Rozkvet a pád ríše Aztékov
V našom najnovšom článku si pri príležitosti 505. výročia vylodenia Španielov v Mexiku priblížime okolnosti dobre zdokumentovaného procesu dobývania ríše Aztékov...
Aztécka ríša, ktorá sa rozprestierala v strede dnešného Mexika, vznikla v roku 1428 spojením mestských štátov Tenochtitlan, Texcoco, Tlacopan a priľahlých území. Populáciu tvorili okrem dominantného kmeňa Aztékov aj príslušníci rôznych iných kmeňov. Fungovanie krajiny bolo financované z daní.
V aztéckej spoločnosti platilo viacero pokrokových a demokratických prvkov – najvyššieho vládcu volili zástupcovia rodov a moc nad impériom bola rozdelená medzi najvyšším a najvýznamnejším vládcom Tenochtitlanu (riadil zahraničnú politiku, spoločné vojsko, ako i výstavbu chrámov a väčších budov), pánom Tlacopanu (mal na starosti umenie a remeslá) a panovníkom z Texcoca, ktorému podliehalo zákonodarstvo.
Svoje vnútorné záležitosti si však riešil každý mestský štát sám, fungovala tu teda samospráva.
Medzi Aztékmi žili šľachtici, ktorí sa tešili veľkému bohatstvu a úcte príslušníkov nižšie postavených spoločenských vrstiev (bojovníkov, obchodníkov, roľníkov a remeselníkov), lebo obyvatelia ríše mohli vstúpiť do šľachtického stavu napríklad preukázaním statočnosti v boji. Rešpekt tiež vyvolávali kňazi, ktorí viedli krvavé rituálne obety.
Obraz o priebehu týchto rituálov podali etnológovia Čestmír Loukotka a Otakar Nahodil v predhovore k českému vydaniu knihy amerického historika Williama H. Prescotta Dejiny dobytia Mexika (Praha: Orbis, 1956): „Podľa viery, že najvzácnejšia obeť bohom je ľudská krv obetovali kňazi svoju vlastnú krv tým, že si vrážali tŕnie do jazyka a do uší, alebo obetovali ľudí. Ľudské obety boli najobľúbenejšie a uskutočňovali ich niekoľkými spôsobmi. Najobyčajnejší bol ten, že nahú obeť položili na okrúhly obetný kameň (tichcatl), nižší kňazi ju držali za nohy a za ruky, veľkňaz jej obsidiánovým nožom rozrezal hrudník, vytrhol jej zaživa srdce z tela a krv nechal tiecť na oltár. Mŕtvolu potom zhodili po stupňoch pyramídy k úpätiu chrámu, tam ju rozrezali a časti tela dodali náčelníkom a kňazom na zjedenie. Ľud sa takýchto kanibalských hostín zúčastnil len pri niektorých slávnostiach, keď obetovali veľké množstvo ľudí. Iný spôsob obety bol vlastne zápas s vybraným bojovníkom, avšak nerovnými zbraňami. Ak zvíťazil obetovaný, prepustili ho a porazeného bojovníka zabili a zjedli namiesto neho.“
Obetovali najčastejšie zajatých bojovníkov z podrobených kmeňov, ale aj Aztékov, ktorí sa stali otrokmi napríklad pre krádež alebo sami vstúpili do otrockého stavu kvôli chudobe.
V Aztéckej ríši sa rozvíjali rôzne druhy umenia (sochárstvo, básnictvo atď.), krajina taktiež oplývala zlatom. Bolo len otázkou času, kedy sa o tom dopočujú Európania.
Aztécka ríša, ktorá sa rozprestierala v strede dnešného Mexika, vznikla v roku 1428 spojením mestských štátov Tenochtitlan, Texcoco, Tlacopan a priľahlých území. Populáciu tvorili okrem dominantného kmeňa Aztékov aj príslušníci rôznych iných kmeňov. Fungovanie krajiny bolo financované z daní.
V aztéckej spoločnosti platilo viacero pokrokových a demokratických prvkov – najvyššieho vládcu volili zástupcovia rodov a moc nad impériom bola rozdelená medzi najvyšším a najvýznamnejším vládcom Tenochtitlanu (riadil zahraničnú politiku, spoločné vojsko, ako i výstavbu chrámov a väčších budov), pánom Tlacopanu (mal na starosti umenie a remeslá) a panovníkom z Texcoca, ktorému podliehalo zákonodarstvo.
Svoje vnútorné záležitosti si však riešil každý mestský štát sám, fungovala tu teda samospráva.
Medzi Aztékmi žili šľachtici, ktorí sa tešili veľkému bohatstvu a úcte príslušníkov nižšie postavených spoločenských vrstiev (bojovníkov, obchodníkov, roľníkov a remeselníkov), lebo obyvatelia ríše mohli vstúpiť do šľachtického stavu napríklad preukázaním statočnosti v boji. Rešpekt tiež vyvolávali kňazi, ktorí viedli krvavé rituálne obety.
Obraz o priebehu týchto rituálov podali etnológovia Čestmír Loukotka a Otakar Nahodil v predhovore k českému vydaniu knihy amerického historika Williama H. Prescotta Dejiny dobytia Mexika (Praha: Orbis, 1956): „Podľa viery, že najvzácnejšia obeť bohom je ľudská krv obetovali kňazi svoju vlastnú krv tým, že si vrážali tŕnie do jazyka a do uší, alebo obetovali ľudí. Ľudské obety boli najobľúbenejšie a uskutočňovali ich niekoľkými spôsobmi. Najobyčajnejší bol ten, že nahú obeť položili na okrúhly obetný kameň (tichcatl), nižší kňazi ju držali za nohy a za ruky, veľkňaz jej obsidiánovým nožom rozrezal hrudník, vytrhol jej zaživa srdce z tela a krv nechal tiecť na oltár. Mŕtvolu potom zhodili po stupňoch pyramídy k úpätiu chrámu, tam ju rozrezali a časti tela dodali náčelníkom a kňazom na zjedenie. Ľud sa takýchto kanibalských hostín zúčastnil len pri niektorých slávnostiach, keď obetovali veľké množstvo ľudí. Iný spôsob obety bol vlastne zápas s vybraným bojovníkom, avšak nerovnými zbraňami. Ak zvíťazil obetovaný, prepustili ho a porazeného bojovníka zabili a zjedli namiesto neho.“
Obetovali najčastejšie zajatých bojovníkov z podrobených kmeňov, ale aj Aztékov, ktorí sa stali otrokmi napríklad pre krádež alebo sami vstúpili do otrockého stavu kvôli chudobe.
V Aztéckej ríši sa rozvíjali rôzne druhy umenia (sochárstvo, básnictvo atď.), krajina taktiež oplývala zlatom. Bolo len otázkou času, kedy sa o tom dopočujú Európania.
Osudná chvíľa prišla v roku 1517, keď španielska expedícia po návrate z polostrova Yucatán do kolónie na Kube rozšírila správy o vzdialenejšej krajine, kde je množstvo zlata. Zvesti sa dostali do uší ctižiadostivého španielskeho bojovníka Hernanda Cortésa, ktorý sa vydal na cestu so súhlasom kubánskeho guvernéra Diega Velasqueza de Cuéllar. Ten neskôr súhlas odvolal a dokonca vyslal trestnú expedíciu vedenú Pánfilom de Narváezom, ktorá mala za úlohu zatknúť Cortésa, pretože guvernér chcel, aby bola výprava nenásilná a založená hlavne na obchode.
Vo februári 1519 vyplával Cortés s flotilou 11 lodí, na ktorých sa plavilo 110 námorníkov, 553 vojakov, zhruba 200 kubánskych indiánov a niekoľko indiánskych žien. Výpravy sa zúčastnili aj dvaja kresťanskí misionári – teológ Juan Diaz a dominikánsky mních, neskorší biskup diecézy Chiapas v Mexiku, Bartolomé de las Casas.
Dňa 14. marca 1519 sa Španieli dostali do potýčky s indiánmi z jedného z mayských kmeňov na brehoch rieky Grijalva, v ktorej zvíťazili. Pokračovali do vnútrozemia, pričom cestou založili prvú osadu, ktorá dostala názov Veracruz. Cestou sa stretli s vyslancami aztéckeho kráľa Moctezumu II., ktorý Španielom poslal vzácne dary, no zároveň im zakázal pokračovať v expedícii.
Vodca španielskych dobyvateľov však nedbal na Moctezumovo naliehanie, keďže v ňom darované zlato vyvolalo ešte väčšiu túžbu po bohatstve, a tak vytrvalo šiel za svojím cieľom.
Najprv narazil na odpor obávaných bojovníkov štátu Tlaxcala. Išlo o malý, nezávislý štát, ktorý sa dokázal ubrániť omnoho početnejším vojskám Aztéckej ríše. Panovník Tlaxcaly zhromaždil proti dobyvateľom tisíce mužov, ale proti palným zbraniam Španielov boli bezmocní, a aby sa zachránili pred totálnym vyhubením, museli prisahať vernosť španielskej korune.
Cortés od porazenej strany získal asi 2000 vojakov a približne rovnaký počet nosičov. Takto posilnený tiahol na hlavné mesto aztéckeho impéria – Tenochtitlan. Cestou plienil a drancoval všetko, čo sa dalo. Vtedy pocítil strach aj Moctezuma a Cortésa začal považovať za jedného z Aztéckych bohov, ktorý sa mal podľa proroctva vrátiť do Tenochtitlanu. Španieli sa postupne dostali do kráľovského paláca, kde v jednej zo siení našli obrovský poklad a Moctezumu zajali.
Aztécky kráľ sa pokúsil získať si priazeň votrelcov štedrými darmi. Lenže delenie o korisť v konečnom dôsledku iba rozhádalo Španielov a vyvolalo vzburu, ktorú sa Cortésovi podarilo potlačiť. Okrem toho vojaci, z ktorých niekoľko desiatok zomrelo v boji alebo po uštipnutí jedovatým hmyzom, zatúžili po návrate domov, čo im veliteľ nemienil dovoliť.
Preto prikázal svojim najvernejším nasledovníkom, aby tesárom a ich pomocníkom pri stavbe lodí, ktoré mali zaistiť Španielom bezpečnú plavbu domov, spôsobovali rôzne prekážky.
Popri nespokojnosti vojakov navyše musel v tom čase Cortés čeliť žoldnierom zo spomínanej trestnej výpravy Pánfila de Narváeza. Avšak aj túto prekážku sa mu podarilo prekonať; Cortésova družina nad Narváezovou jednotkou vyhrala a väčšina porazených sa pridala na víťaznú stranu, čím prefíkaný veliteľ získal nové posily, ktoré mu napokon pomohli ovládnuť celé Mexiko. Dobyvatelia sa síce stretávali s ozbrojeným odporom Aztékov, no aj vďaka spojenectvám s indiánskymi kmeňmi, ktoré si Aztékovia podrobili alebo s nimi v minulosti mali rozbroje, vyhrávali. Tak poštval Cortés jednu skupinu indiánskych kmeňov proti druhej, pretože dobre vedel, že bez podpory kolaborantov by so svojím sotva tisícovým vojskom neuspel. Medzitým, v júni 1520, zahynul Moctezuma, ktorého podľa španielskych zdrojov ukameňovali Aztékovia, rozhorčení jeho zbabelosťou. Podľa aztéckych zdrojov však panovníka ubodali alebo zadusili dobyvatelia z Európy...
Po Moctezumovi ešte krátko vládli v Aztéckej ríši dvaja panovníci. Posledný z nich, Guatemozin (uvádzaný aj ako: Cuauhtémoc, prípadne Gatemuz), bojoval s dobyvateľmi až do augusta 1521, keď Aztécke vojská definitívne porazili Španieli a ich spojenci. Na území novovzniknutého Nového Španielska boli následne zavedené nútené práce, tzv. repartimientos.
Povahu týchto služieb, ktoré museli Indiáni pod hrozbou smrti poskytovať svojim novým pánom, opísal biskup Bartolomé de las Casas v správe pôvodne určenej španielskemu kráľovi a rímskonemeckému cisárovi Karolovi V. z roku 1542 (o desať rokov neskôr vyšla aj knižne pod názvom: O krajinách indijských pustošení a vyľudňovaní správa najstručnejšia): „Takú mali o nich popravde starosť, že mužov posielali do zlatých baní, aby tu ryžovali a vykopávali zlato, čo je neznesiteľná práca; ženy používali na to, aby sa starali o polia, čo je náročné i pre silných a zdatných mužov. A živili ich trávou a podobnými vecami, a tak matkám schlo mlieko v prsiach a v krátkom čase všetky deti hynuli. (...) Muži v baniach boli zbavovaní života hladom a prácou, ženy oslabené rovnakým trápením a súžením zomierali na poliach.“
Azda i pod vplyvom výčitiek Cortéz pred svojou smrťou pochyboval, či je správne vlastniť indiánskych otrokov, a svojmu synovi Martinovi poradil, aby sa v tejto veci „...zo všetkých síl snažil dopátrať pravdy, považujúc to za vec vlastného svedomia“.
Vo februári 1519 vyplával Cortés s flotilou 11 lodí, na ktorých sa plavilo 110 námorníkov, 553 vojakov, zhruba 200 kubánskych indiánov a niekoľko indiánskych žien. Výpravy sa zúčastnili aj dvaja kresťanskí misionári – teológ Juan Diaz a dominikánsky mních, neskorší biskup diecézy Chiapas v Mexiku, Bartolomé de las Casas.
Dňa 14. marca 1519 sa Španieli dostali do potýčky s indiánmi z jedného z mayských kmeňov na brehoch rieky Grijalva, v ktorej zvíťazili. Pokračovali do vnútrozemia, pričom cestou založili prvú osadu, ktorá dostala názov Veracruz. Cestou sa stretli s vyslancami aztéckeho kráľa Moctezumu II., ktorý Španielom poslal vzácne dary, no zároveň im zakázal pokračovať v expedícii.
Vodca španielskych dobyvateľov však nedbal na Moctezumovo naliehanie, keďže v ňom darované zlato vyvolalo ešte väčšiu túžbu po bohatstve, a tak vytrvalo šiel za svojím cieľom.
Najprv narazil na odpor obávaných bojovníkov štátu Tlaxcala. Išlo o malý, nezávislý štát, ktorý sa dokázal ubrániť omnoho početnejším vojskám Aztéckej ríše. Panovník Tlaxcaly zhromaždil proti dobyvateľom tisíce mužov, ale proti palným zbraniam Španielov boli bezmocní, a aby sa zachránili pred totálnym vyhubením, museli prisahať vernosť španielskej korune.
Cortés od porazenej strany získal asi 2000 vojakov a približne rovnaký počet nosičov. Takto posilnený tiahol na hlavné mesto aztéckeho impéria – Tenochtitlan. Cestou plienil a drancoval všetko, čo sa dalo. Vtedy pocítil strach aj Moctezuma a Cortésa začal považovať za jedného z Aztéckych bohov, ktorý sa mal podľa proroctva vrátiť do Tenochtitlanu. Španieli sa postupne dostali do kráľovského paláca, kde v jednej zo siení našli obrovský poklad a Moctezumu zajali.
Aztécky kráľ sa pokúsil získať si priazeň votrelcov štedrými darmi. Lenže delenie o korisť v konečnom dôsledku iba rozhádalo Španielov a vyvolalo vzburu, ktorú sa Cortésovi podarilo potlačiť. Okrem toho vojaci, z ktorých niekoľko desiatok zomrelo v boji alebo po uštipnutí jedovatým hmyzom, zatúžili po návrate domov, čo im veliteľ nemienil dovoliť.
Preto prikázal svojim najvernejším nasledovníkom, aby tesárom a ich pomocníkom pri stavbe lodí, ktoré mali zaistiť Španielom bezpečnú plavbu domov, spôsobovali rôzne prekážky.
Popri nespokojnosti vojakov navyše musel v tom čase Cortés čeliť žoldnierom zo spomínanej trestnej výpravy Pánfila de Narváeza. Avšak aj túto prekážku sa mu podarilo prekonať; Cortésova družina nad Narváezovou jednotkou vyhrala a väčšina porazených sa pridala na víťaznú stranu, čím prefíkaný veliteľ získal nové posily, ktoré mu napokon pomohli ovládnuť celé Mexiko. Dobyvatelia sa síce stretávali s ozbrojeným odporom Aztékov, no aj vďaka spojenectvám s indiánskymi kmeňmi, ktoré si Aztékovia podrobili alebo s nimi v minulosti mali rozbroje, vyhrávali. Tak poštval Cortés jednu skupinu indiánskych kmeňov proti druhej, pretože dobre vedel, že bez podpory kolaborantov by so svojím sotva tisícovým vojskom neuspel. Medzitým, v júni 1520, zahynul Moctezuma, ktorého podľa španielskych zdrojov ukameňovali Aztékovia, rozhorčení jeho zbabelosťou. Podľa aztéckych zdrojov však panovníka ubodali alebo zadusili dobyvatelia z Európy...
Po Moctezumovi ešte krátko vládli v Aztéckej ríši dvaja panovníci. Posledný z nich, Guatemozin (uvádzaný aj ako: Cuauhtémoc, prípadne Gatemuz), bojoval s dobyvateľmi až do augusta 1521, keď Aztécke vojská definitívne porazili Španieli a ich spojenci. Na území novovzniknutého Nového Španielska boli následne zavedené nútené práce, tzv. repartimientos.
Povahu týchto služieb, ktoré museli Indiáni pod hrozbou smrti poskytovať svojim novým pánom, opísal biskup Bartolomé de las Casas v správe pôvodne určenej španielskemu kráľovi a rímskonemeckému cisárovi Karolovi V. z roku 1542 (o desať rokov neskôr vyšla aj knižne pod názvom: O krajinách indijských pustošení a vyľudňovaní správa najstručnejšia): „Takú mali o nich popravde starosť, že mužov posielali do zlatých baní, aby tu ryžovali a vykopávali zlato, čo je neznesiteľná práca; ženy používali na to, aby sa starali o polia, čo je náročné i pre silných a zdatných mužov. A živili ich trávou a podobnými vecami, a tak matkám schlo mlieko v prsiach a v krátkom čase všetky deti hynuli. (...) Muži v baniach boli zbavovaní života hladom a prácou, ženy oslabené rovnakým trápením a súžením zomierali na poliach.“
Azda i pod vplyvom výčitiek Cortéz pred svojou smrťou pochyboval, či je správne vlastniť indiánskych otrokov, a svojmu synovi Martinovi poradil, aby sa v tejto veci „...zo všetkých síl snažil dopátrať pravdy, považujúc to za vec vlastného svedomia“.
Pozrite si fotogalériu pod článkom od autora článku
Popisky k fotografiám dole pod foto
Popisky k fotografiám dole pod foto
Späť na tému Z histórie
