Rožňavský cintorín
Rožňavský cintorín pôsobí vcelku usporiadane. Keďže je z väčšej časti obkolesený kamenným a tehlovým múrom a prístup k nemu teda pre vandalov nie je až taký jednoduchý, nenájdeme tu takmer žiadne násilne poškodené hroby, ale ani väčšinu kovaných a liatinových mrežových ohrád hrobiek a obeliskov, ktoré boli medzi časom odcudzené.
Pochovávať sa tu začalo v 18. storočí, po nariadení cisárovnej Márie Terézie, podľa ktorého sa cintoríny mali nachádzať len mimo centier miest. Najstarší zachovaný pomník mešťanostu Collinasi Johannes Floriána pochádza z roku 1785. Na rozdiel od hrobu spomenutého mešťanostu, ktorý sa nezachoval, pomník je v dobrom stave a je tiež zapísaný v zozname pamiatkového fondu SR. Na území cintorína, presnejšie v jeho západnej časti, môžete objaviť napríklad aj zubom času „nahryznutú“, avšak čiastočne zrekonštruovanú budovu skladu strelného prachu z čias, keď tu stála Jiskrova pevnosť. Do západnej časti boli tiež umiestnené pomníky z čierneho mramoru pochádzajúce zo židovského cintorína na Štítnickej ulici, ktoré sem boli prenesené v sedemdesiatych rokoch minulého storočia. Následne boli viaceré z nich ukradnuté. Z tohto dôvodu sa židovská náboženská obec rozhodla zvyšné pamätníky radšej predať.
Západná časť cintorína sa vyznačuje i ďalším skvostom – trojicou kamenných náhrobkov z ružového vápenca, ktoré sem boli prevezené z neďalekej Silickej planiny. Okrem týchto pamätihodností nájdeme v staršej časti cintorína aj náhrobník rodiny rožňavského sochára Sándora Linassiho, ktorý sa zúčastnil na výstavbe mauzólea v Krásnohorskom Podhradí, či hrob predčasne zomrelých Linassiho detí. Starú časť cintorína skrášľuje aj stenový pomník majiteľa rožňavskej tehelne Nándora Szilvássyho, ktorý pre svoje mesto postavil budovu starej nemocnice s kaplnkou a kostol reformovanej cirkvi. V tejto časti sa nachádza aj, žiaľ, značne poškodený vápencový náhrobník v tvare širokej steny. Na pomníku sa už nenachádzajú mená zosnulých, ale vďaka rožňavským archívom vieme, že je tu pochovaný doktor Artur Maurer – osobný lekár rodu Andrássyovcov, o ktorých napísal knihu, a bol aj vydavateľom novín Rožňavský zpravodaj. V staršej časti cintorína však nájdeme aj novšie hroby padlých vojakov z 2. svetovej vojny.
Z vnútornej strany obvodového muriva miestami vystupujú veľké náhrobky. Na mnohých sa však podpísal, väčšmi ako ľudské zásahy, prirodzený tok času. Okrem veľkolepých pomníkov nájdeme na pôde cintorína aj hroby určené tým chudobnejším – dreveným krížom, zhrdzavenou tyčou či doskou označené kôpky zeminy.
Za necelé tri storočia sa cintorín rozrástol o novú sekciu, do ktorej sa pochováva od roku 1993. Preto pre ľahšiu orientáciu slúži informačná tabuľa, ktorá víta návštevníkov hneď pri vstupnej bráne.
Na cintorínoch zvyčajne býva ticho, v čase mojej návštevy sa tu však pracuje. Kosci kosia a ich pomocníci odnášajú na fúriku pokosenú trávu k strmému spádu kopca v dolnej časti cintorína, kde zmes tráv a špiny ľahko uniká ľudskému zraku. Okrem nich sú pri hroboch aj dôchodcovia.
V snahe nájsť nejaké pokojné, tiché miesto sa rozhliadnem navôkol. Všimnem si, že kamenný múr pri lese v hornej, starej časti cintorína znenazdajky končí. Neďaleko cintorína, na kopci, pohľadom natrafím aj na lúku posiatu drobnými ihličnatými kríkmi a nemocnicu, až mi napokon zrak ustane na značne rozdrobenej, kamennej ceste v staršej časti cintorína. Zaujmú ma aj pomníky so skríženými kladivkami namiesto obvyklých reliéfov anjelov či krížov. Mnohé z nich zaiste ukrývajú nevypovedané tragédie gemerských baníkov. Takmer na konci starého múru začína časť s novšími hrobmi. Stoja tu nemo, ticho vydávajú svedectvo o živote svojich nájomníkov. Neďaleko je veľký, zelený kontajner. Sú tu lampy a rozhlasové reproduktory, dostatok zelene.
Niekoľko metrov pred lesným porastom, ktorý uzatvára túto časť cintorína, nachádza sa ešte hrob tvorený kusom zeme obohnanej drevenou ohrádkou a posiatej umelými i živými kvetmi, cigaretovými nedohorkami a kamienkami, v ktorej je zasadený drevený kríž s menom, rokom narodenia a úmrtia a prázdnym rámčekom na fotografiu s plastovými smaragdami po okraji. Hneď pri ňom je červená lavička, ktorá je aj poslednou svetlou zastávkou pred miestami večne zahalenými tieňom z neďalekého lesa.
Počas obhliadky hrobov zazriem aj dva mladé páry. Spoločne smerujú k lavičkám, ale len čo ma zazrú, vrátia sa, odkiaľ prišli. Ako je zrejmé, cintorín slúži aj živým. A hoci milenecká láska na pietne miesta nepatrí, nepochybne pobúri mŕtve duše i pozostalých menej, než vyčíňanie vandalov.
Pochovávať sa tu začalo v 18. storočí, po nariadení cisárovnej Márie Terézie, podľa ktorého sa cintoríny mali nachádzať len mimo centier miest. Najstarší zachovaný pomník mešťanostu Collinasi Johannes Floriána pochádza z roku 1785. Na rozdiel od hrobu spomenutého mešťanostu, ktorý sa nezachoval, pomník je v dobrom stave a je tiež zapísaný v zozname pamiatkového fondu SR. Na území cintorína, presnejšie v jeho západnej časti, môžete objaviť napríklad aj zubom času „nahryznutú“, avšak čiastočne zrekonštruovanú budovu skladu strelného prachu z čias, keď tu stála Jiskrova pevnosť. Do západnej časti boli tiež umiestnené pomníky z čierneho mramoru pochádzajúce zo židovského cintorína na Štítnickej ulici, ktoré sem boli prenesené v sedemdesiatych rokoch minulého storočia. Následne boli viaceré z nich ukradnuté. Z tohto dôvodu sa židovská náboženská obec rozhodla zvyšné pamätníky radšej predať.
 |
|
Viac foto v galérii pod článkom
|
Z vnútornej strany obvodového muriva miestami vystupujú veľké náhrobky. Na mnohých sa však podpísal, väčšmi ako ľudské zásahy, prirodzený tok času. Okrem veľkolepých pomníkov nájdeme na pôde cintorína aj hroby určené tým chudobnejším – dreveným krížom, zhrdzavenou tyčou či doskou označené kôpky zeminy.
Za necelé tri storočia sa cintorín rozrástol o novú sekciu, do ktorej sa pochováva od roku 1993. Preto pre ľahšiu orientáciu slúži informačná tabuľa, ktorá víta návštevníkov hneď pri vstupnej bráne.
Na cintorínoch zvyčajne býva ticho, v čase mojej návštevy sa tu však pracuje. Kosci kosia a ich pomocníci odnášajú na fúriku pokosenú trávu k strmému spádu kopca v dolnej časti cintorína, kde zmes tráv a špiny ľahko uniká ľudskému zraku. Okrem nich sú pri hroboch aj dôchodcovia.
V snahe nájsť nejaké pokojné, tiché miesto sa rozhliadnem navôkol. Všimnem si, že kamenný múr pri lese v hornej, starej časti cintorína znenazdajky končí. Neďaleko cintorína, na kopci, pohľadom natrafím aj na lúku posiatu drobnými ihličnatými kríkmi a nemocnicu, až mi napokon zrak ustane na značne rozdrobenej, kamennej ceste v staršej časti cintorína. Zaujmú ma aj pomníky so skríženými kladivkami namiesto obvyklých reliéfov anjelov či krížov. Mnohé z nich zaiste ukrývajú nevypovedané tragédie gemerských baníkov. Takmer na konci starého múru začína časť s novšími hrobmi. Stoja tu nemo, ticho vydávajú svedectvo o živote svojich nájomníkov. Neďaleko je veľký, zelený kontajner. Sú tu lampy a rozhlasové reproduktory, dostatok zelene.
Niekoľko metrov pred lesným porastom, ktorý uzatvára túto časť cintorína, nachádza sa ešte hrob tvorený kusom zeme obohnanej drevenou ohrádkou a posiatej umelými i živými kvetmi, cigaretovými nedohorkami a kamienkami, v ktorej je zasadený drevený kríž s menom, rokom narodenia a úmrtia a prázdnym rámčekom na fotografiu s plastovými smaragdami po okraji. Hneď pri ňom je červená lavička, ktorá je aj poslednou svetlou zastávkou pred miestami večne zahalenými tieňom z neďalekého lesa.
Počas obhliadky hrobov zazriem aj dva mladé páry. Spoločne smerujú k lavičkám, ale len čo ma zazrú, vrátia sa, odkiaľ prišli. Ako je zrejmé, cintorín slúži aj živým. A hoci milenecká láska na pietne miesta nepatrí, nepochybne pobúri mŕtve duše i pozostalých menej, než vyčíňanie vandalov.
Späť na tému O cintorínoch
Kliknutím na obrázok otvoríte fotoprílohu
Prezrite si pohodlne ďalších 5 fotografií
