Rusínske rituály pochovávania
Rusíni patria ku kresťanom gréckokatolíckeho a pravoslávneho vierovyznania východného obradu s historickou staroslovanskou liturgiou. Kompaktnejšie Rusíni žijú v Karpatoch, teda aj na území severovýchodného Slovenska a v susedných štátoch (Poľsko, Ukrajina, Rumunsko). O tom, aké sú rusínske rituály pochovávania hovorí PhDr. Oľga Glosíková, DrSc., riaditeľka SNM – Múzea rusínskej kultúry v Prešove.
Súdržnosť v neľahkých chvíľach
Na rusínskom vidieku, v rusínskych rodinách stále prevláda súdržnosť členov blízkej aj vzdialenej rodiny, susedov, ktorí si vzájomne pomáhajú, lebo sa zvykne hovoriť: „Kým príbuzní v núdzi dobehnú svojej rodine na pomoc, susedia im už dávno pomohli“ alebo inač vyjadrené „najbližšou rodinou v núdzi sú susedia“. Medzi Rusínmi taktiež platí – „jedna dedina, to je veľká rodina“ – to sa premieta do každodenného života spojeného s prežívaním radostí či starostí. Z kulturologického hľadiská rusínske rituály pochovávania sú veľmi rozmanité a dôstojné, v podstate rešpektujúce rusínske kultúrne tradície a hodnoty kontinuálne pretrvávajúce od dávnej minulosti a premietajúce sa do každodennej súčasnosti. V tejto súvislosti naozaj platí: „každá rodina, každá dedina, každá dolina (okres) je v tradíciách iná“.
Spoveď chorého z hriechov
Posledné chvíle ťažko chorého člena rusínskej rodiny sú vnímané s plnou vážnosťou, neustálou pozornosťou od hľadania možnej pomoci ako vyzdravieť až po prípravu na rozlúčku s týmto svetom. Najbližšia rodina pozve popa (svjaščenika, kňaza) ku chorému a spolu sa modlia, potom nasleduje spoveď chorého z hriechov, prijatie pomazania, aby „nastalo uľahčenie na jeho duši“. V minulosti aj v súčasnosti vo väčšine dedín, kde žije rusínske obyvateľstvo sa zomierajúcemu dala do rúk horiaca sviečka, aby mu svietila pri hľadaní správnej cesty z tohto sveta. Ak zomierajúci už nieje schopný podržať horiacu sviečku, drží ju príbuzný, aby aspoň takým spôsobom mu bol nápomocný v najťažšej chvíli. Dôležitú úlohu u Rusínov zohráva samotný čas – ak sa zomierajúci dlho trápi po spovedi, dedinčania to pripisujú očisteniu jeho hriešnej duše ešte na tomto svete, aby sa mohla po smrti dostať do neba. Rodina sa skôr prikláňa k názoru, že na tomto svete zomierajúci má ešte nedokončené dôležité veci.
Zakrývajú sa zrkadlá v dome
V nedávnej minulosti rusínski predkovia verili, ba vo väčšine rodín dodnes veria, že mŕtvemu je potrebné v prvom rade zatlačiť oči, podviazať bradu, aby v krátkom čase nikto ďalší v tomto dome nezomrel. Ak zomierajúci odchádza na druhý svet „s úsmevom v obličaji“, tak sa očakáva, že ďalší kto z dedinčanov zomrie, bude niekto mladý. Ďalším krokom je, že príbuzní v celom dome zastavujú hodiny, zakrývajú zrkadlá, sklenené tabule, aby mŕtvy už nemohol nahliadnuť do domu, aby sa v budúcnosti v dome nezjavovali žiadne prízraky. Po týchto úkonoch najbližší príbuzní umývajú a obliekajú mŕtve telo do najnovších šiat – tak tomu je v súčasnosti no v minulosti, keď obyvateľstvo žilo vo veľkej biede, mŕtvemu obliekali obnosené šaty, novšie sa v rodine dedili. V niektorých lokalitách mŕtvemu neobúvajú topánky v iných zasa áno, aby po druhom svete nebožtík nechodil bosý.
Rakva na najdôstojnejšom mieste
Oblečené mŕtve telo sa kládlo na posteľ a keď už bola zhotovená rakva, vystlali ju senom či slamou a prikryli bielym plátnom. Na plátno položili vankúš navlečený do bielej obliečky – až vtedy sa mohlo do nej premiestniť telo mŕtveho. Rakva sa umiestnila na najdôstojnejšom mieste v dome – uprostred prázdnej prednej izby, zvyčajne na dve lavice vedľa seba, prikryté bielou plachtou – aby bolo dosť miesta pre trúchliacu rodinu. Na prsia mŕtvemu sa kladú sväté obrázky Isusa Christa i Bohorodičky, modlitebná knižka ako najmilšia vec, v ktorej je ofera (posvätená proskurka). Ruženec je zvyčajne obtočený okolo rúk. V minulosti, keď modlitebné knihy boli zriedkavé a vzácne, boli predmetom dedenia aj niekoľkých po sebe nasledujúcich generácií (a preto do nich na prázdne miesta zapisovali najdôležitejšie informácie – dátumy narodenia, kúpy, predaja či dedenie hmotného majetku, dátumy sobášov, úmrtí atď.), mŕtvemu do rúk dávali bielu vreckovku. Bolo pomerne častým javom, že medzi obľúbenými vecami v rakve boli fajky, tabak, cigarety, alkohol, u žien to boli obľúbené šatky ako prikrývky hlavy väčšinou darované od manžela a podobne. Rusíni do hrobu nedávali mŕtvemu zlaté veci či iné cennosti, aby hrob nebol predmetom záujmu vykrádačov hrobov, a tak mŕtvy mal zabezpečený posmrtný pokoj.
Čo kraj - to iné pohrebné zvyky
V blízkosti Svidníka, čiastočne aj Bardejova, ale aj v iných lokalitách kde žijú rusínske rodiny, sa praktizuje rituál vyplácania zosnulého za to čo dobré urobil na tomto svete. Z rúk najstaršieho rodinného príslušníka ostatná blízka rodina dostáva drobné mince a pri lúčení sa zo zosnulým dáva ich do rakve. V iných rusínskych lokalitách, napríklad v okolí Starej Ľubovne, sa peniaze dávajú zosnulému, aby mal na prepravu sprievodcovi jeho duše na druhý svet. Zosnulého pochovávajú na tretí deň. Tri razy denne mu vyzváňajú všetky kostolné zvony a oznamujú dedinčanom, že niekto zomrel a že sa nesmú za tri dni zabávať, robiť svadby a krstiť novorodeniatka, lebo ľudia na počesť ktorých sa usporiadajú veselé obrady v ďalšom svojom živote nebudú šťastní. V niektorých rusínskych dedinách veria, že vyzváňanie kostolných zvonov nedovolí priblížiť sa čertovi k zosnulému a ukradnúť jeho dušu, iní zasa veria v to, že vyzváňanie zvonov upozorňuje svätého Petra pri nebeskej bráne, že duša zosnulého hľadá cestu do neba, aby otvoril bránu a nedovolil satanovi ukradnúť dušu čakajúcu pri nebeskej bráne.
Pripravený hrob sa zakrýva
Zosnulý nikdy v izbe nezostáva sám. Každý podvečer rodina a známi prichádzajú k rakve zasvietiť sviečku a pomodliť sa. Pritom sa často spomína aj na veselé chvíle strávené počas jeho života – je to snaha potlačiť prejavy žiaľu u príbuzných. Mnohí Rusíni veria, že duša opúšťa svoje telo až počas pohrebu, preto hovoria s ním, neotvárajú okná a do pohrebu nezametajú v dome, aby duša neodletela alebo nebola vymetená a vynesená z domu. V každej rusínskej dedine sa na druhý deň ide na cintorín vybrať miesto na hrob a pripraviť ho. Hĺbením hrobu sú väčšinou poverené osoby v obci, alebo príbuzní. Pripravený hrob sa na noc zakrýva, lebo Rusíni veria, že za veľmi krátky čas by niekto ďalší zomrel v obci a znovu by sa musel kopať hrob. Aj počas dňa sa rodina modlí pri stole, na ktorom je horiaca sviečka, občerstvenie a číta sa Psaltyr.
Pozostalí sa modlia tri dni
Modlenie počas troch dní pokračuje až do rána. V obciach, kde žije rusínske obyvateľstvo sa buď v predvečer pohrebu alebo v skorých ranných hodinách zvolávajú občania na pohreb. V deň pohrebu prichádza pop – svjaščenik do dvora zosnulého oblečený v čiernych rizoch (habite). Muži vpredu nesú kríž, kostolné zástavy väčšinou čiernej, bielej a fialovej farby, ktoré symbolizujú akt Vzkriesenia. Do domu vchádza pop, muž nesúci kríž, na ktorom je uviazaná čierna mašľa a kantor. Po príchode do prednej izby k zosnulému pop kadidlom „okurí“ rakvu, aby sa modlitby za zomrelého dostali na prestol Boží a pokračuje v slúžení panachidy počas ktorej je telo nebožtíka zakryté bielou plachtou. Sú rusínske obce, na ktorých je zaužívané robiť zosnulému na plachte otvor v časti obličaja do tvaru kríža so zahnutou kosoštvorcovou úpravou.
Do rakvy pribijú tri klince
Po odslúžení panachidy pop pokropí rakvu s telom zosnulého svätenou vodou, položia na rakvu vrchný priklop a tromi klincami ho pribijú, čo symbolizuje „razpijatie Isusa Christa na kríži tiež troma klincami“. Svätenou vodou sa rakva kropí za pomoci malej zviazanej kytičky zo stále zeleného barvinku, symbolizujúceho večný život a želanie očistenie duše mŕtveho na „Božom súde“.
Nasleduje vynášanie rakvy na dvor cez prahy domu. Nad každým prahom sa zastavia a s dnom rakvy sa tri razy dotknú prahu, čo symbolizuje želanie, aby sa mŕtvy už nikdy nevracal a neprekračoval prahy toho domu. Po vynesení rakvy na dvor pokračuje pohrebný obrad „propoviďami“, lúčením sa od najbližšej rodiny a susedov za sprievodu pohrebných cirkevných piesní východného obradu, horiacich sviečok, modlitieb, bozkávania „raspjatia“ – posledného rozlúčkového bozku prítomných na pohrebnom obrade zo zosnulým a celý obrad je sprevádzaný srdcervúcim plačom príbuzných.
Rituály smútočného sprievodu
Zvonenie cerkovných zvonov a spev kresťanských pohrebných piesní východného obradu sprevádza smútočný sprievod do cerkvi (tak gréckokatolíci a pravoslávni veriaci nazývajú svoje chrámy, u rímskokatolíckych veriacich sú to kostoly). Na čele smútočného sprievodu kráča starší chlapec alebo mladší muž s krížom – ako znakom spasenia, za ním kráča pop, kostolník nesúci kadilo, za nimi školopovinné dievčatá zoradené v dvojiciach za sebou nesúce vence, smútočné kytice. Za nimi nesú alebo vezú rakvu a po jej bokoch kráčajú chlapi nesúci kostolné zástavy. Tesne za rakvou kráča najbližšia rodina, potom ďalšia rodina, susedia, známi. Rakvu prenášajú mladší muži z rodiny.
Dom nesmie ostať prázdny
Hneď po odchode smútočného sprievodu z dvora, v dome sa pootvárajú všetky okná, dvere a provizórny obradný stôl stojaci na dvore sa obracia horeznačky – aby duša mŕtveho neostala v dome. U všetkých Rusínov tento pohrebný rituál je jednotný, to znamená, že dom nesmie ostať prázdny – zvyčajne v ňom ostáva niekto starší, skúsenejší z rodiny. Po príchode do cerkvi sa rakva umiestňuje do prostriedku, okolo nej v svietnikoch na vysokých podstavcoch horia sviečky a pokračuje svätá liturgia za pokoj duše nebožtíka. Po obradoch v cerkvi smútočný sprievod za podpory zvukov všetkých cerkovných zvonov, spevu pohrebných piesní, čítania svätého písma odchádza dôstojným krokom a niekoľkými zastaveniami (aby si chlapi oddýchli alebo sa vymenili pri nesení rakvy) na cintorín.
Do hrobu žiadne živé kvety
Po príchode na cintorín sa rakva kladie na pripravené dva preklady umiestnené nad hrobom. Po krátkom obrade ju dávajú do hrobu nohami smerom na východ a hlavou na západ. Mnohí Rusíni veria tomu, že do hrobu ani na rakvu sa nesmú dávať živé kvety, lebo v obci budú umierať mladí ľudia. Po oboch bokoch hrobu pop – svjaščenik lopatou urobí kríž na znak uzamknutia hrobu až do druhého príchodu „Hospoda“ (Pána), vysype popol z kadila, hodí rozlúčkový zoznam čítaný na dvore domu, bielu vreckovku, ktorou sa utieral kríž počas obradu, vyleje svätenú vodu, barvinok, a v niektorých rusínskych obciach napr. v okolí Svidníka hádžu do hrobu tanier používaný v rámci pohrebného obradu tak, aby sa o rakvu rozbil.
Po obrade nasleduje kar
V závere obradu sa prítomní modlia za zosnulých a pochovaných na danom cintoríne a na znak žiaľu a rozlúčky do hrobu hádžu malú hrudu zeme. V mnohých rusínskych obciach je zaužívané, že prítomní na pohrebe, po vyjadrení sústrasti pozostalej rodine sa rozchádzajú k hrobom svojich zosnulých, modlia sa a postupne odchádzajú domov a blízka rodina spolu s popom odchádza na kar. Ten začína spoločným modlením sa nahlas, pokračuje hostinou a v závere zaspievajú zosnulému známu pieseň „Vičnaja pamjať“ a pre prítomných sa zaspieva „Mnohaja lita“. Rodina po trojdňovom bdení si ide odpočinúť, lebo v poobedňajších hodinách sa najbližšia rodina schádza k modlitbám nad už upraveným hrobom (poukladané vence, kytice).
Na tretí deň sväté liturgie
Po pohrebe celú noc v prednej izbe, kde ležal zosnulý svieti svetlo a horí sviečka. Na stole je položený kúsok chleba, v niektorých rusínskych rodinách nalievajú do štamperlíka alkohol, na stole je položený aj tanier so svätenou vodou a uterák – všetko je pripravené pre posledný príchod zosnulého, ak by bol hladný a smädný a aby sa mohol umyť a poutierať. Za zomrelými Rusínmi konajú sväté liturgie a to na tretí deň po úmrtí (v čase pohrebu), takzvané „tretiny“ (v daný deň sa mení tvar zomrelého ako veriaceho kresťana v „Tridnevnoje Voskresenie“, mŕtvy praktizoval počas života tri cností a to vieru, nádej a lásku. Potom nasledujú „devätiny“ alebo tzv. týždňová bohoslužba (liturgia) – ten deň je začiatkom rozkladu tela mŕtveho, Rusíni veria, že okrem srdca. V modlitbách prosia Boha, aby spasil dušu zosnulého a prijal ju do raja.
Čierny odev sa nosí rok
„Štyridsaťdňová liturgia“ pre zosnulého – Rusíni veria, že v ten deň sa začína rozkladať aj srdce zosnulého. Príbuzní už počas pohrebu sú poobliekaní v čiernom a najbližšia rodina „černinu“ nosí celý rok (hlavne ženy nosili čierne oblečenie za manželom, otcom, matkou, synom, dcérou; za bratom, sestrou, svokrovcami – pol roka; za švagrom, švagrinou, ujom, ujčinou, tetou – 40 dní; bratrancami, sesternicami jeden týždeň). V minulosti Rusíni nechodili v čiernom, táto zmena sa ujala a zjednotila vo všetkých lokalitách až po druhej svetovej vojne. Po roku sa koná bohoslužba za zosnulým za prítomnosti príbuzných, a tým sa končí pre najbližších príbuzných nosenie odevu čiernej farby. Počas života príbuzní udržiavajú hrob, chodia sa modliť, zapáliť sviečky, prinášajú kvety, a to nielen na sviatok zosnulých. Patričná pozornosť sa venuje aj udržiavaniu cintorínov.
Zuzana Voštenáková
© Slovenské pohrebníctvo
Súdržnosť v neľahkých chvíľach
Na rusínskom vidieku, v rusínskych rodinách stále prevláda súdržnosť členov blízkej aj vzdialenej rodiny, susedov, ktorí si vzájomne pomáhajú, lebo sa zvykne hovoriť: „Kým príbuzní v núdzi dobehnú svojej rodine na pomoc, susedia im už dávno pomohli“ alebo inač vyjadrené „najbližšou rodinou v núdzi sú susedia“. Medzi Rusínmi taktiež platí – „jedna dedina, to je veľká rodina“ – to sa premieta do každodenného života spojeného s prežívaním radostí či starostí. Z kulturologického hľadiská rusínske rituály pochovávania sú veľmi rozmanité a dôstojné, v podstate rešpektujúce rusínske kultúrne tradície a hodnoty kontinuálne pretrvávajúce od dávnej minulosti a premietajúce sa do každodennej súčasnosti. V tejto súvislosti naozaj platí: „každá rodina, každá dedina, každá dolina (okres) je v tradíciách iná“.
Spoveď chorého z hriechov
Posledné chvíle ťažko chorého člena rusínskej rodiny sú vnímané s plnou vážnosťou, neustálou pozornosťou od hľadania možnej pomoci ako vyzdravieť až po prípravu na rozlúčku s týmto svetom. Najbližšia rodina pozve popa (svjaščenika, kňaza) ku chorému a spolu sa modlia, potom nasleduje spoveď chorého z hriechov, prijatie pomazania, aby „nastalo uľahčenie na jeho duši“. V minulosti aj v súčasnosti vo väčšine dedín, kde žije rusínske obyvateľstvo sa zomierajúcemu dala do rúk horiaca sviečka, aby mu svietila pri hľadaní správnej cesty z tohto sveta. Ak zomierajúci už nieje schopný podržať horiacu sviečku, drží ju príbuzný, aby aspoň takým spôsobom mu bol nápomocný v najťažšej chvíli. Dôležitú úlohu u Rusínov zohráva samotný čas – ak sa zomierajúci dlho trápi po spovedi, dedinčania to pripisujú očisteniu jeho hriešnej duše ešte na tomto svete, aby sa mohla po smrti dostať do neba. Rodina sa skôr prikláňa k názoru, že na tomto svete zomierajúci má ešte nedokončené dôležité veci.
Zakrývajú sa zrkadlá v dome
V nedávnej minulosti rusínski predkovia verili, ba vo väčšine rodín dodnes veria, že mŕtvemu je potrebné v prvom rade zatlačiť oči, podviazať bradu, aby v krátkom čase nikto ďalší v tomto dome nezomrel. Ak zomierajúci odchádza na druhý svet „s úsmevom v obličaji“, tak sa očakáva, že ďalší kto z dedinčanov zomrie, bude niekto mladý. Ďalším krokom je, že príbuzní v celom dome zastavujú hodiny, zakrývajú zrkadlá, sklenené tabule, aby mŕtvy už nemohol nahliadnuť do domu, aby sa v budúcnosti v dome nezjavovali žiadne prízraky. Po týchto úkonoch najbližší príbuzní umývajú a obliekajú mŕtve telo do najnovších šiat – tak tomu je v súčasnosti no v minulosti, keď obyvateľstvo žilo vo veľkej biede, mŕtvemu obliekali obnosené šaty, novšie sa v rodine dedili. V niektorých lokalitách mŕtvemu neobúvajú topánky v iných zasa áno, aby po druhom svete nebožtík nechodil bosý.
Rakva na najdôstojnejšom mieste
Oblečené mŕtve telo sa kládlo na posteľ a keď už bola zhotovená rakva, vystlali ju senom či slamou a prikryli bielym plátnom. Na plátno položili vankúš navlečený do bielej obliečky – až vtedy sa mohlo do nej premiestniť telo mŕtveho. Rakva sa umiestnila na najdôstojnejšom mieste v dome – uprostred prázdnej prednej izby, zvyčajne na dve lavice vedľa seba, prikryté bielou plachtou – aby bolo dosť miesta pre trúchliacu rodinu. Na prsia mŕtvemu sa kladú sväté obrázky Isusa Christa i Bohorodičky, modlitebná knižka ako najmilšia vec, v ktorej je ofera (posvätená proskurka). Ruženec je zvyčajne obtočený okolo rúk. V minulosti, keď modlitebné knihy boli zriedkavé a vzácne, boli predmetom dedenia aj niekoľkých po sebe nasledujúcich generácií (a preto do nich na prázdne miesta zapisovali najdôležitejšie informácie – dátumy narodenia, kúpy, predaja či dedenie hmotného majetku, dátumy sobášov, úmrtí atď.), mŕtvemu do rúk dávali bielu vreckovku. Bolo pomerne častým javom, že medzi obľúbenými vecami v rakve boli fajky, tabak, cigarety, alkohol, u žien to boli obľúbené šatky ako prikrývky hlavy väčšinou darované od manžela a podobne. Rusíni do hrobu nedávali mŕtvemu zlaté veci či iné cennosti, aby hrob nebol predmetom záujmu vykrádačov hrobov, a tak mŕtvy mal zabezpečený posmrtný pokoj.
Čo kraj - to iné pohrebné zvyky
V blízkosti Svidníka, čiastočne aj Bardejova, ale aj v iných lokalitách kde žijú rusínske rodiny, sa praktizuje rituál vyplácania zosnulého za to čo dobré urobil na tomto svete. Z rúk najstaršieho rodinného príslušníka ostatná blízka rodina dostáva drobné mince a pri lúčení sa zo zosnulým dáva ich do rakve. V iných rusínskych lokalitách, napríklad v okolí Starej Ľubovne, sa peniaze dávajú zosnulému, aby mal na prepravu sprievodcovi jeho duše na druhý svet. Zosnulého pochovávajú na tretí deň. Tri razy denne mu vyzváňajú všetky kostolné zvony a oznamujú dedinčanom, že niekto zomrel a že sa nesmú za tri dni zabávať, robiť svadby a krstiť novorodeniatka, lebo ľudia na počesť ktorých sa usporiadajú veselé obrady v ďalšom svojom živote nebudú šťastní. V niektorých rusínskych dedinách veria, že vyzváňanie kostolných zvonov nedovolí priblížiť sa čertovi k zosnulému a ukradnúť jeho dušu, iní zasa veria v to, že vyzváňanie zvonov upozorňuje svätého Petra pri nebeskej bráne, že duša zosnulého hľadá cestu do neba, aby otvoril bránu a nedovolil satanovi ukradnúť dušu čakajúcu pri nebeskej bráne.
Pripravený hrob sa zakrýva
Zosnulý nikdy v izbe nezostáva sám. Každý podvečer rodina a známi prichádzajú k rakve zasvietiť sviečku a pomodliť sa. Pritom sa často spomína aj na veselé chvíle strávené počas jeho života – je to snaha potlačiť prejavy žiaľu u príbuzných. Mnohí Rusíni veria, že duša opúšťa svoje telo až počas pohrebu, preto hovoria s ním, neotvárajú okná a do pohrebu nezametajú v dome, aby duša neodletela alebo nebola vymetená a vynesená z domu. V každej rusínskej dedine sa na druhý deň ide na cintorín vybrať miesto na hrob a pripraviť ho. Hĺbením hrobu sú väčšinou poverené osoby v obci, alebo príbuzní. Pripravený hrob sa na noc zakrýva, lebo Rusíni veria, že za veľmi krátky čas by niekto ďalší zomrel v obci a znovu by sa musel kopať hrob. Aj počas dňa sa rodina modlí pri stole, na ktorom je horiaca sviečka, občerstvenie a číta sa Psaltyr.
Pozostalí sa modlia tri dni
Modlenie počas troch dní pokračuje až do rána. V obciach, kde žije rusínske obyvateľstvo sa buď v predvečer pohrebu alebo v skorých ranných hodinách zvolávajú občania na pohreb. V deň pohrebu prichádza pop – svjaščenik do dvora zosnulého oblečený v čiernych rizoch (habite). Muži vpredu nesú kríž, kostolné zástavy väčšinou čiernej, bielej a fialovej farby, ktoré symbolizujú akt Vzkriesenia. Do domu vchádza pop, muž nesúci kríž, na ktorom je uviazaná čierna mašľa a kantor. Po príchode do prednej izby k zosnulému pop kadidlom „okurí“ rakvu, aby sa modlitby za zomrelého dostali na prestol Boží a pokračuje v slúžení panachidy počas ktorej je telo nebožtíka zakryté bielou plachtou. Sú rusínske obce, na ktorých je zaužívané robiť zosnulému na plachte otvor v časti obličaja do tvaru kríža so zahnutou kosoštvorcovou úpravou.
Do rakvy pribijú tri klince
Po odslúžení panachidy pop pokropí rakvu s telom zosnulého svätenou vodou, položia na rakvu vrchný priklop a tromi klincami ho pribijú, čo symbolizuje „razpijatie Isusa Christa na kríži tiež troma klincami“. Svätenou vodou sa rakva kropí za pomoci malej zviazanej kytičky zo stále zeleného barvinku, symbolizujúceho večný život a želanie očistenie duše mŕtveho na „Božom súde“.
Nasleduje vynášanie rakvy na dvor cez prahy domu. Nad každým prahom sa zastavia a s dnom rakvy sa tri razy dotknú prahu, čo symbolizuje želanie, aby sa mŕtvy už nikdy nevracal a neprekračoval prahy toho domu. Po vynesení rakvy na dvor pokračuje pohrebný obrad „propoviďami“, lúčením sa od najbližšej rodiny a susedov za sprievodu pohrebných cirkevných piesní východného obradu, horiacich sviečok, modlitieb, bozkávania „raspjatia“ – posledného rozlúčkového bozku prítomných na pohrebnom obrade zo zosnulým a celý obrad je sprevádzaný srdcervúcim plačom príbuzných.
Rituály smútočného sprievodu
Zvonenie cerkovných zvonov a spev kresťanských pohrebných piesní východného obradu sprevádza smútočný sprievod do cerkvi (tak gréckokatolíci a pravoslávni veriaci nazývajú svoje chrámy, u rímskokatolíckych veriacich sú to kostoly). Na čele smútočného sprievodu kráča starší chlapec alebo mladší muž s krížom – ako znakom spasenia, za ním kráča pop, kostolník nesúci kadilo, za nimi školopovinné dievčatá zoradené v dvojiciach za sebou nesúce vence, smútočné kytice. Za nimi nesú alebo vezú rakvu a po jej bokoch kráčajú chlapi nesúci kostolné zástavy. Tesne za rakvou kráča najbližšia rodina, potom ďalšia rodina, susedia, známi. Rakvu prenášajú mladší muži z rodiny.
Dom nesmie ostať prázdny
Hneď po odchode smútočného sprievodu z dvora, v dome sa pootvárajú všetky okná, dvere a provizórny obradný stôl stojaci na dvore sa obracia horeznačky – aby duša mŕtveho neostala v dome. U všetkých Rusínov tento pohrebný rituál je jednotný, to znamená, že dom nesmie ostať prázdny – zvyčajne v ňom ostáva niekto starší, skúsenejší z rodiny. Po príchode do cerkvi sa rakva umiestňuje do prostriedku, okolo nej v svietnikoch na vysokých podstavcoch horia sviečky a pokračuje svätá liturgia za pokoj duše nebožtíka. Po obradoch v cerkvi smútočný sprievod za podpory zvukov všetkých cerkovných zvonov, spevu pohrebných piesní, čítania svätého písma odchádza dôstojným krokom a niekoľkými zastaveniami (aby si chlapi oddýchli alebo sa vymenili pri nesení rakvy) na cintorín.
Do hrobu žiadne živé kvety
Po príchode na cintorín sa rakva kladie na pripravené dva preklady umiestnené nad hrobom. Po krátkom obrade ju dávajú do hrobu nohami smerom na východ a hlavou na západ. Mnohí Rusíni veria tomu, že do hrobu ani na rakvu sa nesmú dávať živé kvety, lebo v obci budú umierať mladí ľudia. Po oboch bokoch hrobu pop – svjaščenik lopatou urobí kríž na znak uzamknutia hrobu až do druhého príchodu „Hospoda“ (Pána), vysype popol z kadila, hodí rozlúčkový zoznam čítaný na dvore domu, bielu vreckovku, ktorou sa utieral kríž počas obradu, vyleje svätenú vodu, barvinok, a v niektorých rusínskych obciach napr. v okolí Svidníka hádžu do hrobu tanier používaný v rámci pohrebného obradu tak, aby sa o rakvu rozbil.
Po obrade nasleduje kar
V závere obradu sa prítomní modlia za zosnulých a pochovaných na danom cintoríne a na znak žiaľu a rozlúčky do hrobu hádžu malú hrudu zeme. V mnohých rusínskych obciach je zaužívané, že prítomní na pohrebe, po vyjadrení sústrasti pozostalej rodine sa rozchádzajú k hrobom svojich zosnulých, modlia sa a postupne odchádzajú domov a blízka rodina spolu s popom odchádza na kar. Ten začína spoločným modlením sa nahlas, pokračuje hostinou a v závere zaspievajú zosnulému známu pieseň „Vičnaja pamjať“ a pre prítomných sa zaspieva „Mnohaja lita“. Rodina po trojdňovom bdení si ide odpočinúť, lebo v poobedňajších hodinách sa najbližšia rodina schádza k modlitbám nad už upraveným hrobom (poukladané vence, kytice).
Na tretí deň sväté liturgie
Po pohrebe celú noc v prednej izbe, kde ležal zosnulý svieti svetlo a horí sviečka. Na stole je položený kúsok chleba, v niektorých rusínskych rodinách nalievajú do štamperlíka alkohol, na stole je položený aj tanier so svätenou vodou a uterák – všetko je pripravené pre posledný príchod zosnulého, ak by bol hladný a smädný a aby sa mohol umyť a poutierať. Za zomrelými Rusínmi konajú sväté liturgie a to na tretí deň po úmrtí (v čase pohrebu), takzvané „tretiny“ (v daný deň sa mení tvar zomrelého ako veriaceho kresťana v „Tridnevnoje Voskresenie“, mŕtvy praktizoval počas života tri cností a to vieru, nádej a lásku. Potom nasledujú „devätiny“ alebo tzv. týždňová bohoslužba (liturgia) – ten deň je začiatkom rozkladu tela mŕtveho, Rusíni veria, že okrem srdca. V modlitbách prosia Boha, aby spasil dušu zosnulého a prijal ju do raja.
Čierny odev sa nosí rok
„Štyridsaťdňová liturgia“ pre zosnulého – Rusíni veria, že v ten deň sa začína rozkladať aj srdce zosnulého. Príbuzní už počas pohrebu sú poobliekaní v čiernom a najbližšia rodina „černinu“ nosí celý rok (hlavne ženy nosili čierne oblečenie za manželom, otcom, matkou, synom, dcérou; za bratom, sestrou, svokrovcami – pol roka; za švagrom, švagrinou, ujom, ujčinou, tetou – 40 dní; bratrancami, sesternicami jeden týždeň). V minulosti Rusíni nechodili v čiernom, táto zmena sa ujala a zjednotila vo všetkých lokalitách až po druhej svetovej vojne. Po roku sa koná bohoslužba za zosnulým za prítomnosti príbuzných, a tým sa končí pre najbližších príbuzných nosenie odevu čiernej farby. Počas života príbuzní udržiavajú hrob, chodia sa modliť, zapáliť sviečky, prinášajú kvety, a to nielen na sviatok zosnulých. Patričná pozornosť sa venuje aj udržiavaniu cintorínov.
Zuzana Voštenáková
© Slovenské pohrebníctvo
Ostatné témy
Späť na tému Tvárou v tvár smútku
