Šarmantná špiónka
Devätnásteho októbra uplynie sto rokov od narodenia držiteľky americkej Bronzovej hviezdy za hrdinstvo, „slovenskej Mata Hari“, Márie Gulovičovej (1921 – 2009).
Protifašistický odboj Slovákov
Vlna odporu proti kolaborantskej vláde Jozefa Tisa sa zdvihla vlastne už v prvých dňoch existencie novovzniknutého slovenského štátu. Išlo však skôr o hrdinstvo jednotlivcov a odvahu partizánskych skupín, než o masové prejavy nesúhlasu s vládnou politikou.
Skutočne zlomovou udalosťou protifašistického odboja na Slovensku bolo až Slovenské národné povstanie (ďalej len SNP) z roku 1944, ktoré dokázalo pod heslom boja proti nemeckej okupácii mobilizovať celé zástupy Slovákov.
Historik Ivan A. Petranský v knihe Slovenské dejiny od úsvitu po súčasnosť odhaduje, že v SNP bojovalo približne 50 000 príslušníkov povstaleckej 1. československej armády a zhruba 12 000 partizánov, z ktorých boli asi tri štvrtiny Slováci, a zvyšok tvorili príslušníci iných národov – hlavne Rusi, Česi a Francúzi. Povstalcom pritom pomáhal veľký počet civilných obyvateľov, vďaka čomu povstanie nadobudlo celonárodný rozmer.
Napriek výčinom niektorých partizánov, ktorí sa vybúrili predovšetkým na civilnom obyvateľstve nemeckej národnosti, je aj táto bojová akcia udalosťou, na ktorú môžeme byť právom hrdí. Bez SNP by Slovákov vnímal svet ako verných spojencov Adolfa Hitlera a v neposlednom rade tiež ako zbabelcov neschopných postaviť sa za práva prenasledovaných krajanov.
Oporou protifašistického odboja bola aj učiteľka, prekladateľka a agentka britskej a americkej spravodajskej služby Mária Gulovičová.
Protifašistický odboj Slovákov
Vlna odporu proti kolaborantskej vláde Jozefa Tisa sa zdvihla vlastne už v prvých dňoch existencie novovzniknutého slovenského štátu. Išlo však skôr o hrdinstvo jednotlivcov a odvahu partizánskych skupín, než o masové prejavy nesúhlasu s vládnou politikou.
Skutočne zlomovou udalosťou protifašistického odboja na Slovensku bolo až Slovenské národné povstanie (ďalej len SNP) z roku 1944, ktoré dokázalo pod heslom boja proti nemeckej okupácii mobilizovať celé zástupy Slovákov.
Historik Ivan A. Petranský v knihe Slovenské dejiny od úsvitu po súčasnosť odhaduje, že v SNP bojovalo približne 50 000 príslušníkov povstaleckej 1. československej armády a zhruba 12 000 partizánov, z ktorých boli asi tri štvrtiny Slováci, a zvyšok tvorili príslušníci iných národov – hlavne Rusi, Česi a Francúzi. Povstalcom pritom pomáhal veľký počet civilných obyvateľov, vďaka čomu povstanie nadobudlo celonárodný rozmer.
Napriek výčinom niektorých partizánov, ktorí sa vybúrili predovšetkým na civilnom obyvateľstve nemeckej národnosti, je aj táto bojová akcia udalosťou, na ktorú môžeme byť právom hrdí. Bez SNP by Slovákov vnímal svet ako verných spojencov Adolfa Hitlera a v neposlednom rade tiež ako zbabelcov neschopných postaviť sa za práva prenasledovaných krajanov.
Oporou protifašistického odboja bola aj učiteľka, prekladateľka a agentka britskej a americkej spravodajskej služby Mária Gulovičová.
„Slovenská Mata Hari“ Mária Gulovičová
Mária Gulovičová sa narodila 19. októbra 1921 vo východoslovenskej obci Jakubany. Jej otec bol gréckokatolícky kňaz a matka učiteľka.
Študovala na Gréckokatolíckom lýceu v Prešove a od roku 1940 pracovala ako učiteľka v Jarabine (okres Stará Ľubovňa) a neskôr v mestečku Hriňová (okres Detva).
V roku 1944 ukryla v budove základnej školy v Hriňovej sestru svojho židovského priateľa Júliusa Goldbergera a jej malého syna, čo sa jej stalo takmer osudným. Ktosi ju udal a pred popravou ju zachránila doslova iba náhoda - dôstojník Milan Polák, ktorý ju vypočúval, bol členom protifašistického odboja.
Polák našiel žene a jej synovi lepší úkryt, na oplátku však chcel od Gulovičovej, aby sa stala kuriérkou antifašistov. Gulovičová ponuku prijala, a tak začala jej kariéra špiónky.
Po tom, čo splnila prvú dôležitú úlohu, keď pomocou flirtovania s nemeckým dôstojníkom prepašovala krátkovlnnú vysielačku vo vlaku, začala pomáhať protifašistickým bojovníkom ako prekladateľka, keďže popri rodnej reči ovládala štyri cudzie jazyky (ruštinu, maďarčinu, nemčinu a angličtinu).
V rámci prekladateľskej služby najprv spolupracovala so sovietskou vojenskou rozviedkou, neskôr prekladala pre americkú vojenskú spravodajskú službu Office of Strategic Services (Úrad strategických služieb, ďalej len: OSS) a spolupracovala tiež s britskou Secret Intelligence Service (Tajná spravodajská služba, ďalej len SIS).
Po potlačení SNP dostala za úlohu sprevádzať Britov a Američanov, ktorí prišli pomáhať Slovákom v boji proti fašizmu ešte pred vypuknutím povstania. Išlo o viac ako tucet vojakov, niekoľko agentov OSS a amerického novinára Joa Mortona.
A hoci prechádzať s tak početnou skupinou cez nepriateľmi obsadené územie rozhodne nebolo jednoduché, Gulovičová spočiatku misiu zvládala s nadhľadom a na zabezpečenie bezproblémového prechodu cez nepriateľské územie uprostred tuhej zimy v Nízkych Tatrách využívala svoj dôvtip a šarm, podobne ako to počas prvej svetovej vojny robila holandská tanečnica, špiónka Mata Hari. Mladú Slovenku a jej chránencov často zachránila iba schopnosť votrieť sa do priazne nepriateľa a zmiasť ho účinkom „ženských zbraní“. So svojou krásnou tvárou, bezchybnou štíhlou postavou a dokonalou nemčinou totiž vedela poblázniť hlavu nielen radovým vojakom, ale aj vysoko postaveným dôstojníkom. Keď sa však s dvoma Britmi a dvoma Američanmi vydala hľadať hľadať potravu a zdravotnícke potreby, jej spolubojovníkov (vrátane reportéra Mortona) zajali členovia nemeckej špeciálnej jednotky Abwehrgruppe 218, známej ako Edelweiss (t. j. Plesnivec), pričom všetkých zajatcov neskôr popravili.
Napokon sa jej v spoločnosti štyroch preživších cudzincov podarilo dostať k frontovej línii v blízkosti Sovietov. V marci 1945 sa dostala do Bukurešti, odkiaľ ju poslali do centrály OSS v Taliansku a neskôr zakotvila v Prahe, kde pracovala ako tlmočníčka pre OSS. Následne emigrovala do USA, kde študovala na vysokej škole Vassar College v meste Poughkeepsie (štát New York), a po získaní amerického občianstva v roku 1952 pracovala ako realitná maklérka v Kalifornii. Emigráciou sa de facto vyhla perzekúciám, ktoré by ju s najvyššou pravdepodobnosťou postihli, pretože vtedajšia vládna moc posielala českých a slovenských vojakov bojujúcich v zahraničných jednotkách do väzenia alebo im ukladala trest v podobe ťažkých a nebezpečných nútených prác.
Komunistické represálie ale zasiahli Máriinu rodinu v roku 1950, keď jej otec odmietol konvertovať na pravoslávnu vieru, za čo bol odsúdený na dva roky nútených prác a jeho manželka sa spolu so štyrmi dcérami musela vysťahovať z fary.
V Spojených štátoch amerických sa Gulovičová dva razy vydala a so svojím prvým manželom mala dve deti.
Za svoju svoju hrdinskú službu agentky OSS a SIS v nacistami okupovanom teritóriu získala v roku 1946 od americkej vlády štátne ocenenie Bronzová hviezda. Toto vyznamenanie udeľovali ozbrojené sily Spojených štátov amerických odvážnym vojakom a civilistom, ktorí slúžili po boku príslušníkov americkej armády od roku 1944. Dostal ho napríklad aj generál americkej armády George S. Patton, herec Henry Fonda, ktorý počas druhej svetovej vojny tri roky slúžil v americkom námorníctve a za to, že čitateľom sprostredkoval živý obraz hrôz vojny bol Bronzovou hviezdou ocenený aj držiteľ nobelovej ceny za literatúru a účastník vylodenia v Normandii, Ernest Hemingway.
O Gulovičovú tiež prejavila záujem zahraničná tlač a priestor jej poskytla aj americká televízia. Okrem toho o nej v USA vyšli dve knihy – World War II: OSS Tragedy in Slovakia (Druhá svetová vojna: Tragédia OSS na Slovensku, 2002, v roku 2004 vyšiel slovenský preklad), ktorú napísal americký spisovateľ Jim Downs, a kniha Maria Gulovich: OSS Heroine of World War II: The Schoolteacher Who Saved American Lives in Slovakia (Mária Gulovičová: Hrdina OSS z druhej svetovej vojny: Učiteľka, ktorá zachránila americké životy, 2008) z dielne americkej autorky Sonye N. Jasonovej.
Na Slovensku sa dočkala iba pomerne skromného uznania v podobe niekoľkých článkov venovaných jej osobnosti a krátkeho filmu Mária (réžia Jonáš Karásek a Marika Beňadik Majorová, RTVS, 2014), kde Gulovičovú stvárnila speváčka Celeste Buckingham. Až do pádu komunistického režimu v roku 1989 sa však o odvážnej Slovenke v službách zahraničných mocností nesmelo hovoriť.
Mária Gulovičová zomrela na rakovinu hrubého čreva 25. septembra 2009 vo veku osemdesiatsedem rokov.
Mária Gulovičová sa narodila 19. októbra 1921 vo východoslovenskej obci Jakubany. Jej otec bol gréckokatolícky kňaz a matka učiteľka.
Študovala na Gréckokatolíckom lýceu v Prešove a od roku 1940 pracovala ako učiteľka v Jarabine (okres Stará Ľubovňa) a neskôr v mestečku Hriňová (okres Detva).
V roku 1944 ukryla v budove základnej školy v Hriňovej sestru svojho židovského priateľa Júliusa Goldbergera a jej malého syna, čo sa jej stalo takmer osudným. Ktosi ju udal a pred popravou ju zachránila doslova iba náhoda - dôstojník Milan Polák, ktorý ju vypočúval, bol členom protifašistického odboja.
Polák našiel žene a jej synovi lepší úkryt, na oplátku však chcel od Gulovičovej, aby sa stala kuriérkou antifašistov. Gulovičová ponuku prijala, a tak začala jej kariéra špiónky.
Po tom, čo splnila prvú dôležitú úlohu, keď pomocou flirtovania s nemeckým dôstojníkom prepašovala krátkovlnnú vysielačku vo vlaku, začala pomáhať protifašistickým bojovníkom ako prekladateľka, keďže popri rodnej reči ovládala štyri cudzie jazyky (ruštinu, maďarčinu, nemčinu a angličtinu).
V rámci prekladateľskej služby najprv spolupracovala so sovietskou vojenskou rozviedkou, neskôr prekladala pre americkú vojenskú spravodajskú službu Office of Strategic Services (Úrad strategických služieb, ďalej len: OSS) a spolupracovala tiež s britskou Secret Intelligence Service (Tajná spravodajská služba, ďalej len SIS).
Po potlačení SNP dostala za úlohu sprevádzať Britov a Američanov, ktorí prišli pomáhať Slovákom v boji proti fašizmu ešte pred vypuknutím povstania. Išlo o viac ako tucet vojakov, niekoľko agentov OSS a amerického novinára Joa Mortona.
A hoci prechádzať s tak početnou skupinou cez nepriateľmi obsadené územie rozhodne nebolo jednoduché, Gulovičová spočiatku misiu zvládala s nadhľadom a na zabezpečenie bezproblémového prechodu cez nepriateľské územie uprostred tuhej zimy v Nízkych Tatrách využívala svoj dôvtip a šarm, podobne ako to počas prvej svetovej vojny robila holandská tanečnica, špiónka Mata Hari. Mladú Slovenku a jej chránencov často zachránila iba schopnosť votrieť sa do priazne nepriateľa a zmiasť ho účinkom „ženských zbraní“. So svojou krásnou tvárou, bezchybnou štíhlou postavou a dokonalou nemčinou totiž vedela poblázniť hlavu nielen radovým vojakom, ale aj vysoko postaveným dôstojníkom. Keď sa však s dvoma Britmi a dvoma Američanmi vydala hľadať hľadať potravu a zdravotnícke potreby, jej spolubojovníkov (vrátane reportéra Mortona) zajali členovia nemeckej špeciálnej jednotky Abwehrgruppe 218, známej ako Edelweiss (t. j. Plesnivec), pričom všetkých zajatcov neskôr popravili.
Napokon sa jej v spoločnosti štyroch preživších cudzincov podarilo dostať k frontovej línii v blízkosti Sovietov. V marci 1945 sa dostala do Bukurešti, odkiaľ ju poslali do centrály OSS v Taliansku a neskôr zakotvila v Prahe, kde pracovala ako tlmočníčka pre OSS. Následne emigrovala do USA, kde študovala na vysokej škole Vassar College v meste Poughkeepsie (štát New York), a po získaní amerického občianstva v roku 1952 pracovala ako realitná maklérka v Kalifornii. Emigráciou sa de facto vyhla perzekúciám, ktoré by ju s najvyššou pravdepodobnosťou postihli, pretože vtedajšia vládna moc posielala českých a slovenských vojakov bojujúcich v zahraničných jednotkách do väzenia alebo im ukladala trest v podobe ťažkých a nebezpečných nútených prác.
Komunistické represálie ale zasiahli Máriinu rodinu v roku 1950, keď jej otec odmietol konvertovať na pravoslávnu vieru, za čo bol odsúdený na dva roky nútených prác a jeho manželka sa spolu so štyrmi dcérami musela vysťahovať z fary.
V Spojených štátoch amerických sa Gulovičová dva razy vydala a so svojím prvým manželom mala dve deti.
Za svoju svoju hrdinskú službu agentky OSS a SIS v nacistami okupovanom teritóriu získala v roku 1946 od americkej vlády štátne ocenenie Bronzová hviezda. Toto vyznamenanie udeľovali ozbrojené sily Spojených štátov amerických odvážnym vojakom a civilistom, ktorí slúžili po boku príslušníkov americkej armády od roku 1944. Dostal ho napríklad aj generál americkej armády George S. Patton, herec Henry Fonda, ktorý počas druhej svetovej vojny tri roky slúžil v americkom námorníctve a za to, že čitateľom sprostredkoval živý obraz hrôz vojny bol Bronzovou hviezdou ocenený aj držiteľ nobelovej ceny za literatúru a účastník vylodenia v Normandii, Ernest Hemingway.
O Gulovičovú tiež prejavila záujem zahraničná tlač a priestor jej poskytla aj americká televízia. Okrem toho o nej v USA vyšli dve knihy – World War II: OSS Tragedy in Slovakia (Druhá svetová vojna: Tragédia OSS na Slovensku, 2002, v roku 2004 vyšiel slovenský preklad), ktorú napísal americký spisovateľ Jim Downs, a kniha Maria Gulovich: OSS Heroine of World War II: The Schoolteacher Who Saved American Lives in Slovakia (Mária Gulovičová: Hrdina OSS z druhej svetovej vojny: Učiteľka, ktorá zachránila americké životy, 2008) z dielne americkej autorky Sonye N. Jasonovej.
Na Slovensku sa dočkala iba pomerne skromného uznania v podobe niekoľkých článkov venovaných jej osobnosti a krátkeho filmu Mária (réžia Jonáš Karásek a Marika Beňadik Majorová, RTVS, 2014), kde Gulovičovú stvárnila speváčka Celeste Buckingham. Až do pádu komunistického režimu v roku 1989 sa však o odvážnej Slovenke v službách zahraničných mocností nesmelo hovoriť.
Mária Gulovičová zomrela na rakovinu hrubého čreva 25. septembra 2009 vo veku osemdesiatsedem rokov.
Pozrite si fotogalériu pod článkom od autora článku
Popisky k fotografiám dole pod foto
Späť na tému Z histórie
