Revolucionár telom i dušou
Pre niekoho vrah, blázon či idealista, pre iných hrdina. Ernesto „Che“ Guevara sa narodil pred 95. rokmi, dňa 14. júna 1928, v argentínskom meste Rosario.
Guevara mal predkov zo Španielska a Írska. Jeho otec Ernesto Guevara Lynch, príslušník vyššej triedy argentínskej spoločnosti, po ktorom zdedil írske korene.
Na svoj pôvod bol patrične hrdý, čo potvrdzujú slová americko-írskej herečky Maureen OˋHarovej, ktorá sa s Ernestom stretla na Kube pri natáčaní filmu Náš človek v Havane v roku 1959: „...hovoril o Írsku a všetkých partizánskych vojnách, ktoré sa tam odohrali. Poznal každú bitku v Írsku a celú jeho históriu.“
Tieto vedomosti, ktoré rozohnili plamene jeho bojového ducha, vraj podľa OˋHarovej získal od svojej starej mamy. Od malička tiež zásluhou otcovej štedrosti a altruistickej výchovy súcitil s chudobnými.
Ako dvojročný ochorel na astmu. Kvôli častým astmatickým záchvatom až do svojich deviatich rokov takmer vôbec nechodil do školy a vzdelával sa doma.
Dlhé dni bez spolužiakov a kamarátov trávil čítaním v otcovej knižnici, kde bolo viac ako 3000 kníh. Obľúbil si romány Julesa Verna, poéziu Pabla Nerudu, ale zaujala ho aj komunistická ideológia v podaní Karla Marxa a Friedricha Engelsa. Neskôr sa dostal k spisom zakladateľa psychoanalýzy Sigmunda Freuda či k Nietzscheho filozofii. Poznal i rozpravy Budhu Siddhárthu Gautamu (viac o jeho živote a diele sa dočítate v tomto článku a antických filozofov.
Na strednú školu nastúpil vo veku 13 rokov a v rámci štúdia vynikal v literatúre a športe. Hrával futbal, rugby, golf, rád plával a bicykloval. Zároveň venoval čoraz viac pozornosti dianiu v Argentíne. Série politických kríz tu napokon vyústili v roku 1946 do diktatúry prezidenta Juana Peróna – politika, ktorý poskytoval azyl nacistom a Norimberský proces považoval za hanbu ľudstva. Mladý Ernesto, ako i celá jeho rodina, stáli v opozícii k Perónovým prívržencom (tzv. Perónistom) a okrem iného im vyčítali nekritickosť a cenzúru nepohodlných názorov.
V roku 1947 vstúpil Guevara do združenia Argentínskej komunistickej mládeže vo viere, že cesta komunizmu, založená na myšlienke boja proti kapitalistickému vykorisťovaniu pracujúcich, je jedinou možnosťou, ako nastoliť spravodlivé usporiadanie spoločnosti.
Potom začal študovať medicínu na univerzite v Buenos Aires. Počas štúdia absolvoval dve výpravy, pri ktorých prešiel okolo 12 500 km (prvú na bicykli, na ktorý nainštaloval malý motor, druhú na motocykli, doprevádzaný priateľom). Navštívil južnú Argentínu, Čile, Peru, Ekvádor, Kolumbiu, Venezuelu, Panamu aj Miami na Floride. Na živobytie si zarábal ako zdravotník na obchodných lodiach a ropných tankeroch a v rámci návštevy Peru pracoval niekoľko týždňov v liečebni pre malomocných.
Najhoršie dojmy mal, paradoxne, z návštevy najbohatšieho mesta Miami, ktorá v ňom zanechala odpor k americkej kultúre. Nedokázal pochopiť, ako si môže niekto len tak bezstarostne užívať bohatstvo, keď neďaleko neho ľudia hynú chorobami a hladom.
Záverečné skúšky v roku 1953 zložil s vedomím, že aby naozaj pomohol chudobným, musí opustiť oblasť medicíny a bojovať proti biede zbraňami. Odišiel do Bolívie, kde sa zapojil do národnej revolúcie, ktorú však považoval za oportunistickú. Následne v Guatemale napísal niekoľko cestopisov a historických článkov o inskej a mayskej kultúre. V Guatemale bol svedkom zvrhnutia vlády prezidenta Jacoba Árbenza prostredníctvom agentov CIA, čo ho ešte viac utvrdilo v názore, že skutočná revolúcia môže nastať len ozbrojeným povstaním.
Guevara mal predkov zo Španielska a Írska. Jeho otec Ernesto Guevara Lynch, príslušník vyššej triedy argentínskej spoločnosti, po ktorom zdedil írske korene.
Na svoj pôvod bol patrične hrdý, čo potvrdzujú slová americko-írskej herečky Maureen OˋHarovej, ktorá sa s Ernestom stretla na Kube pri natáčaní filmu Náš človek v Havane v roku 1959: „...hovoril o Írsku a všetkých partizánskych vojnách, ktoré sa tam odohrali. Poznal každú bitku v Írsku a celú jeho históriu.“
Tieto vedomosti, ktoré rozohnili plamene jeho bojového ducha, vraj podľa OˋHarovej získal od svojej starej mamy. Od malička tiež zásluhou otcovej štedrosti a altruistickej výchovy súcitil s chudobnými.
Ako dvojročný ochorel na astmu. Kvôli častým astmatickým záchvatom až do svojich deviatich rokov takmer vôbec nechodil do školy a vzdelával sa doma.
Dlhé dni bez spolužiakov a kamarátov trávil čítaním v otcovej knižnici, kde bolo viac ako 3000 kníh. Obľúbil si romány Julesa Verna, poéziu Pabla Nerudu, ale zaujala ho aj komunistická ideológia v podaní Karla Marxa a Friedricha Engelsa. Neskôr sa dostal k spisom zakladateľa psychoanalýzy Sigmunda Freuda či k Nietzscheho filozofii. Poznal i rozpravy Budhu Siddhárthu Gautamu (viac o jeho živote a diele sa dočítate v tomto článku a antických filozofov.
Na strednú školu nastúpil vo veku 13 rokov a v rámci štúdia vynikal v literatúre a športe. Hrával futbal, rugby, golf, rád plával a bicykloval. Zároveň venoval čoraz viac pozornosti dianiu v Argentíne. Série politických kríz tu napokon vyústili v roku 1946 do diktatúry prezidenta Juana Peróna – politika, ktorý poskytoval azyl nacistom a Norimberský proces považoval za hanbu ľudstva. Mladý Ernesto, ako i celá jeho rodina, stáli v opozícii k Perónovým prívržencom (tzv. Perónistom) a okrem iného im vyčítali nekritickosť a cenzúru nepohodlných názorov.
V roku 1947 vstúpil Guevara do združenia Argentínskej komunistickej mládeže vo viere, že cesta komunizmu, založená na myšlienke boja proti kapitalistickému vykorisťovaniu pracujúcich, je jedinou možnosťou, ako nastoliť spravodlivé usporiadanie spoločnosti.
Potom začal študovať medicínu na univerzite v Buenos Aires. Počas štúdia absolvoval dve výpravy, pri ktorých prešiel okolo 12 500 km (prvú na bicykli, na ktorý nainštaloval malý motor, druhú na motocykli, doprevádzaný priateľom). Navštívil južnú Argentínu, Čile, Peru, Ekvádor, Kolumbiu, Venezuelu, Panamu aj Miami na Floride. Na živobytie si zarábal ako zdravotník na obchodných lodiach a ropných tankeroch a v rámci návštevy Peru pracoval niekoľko týždňov v liečebni pre malomocných.
Najhoršie dojmy mal, paradoxne, z návštevy najbohatšieho mesta Miami, ktorá v ňom zanechala odpor k americkej kultúre. Nedokázal pochopiť, ako si môže niekto len tak bezstarostne užívať bohatstvo, keď neďaleko neho ľudia hynú chorobami a hladom.
Záverečné skúšky v roku 1953 zložil s vedomím, že aby naozaj pomohol chudobným, musí opustiť oblasť medicíny a bojovať proti biede zbraňami. Odišiel do Bolívie, kde sa zapojil do národnej revolúcie, ktorú však považoval za oportunistickú. Následne v Guatemale napísal niekoľko cestopisov a historických článkov o inskej a mayskej kultúre. V Guatemale bol svedkom zvrhnutia vlády prezidenta Jacoba Árbenza prostredníctvom agentov CIA, čo ho ešte viac utvrdilo v názore, že skutočná revolúcia môže nastať len ozbrojeným povstaním.
Ďalšou zastávkou mladého revolucionára bolo hlavné mesto Mexika, Mexico City. Tu sa po prvý raz stretol s Fidelom Castrom a jeho bratom Raulom (vtedajšími politickými emigrantmi). Fidel naňho nesmierne zapôsobil, rozhodol sa nasledovať ho i na smrť a pripojil sa ku kubánskym povstalcom, ktorých viedol bývalý kapitán španielskej republikánskej armády Alberto Bayo. Ernesto Guevara sa stal jeho popredným žiakom a Kubánci ho na znak prijatia do svojich radov volali „Che“ (t. j. „brat“, „kamarát“). Aktivity revolucionárov si však všimla miestna polícia, čo malo za následok, že všetci (vyše 80 mužov) skončili na mesiac vo väzení.
No popri tvrdom vojenskom výcviku mal život v Mexiku aj svetlé stránky – v septembri 1955 sa tu Guevara oženil s presvedčenou komunistkou Hildou Gadeae Acostovou.
Koncom roka 1956 prišiel s Castrom a ďalšími spolubojovníkmi oslobodzovať Kubu. Väčšinu rebelov však kubánski vojaci krátko po vylodení zabili alebo zajali, Guevara vyviazol so zranením.
V horách sa zvyšok skupiny spojil s revolucionármi pod vedením Camila Cienfuegosa. Všetkých bojovníkov zjednotil Fidel Castro a založili si základňu v pohorí Sierra Maestra.
Keď sa Guevara osvedčil v niekoľkých bitkách, Castro ho vymenoval za majora, čím mu udelil najvyššiu hodnosť v povstaleckej armáde.
Ako major vyžadoval oddanosť a voči nepriateľom sa správal kruto. Osobne velil desiatkam popráv, len v rokoch 1959 - 1963 bol zodpovedný za vraždy asi piatich stoviek ľudí. K týmto činom sa priznal aj na valnom zhromaždení OSN v decembri 1964 v New Yorku, keď povedal: „Áno, popravovali sme ľudí, popravujeme ľudí a budeme pokračovať s popravami, kým to bude nevyhnutné.“
Po víťazstve revolúcie v roku 1959 ho Fidel, už ako kubánsky premiér, odmenil vedúcou funkciou v novozriadenom Národnom inštitúte pre reformu poľnohospodárstva, kde mal za úlohu dozerať na prípravu agrárnych zákonov pre vyvlastnenie pôdy veľkostatkárov. Zmeny tiež nastali v jeho osobnom živote – rozviedol sa a druhý raz oženil s kubánskou revolucionárkou Aleidou March Torresovou.
Necelé dva roky stál na čele Národnej banky Kuby, od 11. februára 1961 bol ministrom priemyslu.
Nová „revolučná“ Kuba sa jednoznačne hlásila k ortodoxnému komunizmu moskovského štýlu. Nekomunisti v nej skrátka nemali čo hľadať a dôkazom pevného spojenectva so Sovietskym zväzom (ďalej len: ZSSR) bola i obchodná zmluva, podpísaná v roku 1960. Postupom času sa ale Guevara od sovietskej formy komunizmu vzďaľoval. ZSSR dokonca označil za „tichého spoluvinníka imperializmu“, keďže Sovieti obchodovali aj s nekomunistickým blokom a pomoc socialistickým krajinám neposkytovali nezištne. Popritom kritizoval i sociálne nerovnosti v ZSSR. Tak sa stal tŕňom v oku nielen pre sovietsku vládu, ale aj pre Castra, ktorý si dobré vzťahy so Sovietmi nechcel kvôli rebelujúcemu kolegovi pokaziť.
Potom, čo v apríli 1965 prišiel o ministerské kreslo, pôsobil v rôznych afrických krajinách. Jeho poslednou zastávkou bola Bolívia, kde v mene „pravej“ socialistickej revolúcie viedol partizánske mužstvo. Bolívijskí vojaci ho zajali a hneď na druhý deň, 9. októbra 1967, nariadil prezident René Barrientos jeho popravu.
Guevarove pozostatky vypátrali až po dlhých tridsiatich rokoch v masovom hrobe pri pristávacej dráhe v bolívijskom meste Vallegrande, odkiaľ ich spolu s ostatkami jeho šiestich spolubojovníkov preniesli na Kubu a pochovali v mauzóleu.
No popri tvrdom vojenskom výcviku mal život v Mexiku aj svetlé stránky – v septembri 1955 sa tu Guevara oženil s presvedčenou komunistkou Hildou Gadeae Acostovou.
Koncom roka 1956 prišiel s Castrom a ďalšími spolubojovníkmi oslobodzovať Kubu. Väčšinu rebelov však kubánski vojaci krátko po vylodení zabili alebo zajali, Guevara vyviazol so zranením.
V horách sa zvyšok skupiny spojil s revolucionármi pod vedením Camila Cienfuegosa. Všetkých bojovníkov zjednotil Fidel Castro a založili si základňu v pohorí Sierra Maestra.
Keď sa Guevara osvedčil v niekoľkých bitkách, Castro ho vymenoval za majora, čím mu udelil najvyššiu hodnosť v povstaleckej armáde.
Ako major vyžadoval oddanosť a voči nepriateľom sa správal kruto. Osobne velil desiatkam popráv, len v rokoch 1959 - 1963 bol zodpovedný za vraždy asi piatich stoviek ľudí. K týmto činom sa priznal aj na valnom zhromaždení OSN v decembri 1964 v New Yorku, keď povedal: „Áno, popravovali sme ľudí, popravujeme ľudí a budeme pokračovať s popravami, kým to bude nevyhnutné.“
Po víťazstve revolúcie v roku 1959 ho Fidel, už ako kubánsky premiér, odmenil vedúcou funkciou v novozriadenom Národnom inštitúte pre reformu poľnohospodárstva, kde mal za úlohu dozerať na prípravu agrárnych zákonov pre vyvlastnenie pôdy veľkostatkárov. Zmeny tiež nastali v jeho osobnom živote – rozviedol sa a druhý raz oženil s kubánskou revolucionárkou Aleidou March Torresovou.
Necelé dva roky stál na čele Národnej banky Kuby, od 11. februára 1961 bol ministrom priemyslu.
Nová „revolučná“ Kuba sa jednoznačne hlásila k ortodoxnému komunizmu moskovského štýlu. Nekomunisti v nej skrátka nemali čo hľadať a dôkazom pevného spojenectva so Sovietskym zväzom (ďalej len: ZSSR) bola i obchodná zmluva, podpísaná v roku 1960. Postupom času sa ale Guevara od sovietskej formy komunizmu vzďaľoval. ZSSR dokonca označil za „tichého spoluvinníka imperializmu“, keďže Sovieti obchodovali aj s nekomunistickým blokom a pomoc socialistickým krajinám neposkytovali nezištne. Popritom kritizoval i sociálne nerovnosti v ZSSR. Tak sa stal tŕňom v oku nielen pre sovietsku vládu, ale aj pre Castra, ktorý si dobré vzťahy so Sovietmi nechcel kvôli rebelujúcemu kolegovi pokaziť.
Potom, čo v apríli 1965 prišiel o ministerské kreslo, pôsobil v rôznych afrických krajinách. Jeho poslednou zastávkou bola Bolívia, kde v mene „pravej“ socialistickej revolúcie viedol partizánske mužstvo. Bolívijskí vojaci ho zajali a hneď na druhý deň, 9. októbra 1967, nariadil prezident René Barrientos jeho popravu.
Guevarove pozostatky vypátrali až po dlhých tridsiatich rokoch v masovom hrobe pri pristávacej dráhe v bolívijskom meste Vallegrande, odkiaľ ich spolu s ostatkami jeho šiestich spolubojovníkov preniesli na Kubu a pochovali v mauzóleu.
Pozrite si fotogalériu pod článkom od autora článku
Popisky k fotografiám dole pod foto
Popisky k fotografiám dole pod foto
Späť na tému Z histórie
