ladislav *13.8.1913 — † 4.9.1994 cintorín Slávičie údolie, Bratislava
Horov Pavol *25.5.1914 — † 29.9.1975 Urnový háj pri Krematóriu, Bratislava
Kocianová Jana *8.6.1946 — † 23.9.2018 Ondrejský cintorín, Bratislava
Vavro Jozef *2.5.1941 — † 24.9.2012 cintorín Vrakuňa-Ružinov, Bratislava
Winter Ľudovít *1.11.1870 — † 15.9.1968 Na Bratislavskej ceste Piešťany
Zachar Karol *2.11.1852 — † 22.9.1925 cintorín Frauenberg Banská Štiavnica
Späť na tému Výročia
