Medzi najstaršie a najkrajšie krížové cesty, čiže kalvárie na Slovensku patrí tá v meste Rožňava, ktorá je zároveň najstaršou sakrálnou pamiatkou svojho druhu na Gemeri.
Z histórie Rožňavy
Rožňava nadobudla mestský charakter v priebehu 14. a 15. storočia. Prvá písomná zmienka o Rožňave však pochádza už z roku 1291, keď bola spomenutá v darovacej listine uhorského kráľa Ondreja III. ostrihomskému arcibiskupovi Ladomérovi.
Kostol tu postavili v roku 1304, pričom po mnohých prestavbách v súčasnosti slúži ako biskupská katedrála. Ľudia sa postupne začali usádzať najmä v blízkosti tohto kostola a v roku 1382 sa miestna osada rozrástla natoľko, že dostala od kráľa Ľudovíta I. mestské privilégiá. Väčšina obyvateľov sa zaoberala ťažbou zlata, striebra, medi a železnej rudy v baniach, ktoré vznikli v horách na okolí. Aj samotné mesto dostalo názov podľa výnosnej bane zvanej „Rosnoubana“ alebo „Roznyóbánya“ či „Rosenau“.
Ďalšie zveľadenie mesta nastalo v 16. storočí, keď utíchli boje s tzv. Bratríkmi a Rožňave sa podarilo spamätať z následkov vojnového pustošenia. Približne v tomto období bolo vystavané malebné štvorcové námestie (dnešné Námestie baníkov v centre mesta) a pribudli i honosné meštianske domy pre bohatých banských podnikateľov.
V rokoch 1643 až 1654 tu postavili takmer štyridsať metrov vysokú strážnu vežu, slúžiacu na ochranu pred tureckým nebezpečenstvom a počas jej výstavby vybudovali na mieste, kde stála zničená stredoveká radnica, aj jezuitský kostol.
Obrovské zviditeľnenie prinieslo Rožňave odbojné knieža František II. Rákoci (viac o jeho živote nájdete v našom článku Posledný rebel). Ten zvolal do mesta na prelome rokov 1706 a 1707 krajinskú radu, ktorá v priestoroch budovy banskej komory rozhodla o detronizácii Habsburgovcov. Povstanie proti cisárskej tyranii si však vyžiadalo krutú obeť v podobe epidémie cholery a miestna populácia takmer vymrela, čo pripomína mariánsky stĺp pred biskupským palácom. Po Rákociho povstaní sa Rožňava opäť začala meniť na moderné mesto.
V roku 1719 vystavali neďaleko katedrály nemocnicu a o rok neskôr aj trojpodlažnú budovu radnice. Dňa 15. januára 1776 sa Rožňava stala sídlom biskupstva a o dva roky neskôr tu už stál biskupský palác. V 18. storočí tiež v Rožňave vystavali kostol a kláštor františkánov. Františkánsky kláštor však svojmu pôvodnému účelu, na rozdiel od biskupského paláca, neslúži, keďže odtiaľ v päťdesiatych rokoch minulého storočia Františkánov počas komunistickej akcie vyhnali.
Málokto vie, že v Rožňave bol aj hrad bratríckych vojsk, v dokumente z roku 1456 spomínaný ako „castellum Rosno“. Nachádzal sa neďaleko súčasného mestského cintorína (viac o tomto cintoríne nájdete v našom článku Rožňavský cintorín), no jeho pozostatky by ste dnes voľným okom zrejme ani nerozpoznali, keďže ho ešte koncom 15. storočia nechal zbúrať kráľ Matej Korvín.
Okrem toho bola Rožňava i významným vzdelávacím centrom. Študovali tu velikáni slovenských dejín ako Pavol Jozef Šafárik (viac v našom článku Život v tieni bolesti a smútku), obrodenský spisovateľ a evanjelický kňaz Samuel Tomášik, matematik Jur Hronec či Ján Kadár, režisér oskarového snímku Obchod na korze.
V Rožňave tiež pôsobil rímskokatolícky biskup Michal Bubnič, ktorý podľahol v miestnej nemocnici následkom mučenia partizánmi vo februári 1945. Krásu tohto mesta však trvalo narušila asanácia v sedemdesiatych rokoch 20. storočia, keď boli zdemolované úzke uličky s remeselníckymi domami, historické budovy na Krásnohorskej a Šafárikovej ulici, ako i stará priemyselná štvrť. Kaplnka VII. zastavenia - Pán Ježiš druhýkrát padá pod Kríž. (foto: Pavol Ičo) Rožňavská kalvária
Tunajšia krížová cesta vedie svahom najnižšieho vrchu trojvŕšia na severnej strane mesta, kde sa v minulosti pestoval vinič.
Celý komplex pôvodne pozostával z kostola, zvonice a siedmych kaplniek. Jeho niekdajšiu podobu poznáme pomerne presne, keďže nám opis kalvárie zanechal maďarský autor Lipót Telgárti v zborníku Magyar Sion z roku 1866. Podľa Telgártiho viedla krížová cesta strmým kopcom. Na okraji cesty boli dve kaplnky a k hornej bráne v kamennej ohrade, v ktorej stál kostol a samostatná drevená zvonička, sa dalo vystúpiť po kamenných schodoch. Za kostolom sa rozprestierala ohrada s kaplnkou Božieho hrobu a nad ním sa týčili tri kríže, pripomínajúce ukrižovaného Krista a dvoch zločincov. Po každej strane Božieho hrobu boli umiestnené dve kaplnky, naokolo rástli vysoké lipy a duby. Telgárti preto kvôli tunajšej atmosfére považoval toto miesto za akoby stvorené pre kalváriu.
Samotná stavba je však staršieho dáta. Pochádza z roku 1741, keď vystavali komplex siedmich kaplniek a vrcholového kostola Bolestnej Matky (v latinčine Mater Dolorosa – dnes kostol Sedembolestnej Panny Márie) vďaka štedrému príspevku rožňavského mešťana Jakuba Stera a jeho manželky Kataríny. Dôkaz o tejto skutočnosti podáva dodnes zachovaný latinský nápis nad vstupným portálom kostola (v slovenskom preklade): „Božiemu jednorodenému ukrižovanému Ježišovi, obnoviteľovi ľudskej dôstojnosti, postavil Jakub Ster s manželkou Katarínou Ster“. V roku 1841 obnovili na chátrajúcej kalvárii šesť kaplniek. Ich interiér zdobili figurálne reliéfy ako náhrada za zničené obrazy.
Kaplnku Božieho hrobu, ako aj murovanú ohradu kostola s bránkou, zrekonštruovali v priebehu nasledujúceho desaťročia. No už začiatkom 20. storočia kaplnky zanikli.
Preto v roku 1914 padlo rozhodnutie o vystavaní štrnástich nových zastavení, ktoré boli doplnené farebnými majolikovými reliéfmi. Tieto rôznofarebné keramické plastiky, mimochodom, objednali z dodnes existujúcej manufaktúry na porcelán Zsolnay v maďarskom Pécsi. Predstavitelia bývalého režimu však nemali toľko pochopenia pre sakrálne pamiatky.
Kaplnka Božieho hrobu bola takmer úplne zrovnaná so zemou v päťdesiatych rokoch 20. storočia, v sedemdesiatych rokoch zasa zbúrali dve zo štrnástych zastavení pri výstavbe hvezdárne. Pôvodné zastavenia teda nesú čísla III až XIV, prvú a druhú kaplnku neskôr postavili nanovo.
V deväťdesiatych rokoch postihlo kalváriu ďalšie nešťastie - zlodeji ukradli z kostola hlavný oltárny obraz, svätostánok, šesť plastík anjelov, obraz svätého Klimenta a dva drevené kríže s korpusmi. Rožňavskej kalvárii následne opäť hrozil zánik... Obrat nastal až v roku 2016. Odvtedy sa rekonštrukcii kalvárie venujú dobrovoľníci, ktorí v apríli minulého roku založili občianske združenie Centrum obnovy pamiatok Rožňava.
Aj s pomocou finančných príspevkov od Oblastnej organizácie cestovného ruchu Gemer a mesta Rožňava sa im podarilo obnoviť kaplnky zastavení, revitalizovať okolie kalvárie a zrekonštruovať zvonicu pri kostole Sedembolestnej Panny Márie, ktorá bola v septembri tohto roku slávnostne požehnaná rožňavským diecéznym biskupom Stanislavom Stolárikom.
Kalvárske zastavenia tak rovnako ako kedysi i dnes tvoria kaplnky s týmito výjavmi: I. Pán Ježiš je odsúdený na smrť, II. Pán Ježiš berie kríž na svoje plecia, III. Pán Ježiš prvý krát padá pod krížom, IV. Pán Ježiš sa stretáva so svojou matkou, V. Šimon Cirénsky pomáha Pánu Ježišovi niesť kríž, VI. Veronika utiera Pánu Ježišovi tvár, VII. Pán Ježiš druhýkrát padá pod Kríž, VIII. Pán Ježiš napomína plačúce ženy, IX. Pán Ježiš tretíkrát padá pod kríž, X. Pána Ježiša vyzliekajú z rúcha, XI. Pána Ježiša pribíjajú na kríž, XII. Pán Ježiš na kríži zomiera, XIII. Pána Ježiša snímajú z kríža a reliéf v poslednej, XIV. kaplnke znázorňuje ako Pána Ježiša kladú do hrobu.
V areáli rožňavskej kalvárie navyše nanovo postavili i zaniknutú liturgickú kaplnku, ktorú voľakedy využívali pri svadbách a krstinách.
